znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 294/2015-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom   JUDr.   Stanislavom   Jakubčíkom,   Kutlíkova   17,   Bratislava,   pre   namietanéporušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 44 ods. 3, 4 a čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 3 Sžp/24/2013 z 3. júna 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta2014   doručená   elektronicky   bez   zaručeného   elektronického   podpisu   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená originálompodania osobne 20. augusta 2014, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 20ods. 1, 4 a 5, čl. 44 ods. 3, 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej len   „dohovor“) a práva   podľa   čl.   1 Dodatkového protokolu   k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp/24/2013z 3. júna 2014.

Podaním doručeným ústavnému súdu 29. mája 2015 sťažovateľka v zmysle § 20ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) doplnila svoju sťažnosť splnomocnenímz 21. mája 2015 udeleným advokátovi JUDr. Stanislavovi Jakubčíkovi, aby ju v konaní predústavným súdom zastupoval.

Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka namieta, že najvyšší súd tým, žeoznačeným rozsudkom potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 4 S/99/2012-46 zo 14. júna 2013, ktorým krajský súd konanie zastavil z dôvodu,že „žaloba je podaná neoprávnenou osobou, ktorá nemala v správnom konaní postavenie účastníka konania a ani v žalobe riadne nešpecifikovala, ako sa cíti na svojich právach a oprávnených záujmoch dotknutá“. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmaniazákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu Bratislava sp. zn. A-2011/1584-DLD z27. mája 2011, ktorým bolo v časti zmenené a vo zvyšku potvrdené rozhodnutie Bratislavy -Starého Mesta sp. zn. 8050/1993/2011/URS/Bud/A-2. Podľa sťažovateľky priamo zasahujedo   vlastníckych   práv   sťažovateľky   ako   vlastníčky   NTL   plynovodu   DN150   uloženej   voverejnej   komunikácii   oddeľujúcej   pozemok   stavebníka   a pozemok   vo   vlastníctvesťažovateľky, čím došlo k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníckeho právapodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to v rozpore s čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy.

Tým, že krajský súd konanie o žalobe, v ktorej sťažovateľka podľa svojho názoru„podrobne   odôvodnila   jej   postavenie   účastníčky,   a   teda   osoby   oprávnenej   na   podanie žaloby“, vec podľa nej nesprávne právne posúdil a „odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom po uvedení súdom ako sa jemu javí vec v zmysle ust. §118 ods. 1, ods. 2 OSP navrhnúť   vykonanie   dokazovanie,   výsledkom   ktorého   by   bolo   preukázanie,   že   užívanie žalobkyňou susediacej stavby v jej vlastníctve je zamýšľanou stavbou dotknuté“. Dodala, žejej „bolo odopreté právo ako účastníčke konania namietať prípadný nesúlad stavebnej dokumentácie   so   schváleným   územným   rozhodnutím.   Z   uvedeného   dôvodu   žalobkyňa žiadala, aby jej boli doručené napadnuté rozhodnutia, aby sa ako potenciálne dotknutá účastníčka konania – vlastníčka susednej stavby mohla vyjadriť, či v stavebnom konaní boli dodržané podmienky územného konania. Postupom súdu prvého stupňa ako aj postupom oboch správnych orgánom bola žalobkyni odňatá možnosť aktívne sa zúčastniť dotknutého stavebného konania, resp. súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí.“.

K okolnostiam porušenia jej základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46ods.   1   ústavy   sťažovateľka   s   poukazom   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 119/03, sp. zn. II. ÚS 200/09, sp. zn.II.   ÚS   410/06   uviedla,   že   hoci   najvyšší   súd   označil   otázku,   či   sťažovateľka   mala   byťúčastníčkou   dotknutého   stavebného   konania,   v   konečnom   dôsledku   sa   obmedzil   nakonštatovanie, že sťažovateľka „nespĺňa ani jednu podmienku v ust. § 59 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. bez toho, aby toto konštatovanie odôvodnil presvedčivou právnou úvahou. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konečnom dôsledku popiera   právo   sťažovateľky   na   prístup   k   súdu   a   na   spravodlivé   konanie.   Najvyšší   súd Slovenskej republiky sa síce pripojil k dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, avšak bež toho, aby sa vysporiadal s právne relevantnými námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v odôvodnení odvolania (a ku ktorým sa teda nemohol vyjadriť súd prvého stupňa), a teda pripojenie sa k dôvodom súdu prvého stupňa nemožno považovať za vysporiadanie sa s týmito odvolacími námietkami (podrobne sú rozvedené v časti I. tejto sťažnosti). Takýto postup súdu druhého stupňa je opäť v rozpore s právom sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.“. Sťažovateľka   je   tiež   toho   názoru,   že   výklad   §   59   ods.   1   písm.   b)   zákonač. 50/1976   Zb.   o   územnom   plánovaní   a   stavebnom   poriadku   (stavebný   zákon)   v zneníneskorších predpisov osvojený najvyšším súdom je v rozpore s požiadavkou čl. 152 ods. 4ústavy   na   výklad   a   uplatňovanie   ústavných   zákonov,   zákonov   a   ostatných   všeobecnezáväzných právnych predpisov v súlade s ústavou.

Sťažovateľka „má za to, že postupom všetkých štátnych orgánov jej bola odňatá možnosť   konať pred príslušnými   stavebnými orgánmi,   a teda   jej bolo   odňaté aj   právo na poskytnutnutie a využitie právnej pomoci v konaní pred týmito orgánmi na ochranu jej práv a právom chránených záujmov, pričom nebolo rešpektované právo sťažovateľky na rovnaké postavenie ako u ostatných účastníkov konania, a to len v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia naplnenia podmienky účastníctva v konaní podľa § 59 ods. 1 písm. b/ zák. č. 50/1976 Zb. všetkými dotknutými orgánmi.“

Vo   vzťahu   k   namietanému   porušeniu   základného   práva   sťažovateľky   na   ochranuvlastníckeho   práva   podľa   čl.   20   ods.   1,   4   a   5   ústavy   je   sťažovateľka   toho   názoru,,že nepriznaním práva byť účastníkom konania, v ktorom sa z úradnej moci rozhoduje o zásahu do majetku v jej vlastníctve, dochádza k nepriamemu a nedôvodnému porušeniu jej práva vlastniť majetok a nerušene ho užívať“.

Sťažovateľka „v dotknutom konaní si chcela uplatniť právo byť účastníkom konania aj z dôvodu, aby sa mohla uistiť, že v dôsledku navrhovanej stavby nebudú znehodnotené výhľadové pomery nie samotnou realizáciou stavby, ale jej realizáciou v rozpore s platným územným   plánom   a   v   rozpore   s   platným   územným   rozhodnutím.   Toto   právo   účastníka konania bolo sťažovateľke všetkými dotknutými štátnymi orgánmi odopreté. Takýto postup je v rozpore so zásadami uznanými Slovenskou republikou v Aarhuskom dohovore, ako aj obsiahnutými v čl. 44 ods. 3 a ods. 4 Ústavy SR. Sťažovateľka bola proste hrubou úradnou silou vylúčená z práva chrániť si svoje práva a zároveň dohliadať na ochranu verejného záujmu v oblasti životného záujmu.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 a ods. 5, čl. 44 ods. 3 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 47 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl.   1   Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. júna 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp/24/2013 porušené bolo.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   3.   júna   2014,   sp.   zn. 3 Sžp/24/2013   sa   zrušuje   a   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   sa   prikazuje,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp/24/2013 znovu konal a rozhodol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“ ⬛⬛⬛⬛ II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.

Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenie   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   pre   bezpečnosť   štátu,   ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.

Podľa čl. 44 ods. 3 ústavy nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovaťani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.

Podľa   čl.   44   ods.   4   ústavy   štát   dbá   o   šetrné   využívanie   prírodných   zdrojov,o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranuurčeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými   štátnymi   orgánmi   alebo   orgánmi   verejnej   správy   od   začiatku   konania,   a   toza podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom   čine,   z   ktorého   je   obvinený.   Rozsudok   musí   byť   vyhlásený   verejne,   ale   tlača verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,verejného   poriadku   alebo   národnej   bezpečnosti   v   demokratickej   spoločnosti,   keď   tovyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahupovažovanom   súdom   za   úplne   nevyhnutný,   pokiaľ   by   vzhľadom   na   osobitné   okolnostimohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje zanevyhnutné,   aby   upravil   užívanie   majetku   v   súlade   so   všeobecným   záujmom   alebozabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Podľa   §   59   ods.   1   stavebného   zákona   účastníkmi   stavebného   konania   sú:   a)stavebník, b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nichvrátane   susediacich   pozemkov   a   stavieb,   ak   ich   vlastnícke   alebo   iné   práva   k   týmtopozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšie osoby,ktorým   toto   postavenie   vyplýva   z   osobitného   predpisu,   d)   stavebný   dozor   alebokvalifikovaná osoba, e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.

Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5v prvom rade rozhodnutím vydaným v stavebnom konaní, konkrétne konaní o povolenístavby   umiestnenej   na   pozemku   oddelenom   od   pozemku   sťažovateľky   verejnoukomunikáciou, na ktorej sa ale nachádza NTL plynovod DN150 vo vlastníctve sťažovateľky,ku ktorému sa bez jej súhlasu má plánovaná stavba len na základe kladného vyjadreniaSlovenského   plynárenského   priemyslu,   a.   s.,   pripojiť.   Tieto   skutočnosti   ju   majú   tiežoprávňovať byť účastníčkou stavebného konania podľa § 59 ods. 1 písm. b) stavebnéhozákona. Pokiaľ teda správne orgány jej toto postavenie odopreli a následne ich stanoviskopodporili krajský súd zastavením konania o jej žalobe a najvyšší súd potvrdením tohtorozhodnutia,   zamedzili   sťažovateľke   brániť   jej   základné   práva.   Ak   navyše   najvyšší   súdneposkytol   dostatočné   a   zrozumiteľné   odôvodnenie   svojho   právneho   záveru,   keď   sanevysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa práve výkladu § 59 ods. 1 stavebnéhozákona   a   osvojil   si   jeho   ústavne-nekonformný   výklad,   bolo   jej   základné   právona spravodlivý proces ďalej popierané. Spomenula, že z obdobných dôvodov bola vylúčenáz konania o umiestnení totožnej stavby, čo je dôvod, pre ktorý už v tejto fáze konanianemohla   uplatniť   námietky   týkajúce   sa   obáv   zo   zhoršenia   kvality   života   a   bývaniaumiestnením   stavby   v   rozpore   s   územným   plánom   a   potenciálne   aj   s   územnýmrozhodnutím. Sťažovateľka je toho názoru, že zamedzením prístupu do stavebného konaniadošlo tiež k porušeniu jej základného práva podľa čl. 44 ods. 2 a 3 ústavy.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebosamotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy(I. ÚS 13/01).

Najvyšší súd svoje rozhodnutie potvrdiť uznesenie krajského súdu ako vo výrokuvecne správne, berúc do úvahy argument vlastníctva NTL plynovodu, odôvodnil takto:«K argumentácii   žalobkyne,   že   je   stavebníčkou   a   vlastníčkou   NTL   plynovodu   DN   150, vedeného   pozdĺž ⬛⬛⬛⬛ na   zdôraznenie   správnosti   záverov   krajského   súdu odvolací súd dopĺňa:. Je pravdou, že v zmysle rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I č. ŽP-01143, 02748, 00183/99-E-H/158-Ká zo dňa 26.07.1999 bola žalobkyňa stavebníčkou stavby: „plynovod DN 150“, zrealizovanej na pozemku parc. č. 21 514/1, 2116/2 a 2047/9 k. ú. E.. V roku 1999 bol predmetný plynovod daný do užívania spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s. Z uvedených ustanovení zákona vyplýva, že prevádzkovateľ siete - Slovenský plynárenský priemysel, a.s., uzatvára zmluvy o prístupe do prepravnej siete   a   zmluvy   o   pripojení   k   prepravnej   sieti   s   každým,   kto   o   to   požiada   za   splnenia podmienok prístupu a pripojenia k prepravnej sieti. Otázka vysporiadania vzťahov medzi stavebníkom prípojky plynovodu a prevádzkovateľom siete nie je predmetom stavebného konania.

Pre   úplnosť   posúdenia   otázky,   či   žalobkyňa   mala   byť   účastníkom   predmetného stavebného konania je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 50/1976 Zb. v § 59 ods. 1 písm. b/ stanovuje za účastníka stavebného konania aj toho, kto má vlastnícke právo k susediacim pozemkom   a   stavbám   na   týchto   pozemkoch.   Senát   najvyššieho   súdu   dospel   k   záveru, že výstavba   prípojky   plynovodu   uvedenú   zákonnú   podmienku   nespĺňa.   V   prvom   rade z dôvodu, že predmetná plynová prípojka sa podľa predloženej dokumentácie nenachádza na povrchu susediaceho pozemku - na povrchu verejnej komunikácie, ale ide o stavbu vybudovanú pod zemským povrchom teda stavbu podzemnú. Len stavba nachádzajúca sa na povrchu susediaceho pozemku, môže vo vzťahu k jej vlastníkovi založiť procesné právo byť   účastníkom   takéhoto   typu   konania.   Žalobkyňa   nepreukázala,   že   by   sa   na   povrchu verejnej   komunikácie,   ktorá   bezprostredne susedí   s pozemkom stavebníkov,   nachádzala stavba patriaca do   jej   vlastníctva, preto jej   právo byť   účastníkom   konania o   povolení predmetnej stavby nevzniklo. Z uvedeného dôvodu nemohol súd postupovať v intenciách § 250b ods. 2 O. s. p. a preto príslušnému stavebnému orgánu neuložil povinnosť doručiť žalobkyni predmetné rozhodnutie.»

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo nazáklade odvolania sťažovateľky uznesenie krajského súdu, ktorým bolo konanie o žalobesťažovateľky zastavené, potvrdil, pričom jeho závery vrátane výkladu § 59 ods. 1 písm. b)ústavy možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súdsa   tiež   vysporiadal   s   tvrdením,   že   vlastníctvo   k   NTL   plynovodu   umiestneného   podpovrchom verejnej komunikácie deliacej pozemky stavebníka a sťažovateľky je titulomna priznanie   postavenia   účastníka.   Uvedené   tvrdenie   sťažovateľka   viackrát   označila   zakľúčové. Ústavný súd dodáva, že § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona v prvom radereflektuje   občianskoprávnu   zásadu superficio   solo   non   cedit,   v   dôsledku   čoho   vlastníkpozemku a vlastník stavby na ňom môžu byť dve odlišné osoby, ktoré navyše môžu byťplánovanou stavbou dotknuté rôznym spôsobom. Preto výklad najvyššieho súdu rozlišujúcistavby na susednom pozemku a stavby pod jeho povrchom nemožno považovať za rozpornýs účelom zákona a rozporný s čl. 152 ods. 4 ústavy, ako namietala sťažovateľka.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva,   že   ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súdmusí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v   oblastirozdelenia   právomoci,   a   teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdovvo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr.IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015