znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 294/09-13

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   22. septembra 2009 predbežne   prerokoval   sťažnosť   MUDr.   D.   B.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 49/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2009 doručená sťažnosť MUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 49/05.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti v rámci jej odôvodnenia uviedol: „Sťažovateľ podal žalobu na OS Žilina dňa 10. 8. 2005. Súd vykonal iba zbytočné neprogresívne úkony a stará sa marenie základných ľudských práv sťažovateľa...

V spise sú sťažnosti na zbytočné prieťahy, ktoré neboli vybavované náležite.“

Sťažovateľ sa v petite svojej sťažnosti domáhal vyslovenia tohto nálezu:„II.A. Okresný súd v Žiline porušuje základné práva D. B. garantované čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 medzinárodného dohovoru.

II.B. Ústavný   súd Slovenskej   republiky prikazuje Okresnému súdu   v Žiline   konať bez zbytočných prieťahov a porušovania základných práv D. B.

II.C. Okresný súd v Žiline je povinný zaplatiť D. B. satisfakciu vo výške 10.000 Eur v lehote 15 dní od dňa doručenia Nálezu Ústavného súdu SR.

II.D. Okresný   súd   v   Žiline   je   povinný   zaplatiť   trovy   konania   sťažovateľovi a advokátovi sťažovateľa, v lehote 15 dní.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pri predbežnom prerokovaní posudzovanej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ využil   na   ochranu   svojich   ústavných   práv   prostriedok   nápravy,   ktorý   mu   poskytuje § 62 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a doručil okresnému súdu 14. apríla 2009 sťažnosť na postup súdu zdôvodnenú výskytom prieťahov v konaní. Keďže sťažnosť sťažovateľa bola ústavnému súdu doručená 18. mája 2009, teda jeden mesiac a štyri dni po podaní sťažnosti na postup okresného   súdu,   možno   túto   sťažnosť   vyhodnotiť   ako   formálnu,   pretože   nevytvára dostatočný   priestor   na   to,   aby   predseda   krajského   súdu   mohol   prijať   účinné   opatrenia na odstránenie prieťahov v konaní.

Formálne uplatnenie sťažnosti na prieťahy v konaní orgánu štátnej správy súdov ústavný súd štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05).

Uvedené skutočnosti sú dôvodom, pre ktorý je potrebné sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.

Ústavný súd ďalej poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody,   reálnosť ktorej by mohol posúdiť pri jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Úloha   ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom, aby určil,   či   preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia niektorého z práv a slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Sťažovateľ v sťažnosti namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 49/05.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty účastníka konania (napr. I. ÚS 41/02). Tento účel spravidla nie je možné dosiahnuť po právoplatnom prerušení konania, ku ktorému došlo v súlade so zákonom. Ústavný súd v tejto súvislosti v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   162/03)   konštatuje, že prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho   poriadku   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   aj   „OSP“)   možno   považovať za prekážku konania. Ak nedôjde k odpadnutiu prekážky prerušeného konania postupom predvídaným v Občianskom súdnom poriadku, nemôžu sa v prerušenom konaní vykonávať žiadne   procesné   úkony   smerujúce   k   odstráneniu   právnej   neistoty   účastníkov,   a   tým aj k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy. Preto ústavný súd nečinnosť okresného súdu v dôsledku existencie zákonnej prekážky jeho postupu neposudzuje ako zbytočné prieťahy v konaní (mutatis mutandis II. ÚS 3/00, I. ÚS 65/03).

V danom prípade ústavný súd z príloh k podanej sťažnosti zistil, že okresný súd krátko po začatí konania uznesením sp. zn. 4 C 49/05 z 15. augusta 2005 namietané konanie prerušil z dôvodov podľa § 109 ods. 2 písm. c) OSP do právoplatného skončenia konania vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. Ps 12/2004 s odôvodnením, že v tomto konaní sa rieši otázka spôsobilosti žalobcu na právne úkony, pričom túto otázku okresný súd považoval za významnú z hľadiska posúdenia procesnej spôsobilosti žalobcu v konaní. Proti uvedenému uzneseniu sa sťažovateľ odvolal, pričom Krajský súd v Žiline uznesením sp. zn. 5 Co 99/2006 z 29. septembra 2006 uznesenie okresného súdu potvrdil. Toto   rozhodnutie   napadol   sťažovateľ   dovolaním,   o   ktorom   rozhodol   Najvyšší súd Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn.   3   Cdo   21/2008, 3 Cdo 22/2008, 3 Cdo 23/2008 zo 14. marca 2008 (doručeným okresnému súdu 28. marca 2008)   tak,   že   konanie   o   dovolaní   zastavil.   Je   teda   zrejmé,   že   napadnuté   konanie   bolo minimálne   do   právoplatnosti   citovaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   prerušené (resp. sa súdny spis nenachádzal na okresnom súde), a teda okresnému súdu v riadnom postupe v tomto konaní bránila zákonná prekážka.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   postup   okresného   súdu po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie kvalifikoval ako porušenie základného práva sťažovateľa garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva garantovaného čl. 6 ods. 1   dohovoru,   preto   ústavný   súd   rozhodol   o   odmietnutí   sťažnosti   aj   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Ústavný súd ďalej k podanej sťažnosti konštatuje, že táto obsahuje hrubo urážlivé výroky na adresu ústavného súdu ako aj jeho jednotlivých sudcov, napr.: „... ústavný súd toleruje kriminálny stav a nečinnosť sudcov, prokurátorov a policajtov... Ústavný súd SR je vrcholom justičnej mafie!...“ a podobne.

Ústavný súd je toho názoru, že sťažovateľ v tomto prípade výrokmi obsiahnutými v sťažnosti   prekročil   hranicu   normálneho   správania   a   použil   neadekvátne   vyjadrenia na adresu ústavného súdu, a to v rozpore s princípom zachovávania úcty k právam iných, ktorý má byť v rámci občianskoprávneho konania v súlade s § 1 a § 2 OSP rešpektovaný všetkými   účastníkmi   konania   a   z   ktorého   vyplýva   i   požiadavka,   aby   účastníci   konania rešpektovali   ľudskú   dôstojnosť,   občiansku   česť   i   osobnosť   ďalších   účastníkov   konania, ale i samotného   vo   veci   konajúceho   súdu   tak   vo   svojich   písomných,   ako   i   verbálnych prejavoch (obdobne III. ÚS 52/06, III. ÚS 26/07, III. ÚS 93/07).

Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sťažnosť smie byť v zásade odmietnutá ako neprijateľná podľa čl. 35 ods. 3 dohovoru, pokiaľ bola vedome založená na nepravdivých   faktoch   a   rovnako   ak   používa   útočný,   resp.   hrubo   urážlivý   jazyk (Řehák v. Česká republika, No. 67208/01, rozhodnutie z 18. mája 2004).

Ústavný súd preto opakovane uvádza, že súčasťou zákonom predpísaných náležitostí návrhu na začatie konania na ústavnom súde je aj primeraná slušnosť vo vyjadrovaní.

V   prípade   hrubo   neslušného   alebo   urážlivého   obsahu   takéhoto   návrhu   môže byť odmietnutý   pre   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí,   pokiaľ   záujmy ochrany ústavnosti nevyžadujú iný postup (obdobne napr. III. ÚS 52/06, III. ÚS 26/07, III. ÚS 93/07).

Na základe všetkých uvedených skutočností ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   ústavný   súd   ďalšími   nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009