SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 294/2015-18
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenejadvokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, pre namietanéporušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5, čl. 44 ods. 3, 4 a čl. 47 ods. 3 ÚstavySlovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republikysp. zn. 3 Sžp/24/2013 z 3. júna 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta2014 doručená elektronicky bez zaručeného elektronického podpisu sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“), doplnená originálompodania osobne 20. augusta 2014, pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 20ods. 1, 4 a 5, čl. 44 ods. 3, 4 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len„ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoruo ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesenímNajvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Sžp/24/2013z 3. júna 2014.
Podaním doručeným ústavnému súdu 29. mája 2015 sťažovateľka v zmysle § 20ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) doplnila svoju sťažnosť splnomocnenímz 21. mája 2015 udeleným advokátovi JUDr. Stanislavovi Jakubčíkovi, aby ju v konaní predústavným súdom zastupoval.
Ako zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, sťažovateľka namieta, že najvyšší súd tým, žeoznačeným rozsudkom potvrdil uznesenie Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajskýsúd“) č. k. 4 S/99/2012-46 zo 14. júna 2013, ktorým krajský súd konanie zastavil z dôvodu,že „žaloba je podaná neoprávnenou osobou, ktorá nemala v správnom konaní postavenie účastníka konania a ani v žalobe riadne nešpecifikovala, ako sa cíti na svojich právach a oprávnených záujmoch dotknutá“. Podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmaniazákonnosti rozhodnutia Krajského stavebného úradu Bratislava sp. zn. A-2011/1584-DLD z27. mája 2011, ktorým bolo v časti zmenené a vo zvyšku potvrdené rozhodnutie Bratislavy -Starého Mesta sp. zn. 8050/1993/2011/URS/Bud/A-2. Podľa sťažovateľky priamo zasahujedo vlastníckych práv sťažovateľky ako vlastníčky NTL plynovodu DN150 uloženej voverejnej komunikácii oddeľujúcej pozemok stavebníka a pozemok vo vlastníctvesťažovateľky, čím došlo k porušeniu jej základného práva na ochranu vlastníckeho právapodľa čl. 20 ods. 1 ústavy, a to v rozpore s čl. 20 ods. 4 a 5 ústavy.
Tým, že krajský súd konanie o žalobe, v ktorej sťažovateľka podľa svojho názoru„podrobne odôvodnila jej postavenie účastníčky, a teda osoby oprávnenej na podanie žaloby“, vec podľa nej nesprávne právne posúdil a „odňal žalobkyni možnosť konať pred súdom po uvedení súdom ako sa jemu javí vec v zmysle ust. §118 ods. 1, ods. 2 OSP navrhnúť vykonanie dokazovanie, výsledkom ktorého by bolo preukázanie, že užívanie žalobkyňou susediacej stavby v jej vlastníctve je zamýšľanou stavbou dotknuté“. Dodala, žejej „bolo odopreté právo ako účastníčke konania namietať prípadný nesúlad stavebnej dokumentácie so schváleným územným rozhodnutím. Z uvedeného dôvodu žalobkyňa žiadala, aby jej boli doručené napadnuté rozhodnutia, aby sa ako potenciálne dotknutá účastníčka konania – vlastníčka susednej stavby mohla vyjadriť, či v stavebnom konaní boli dodržané podmienky územného konania. Postupom súdu prvého stupňa ako aj postupom oboch správnych orgánom bola žalobkyni odňatá možnosť aktívne sa zúčastniť dotknutého stavebného konania, resp. súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí.“.
K okolnostiam porušenia jej základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46ods. 1 ústavy sťažovateľka s poukazom na rozhodnutia ústavného súdu sp. zn.III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 119/03, sp. zn. II. ÚS 200/09, sp. zn.II. ÚS 410/06 uviedla, že hoci najvyšší súd označil otázku, či sťažovateľka mala byťúčastníčkou dotknutého stavebného konania, v konečnom dôsledku sa obmedzil nakonštatovanie, že sťažovateľka „nespĺňa ani jednu podmienku v ust. § 59 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. bez toho, aby toto konštatovanie odôvodnil presvedčivou právnou úvahou. Takéto rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a v konečnom dôsledku popiera právo sťažovateľky na prístup k súdu a na spravodlivé konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky sa síce pripojil k dôvodom uvedeným v rozhodnutí súdu prvého stupňa, avšak bež toho, aby sa vysporiadal s právne relevantnými námietkami sťažovateľky, ktoré uviedla v odôvodnení odvolania (a ku ktorým sa teda nemohol vyjadriť súd prvého stupňa), a teda pripojenie sa k dôvodom súdu prvého stupňa nemožno považovať za vysporiadanie sa s týmito odvolacími námietkami (podrobne sú rozvedené v časti I. tejto sťažnosti). Takýto postup súdu druhého stupňa je opäť v rozpore s právom sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie.“. Sťažovateľka je tiež toho názoru, že výklad § 59 ods. 1 písm. b) zákonač. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) v zneníneskorších predpisov osvojený najvyšším súdom je v rozpore s požiadavkou čl. 152 ods. 4ústavy na výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecnezáväzných právnych predpisov v súlade s ústavou.
Sťažovateľka „má za to, že postupom všetkých štátnych orgánov jej bola odňatá možnosť konať pred príslušnými stavebnými orgánmi, a teda jej bolo odňaté aj právo na poskytnutnutie a využitie právnej pomoci v konaní pred týmito orgánmi na ochranu jej práv a právom chránených záujmov, pričom nebolo rešpektované právo sťažovateľky na rovnaké postavenie ako u ostatných účastníkov konania, a to len v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia naplnenia podmienky účastníctva v konaní podľa § 59 ods. 1 písm. b/ zák. č. 50/1976 Zb. všetkými dotknutými orgánmi.“
Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na ochranuvlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5 ústavy je sťažovateľka toho názoru,,že nepriznaním práva byť účastníkom konania, v ktorom sa z úradnej moci rozhoduje o zásahu do majetku v jej vlastníctve, dochádza k nepriamemu a nedôvodnému porušeniu jej práva vlastniť majetok a nerušene ho užívať“.
Sťažovateľka „v dotknutom konaní si chcela uplatniť právo byť účastníkom konania aj z dôvodu, aby sa mohla uistiť, že v dôsledku navrhovanej stavby nebudú znehodnotené výhľadové pomery nie samotnou realizáciou stavby, ale jej realizáciou v rozpore s platným územným plánom a v rozpore s platným územným rozhodnutím. Toto právo účastníka konania bolo sťažovateľke všetkými dotknutými štátnymi orgánmi odopreté. Takýto postup je v rozpore so zásadami uznanými Slovenskou republikou v Aarhuskom dohovore, ako aj obsiahnutými v čl. 44 ods. 3 a ods. 4 Ústavy SR. Sťažovateľka bola proste hrubou úradnou silou vylúčená z práva chrániť si svoje práva a zároveň dohliadať na ochranu verejného záujmu v oblasti životného záujmu.“.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné právo sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1, ods. 4 a ods. 5, čl. 44 ods. 3 a ods. 4, čl. 46 ods. 1 a ods. 2 a čl. 47 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu č. 11 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. júna 2014 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp/24/2013 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 3. júna 2014, sp. zn. 3 Sžp/24/2013 sa zrušuje a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky sa prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Sžp/24/2013 znovu konal a rozhodol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľke trovy konania.“ ⬛⬛⬛⬛ II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho právaje možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a zaprimeranú náhradu.
Podľa čl. 20 ods. 5 ústavy iné zásahy do vlastníckeho práva možno dovoliť iba vtedy,ak ide o majetok nadobudnutý nezákonným spôsobom alebo z nelegálnych príjmov a ideo opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti pre bezpečnosť štátu, ochranuverejného poriadku, mravnosti alebo práv a slobôd iných. Podmienky ustanoví zákon.
Podľa čl. 44 ods. 1 ústavy každý má právo na priaznivé životné prostredie.
Podľa čl. 44 ods. 3 ústavy nikto nesmie nad mieru ustanovenú zákonom ohrozovaťani poškodzovať životné prostredie, prírodné zdroje a kultúrne pamiatky.
Podľa čl. 44 ods. 4 ústavy štát dbá o šetrné využívanie prírodných zdrojov,o ekologickú rovnováhu a o účinnú starostlivosť o životné prostredie a zabezpečuje ochranuurčeným druhom voľne rastúcich rastlín a voľne žijúcich živočíchov.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonomna inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhotorozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a toza podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlača verejnosť môžu byť vylúčené buď po dobu celého alebo časti procesu v záujme mravnosti,verejného poriadku alebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, keď tovyžadujú záujmy maloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahupovažovanom súdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by vzhľadom na osobitné okolnostimohla byť verejnosť konania na ujmu záujmom spravodlivosti.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právopokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejnéhozáujmu a za podmienok, ktoré stanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva.Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré považuje zanevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebozabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Podľa § 59 ods. 1 stavebného zákona účastníkmi stavebného konania sú: a)stavebník, b) osoby, ktoré majú vlastnícke alebo iné práva k pozemkom a stavbám na nichvrátane susediacich pozemkov a stavieb, ak ich vlastnícke alebo iné práva k týmtopozemkom a stavbám môžu byť stavebným povolením priamo dotknuté, c) ďalšie osoby,ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu, d) stavebný dozor alebokvalifikovaná osoba, e) projektant v časti, ktorá sa týka projektu stavby.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, 4 a 5v prvom rade rozhodnutím vydaným v stavebnom konaní, konkrétne konaní o povolenístavby umiestnenej na pozemku oddelenom od pozemku sťažovateľky verejnoukomunikáciou, na ktorej sa ale nachádza NTL plynovod DN150 vo vlastníctve sťažovateľky,ku ktorému sa bez jej súhlasu má plánovaná stavba len na základe kladného vyjadreniaSlovenského plynárenského priemyslu, a. s., pripojiť. Tieto skutočnosti ju majú tiežoprávňovať byť účastníčkou stavebného konania podľa § 59 ods. 1 písm. b) stavebnéhozákona. Pokiaľ teda správne orgány jej toto postavenie odopreli a následne ich stanoviskopodporili krajský súd zastavením konania o jej žalobe a najvyšší súd potvrdením tohtorozhodnutia, zamedzili sťažovateľke brániť jej základné práva. Ak navyše najvyšší súdneposkytol dostatočné a zrozumiteľné odôvodnenie svojho právneho záveru, keď sanevysporiadal s námietkou sťažovateľky týkajúcou sa práve výkladu § 59 ods. 1 stavebnéhozákona a osvojil si jeho ústavne-nekonformný výklad, bolo jej základné právona spravodlivý proces ďalej popierané. Spomenula, že z obdobných dôvodov bola vylúčenáz konania o umiestnení totožnej stavby, čo je dôvod, pre ktorý už v tejto fáze konanianemohla uplatniť námietky týkajúce sa obáv zo zhoršenia kvality života a bývaniaumiestnením stavby v rozpore s územným plánom a potenciálne aj s územnýmrozhodnutím. Sťažovateľka je toho názoru, že zamedzením prístupu do stavebného konaniadošlo tiež k porušeniu jej základného práva podľa čl. 44 ods. 2 a 3 ústavy.
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebnépripomenúť, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejtointerpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právacha základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavaťrozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebosamotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkovéa právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavnéhosúdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a takz ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následokporušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).
Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súda všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretáciea aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy(I. ÚS 13/01).
Najvyšší súd svoje rozhodnutie potvrdiť uznesenie krajského súdu ako vo výrokuvecne správne, berúc do úvahy argument vlastníctva NTL plynovodu, odôvodnil takto:«K argumentácii žalobkyne, že je stavebníčkou a vlastníčkou NTL plynovodu DN 150, vedeného pozdĺž ⬛⬛⬛⬛ na zdôraznenie správnosti záverov krajského súdu odvolací súd dopĺňa:. Je pravdou, že v zmysle rozhodnutia Okresného úradu Bratislava I č. ŽP-01143, 02748, 00183/99-E-H/158-Ká zo dňa 26.07.1999 bola žalobkyňa stavebníčkou stavby: „plynovod DN 150“, zrealizovanej na pozemku parc. č. 21 514/1, 2116/2 a 2047/9 k. ú. E.. V roku 1999 bol predmetný plynovod daný do užívania spoločnosti Slovenský plynárenský priemysel, a. s. Z uvedených ustanovení zákona vyplýva, že prevádzkovateľ siete - Slovenský plynárenský priemysel, a.s., uzatvára zmluvy o prístupe do prepravnej siete a zmluvy o pripojení k prepravnej sieti s každým, kto o to požiada za splnenia podmienok prístupu a pripojenia k prepravnej sieti. Otázka vysporiadania vzťahov medzi stavebníkom prípojky plynovodu a prevádzkovateľom siete nie je predmetom stavebného konania.
Pre úplnosť posúdenia otázky, či žalobkyňa mala byť účastníkom predmetného stavebného konania je potrebné zdôrazniť, že zákon č. 50/1976 Zb. v § 59 ods. 1 písm. b/ stanovuje za účastníka stavebného konania aj toho, kto má vlastnícke právo k susediacim pozemkom a stavbám na týchto pozemkoch. Senát najvyššieho súdu dospel k záveru, že výstavba prípojky plynovodu uvedenú zákonnú podmienku nespĺňa. V prvom rade z dôvodu, že predmetná plynová prípojka sa podľa predloženej dokumentácie nenachádza na povrchu susediaceho pozemku - na povrchu verejnej komunikácie, ale ide o stavbu vybudovanú pod zemským povrchom teda stavbu podzemnú. Len stavba nachádzajúca sa na povrchu susediaceho pozemku, môže vo vzťahu k jej vlastníkovi založiť procesné právo byť účastníkom takéhoto typu konania. Žalobkyňa nepreukázala, že by sa na povrchu verejnej komunikácie, ktorá bezprostredne susedí s pozemkom stavebníkov, nachádzala stavba patriaca do jej vlastníctva, preto jej právo byť účastníkom konania o povolení predmetnej stavby nevzniklo. Z uvedeného dôvodu nemohol súd postupovať v intenciách § 250b ods. 2 O. s. p. a preto príslušnému stavebnému orgánu neuložil povinnosť doručiť žalobkyni predmetné rozhodnutie.»
Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo nazáklade odvolania sťažovateľky uznesenie krajského súdu, ktorým bolo konanie o žalobesťažovateľky zastavené, potvrdil, pričom jeho závery vrátane výkladu § 59 ods. 1 písm. b)ústavy možno považovať z ústavného hľadiska za akceptovateľné a udržateľné. Najvyšší súdsa tiež vysporiadal s tvrdením, že vlastníctvo k NTL plynovodu umiestneného podpovrchom verejnej komunikácie deliacej pozemky stavebníka a sťažovateľky je titulomna priznanie postavenia účastníka. Uvedené tvrdenie sťažovateľka viackrát označila zakľúčové. Ústavný súd dodáva, že § 59 ods. 1 písm. b) stavebného zákona v prvom radereflektuje občianskoprávnu zásadu superficio solo non cedit, v dôsledku čoho vlastníkpozemku a vlastník stavby na ňom môžu byť dve odlišné osoby, ktoré navyše môžu byťplánovanou stavbou dotknuté rôznym spôsobom. Preto výklad najvyššieho súdu rozlišujúcistavby na susednom pozemku a stavby pod jeho povrchom nemožno považovať za rozpornýs účelom zákona a rozporný s čl. 152 ods. 4 ústavy, ako namietala sťažovateľka.
Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súdmusí pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať platnú právnu úpravu v oblastirozdelenia právomoci, a teda zohľadňovať aj založenie právomoci všeobecných súdovvo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti podľa ustálenej judikatúry ústavného súdumožno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr.IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).
Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne odôvodnené, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. júna 2015