znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 295/06- 47

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22.   novembra   2007 v senáte zloženom z predsedu Milana Ľalíka a zo sudcov Petra Brňáka a Lajosa Mészárosa prerokoval sťažnosť MUDr. E. D., K., zastúpenej advokátom JUDr. M. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na   prejednanie   jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 186/2001 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo MUDr. E. D. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 186/2001 p o r u š e n é   b o l o.

2. Vo zvyšnej časti sťažnosti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 295/06-10 z 13. septembra 2006 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť MUDr. E. D. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jej záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 186/2001.

2.   Zo   sťažnosti   doručenej   osobne   ústavnému   súdu   1.   augusta   2006   a jej   príloh vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu 20. apríla 2001 proti Ing. P. D. (ďalej len „žalovaný“) žalobu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, ktorá bola zaevidovaná pod sp. zn. 24 C 186/2001.

Okresný súd prvé pojednávanie v tejto veci nariadil až po 18 mesiacoch od začatia konania na 6. december 2002. Po viacerých urgenciách sťažovateľky a po vypracovaní znaleckého posudku z 12. decembra 2005 bolo nariadené pojednávanie na 15. máj 2006, na ktorom bol vyhlásený rozsudok.

3. Sťažovateľka žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jej základného   práva   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru   okresným   súdom   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   24 C 186/2001,   priznal jej primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk a zaviazal okresný súd nahradiť jej trovy konania na účet jej právneho zástupcu.

Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia odôvodnila tým, že:   „(...)   ako   účastník   predmetného   konania   s prieťahmi,   svojim   vystupovaním   v spore nespôsobila ani v najmenšej časti žiadne jeho predĺženie, ale naopak aktívne navrhovala efektívny postup   a pri   nečinnosti   súdu   opakovane   tento   vyzývala   na   vytýčenie termínov pojednávaní. Ak cieľom tohto primeraného finančného zadosťučinenia má byť zmiernenie nemajetkovej   ujmy,   tak   sťažovateľke   s ohľadom   na   všetky   skutočnosti   uvedené   v tejto sťažnosti, toto v uvedenom rozsahu istotne prináleží. “

4. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci podaním 24. augusta 2007 písomne vyjadril okresný súd (sp. zn. 1 SprV/511/2006).

4.1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení poukázal na skutkovú aj právnu náročnosť tohto konania a ďalej uviedol, že „Žaloba bola na súd podaná 10. 5. 2001.“ Po opise priebehu konania uviedol, že „...Dňa 28. 3. 2006 bolo vytýčené pojednávanie na deň 15. 5. 2006, na ktorom bol vyhlásený aj rozsudok vo veci samej. Rozsudok bol právnym zástupcom účastníkov konania doručený 20. 7. 2006. Dňa 3. 8. 2006 bolo súdu doručené odvolanie odporcu a spis bol odvolaciemu súdu predložený 11. 8. 2006. Odvolací súd vo veci rozhodol rozsudkom zo dňa 7. 7. 2007 a spisový materiál bol tunajšiemu súdu vrátený 24. 8. 2007“.

4.2 Právny zástupca sťažovateľky na toto vyjadrenie okresného súdu nereagoval, hoci mu to bolo ústavným súdom umožnené.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   § 30   ods. 2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 186/2001 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   pripojených   písomností,   z písomných   vyjadrení účastníkov konania a zo spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 186/2001 ústavný súd zistil nasledovný relevantný priebeh a stav predmetného konania:

Sťažovateľka   v procesnom   postavení   navrhovateľky   podala   10.   mája   2001 okresnému súdu návrh „o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy a o určenie nehnuteľnosti do dedičstva“ smerujúci   proti   žalovanému.   Tento   návrh   bol   zaevidovaný   pod   sp.   zn. 24 C 186/01.

Opatrením predsedu okresného súdu z 1. februára 2002 bol spis v tejto veci pridelený na prerokovanie a rozhodnutie inému sudcovi do senátu 24 C z dôvodu čerpania materskej dovolenky zákonnej sudkyne.

Sudca   vydal   15.   apríla   2002   kancelárii   pokyn,   aby   vyzvala   sťažovateľku   na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh.   Súdny   poplatok   sťažovateľka   zaplatila   24.   mája 2002. Sudca vydal 13. júna 2002 kancelárii pokyn, aby bol žalovanému zaslaný žalobný návrh spolu s výzvou a aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadril. Výzva bola vypracovaná súdnou   kanceláriou   17.   júla   2002   a doručená   žalovanému   24.   júla   2002.   Žalovaný 8. augusta 2002 okresnému súdu doručil svoje vyjadrenie k žalobnému návrhu.

Pokynom sudcu 8. októbra 2002 bolo v uvedenej veci nariadené pojednávanie na 8. november 2002. Právnemu zástupcovi sťažovateľky okresný súd súčasne s predvolaním zaslal   aj   vyjadrenie   žalovaného   zo 7.   augusta   2002.   Predvolanie   bolo   riadne   doručené právnemu   zástupcovi   sťažovateľky   17.   októbra   2002   a   žalovanému   19.   októbra   2002 (zásielka od sťažovateľky sa 7. novembra 2002 vrátila okresnému súdu nedoručená späť s poznámkou, že adresát zásielku v odbernej lehote neprevzal).

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu doručila 30. októbra 2002 okresnému súdu svoje stanovisko k vyjadreniu žalovaného v tejto veci

Podľa   úradného   záznamu   súdnej   kancelárie   7.   novembra   2002   bolo   právnemu zástupcovi sťažovateľky v tento deň telefonicky oznámené, že nariadené pojednávanie sa z dôvodu   práceneschopnosti   predsedníčky   senátu   odročuje   na   6.   december   2002. Žalovanému bolo 7. novembra 2002 zaslané písomné oznámenie tejto skutočnosti (podanie bolo žalovanému doručené 13. novembra 2002).

Pojednávanie   konané   6.   decembra   2002   bolo   okresným   súdom   odročené   na 20. január   2003   s tým,   že   bude   opätovne   predvolaná   sťažovateľka   z adresy   P.   A.,   K., i z adresy S., K.

Pojednávanie konané 20.   januára 2003   bolo po   vypočutí   sťažovateľky   okresným súdom   odročené   za   účelom   doplnenia   ďalšieho   dokazovania   a právnemu   zástupcovi sťažovateľky   bola   súčasne   uložená   povinnosť   oznámiť   súdu   v lehote   20   dní   názvy zariadení,   v ktorých   sa   matka   sťažovateľky   nachádzala   po   prepustení   z psychiatrickej ambulancie až do konca života.

Právny   zástupca   sťažovateľky   podaním   doručeným   21.   februára   2003   požiadal okresný súd o doručenie zápisnice o pojednávaní z 20. januára 2003.

Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným 23. apríla 2003 okresnému súdu splnil povinnosť mu uloženú na pojednávaní 20. januára 2003.

Sudca 8. decembra 2003 vydal kancelárii pokyn na nariadenie termínu pojednávania na 26.   január 2004,   na ktoré   bola okrem   účastníkov konania a ich   právnych   zástupcov predvolaná aj svedkyňa,   a súčasne   bola   na základe   tohto   pokynu   zaslaná výzva   správe katastra za účelom predloženia fotokópie návrhu na vklad do katastra, na základe ktorého bol povolený vklad k predmetu sporu v lehote 10 dní (zásielky s predvolaniami na nariadené pojednávanie adresované sťažovateľke na adresu S., K., ako aj svedkyni sa okresnému súdu vrátili späť nedoručené).

Správa   katastra   okresnému   súdu   na   jeho   výzvu   odpovedala   podaním   doručeným 22. januára 2004, v prílohe ktorého mu zaslala vyžiadané listiny.

Pojednávanie konané 26. januára 2004 okresný súd odročil na neurčito s tým, že bude zisťovaná aktuálna adresa svedkyne.

Okresný   súd   5.   februára   2004   dostal   informácie   o   dátume   narodenia   a   adrese bydliska svedkyne.

Okresný súd 2. marca 2004 nariadil vo veci pojednávanie na 31. marec 2004, na ktoré predvolal aj svedkyňu.

Pojednávanie konané 31. marca 2004 okresný súd po vypočutí svedkyne i právneho nástupcu sťažovateľky odročil na neurčito za účelom vykonania ďalšieho dokazovania.Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným okresnému súdu 14. apríla 2004 navrhol nariadiť v predmetnej veci znalecké dokazovanie znalcom z odvetvia psychiatrie a súčasne v ňom špecifikoval aj otázky, ktoré majú byť znalcovi zadané.

Okresný súd zaslal 10. mája 2004 Fakultnej nemocnici s poliklinikou, ortopedické oddelenie,   K.,   výzvu   za   účelom   oznámenia   identifikačných   údajov   ošetrujúceho   lekára matky sťažovateľky, ako aj zdravotného personálu, ktorý s ňou prišiel do kontaktu. Súčasne bola zaslaná výzva právnemu zástupcovi sťažovateľky, aby okresnému súdu v lehote 10 dní oznámil údaje o poslednom obvodnom (všeobecnom) lekárovi matky sťažovateľky a aby zaslal jej úmrtný list (výzvy boli vypracované v ten istý deň a následne riadne doručené).Právny zástupca sťažovateľky podaním doručeným 23. júna 2004 okresnému súdu oznámil, že poslednou   obvodnou   lekárkou   matky   sťažovateľky   bola sama   sťažovateľka a úmrtný list mu bude predložený po jeho prijatí od príslušného matričného úradu.Fakultná nemocnica s poliklinikou, ortopedické oddelenie, K., na výzvu okresného súdu odpovedala podaním doručeným 18. júna 2004, v ktorom oznámila meno ošetrujúceho lekára matky sťažovateľky.

Právnym   zástupcom   sťažovateľky   bol   okresnému   súdu   doručený   21.   júla   2004 úmrtný list matky sťažovateľky.

Podaním doručeným 23. novembra 2004 právny zástupca sťažovateľky okresnému súdu navrhol opätovne nariadiť znalecké dokazovanie znalcom z odboru psychiatrie.Z úradného   záznamu   vyhotoveného   26.   januára   2005   (v spise   č.   l.   63)   vec   bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie inému zákonnému sudcovi.

Dňa 2. mája 2005 (v spise č. l. 64) vec bola pridelená na prerokovanie a rozhodnutie pôvodnej zákonnej sudkyni.

Dňa 6. mája 2005 dal sudca kancelárii pokyn na pripojenie dedičského spisu po nebohej matke sťažovateľky k predmetnej veci.

Podaním   doručeným   28.   septembra   2005   požiadal   právny   zástupca   sťažovateľky o nariadenie pojednávania v tejto veci.

Okresný súd uznesením č. k. 24 C 186/01-71 z 11. novembra 2005 nariadil znalecké dokazovanie   a ustanovil   súdneho   znalca   z odboru   zdravotníctvo   a farmácia,   z odvetvia psychiatria, ktorému bolo uložené podať písomný znalecký posudok v lehote 40 dní od doručenia súdneho spisu spolu s vyúčtovaním znalečného. V ten istý deň bol spis v tejto veci zaslaný znalcovi (doručený mu bol 21. novembra 2005).

Vypracovaný znalecký posudok č. 4/2005 z 12. decembra 2005 bol okresnému súdu doručený 15. decembra 2005. Uznesením okresného súdu č. k. 24 C 186/01-83 z 5. januára 2006,   ktoré   nadobudlo   právoplatnosť   8.   februára   2006,   bola   priznaná   ustanovenému znalcovi odmena za vypracovaný znalecký posudok.

Dňa   28.   marca   2006   zákonný   sudca   nariadil   pojednávanie   na   15.   máj   2006,   na ktorom   rozhodol   rozsudkom,   ktorým   návrhu   sťažovateľky   plne   vyhovel   (rozsudok   bol obom právnym zástupcom účastníkov konania doručený 20. júla 2006).

Dňa 3.   augusta   2006   bolo okresnému   súdu   doručené odvolanie žalovaného proti rozsudku z 15. mája 2006.

Na základe pokynu z 8. augusta 2006 bol spis v tejto veci predložený 11. augusta 2006 spolu s opravným prostriedkom žalovaného Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), na ktorom bol zaevidovaný pod sp. zn. 1 Co 355/06.

Dňa 18. októbra 2006 dal sudca kancelárii pokyn na doručenie odvolania právnemu zástupcovi sťažovateľky s výzvou, aby sa k nemu v lehote 10 dní vyjadril v prípade, že to považuje za potrebné (doručená výzva 20. októbra 2006).

Sudca   krajského   súdu   dal   20.   októbra   2006   kancelárii   pokyn   na   zaslanie   výzvy právnemu   zástupcovi   žalovaného   na zaplatenie súdneho   poplatku   za   odvolanie   v lehote 10 dní. Poplatková   povinnosť bola právnym zástupcom   žalovaného splnená 31. októbra 2006.Dňa 17. apríla 2007 dal sudca kancelárii pokyn na nariadenie termínu pojednávania na 10. máj 2007.

Súdne   pojednávanie   10.   mája   2007   bolo   odročené   na   7.   jún   2007   z dôvodu,   že o to požiadal právny zástupca sťažovateľky zo zdravotných dôvodov.

Dňa 5. júna 2007 sa k odvolaniu odporkyne vyjadrila sťažovateľka.Krajský súd na pojednávaní 7. júna 2007 rozhodol rozsudkom v merite veci tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol.

Krajský súd 23. augusta 2007 vrátil spis okresnému súdu.Dňa 27. augusta 2007 dal sudca kancelárii pokyn na doručenie rozsudku krajského súdu účastníkom konania.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si   pri výklade práva na prerokovanie veci   bez zbytočných prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Z uvedeného dôvodu nemožno   v obsahu   týchto   práv   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (II.   ÚS   55/98,   I.   ÚS   132/03, I. ÚS 65/04).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím   súdu   alebo iným zákonom   predvídaným spôsobom,   ktorý znamená   nastolenie   právnej   istoty   inak   ako   právoplatným   rozhodnutím   súdu   (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

1. Judikatúra ESĽP a ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. právo na prerokovanie veci v primeranej lehote zaručené v čl.   6   ods.   1   dohovoru,   sa   skúma   vždy   s ohľadom   na   konkrétne   okolnosti   každého jednotlivého   prípadu,   a to   najmä   podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci, správanie   účastníkov   a postup   súdu   (napr.   I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1.1 Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetom   posúdenia   je občianskoprávne konanie (rozhodovanie o návrhu na určenie   neplatnosti   kúpnej   zmluvy a na určenie nehnuteľnosti do dedičstva), ktoré sa začalo 10. mája 2001, uskutočnili sa v ňom pojednávania na okresnom súde a krajskom súde a je k dnešnému dňu právoplatne skončené.   Krajský   súd   na   pojednávaní   7.   júna   2007   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn. 1 Co 355/06 tak, že zmenil rozsudok súdu prvého stupňa a žalobu zamietol.

Ústavný   súd,   ktorý   je   viazaný   návrhom   (§   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde) posudzoval   prípadne   prieťahy   iba   v konaní   pred   okresným   súdom,   ktorý   postup sťažovateľka   (kvalifikovane   zastúpená   advokátom)   namietala,   keďže   z obsahu   sťažnosti (ani jej petitu) nevyplýva, že sťažovateľka namietala tiež prieťahy v konaní pred krajským súdom.

V okolnostiach daného prípadu treba mať preto na zreteli, že konanie pred okresným súdom   trvalo (z hľadiska   zisťovania prípadných prieťahov) od 10.   mája 2001 (podanie návrhu   na   súde)   do   20.   júla   2006   (keď   bol   rozsudok   doručený   právnemu   zástupcovi sťažovateľky), t. j. viac ako 5 rokov a 2 mesiace.

1.2 Vychádzajúc z obsahu súdneho spisu sp. zn. 24 C 186/2001 a postupu okresného súdu v predmetnom konaní ústavný súd konštatuje, že na celkovú dĺžku konania mala vplyv skutková   náročnosť   tohto   konania,   keďže   rozhodnutie   vo   veci   záviselo   od   znaleckého dokazovania, potreba ktorého vyplývala zo skutkových údajov uvedených navrhovateľkou v žalobe   (sťažovateľka   sa   domáhala   neplatnosti   zmluvy   a ďalšieho   v dôsledku   duševnej poruchy   predávajúcej, pozn.),   a to bez ohľadu   na krajským súdom   zistenú   vadu   vecnej legitimácie, pre ktorú návrh sťažovateľky zamietol.

1.3   V správaní   sťažovateľky   zistil   ústavný   súd   skutočnosti,   ktoré   opodstatňujú konštatovanie o ich vplyve na vznik zbytočných prieťahov v posudzovanom konaní. Až v priebehu   súdneho   konania boli   vyjasňované niektoré   podstatné   skutočnosti,   ktoré   (pri kvalifikovanom   právnom   zastúpení   sťažovateľky   v spore)   mala   sťažovateľka   uviesť   už v samotnom návrhu, čím by sa konanie z hľadiska jeho dĺžky skrátilo. Ústavný súd v tejto súvislosti   pripomína   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej   procesnú   zodpovednosť   za   riadne uvedenie návrhu na rozhodnutie   vo   veci   samej,   za postup vo veci   samej, predkladanie dôkazov   a iných   úkonov   potrebných   na   dosiahnutie   účelu   sporového   konania   nesie   vo výraznej   miere   účastník   (§ 6, § 120   ods. 1   a   iné   OSP).   Súd   v sporovom   konaní   nie   je povinný konať z vlastnej iniciatívy, najmä nahradzovať úkony účastníkov pri uplatňovaní ich   nárokov,   plnení   procesných   povinností   a využívaní   procesných   práv   (m.   m. II. ÚS 142/06).

1.4 Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci, pričom   zbytočné   prieťahy   v konaní   posudzoval   ako   celok   s prihliadnutím   na   všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov.

Z celkovej   dĺžky   trvania   konania   na   okresnom   súde   (pozri   bod   II   odôvodnenia) možno vytknúť okresnému súdu nezaoberanie sa predmetom veci v čase od 10. mája 2001 do 15. apríla 2002 (od podania návrhu až do výzvy okresného súdu na zaplatenie súdneho poplatku) v trvaní viac ako 11 mesiacov. K ďalšiemu prieťahu zo strany okresného súdu došlo v čase od 23. apríla 2003 (právny zástupca sťažovateľky splnil povinnosť mu uloženú na pojednávaní 20. januára 2003) do 8. decembra 2003 (sudca vydal pokyn kancelárii na nariadenie   termínu   pojednávania   na   26.   január   2004)   v trvaní   viac   ako   7   mesiacov. Ústavným   súdom   zistená nečinnosť   okresného   súdu   predstavuje   viac   ako   1   rok a 6 mesiacov, pričom celková dĺžka konania pred okresným súdom trvala viac ako 5 rokov a 2 mesiace.

Vzhľadom   na   uvedené   a   celkovú   dĺžku   konania,   aj   po   zohľadnení   podielu sťažovateľky   na   zbytočných   prieťahoch   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   okresný   súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 186/2001 svojím postupom porušil základné právo sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (tiež čl. 6 ods. 1 dohovoru); preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku v bode 1.

2. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadosť   o priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia odôvodnila   tým,   že: „(...)   ako   účastník   predmetného   konania   s prieťahmi,   svojim vystupovaním v spore nespôsobila ani v najmenšej časti žiadne jeho predĺženie, ale naopak aktívne navrhovala efektívny postup a pri nečinnosti súdu opakovane tento vyzývala na vytýčenie termínov pojednávaní. Ak cieľom tohto primeraného finančného zadosťučinenia má byť zmiernenie nemajetkovej ujmy, tak sťažovateľke s ohľadom na všetky skutočnosti uvedené v tejto sťažnosti, toto v uvedenom rozsahu istotne prináleží. “

Z uvedeného   odôvodnenia   finančného   zadosťučinenia   zo   strany   sťažovateľky   (od začiatku riadne zastúpenej kvalifikovaným zástupcom – advokátom, pozn.) vyplýva iba to, že „svojím vystupovaním v spore nespôsobila ani v najmenšej časti žiadne jeho predĺženie“ a ďalej, že „ak cieľom tohto primeraného finančného zadosťučinenia má byť zmiernenie nemajetkovej   ujmy,   tak   sťažovateľke   s ohľadom   na   všetky   skutočnosti   uvedené   v tejto sťažnosti, toto v uvedenom rozsahu istotne prináleží“. Takto uvedené odôvodnenie samo osebe nepostačuje pre odôvodnenie nároku na priznanie finančného zadosťučinenia (§ 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Ústavný súd tiež dodáva, že jeho fakultatívna právomoc priznať primerané finančné zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   v žiadnom   rozsahu   nijakým   spôsobom nemodifikuje   ani   nerozširuje   účel   ochrany,   ktorú   ústavný   súd   poskytuje   v konaní o namietanom porušení práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. V súvislosti s uvedeným považuje ústavný súd za dôležité zdôrazniť aj to, že jeho právomoc priznať primerané   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy   sťažovateľke,   ktorej sťažnosti   vyhovie   v merite   veci,   nie   je   samostatným   nárokom   sťažovateľky   na   akési odškodnenie   za   prípadné   prieťahy   v konaní   príslušného   štátneho   orgánu,   ale   má   len akcesorickú   povahu.   Satisfakčný   potenciál   rozhodnutia   ústavného   súdu   teda   nie   je autonómnym   prvkom   ním   poskytovanej   ochrany   ani   akýmsi   paralelným   titulom   pre domáhanie sa tejto ochrany. Takýmto titulom je len a výlučne potreba chrániť konkrétne základné   právo   sťažovateľa   a prostredníctvom   tohto   práva   aj   princíp   právnej   istoty (I. ÚS 235/03).

Ústavný   súd   v tiež   súvislosti   s nepriznaním   finančného   zadosťučinenia   (ale   tiež náhrady   trov   právneho   zastúpenia   –   pozri   nižšie)   poukazuje   na   povahu   veci,   teda   na skutočnosť, že predmet samotného súdneho sporu spočíval v tom, že jeden z kupujúcich (sťažovateľka) žaluje neplatnosť kúpnej zmluvy namietajúc duševnú poruchu predávajúcej v čase jej uzavretia.

3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne   alebo   sčasti   uhradil   inému   účastníkovi   konania   jeho   trovy.   Vychádzajúc z fakultatívnosti a odôvodniteľnosti rozhodovania o trovách konania ústavný súd nevyhovel žiadosti   sťažovateľky   o priznanie   náhrady   trov   konania,   zohľadniac   predovšetkým   už uvedené, ako aj skutočnosť,   že   zistené   prieťahy v konaní okresného   súdu   v skutočnosti pominuli ešte pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

4. Preto ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 2.

5. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. novembra 2007