znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 295/04-20

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   3.   novembra   2004 v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov   Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Petra   Matiho,   bytom   K.,   zastúpeného   advokátkou JUDr. H.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   pre   namietané porušenie   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 598/97 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Petra Matiho na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 19 C 598/97 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   p r i k a z u j e   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 598/97 konať bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Petrovi Matimu p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice II p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   Košice   II j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia Ing. Petra Matiho vo výške 11 120 Sk (slovom jedenásťtisícstodvadsať slovenských korún) na bankový účet advokátky JUDr. H. K., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

5. Sťažnosti Ing. Petra Matiho vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. septembra 2004 doručená sťažnosť Ing. Petra Matiho, bytom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou   JUDr.   H.   K.,   Advokátska   kancelária,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   prerokovanie   jeho   veci v primeranej   lehote   zaručeného   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 598/97.

Uznesením ústavného súdu zo 7. októbra 2004 č. k. III. ÚS 295/04-8 bola vec prijatá na ďalšie konanie.

Sťažovateľ uviedol, že 30. júla 1997 podal okresnému súdu žalobu o náhradu škody vzniknutej pri dopravnej nehode 31. júla 1996 vo výške 23 797 Sk s príslušenstvom voči firme ELAS, spol. s r. o., Prievidza, a R. L. (ďalej len „žalovaný v 1. rade“, „žalovaný v 2. rade“   alebo   „žalovaní“).   Ostatné   súdne   pojednávanie   bolo   20.   novembra   2001,   na ktorom z dôvodu neprítomnosti žalovaných nebolo rozhodnuté a nebol ani stanovený termín ďalšieho pojednávania. Dňa 11. augusta 2004 podal sťažnosť predsedovi okresného súdu, ktorý   čiastočne   priznal   dôvodnosť   jeho   sťažnosti,   čo   odôvodnil   enormným   zaťažením sudcov.

Sťažovateľ sa domnieva, že došlo k porušeniu jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Žiadal, aby ústavný súd rozhodol, že:

„1.   Základné   právo   Ing.   Petra   Matiho   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 598/97.

2.   Okresnému   súdu   Košice   II   prikazuje,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 C 598/97 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Ing.   Petrovi   Matimu   priznáva   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 200.000   Sk,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   do   30   dní   odo   dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ing. Petrovi Matimu priznáva právo na náhradu trov konania, ktoré je Okresný súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   do   30   dní   odo   dňa   nadobudnutia   právoplatnosti   tohto nálezu.“

Výšku požadovaného primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odvodil od požadovanej   škody,   ktorá   už   mala   prevýšiť   čiastku   130   000   Sk,   pričom   možnosť uspokojenia jeho nároku sa stále zmenšuje. Sťažovateľ súhlasil, aby jeho sťažnosť bola prejednaná bez ústneho pojednávania.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril aj predseda okresného súdu, ktorý vo svojom vyjadrení sp. zn. Spr. 1496/04 z 25. októbra 2004 potvrdil, že žaloba bola podaná na okresnom súde 30. júla 1997, a podal chronológiu vykonaných úkonov, pričom uviedol, že v súčasnosti je vytýčený termín pojednávania na 9. december 2004. Vzhľadom na uvedenú chronológiu je zrejmé, že úkony vo veci boli vykonané s prieťahmi, ktoré boli spôsobené enormnou zaťaženosťou aj vo veci konajúceho zákonného sudcu. Zároveň vidí v konaní sťažovateľa účelovosť, lebo sťažnosť podal až po tom, ako mu bolo doručené predvolanie na pojednávanie určené na 12. október 2004, a požadované zadosťučinenie považuje taktiež za neprimerane vysoké. V závere vyjadrenia uviedol, že netrvá na ústnom prejednaní veci.

II.

Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu, ale najmä zo spisu sp. zn. 19 C 598/97 zistil nasledovný priebeh a stav konania:

Sťažovateľ podal 30. júla 1997 okresnému súdu žalobu o náhradu škody vo výške 23 797 Sk s príslušenstvom proti žalovaným spolu s prílohami a súdnym poplatkom.Dňa 6. augusta 1997 okresný súd vyzval sťažovateľa na predloženie ešte jednej kópie žaloby.

Dňa 22. augusta 1997 bola požadovaná kópia zaslaná okresnému súdu.Dňa   17.   novembra   1997   dal   zákonný   sudca   pokyn   zaslať   žalobu   na vyjadrenie žalovaným, na ktoré stanovil lehotu 15 dní.

Dňa 10. decembra 1997 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie žalovaných spolu so splnomocnením ich právneho zástupcu z 27. novembra 1997.

Dňa 19. decembra 1997 zákonný sudca dal pokyn doručiť vyjadrenie sťažovateľovi.Dňa   24.   februára   1998   zákonný   sudca   dal   opakovaný   pokyn   doručiť   žalobu na vyjadrenie.

Dňa 1. apríla 1998 právny zástupca žalovaných oznámil, že trvajú na vyjadrení.Dňa 22. októbra 2001 zákonný sudca určil termín pojednávania na 20. november 2001.Dňa   6.   novembra   2001   ospravedlnil   neúčasť   na   pojednávaní   právny   zástupca žalovaných.

Dňa   15.   novembra   2001   oznámil   právny   zástupca   žalovaných   svoj   program pojednávaní.

Dňa 20. novembra 2001 sa konalo pojednávanie za účasti sťažovateľa bez účasti žalovaných a ich zástupcu.

Dňa 18. augusta 2004 bol nariadený termín pojednávania na 12. október 2004.Dňa 11. augusta 2004 sťažovateľ podal sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Dňa 30. augusta 2004 sťažovateľ podal žiadosť o odročenie pojednávania z dôvodu neprítomnosti v Slovenskej republike v čase jeho konania.

Dňa 8. septembra 2004 právny zástupca žalovaných navrhol, aby do konania vstúpil ďalší účastník Allianz – Slovenská poisťovňa, a. s.

Dňa 7. októbra 2004 R. L. ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní.Dňa   12.   októbra   2004   bol   na   pojednávaní   len   JUDr.   J.   V.   za   žalovaných a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

Dňa 20. októbra 2004 zákonný sudca nariadil pojednávanie na 9. december 2004.Dňa 28. októbra 2004 bol spis spolu s vyjadrením predsedu okresného súdu doručený ústavnému súdu.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zakotveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov. Taktiež namieta porušenie práva   na   prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   zakotveného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola prerokovaná v primeranej lehote.

Ústavný súd už vo svojej stabilnej judikatúre, pokiaľ ide o vzťah ochrany základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, uviedol, že pokiaľ ide o obsah týchto práv, nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 146/03 a iné).

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Len prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby neodstráni a nemôže odstrániť. Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo neprospech účastníka, sa vytvára právna istota.

Preto na naplnenie ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný   súd   iba   o veci   konal   a nerozhodol   s účinkami   právoplatnosti   a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to konštatuje ústavný súd vo svojich rozhodnutiach, až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv (napr. II. ÚS 29/95, I. ÚS 89/99 a iné).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   II.   ÚS   74/97, II. ÚS 813/00 a iné) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup samotného súdu.

Pokiaľ ide o prvé kritérium právna a faktická zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že   spor   o náhradu   škody   je   veľmi   častou   agendou   všeobecného   súdnictva   s rozsiahlou judikatúrou, a to aj v časti dotýkajúcej sa náhrady škody ako následku dopravných nehôd. V tejto časti sa ani predseda súdu nevyjadril, že by išlo o právne a skutkovo náročnú vec.

Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred   súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   označených   práv sťažovateľa. V tejto časti ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ svojím správaním neprispel k prieťahom v konaní, na výzvy okresného súdu reagoval včas v stanovených lehotách a až na jeden prípad (vopred avizovaný) sa zúčastňoval aj na pojednávaní.

Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote bol samotný postup okresného súdu.

Predseda okresného súdu čiastočne priznal prieťahy v konaní, ktoré však odôvodnil enormným množstvom vecí vybavovaných jednotlivými sudcami.

Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach ustálil, že nadmerné množstvo vecí,   v ktorých   štát   musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za prieťahy v súdnom konaní (II. ÚS 40/97 a iné).

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   porušil   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie jeho veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to bez existencie zákonnej prekážky (napr. II. ÚS 53/00).

Ústavný   súd   zistil,   že   okresný   súd   nevykonával   vo   veci   žiadne   úkony   v dobe od 1. apríla 1998 (keď mu bol doručený oznam právneho zástupcu žalovaných, ktorý vzal na   vedomie)   do 22. októbra   2001   (keď   nariadil   vo   veci   termín   pojednávania   na 20. november 2001), teda 42 mesiacov, ako aj od 20. novembra 2001 (keď bolo vykonané pojednávanie) do 18. augusta 2004 (keď bol nariadený termín pojednávania na 12. október 2004), teda 32 mesiacov. Prieťahy v konaní predstavujú spolu 74 mesiacov (t. j. 6 rokov a 2 mesiace).

Podľa   čl.   127   ods.   2   ústavy   ak   porušenie   základných   práv   a slobôd   vzniklo nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základných práv a slobôd sťažovateľa (bod 1 výroku nálezu) a prikázal okresnému súdu, ktorý základné práva porušil, aby vo veci konal (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   ustanovenia   §   50   ods.   3   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ uviedol, že ako primerané finančné zadosťučinenie žiada 200 000 Sk, ktoré odôvodňuje finančnou ujmou, pretože od žalovaných dosiaľ nemôže vymôcť žalovanú čiastku.   Jeho   tvrdenie,   že   dochádza   k zmenšovaniu   majetku   žalovaných,   nemá   logický základ, vzhľadom na to, že žalovaný v 1. rade je jednou z najväčších softwarových firiem v Slovenskej   republike   a žalovaný   v 2. rade   je   jej   čelným   predstaviteľom   a   sťažovateľ takéto tvrdenie ani nepodoprel relevantným dôkazom.

V konkrétnych   okolnostiach   danej   veci   vidí   ústavný   súd   dôvod   primeraného finančného zadosťučinenia v dovŕšení opatrení, ktoré spočívajú v konštatovaní porušenia základného   práva,   v príkaze   okresnému   súdu   vo   veci   konať   a   v priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, a to najmä na predmet sporu pred všeobecným súdom. Predmet sporu nemohol priamo ohroziť finančnú situáciu sťažovateľa tak, ako to uvádza vo svojej sťažnosti. Trvanie sporu, predmet sporu a sociálna situácia sťažovateľa neboli v príčinnej súvislosti.

Podľa ustanovenia § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Na základe ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, môže ústavný súd priznať sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia, pretože ústavný súd konštatuje jeho úspech v konaní.

Pri   výške   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   žiadosti sťažovateľa, ktorý požadoval trovy právneho zastúpenia vo výške 11 120 Sk a z ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb, ktorá upravuje výšku odmeny advokátov za zastupovanie pred ústavným súdom. Podľa tejto vyhlášky, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmetom   konania pred ústavným súdom   je ochrana základných   ľudských   práv a slobôd, ktorá nie je oceniteľná peniazmi.

Vzhľadom na to, že oba úkony právnej služby boli realizované v roku 2004, ústavný súd priznal náhradu trov za dva úkony, každý z nich vo výške 4 534 Sk spolu s paušálnym príplatkom vo výške 136 Sk ku každému úkonu a daňou z pridanej hodnoty vo výške 19 %, t. j. spolu 11 120 Sk.

Podľa takto určených kritérií výpočet trov konania je vo výške 11 120 Sk, ktoré je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne sťažovateľa (bod 4 výroku nálezu). Vo zvyšnej časti návrhu nevyhovel (bod 5 výroku nálezu).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. novembra 2004