znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 295/09-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej   advokátom JUDr. S. U., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   vydaným 11. februára 2009 v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Co 483/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júna 2009 doručená sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   súdne   preskúmanie   zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 483/2007-209 z 11. februára 2009.

Z predloženej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ vystupoval ako odporca v 1.   rade   v   konaní   Okresného   súdu   Bratislava   II   (ďalej   len   „okresný   súd“)   vedenom pod sp. zn.   50 C 146/2005   na   návrh   navrhovateľky   na   zaplatenie   sumy   200 000 Sk s príslušenstvom.

Sťažovateľ   ako   prevádzkovateľ   realitnej   činnosti   uzavrel   14. februára 2005 s navrhovateľkou a s A. Č., I. (ďalej len „príjemca“), zmluvu „o zložení preddavku kúpnej ceny“,   v   ktorej   sa   zaviazal   sprostredkovať   medzi   navrhovateľkou   a   príjemcom   predaj a kúpu nehnuteľností. Navrhovateľka sa zaviazala uhradiť sťažovateľovi preddavok kúpnej ceny   v   sume   200 000 Sk.   Z ustanovenia   čl.   II   bodu   2   tejto   zmluvy   vyplýva   záväzok navrhovateľky   a   príjemcu   uzavrieť   do   31.   marca   2005 „zmluvu   o   predaji   a   kúpe Nehnuteľností sprostredkovanú...“ sťažovateľom. Zmluva v čl. III bode 3 zakotvila právo sťažovateľa na zmluvnú pokutu v sume zloženého preddavku v prípade, „ak zložiteľ ustúpi od   vážneho   záujmu   o   kúpu   Nehnuteľností   a   zmluva   sa   neuskutoční   z   dôvodu   na   jeho strane...“. V   čl.   V   bode   1   sa zároveň   sťažovateľ   zaviazal   vrátiť   zložený   preddavok navrhovateľke, „pokiaľ   nedošlo   k predaju   Nehnuteľností   z   dôvodu   na   strane   príjemcu a z okolností je zrejmé, že k predaju nepríde do 31. 3. 2005“.

Navrhovateľka 24. marca 2005 dostala od sťažovateľa faxom návrh kúpnej zmluvy, ktorý   však podľa   jej názoru   neobsahoval potrebné náležitosti,   preto k uzavretiu   kúpnej zmluvy do 31. marca 2005 nedošlo. Následne na stretnutí 11. apríla 2005 navrhovateľka vyhlásila,   že   od   uzavretej   zmluvy   o   zložení   preddavku   odstupuje,   a   to   z   dôvodu neuzatvorenia   kúpnej   zmluvy   do   stanoveného   termínu,   ako   aj   z   rodinných   dôvodov. Navrhovateľka tiež požiadala o vrátenie zloženého preddavku. Keďže sťažovateľ preddavok nevrátil, obrátila sa navrhovateľka so žalobou na súd.

Okresný   súd   po   vykonanom   dokazovaní   rozsudkom   č.   k.   50 C 146/2005-165 z 3. septembra   2007   vyhovel   návrhu   navrhovateľky   a   uložil   sťažovateľovi   povinnosť zaplatiť jej žalovanú sumu. V odôvodnení svojho rozhodnutia okresný súd neprisvedčil argumentu navrhovateľky, že príjemca nemal k 31. marcu 2005 v katastri nehnuteľností zapísané   na   liste   vlastníctva   výlučne   vlastnícke   právo   k   dotknutým   nehnuteľnostiam, napriek tomu však podľa názoru okresného súdu „deklarácia existencie vlastníckeho práva zápisom   na   liste   vlastníctva   je   právnou   istotou   kupujúceho   pred   uzatvorením   kúpnej zmluvy“. Nepredloženie   aktuálneho listu   vlastníctva   s vyznačeným vlastníckym   právom príjemcu ako budúceho predávajúceho tiež podľa okresného súdu bránilo navrhovateľke vo vybavovaní hypotekárneho úveru „a následne záložného práva zo strany banky“.

Ďalším argumentom okresného súdu bol záver neurčitosti faxového návrhu kúpnej zmluvy predloženého sťažovateľom navrhovateľke. Okresný súd bol toho názoru, že z jeho obsahu jednoznačne nevyplýval záujem príjemcu „nehnuteľnosť predať podľa podmienok v návrhu kúpnej zmluvy uvedených. Pokiaľ návrh na uzavretie zmluvy nie je osvedčený slobodnou vôľou navrhovateľa (oferenta), nejedná sa o návrh zmluvy. Na prijatie návrhu na uzatvorenie   zmluvy   je   potrebné,   aby   návrh   vyjadroval   slobodnú,   vážnu,   určitú a zrozumiteľnú   vôľu   jednej   zo   zmluvných   strán   a   aby   táto   zmluvná   strana   svoju   vôľu aj deklarovala podpisom alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, čo tým chcela navonok   prejaviť.   Nepodpísaný   návrh   zaslaný   faxom   s   označením   osobných   údajov navrhovateľa nie je návrhom prijateľným. Tam kde nie je vôľa, nemôže ísť o právny úkon.“.

Takýmto   nekvalifikovaným   návrhom   porušil   sťažovateľ   podľa   mienky   okresného súdu „svoje povinnosti, ktorými sa zmluvne zaviazal“. Z čl. IV bodu 2 uzavretej zmluvy totiž vyplynulo oprávnenie a povinnosť sťažovateľa „zabezpečiť vypracovanie znaleckého posudku, návrhu kúpnej zmluvy a návrhu vkladu do katastra“.

Zložený preddavok tak okresný súd vzhľadom na zistené skutkové okolnosti prípadu posúdil ako bezdôvodné obohatenie, „pretože k porušeniu podmienok zo zmluvy o zložení preddavku   kúpnej   zmluvy   nedošlo   z   dôvodu   na   strane   navrhovateľky,   ale   z   dôvodu, že jej nebol predložený riadny návrh kúpnej zmluvy a že do termínu 31. 03. 2005 sa predaj nehnuteľnosti neuskutočnil... Keďže k predaju nehnuteľnosti v dohodnutom termíne nedošlo a   prejav vôle jednej zo zmluvných strán nebol kvalifikovane   doručený   druhej zmluvnej strane,   navrhovateľka   mala   dôvod   a   právo   od   zmluvy   odstúpiť.   Dôvodné   odstúpenie od zmluvy tak nie je porušením zmluvne dojednaných povinností, ale výkonom práva.“.

Rozsudok   okresného   súdu   napadol   sťažovateľ   odvolaním.   V   ňom   tvrdil, že obe podmienky (ustúpenie navrhovateľky od vážneho záujmu o kúpu a neuskutočnenie zmluvy   z   dôvodu   na   jej   strane)   na   uplatnenie   inštitútu   zmluvnej   pokuty   zakotveného v uzavretej   zmluve   boli   splnené.   Navrhovateľka   totiž „nereagovala   na   návrh   kúpnej zmluvy, na stretnutí konanom 11. 4. 2005 oznámila, že z rodinných dôvodov o kúpu nemá záujem,   že   odstupuje   od   zmluvy   napriek   tomu,   že   u   príjemcov   vážny   záujem   o   predaj pretrvával“. Podľa sťažovateľa uplynutie 31. marca 2005 „neviedlo k zániku povinnosti navrhovateľky neustúpiť od kúpy nehnuteľnosti ak z celej situácie vyplývalo, že smeruje k uzavretiu   zmluvy.   V   danom   prípade   však   ustúpenie   od   záujmu   o   kúpu   nehnuteľnosti žalobcom predchádzalo časovo odstúpeniu od zmluvy o zložení preddavku kúpnej ceny“.

Krajský súd ako súd odvolací rozsudkom č. k. 2 Co 483/2007-209 z 11. februára 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. V odôvodnení rozsudku sa krajský súd s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) stotožnil s odôvodnením rozsudku okresného   súdu,   keďže „vykonal   všetky   potrebné   i   navrhnuté   dôkazy,   správne   ustálil skutkový stav veci podstatný pre rozhodnutie vo veci samej a aj po právnej stránke správne posúdil danú vec“. K otázke platnosti navrhovateľkinho odstúpenia od zmluvy krajský súd zaujal   názor,   podľa   ktorého   táto   otázka   ani „nebola   v   danej   veci   rozhodujúca,   keďže navrhovateľke vznikol nárok na vrátenie preddavku podľa čl. V. Zmluvy, čo v konaní pred súdom prvého stupňa tvrdila a aj preukázala“.

V   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   sťažovateľ   tvrdil   existenciu   odlišných dôvodov vedúcich oba konajúce všeobecné súdy k rovnakému záveru. „Kým súd 1 stupňa svoje rozhodnutie oprel o záver,   že navrhovateľke nebol kvalifikovane doručený prejav vôle“ uzavrieť kúpnu zmluvu, „a preto navrhovateľka mala dôvod a právo od zmluvy odstúpiť, odvolací súd uviedol, že navrhovateľke vznikol voči odporcovi v 1. rade nárok na vrátenie poskytnutého preddavku..., lebo nedošlo ku dňu 31. 3. 2005 k uzavretiu kúpnej zmluvy z dôvodu, ktoré neboli na strane navrhovateľky.“ Krajský súd sa podľa názoru sťažovateľa   nevysporiadal „s   podstatnými   časťami   nášho   odvolania   v   ktorom   sme poukazovali na to, že právo zložiteľa na vrátenie zloženého zálohu a právo na zaplatenie zmluvnej pokuty sú dva samostatné právne vzťahy, ktoré je nutné posudzovať oddelene aj v ich   vzájomnej   súvislosti.   Právo   na   zmluvnú   pokutu   vzniklo   uschovávateľovi   skôr ako navrhovateľke mohlo vzniknúť právo na vrátenie zálohu“.

Sťažovateľ   vytýka   obom   konajúcim   súdom   nevykonanie   navrhnutého   výsluchu svedka. Poukázal tiež na nesprávnu citáciu čl. V predmetnej zmluvy krajským súdom, keď text „dôvody   na   strane   príjemcu“ interpretoval   ako „dôvody,   ktoré   neboli   na   strane navrhovateľky“, pričom v danom prípade nestačilo, „aby išlo o dôvody neuskutočnenia predaja, ktoré neboli na strane navrhovateľky ale malo ísť výslovne o dôvody na strane príjemcu“.

Napokon   sťažovateľ   vyjadril   názor,   že   k   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne konanie   došlo   v   jeho   prípade   v   dôsledku   nedostatku „riadneho,   dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia“. Preto navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom 2 Co 483/2007-209 z 11. 2. 2009 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky,   ako   aj   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave 2 Co 483/2007-209 z 11. 2. 2009 sa zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľovi   náhradu   trov   jeho právneho zastúpenia v konaní pred Ústavným súdom, ktoré bude zaviazaný uhradiť Krajský súd v Bratislave (odporca) na účet právneho zástupcu sťažovateľa JUDr. S. U., vedený vo V...,   č.   ú.:...   v   celkovej   výške: = 245,7 EUR   stanovenej   podľa   §   11   ods.   2)   Z.   č. 655/2004 Zb.   o   odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia, písomné podanie na súd po á 115,90 EUR + 6,95 EUR režijný paušál), do 2 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a   bez   najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom   orgánu   štátu   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

K   zásadnej   námietke   sťažovateľa,   ktorou   dôvodil   porušenie   svojich   označených základných   práv   a   ktorá   sa   týkala   tvrdeného   vnútorného   rozporu   v   právnom   posúdení predmetnej veci okresným súdom na jednej strane a krajským súdom na strane druhej, ústavný súd uvádza, že ide len o zdanlivý rozpor.

Okresný súd ako súd prvého stupňa založil svoje záverečné stanovisko o predmete konania nielen na názore o danosti práva navrhovateľky odstúpiť od zmluvy. Odôvodnenie výroku   svojho   rozsudku   totiž   v   prvom   rade   založil   na   tvrdení,   že „zodpovednosť a povinnosť vrátiť prevzatý preddavok kúpnej ceny odporcu v 1. rade (sťažovateľa, pozn.) navrhovateľke   vyplýva   priamo   zo   zmluvy   o   zložení   preddavku   zo   dňa   14.   02.   2005, keď podľa   čl.   II.   bod   2   sa   odporca   v   1.   rade   zmluvne   zaviazal   ako   sprostredkovateľ zabezpečiť a uskutočniť uzavretie kúpnej zmluvy o prevode nehnuteľnosti vyššie uvedenej na navrhovateľku“.   Až   následne   s   poukazom   na   ustálenú   judikatúru   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky okresný súd dôvodil aj právom navrhovateľky odstúpiť od zmluvy. Preto, ak pri uvedených dôvodoch okresného súdu sa krajský súd ako súd odvolací stotožnil so   záverom   okresného   súdu   o   vzniku   nároku   navrhovateľky   na   vrátenie   poskytnutého preddavku   priamo   zo   zmluvy   a   navyše   doplnil   odôvodnenie   svojho   potvrdzujúceho rozsudku o názor, že v súdenom prípade otázka platnosti odstúpenia od zmluvy nebola rozhodujúca,   nesignalizuje   takýto   postup   a   následne   aj   rozhodnutie,   ktoré   je   jeho výsledkom, žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, prípadne práva na spravodlivé súdne konanie. Podstatné v predmetnom prípade totiž bolo, že oba všeobecné súdy identifikovali právo na vrátenie zaplateného preddavku ako plynúce priamo z uzavretej zmluvy.

Sťažovateľ   ďalej   proti   postupu   krajského   súdu   namietal   nenapravenie   vady prvostupňového   konania,   v   ktorom   okresný   súd   nevykonal   navrhnutý   dôkaz,   konkrétne výsluch svedkyne E. Š. Ústavný súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 1 druhej vety OSP, podľa ktorého súd rozhodne, ktoré dôkazy vykoná. Citovaná procesno-právna úprava dáva možnosť konajúcemu súdu rozhodnúť aj o tom, či účastníkom konania navrhnutý dôkaz vzhľadom na mieru objasnenosti skutkového stavu veci vykoná, alebo nevykoná. Je nesporné, že takéto právo súdu má svoje opodstatnenie, pretože, ak by súd bol povinný vykonať   všetky   účastníkmi   navrhnuté   dôkazy,   mohlo   by   to   viesť   k neúmernému predlžovaniu konania, a to aj zo špekulatívnych dôvodov na strane účastníkov konania. Ústavný súd však zdôrazňuje, že v prípade využitia svojho práva nevykonať navrhnutý dôkaz, je konajúci súd bezpochyby povinný svoj postup náležite odôvodniť.

Už   okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozsudku   vysvetlil   dôvod   nevykonania sťažovateľom   navrhnutého   dôkazu.   Uviedol,   že „výsluch   tejto   svedkyne   by   nemal na rozhodnutie vo veci samej žiaden význam. K odporcom v 1. rade predloženému záznamu pre   pamäť   zo   dňa   12.   04.   2005,   ktorým   spochybňuje   záujem   navrhovateľky   minimálne 2 týždne   pred   odoslaním   návrhu   kúpnej   zmluvy   zakúpiť   predmetnú   nehnuteľnosť, tiež odporuje samotná skutočnosť, že odporca v 1. rade faxom návrh kúpnej zmluvy dňa 24. 03. 2005   navrhovateľke   odfaxoval   (čo   bolo   1 týždeň   pre   termínom   31.   03.   2005), navrhovateľku nijakým spôsobom nevyzval na odstránenie pochybností straty ozajstného záujmu a ako sprostredkovateľ kúpy bol v tejto veci ďalej nečinný“.

Okresný   súd   tak   podľa   názoru   ústavného   súdu   riadne   zdôvodnil   nevykonanie sťažovateľom navrhnutého dôkazu, a ak sa krajský súd stotožnil s dôvodmi prvostupňového súdu,   potom   jeho   postup   za   žiadnych   okolností   nemôže   viesť   k   úvahám   o   prípadnom porušení sťažovateľových základných práv.

Napokon sťažovateľove námietky smerovali voči výkladu textu uzavretej zmluvy o zložení preddavku kúpnej ceny. Zámena slovného spojenia „dôvody na strane príjemcu“ použitého v zmluve za slovné spojenie „dôvody, ktoré neboli na strane navrhovateľky“ je podľa   názoru   sťažovateľa   nedôvodná   a   podmienky   vrátenia   zaplateného   preddavku navrhovateľke zakotvené v čl. V bode 1 zmluvy tak neboli naplnené.

K tejto námietke ústavný súd v prvom rade odkazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Poukazujúc na už uvedené odôvodnenie ústavný súd zastáva názor, že uvedené charakteristiky   súdnej interpretácie zakladajúce   jeho   právomoc   konštatovať   porušenie   základných   práv   sťažovateľa   výklad oboch konajúcich súdov nenaplnil.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu správne vychádzal z dôležitého prvku uzavretej   zmluvy,   ktorým   bol   záväzok   navrhovateľky   a   príjemcu   (teda   budúcich   strán kúpnej zmluvy) uzavrieť kúpnu zmluvu do 31. marca 2005 (čl. II bod 2 zmluvy o zložení preddavku   kúpnej ceny). Obe strany budúcej   kúpnej zmluvy teda   jednoznačne prejavili záujem o jej uzavretie do   31. marca 2005. Ak sa tento výsledok nepodarilo dosiahnuť porušením   povinností   sťažovateľa   vystupujúceho   v   právnej   pozícii   sprostredkovateľa, potom   je   spravodlivý   záver   o   jeho   povinnosti   zložený   preddavok   záujemcovi   o   kúpu nehnuteľnosti   vrátiť.   Rovnako   ani   výklad   čl.   V   bodu   1   uzavretej   zmluvy   podaný krajským súdom   podľa   názoru   ústavného   súdu   nenaznačuje   možnosť   takej   svojvôle či neodôvodnenosti, ktorá by pri meritórnom prerokovaní sťažnosti mohla viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa.

Ústavný súd tak aj v časti namietajúcej porušenie základného práva na súdnu ochranu a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   posúdil   predmetnú   sťažnosť   ako   zjavne neopodstatnenú,   pretože   nezistil   priamu   súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím krajského súdu a uvedenými právami sťažovateľa.

Napokon   v   sťažnostnom   petite   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   vyslovil aj porušenie jeho základného práva na súdny prieskum správnych rozhodnutí zaručeného čl. 46 ods. 2 ústavy, v odôvodnení sťažnosti však tento návrh bližšie neobjasnil. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred všeobecnými súdmi v sťažovateľovej veci nebol prieskum   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy,   preto   meritórne   rozhodnutie krajského   súdu   nemohlo   nijak   zasiahnuť   do   základného   práva   sťažovateľa   na   súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia. Aj v tejto časti je preto predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľom v sťažnostnom petite (zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu a náhrada trov konania).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 22. septembra 2009