znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 295/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť G. G., P., zastúpenej advokátom JUDr. O. P., Advokátska kancelária, P.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základných   práv   podľa   čl.   41   ods.   1   a   4   Ústavy Slovenskej   republiky,   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd a práva podľa čl. 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Trenčíne   z   19.   apríla   2011   v   konaní vedenom pod sp. zn. 6 CoP 15/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť G. G. o d m i e t a   ako podanú zjavne neoprávnenou osobou.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011 doručená   sťažnosť   G.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základných práv podľa čl. 41 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva podľa   čl.   5   Protokolu   č.   7   k   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 CoP 15/2011 z 19. apríla 2011.

Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   odôvodnila   tým,   že „Okresný   súd   v   Pov.   Bystrici rozsudkom zo dňa 19.1.2011 č. k. 10P/52/2010 môj návrh o zvýšenie výživného na mal. deti a   o   zmenu   spôsobu   platenia   výživného   zamietol.   Proti   tomuto   rozsudku   som   podala odvolanie   a   Krajský   súd   v Trenčíne   rozsudkom   zo   dňa   12.5.2011   č.   k.   6CoP/15/2011, rozsudok súdu I. st. potvrdil.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky „Okresný   súd   v   Pov.   Bystrici   ako   aj   Krajský   súd v Trenčíne nesprávne posúdili právny stav prejednávanej veci“.

Sťažovateľka nesúhlasí s rozhodnutiami oboch konajúcich súdov vo veci posúdenia odôvodnenosti jej návrhu na zmenu spôsobu   platenia výživného, pretože boli „splnené všetky   predpoklady   pre   použitie   uvedeného   ustanovenia   zákona   o   rodine (§   64   zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pozn.)“. Podľa názoru sťažovateľky tým, že krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok prvostupňového súdu, ktorým okrem iného zamietol aj návrh maloletých detí, zastúpených sťažovateľkou ako ich matkou, na zmenu spôsobu platenia výživného, „boli porušené základné práva a slobody mojich maloletých detí A. G. a M. G. vyplývajúce z   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   z   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných slobôd“.

Na základe uvedeného sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:„1.Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 19.4.2011, č. k. 6C0P 15/2011, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu v Pov. Bystrici zo dňa 19.1.2011, č. k. 10P 52/2010, ktorým zamietol môj návrh na zvýšenie výživného a zmenu spôsobu platenia výživného, porušil základné právo sťažovateľky podľa článku 41 ods. 1, 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo sťažovateľky podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd článok 6 ods. 1, základné právo sťažovateľky podľa článku 5 Protokolu č. 7 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.4.20011 6CoP 15/2011 sa zrušuje.

3. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke finančné zadosťučinenie vo výške 10.000 €, ktoré   je   povinný   zaplatiť   Krajský   súd   v   Trenčíne   sťažovateľke   do   jedného   mesiaca od doručenia tohto nálezu.

4.   Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľke   trovy   právneho zastupovania vo výške 261,82 € do 15 dní od doručenia nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. O. P.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej sťažnosť nemôže podať fyzická alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie základných práv alebo slobôd iných osôb, nie svojich (I. ÚS 56/98).

Sťažnosti,   v   ktorých   sťažovatelia   nenamietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, ústavný súd už pri predbežnom prerokovaní odmieta ako podané osobami zjavne neoprávnenými (III. ÚS 41/00, I. ÚS 43/98, II. ÚS 128/95).

O   návrhu   podanom   zjavne   neoprávnenou   osobou   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody sťažovateľa, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a osobou sťažovateľa, prípadne z iných dôvodov.

Za   návrh   podaný   niekým   zjavne neoprávneným   preto   možno   považovať   návrh, pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 26/06).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   je   ústavný   súd   viazaný   návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   z   obsahu   sťažnosti,   ako   aj z obsahu priložených listín nepochybne zistil, že sťažovateľka nemala postavenie účastníka konania   v   napadnutom   konaní.   Sťažovateľka,   zastúpená   kvalifikovaným   právnym zástupcom, svoju sťažnosť však koncipovala vo vlastnom mene, čo vyplýva z označenia sťažovateľa v záhlaví jej sťažnosti, ako aj z petitu sťažnosti. Na základe uvedeného ústavný súd   konštatuje,   že   sťažovateľka   nie   je   oprávnenou   osobou   na   podanie   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Keďže porušenie označených práv pred ústavným súdom namietala osoba odlišná od účastníkov napadnutého súdneho konania a keďže jej sťažnosť nebolo možné posúdiť ako dôvodnú ani inak, bolo ju potrebné po jej predbežnom prerokovaní odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú zjavne neoprávnenou osobou (mutatis mutandis II. ÚS 113/02).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011