znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 294/2011-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť Mesta K., zastúpeného advokátom JUDr. M. S., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II z 1. marca 2011 v konaní o námietkach povinného v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. 38 Er 2664/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mesta K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2011 doručená   sťažnosť   Mesta   K.,   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „dohovor“) uznesením Okresného súdu   Košice   II   (ďalej   „okresný   súd“)   z   1.   marca   2011   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 38 Er 2664/2010.

Sťažovateľ vystupuje v procesnej pozícii povinného v exekučnom konaní vedenom pred   okresným   súdom   pod   sp.   zn.   38   Er   2664/2010   o   vymoženie   569   672,02   € s príslušenstvom.   Exekučným   titulom   v uvedenom   konaní je notárska   zápisnica   spísaná na Notárskom úrade JUDr. M. P. v P. sp. zn. Nz 588/2000 z 20. decembra 2000, ktorou sa sťažovateľ   zaviazal   veriteľovi   (oprávnenému,   pozn.)   splatiť   poskytnutý   úver s príslušenstvom podľa splátkového kalendára do 30. júna 2001.

Sťažovateľ   podal   proti   exekúcii   v   napadnutom   konaní   v   lehote   námietky,   kde uviedol, že vznáša námietku premlčania nároku a že výška vymáhaného úroku z omeškania uvedená   v   exekučnom   titule   je   v   rozpore   s   dobrými   mravmi.   Ďalej   tiež   namietal,   že oprávnený nie je právnym nástupcom osoby uvedenej v exekučnom titule a že zablokovanie peňažných prostriedkov na účte sťažovateľa súdnym exekútorom vo výške 1 389 687,58 € je   protiprávne,   pretože   tieto   prostriedky   nepodliehajú   exekúcii,   pretože   ide   o   peňažné prostriedky,   ktoré   boli   poskytnuté   zo   štátneho   rozpočtu   Slovenskej   republiky   na   krytie výpadku podielových daní.

Okresný súd napadnutým uznesením z 1. marca 2011 námietky sťažovateľa zamietol. V   odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okresný   súd   k   jednotlivým   námietkam   sťažovateľa, konkrétne k námietke premlčania, uviedol: „Súd sa nestotožňuje s názorom povinného, že nedošlo k spočívaniu premlčacej doby, pretože žaloba je negatívnou určovacou žalobou. Určenie právnej skutočnosti je vždy zároveň určením práv alebo právneho vzťahu z tejto právnej   skutočnosti   vyplývajúcich,   inak   nemá   praktický   význam.   V   súlade   s   ust.   §   80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku, určenie či tu právo alebo právny vzťah je, sa možno domáhať len za podmienky, že je na tom naliehavý právny záujem. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti určovacej žaloby, musí byť naliehavý v tom zmysle, že žalobca   v   danom   právnom   vzťahu   môže   navrhovaným   určením   dosiahnuť   odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov. Tým, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom   vyhovel   žalobe   a   rozhodol   o.i.,   že   Dohoda   o   urovnaní   zo   dňa   3.9.2002   je neplatná, deklaroval, že žalobca mal naliehavý právny záujem a z vyššie uvedeného výroku vyplýva tá skutočnosť, že právo veriteľa na plnenia z úverovej zmluvy existuje a toto právo nezaniklo - na základe toho súd dospel k záveru, že v danom prípade došlo k spočívaniu premlčacej doby podľa ust. § 402 Obchodného zákonníka dňa 27.9.2004 a k spočívaniu premlčacej doby došlo po 3 rokoch, 2 mesiacoch a 26 dňoch. Premlčacia doba spočívala do právoplatného skončenia tohto konania a to do dňa 03.08.2010. Deň po právoplatnosti začatá plynúť premlčacia lehota tam kde došlo k jej spočívaniu. Oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie dňa 1.10.2010, t.j. do uplynutia 4-ročnej premlčacej doby a preto sa právo   oprávneného   na   vymáhanie   pohľadávky   nepremlčalo.“ K   námietke   sťažovateľa týkajúcej   sa   výšky   úroku   z   omeškania   okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   rozhodnutia uviedol: „Námietky   proti   exekúcii   sú   procesnou   obranou   povinného   proti   neprípustnej exekúcii, ktorých účelom je zastavenie exekúcie alebo upustenie od vykonania exekúcie a to z dôvodov taxatívne ustanovených v zákone. Z uvedeného je teda zrejmé, že námietky proti exekúcii   nie   sú   opravným   prostriedkom,   ktorým   by   sa   napádal   exekučný   titul,   ale   sú procesným prostriedkom, ktorým možno vyvolať začiatok incidenčného sporu o prípustnosť exekúcie. Relevantné námietky musia smerovať proti exekúcii a nie proti exekučnému titulu, konaniu   vo   veci   samej,   proti   upovedomeniu   o   začatí   exekúcie,   prípadné   povereniu na vykonanie   exekúcie.   Relevantným   predmetom   námietok   proti   exekúcii   môžu   byť   iba procesnoprávne a hmotnoprávne skutočnosti, ktoré nastali až po vzniku exekučného titulu, inak by totiž ich relevancia skončila vydaním vykonateľného rozhodnutia, ktoré sa stalo podkladom   pre   exekúciu.“ K   námietke   sťažovateľa,   že   oprávnený   nie   je   právnym nástupcom   osoby   uvedenej   v   exekučnom   titule,   okresný   súd   uviedol: „Z   obsahu   spisu Okresného súdu Košice II sp. zn. 38Er/2664/2010 zistil, že postupca - JUDr. R. H. - SKP úpadcu D. a.s.,   so sídlom B.   a postupník – E.   s.r.o.,   B.,   uzavreli Zmluvu,   o postúpení pohľadávok 20.2.2009 a Dodatok č. 1 k Zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 20.2.2009. V   Dodatku   č.   1   postúpil   postupca   na postupníka   skupinu   špecifikovaných   pohľadávok v prílohe zmluvy, medzi ktoré patrí aj pohľadávka vymáhaná v tejto exekúcii. Následne E. s.r.o., B., postúpil na postupníka - oprávneného v exekučnom konaní Zmluvou o postúpení súboru pohľadávok zo dňa 9.3.2009 skupinu špecifikovaných pohľadávok v prílohe zmluvy, medzi ktoré patrí aj pohľadávka vymáhaná v tejto exekúcii. Na základe uvedeného má súd za preukázané, že oprávnený je právnym nástupcom D. a.s., so sídlom B. a je aktívne vecne legitimovaný   v   exekučnom   konaní.“ K   námietke   sťažovateľa,   že   zablokované   peňažné prostriedky   exekútorom   nepodliehajú   exekúcii,   okresný   súd   uviedol: „...   súd   má za preukázané, že výnos dane z príjmov fyzických osôb v príslušnom rozpočtovom roku je vo výške 70,30 % príjmom rozpočtu obcí, teda nie je prostriedkom štátneho rozpočtu - t.j. peňažné prostriedky, ktoré sú výnosom dane z príjmov v zákonom určenom rozsahu, a ktoré sú obciam poukazované príslušným daňovým úradom teda nie sú prostriedkami, ktoré v zmysle ust. § 8 ods. 10 prvej vety zákona č. 523/2004 Z. z., ktoré nepodliehajú exekúcii podľa ust. § 61a ods. 1 zák. č. 233/1995 Z. z.

Súdny exekútor príkazom na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke zo dňa 13.10.2010 prikázal D. a.s., aby odo dňa jeho doručenia zablokovala na účtoch povinného výlučne prostriedky poukazované príslušným daňovým úradom ako výnos z dane z príjmov fyzických osôb, teda výlučne peňažné prostriedky podliehajúce exekúcii. Súdny exekútor z obsahu exekučného spisu nezistil, že by na účte povinného boli zablokované peňažné prostriedky nepodliehajúce exekúcii. Z oznámenia D., a.s., zo dňa 27.10.2010 má súdny exekútor za preukázané, že na účte povinného sú zablokované peňažné prostriedky vo výške   vymáhanej   pohľadávky,   ktorej   výška   nedosahuje   výšku   výnosu   dane   z   príjmov fyzických osôb poukazovaných povinnému príslušným daňovým úradom.“

V sťažnosti adresovanej ústavnému súdu sťažovateľ v podstate zopakoval námietky, ktoré   vzniesol   v   rámci   námietok   proti   exekúcii.   Upriamil   pozornosť   na   posúdenie jednotlivých aspektov veci v súvislosti so spočívaním premlčacej doby. Sťažovateľ vytýkal napadnutému uzneseniu okresného súdu kvalitu jeho odôvodnenia z pohľadu rešpektovania základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Podľa jeho názoru okresný súd „sa vôbec nevysporiadal s podstatnou argumentáciou sťažovateľa.... Pokiaľ sa súd v odôvodnení   rozhodnutia   nevysporiada   s   podstatnými   námietkami   účastníka   konania, prostredníctvom   ktorých   spochybňoval   správnosť   záverov   súdu   a   opomenul   právne významné   skutočnosti   majúce   zásadný   právny   význam   pre   posúdenie   dôvodnosti uplatneného nároku (vznesených námietok) je jeho právne posúdenie veci, podľa názoru sťažovateľa,   neúplné   a   tým   nesprávne.   Takéto   rozhodnutie   je   nepreskúmateľné,   ktoré vo svojom   dôsledku   predstavuje   rovnako   aj   porušenie   ústavne   garantovaného   práva na súdnu ochranu.“.

V   závere   sťažnosti   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   predbežným   opatrením odložil   vykonateľnosť   napadnutého   uznesenia   okresného   súdu,   vykonateľnosť   notárskej zápisnice N 533/2000, Nz 588/2000 spísanej v P. 20. decembra 2000 JUDr. M. P., notárom, P. (ďalej len „úverová zmluva“), a aby uložil povinnosť súdnemu exekútorovi JUDr. P. M., K., aby sa zdržal vykonávania exekúcie vedenej pod sp. zn. EX/0375/10 do právoplatného skončenia konania, a meritórne rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo sťažovateľa, ktorým je mesto K., na súdnu ochranu zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Košice II, č. k. 38Er/2664/2010-201 zo dňa 01.03.2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Okresného súdu Košice II, č. k. 38Er/2664/2010-201 zo dňa 01.03.2011 Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Košice II, aby v nej znovu konal a rozhodol.

3. Okresný súd Košice II je povinný nahradiť sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia na účet advokáta JUDr. M. S., K., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98).   Teda   úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd   zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie   takéhoto   porušenia.   Ústavný   súd   teda   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom   do   takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   berúc   do   úvahy   charakter   námietok   sťažovateľa   smerujúcich   proti napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   sa   musel   zaoberať   predovšetkým   otázkou dostatočnosti   odôvodnenia   tohto   uznesenia.   Pritom   sa   sústredil   hlavne   na   tie   časti odôvodnenia, ktoré mali sťažovateľovi poskytnúť odpovede na jeho obranu majúcu zásadný význam pre predmet konania okresného súdu.

Ústavný súd konštantne judikuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne a skutkovo   relevantné otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany, t.   j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia. Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkový a právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV.   ÚS   115/03, III. ÚS 209/04).

Zásadná   námietka   sťažovateľa   smerovala   proti   právnemu   posúdeniu   otázky spočívania   premlčacej   doby   vo   vzťahu   k   nárokom   plynúcim   z   úverovej   zmluvy   počas súdneho konania vedeného pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 16 Cbi 64/2004, ktorého predmetom bol okrem iného návrh právneho predchodcu – oprávneného na určenie neplatnosti dohody o urovnaní z 3. septembra 2009.

Podľa   §   402   zákona   č.   513/1991   Zb.   Obchodný   zákonník   v   znení   neskorších predpisov   premlčacia   doba   prestáva   plynúť,   keď   veriteľ   za   účelom   uspokojenia   alebo určenia   svojho   práva   urobí   akýkoľvek   právny   úkon,   ktorý   sa   považuje podľa   predpisu upravujúceho súdne konanie za jeho začatie alebo za uplatnenie práva v už začatom konaní.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   posúdenie   uvedenej   otázky   okresným   súdom   patrí medzi tie právne závery všeobecných súdov, ktoré môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného   súdu   iba   vtedy,   ak   by   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06). Z hľadiska týchto kritérií ústavný súd posúdil riešenie predmetnej právnej otázky v odôvodnení napadnutého uznesenia okresného súdu.

Okresný   súd   v   odôvodnení   svojho   uznesenia   uviedol,   že „určenie   právnej skutočnosti je vždy zároveň určením práv alebo právneho vzťahu z tejto právnej skutočnosti vyplývajúcich, inak nemá praktický význam“.   Okresný súd zároveň dodal, že naliehavý právny   záujem   je   podmienkou   prípustnosti   určovacej   žaloby. „Tým,   že   krajský   súd v Bratislave rozsudkom vyhovel žalobe (o určenie neplatnosti dohody o urovnaní, pozn.)... deklaroval, že žalobca mal naliehavý právny záujem a z vyššie uvedeného výroku vyplýva tá skutočnosť,   že   právo   veriteľa   na   plnenia   z   úverovej   zmluvy   existuje   a   toto   právo nezaniklo.“. V tejto súvislosti okresný súd potom dospel k záveru, že naliehavý právny záujem v okolnostiach prípadu spočíval v odstránení spornosti práv veriteľa (oprávneného, pozn.) na plnenia z úverovej zmluvy, keďže určenie platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o urovnaní   súdom   má   nepochybne   vplyv   na   existenciu   nárokov   vyplývajúcich   z   úverovej zmluvy, preto okresný súd konštatoval, že „v danom prípade došlo k spočívaniu premlčacej doby podľa ust. § 402 Obchodného zákonníka dňa 27. 9.2004 a k spočívaniu premlčacej doby došlo...“.

Touto formuláciou zaujal okresný súd k riešeniu spornej právnej otázky jednoznačný postoj. Ústavný súd je toho názoru, že takto zdôvodnený právny záver okresného súdu netrpí   žiadnymi   zjavnými   chybami   v   logike   jeho   tvorby   ani   akýmikoľvek   náznakmi svojvôle. Tento jeho postup a miera interpretácie relevantnej právnej úpravy nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia základného práva sťažovateľa na poskytnutie súdnej ochrany v kvalite požadovanej Občianskym súdnym poriadkom a v konečnom dôsledku aj čl. 46 ods. 1 ústavy.

Neobstojí ani argument sťažovateľa, že právoplatnosťou výroku (5. decembra 2009, pozn.), ktorým Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v rozsudku sp. zn. 16 Cbi 64/2004 z 11. novembra 2009 zamietol žalobu oprávneného v časti o určenie platnosti zmluvy o úvere, prestala spočívať premlčacia doba na uplatnenie nárokov vyplývajúcich z úverovej zmluvy, pretože, ako to vyplýva z odôvodnenia tohto rozsudku, krajský súd meritórne platnosť úverovej zmluvy ani neposudzoval, a na druhej strane platnosť úverovej zmluvy   závisela   od   právoplatného   rozhodnutia   o platnosti,   resp.   neplatnosti   dohody o urovnaní (3. augusta 2010, pozn.). Inými slovami, oprávnený svojou žalobou o určenie neplatnosti dohody o urovnaní sledoval aj určenie existencie práv vyplývajúcich z úverovej zmluvy   a   až   právoplatnosťou   výroku   krajského   súdu   o   neplatnosti   dohody   o   urovnaní nadobudol oprávnený istotu, že úverová zmluva je platná.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa právneho postavenia oprávneného v exekučnom konaní   ústavný   súd   pripomína   svoju   ustálenú   judikatúru   vyplývajúcu   z   jeho   ústavného postavenia vo vzťahu k rozhodnutiam všeobecných súdov, podľa ktorej   nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli   k   rozhodnutiu.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené   závery   všeobecného   súdu   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Sťažovateľ   označil   v   sťažnosti   záver   okresného   súdu   o   platnom   postúpení pohľadávky   na   oprávneného   v   exekučnom   konaní za   nepreskúmateľný.   Z   odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu ústavný súd zistil, že okresný súd odvolávajúc sa na   obsah   súdneho   spisu   po   preskúmaní   príslušných   zmlúv   konštatoval,   že   považuje za preukázané, že oprávnený je právnym nástupcom pôvodného veriteľa z úverovej zmluvy, a teda je aktívne vecne legitimovaný v exekučnom konaní. K tomu ústavný súd už len poznamenáva, že v danom prípade okresný súd po preskúmaní skutkového stavu aplikoval jednoduché právo a nič nesignalizuje prienik do ústavnej roviny, ktorou by sa mal ústavný súd zaoberať.

Sťažovateľ   ďalej   napadnutému   uzneseniu   okresného   súdu   vytýkal,   že   sa nedostatočným   spôsobom   vysporiadal   s   námietkami   týkajúcimi   sa   posúdenia   úrokov z omeškania uvedených v exekučnom titule, posúdenia aktívnej legitimácie oprávneného v konaní   a   posúdením   neprípustnosti   blokácie   peňažných   prostriedkov   údajne nepodliehajúcich exekúcii. Ústavný súd poukazujúc na citácie odôvodnenia napadnutého uznesenia   uvedené   v   prvej   časti   tohto   rozhodnutia   je   toho   názoru,   že   okresný   súd primeraným spôsobom reagoval na námietky sťažovateľa a právne závery, ktoré okresný súd zaujal v tomto smere, nie sú zjavne neopodstatnené alebo svojvoľné. Odôvodnenie napadnutého uznesenia okresného súdu tak poskytuje dostatočný základ pre jeho výrok. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom okresného súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   uznesenia okresného súdu.

Ústavný   súd   vyhodnotil   sťažnostné   námietky   sťažovateľa   ako   nedôvodné a nespôsobilé v rámci meritórneho prerokovania sťažnosti priviesť ústavný súd k záveru o ústavnej vadnosti napadnutého uznesenia okresného súdu.

Vzhľadom   na   už   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru   o   nedostatku   ústavne relevantnej   súvislosti   medzi   napadnutým   uznesením   okresného   súdu   a   sťažovateľovým základným právom na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy) a jeho právom na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru). Ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011