znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 294/08-19

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   septembra   2008 predbežne prerokoval sťažnosť J. P., P., zastúpeného advokátom JUDr. J. T., T., vo veci namietaného   porušenia   jeho práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 114/2004 a postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 136/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. P.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. januára 2008 (po doplnení 22. apríla 2008) doručená sťažnosť J. P., P. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného   advokátom   JUDr. J.   T.,   T.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cb 114/2004 a postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 136/2007. Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva: «Žalobou   doručenou   Okresnému   súdu   v   Nových   Zámkoch,   dňa   15.   3.   2004 som sa domáhal voči žalovanému T. D. zaplatenia sumy 69.727,70- Sk s príslušenstvom z titulu nezaplatenia úhrady mojich faktúr, ktorými som ako živnostník žalovanému ako inému živnostníkovi vyúčtoval cenu pre neho vykonaných prác.

Podstatou problému je vykonávanie prác na montáži technológie v meste B. v Českej republike pre firmu C. P., ktorá mala zmluvný vzťah so žalovaným T. D. a tento si zase najal mňa, ako živnostníka na vykonávanie prác, pričom sme uzavreli ústnu zmluvu o dielo, na základe čoho som mu mnou riadne vykonané práce vyfakturoval. Žalobu som podal pre to, že mi žalovaný odmietol zaplatiť s odôvodnením, že nech mi zaplatí spoločnosť C. P., ktorá bola konečným odberateľom prác....

V   mojom   prípade,   Okresný   súd   v   Nových   Zámkoch   dňa   11.   5.   2005,   sp.   zn. 15C 214/2004   žalobu   zamietol.   Proti   rozsudku   som   podal   odvolanie   a   na   základe môjho odvolania Krajský súd v Nitre prvostupňový rozsudok zmenil tak, že mojej žalobe vyhovel.

Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre podal dovolanie žalovaný a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil a vrátil vec Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

Už v prvostupňovom konaní na Okresnom súdu v Nových Zámkoch som sa domáhal, aby súd zadovážil dôkazy z českej firmy C. P., najmä výsluchom zástupcu firmy. Súd mojím návrhom nevyhovel, naviac, pri predvolávaní svedka M. M. skomolil v predvolaní meno, ale túto chybu neopravil   a jednoducho konštatoval,   že svedok „M.“   sa teda   nedostavil a dôkaz nevykonal. Som presvedčený, že nedôsledný postup súdu pri dokazovaní je hlavnou príčinou nespravodlivosti vo vzťahu k mojej osobe.

Keďže   Najvyšší   súd   SR   ako   dovolací   súd   ako   hlavný   dôvod   zrušenia   rozsudku vydanému v môj prospech uviedol pochybnosti o správnosti fakturácie a pochybnosti o tom, či bola medzi mnou a žalovaným uzavretá zmluva o dielo, snažil som sa získať dôkazy, na podopretie   mojej   žaloby   a   podarilo   sa   mi   zistiť   mená   svedkov,   ktoré   som   dovtedy nepoznal a preto som žiadal Krajský súd v Nitre, aby doplnil dokazovanie výsluchom týchto svedkov, čím by sa jasne preukázal skutkový stav a dôvodnosť mojej žaloby.

Krajský súd v Nitre rozsudkom z 25. 10. 2007 rozhodol v môj neprospech ako som už vyššie uviedol bez toho, že by vôbec nejaké dokazovanie vykonal a oprel sa iba o názor dovolacieho súdu. Som toho názoru, že pokiaľ by súdy rešpektovali moje základné práva na spravodlivý   proces,   museli   by   dospieť   k   záverom   úplne   opačným,   ako   bol   výsledok konania. Ako dôkaz predkladám rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4MObdo 1/2007 vo veci V. contra T. D., ktorá je identickou vecou mojej veci, lebo žalovaný je ten istý, problém je ten istý a žalobca V. bol ďalší živnostník, ktorý pracoval na tom istom mieste, v tom istom čase ako ja....

1.   Predovšetkým   chcem   poukázať   na   to,   že   záruky   ktoré   dáva   čl.   6   Dohovoru sa musia v princípe aplikovať aj na odvolacie konanie. Moje právo na spravodlivý proces bolo v odvolacom konaní pred Krajským súdom v Nitre porušené tým, že súd nepripustil vykonanie dôkazov, ktoré som navrhol, hoci sa týkali merita veci a iba formálne poukázal na   údajne   záväzný   názor   dovolacieho   súdu,   hoci   dovolací   súd   vrátil   vec   na   opätovné prejednanie, ku ktorému nedošlo....

2. Poukazujem na to, že právo na spravodlivý proces predpokladá, že každá strana má   možnosť   uplatniť   svoje   argumenty   za   podmienok,   ktoré   nie   sú   jasne   nevýhodné v porovnaní   s   protistranou.   V   mojom   prípade   evidentne,   ako   je   to   zrejmé   zo   súdnych rozhodnutí nebolo prihliadnuté na moju argumentáciu a neboli vykonané dôkazy, ktoré som navrhol, čím bola jasne zvýhodnená protistrana....

Domáham sa preto, aby Ústavný súd SR posúdil daný proces v jeho komplexnosti vrátane úlohy odvolacieho súdu. A mám za to, že Krajský súd v Nitre svojim rozsudkom nielenže   neodstránil   vady   konania   Okresného   súdu   v   Nových   Zámkoch,   pokiaľ ide o nestranné a spravodlivé posúdenie argumentácie strán, ale aj pochybil keď sa mnou uvádzanými skutočnosťami nezaoberal a teda spôsobil konečnú nespravodlivosť procesu vedeného proti mne....»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   v náleze vyslovil:

„Krajský súd v Nitre, v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 136/2007 a Okresný súd Nové Zámky v konaní, sp. zn. 15C 214/2004 porušili:

článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že voči sťažovateľovi   v   obchodnom   spore   nekonali   nestranne,   keď   odmietli   jeho   návrhy na vykonanie dôkazov, ktoré mali zásadný význam pre meritórne rozhodnutie vo veci a tak zapríčinili, že vec nebola nestranne a spravodlivo prejednaná.

V   prípade,   že   Ústavný   súd   rozhodne   nálezom,   že   boli   porušené   základné   práva sťažovateľa ako je vyššie uvedené, navrhujem aby:

1. Ústavný súd podľa § 56 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z. z. zrušil rozsudok Krajského súdu   v   Nitre,   sp.   zn.   15   Cob   136/2007   a   podľa   §   56   ods.   6   citovaného   zákona   vrátil Krajskému súdu v Nitre vec na opätovné prerokovanie a rozhodnutie.

2. Ústavný súd SR podľa § 56 ods. 4 zákona č. 38/1993 Z. z. priznal sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie.

3. J. P. Ústavný súd SR priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume určenej súdom, ktorú je Krajský súd v Nitre povinný vyplatiť advokátovi JUDr. J. T. do 1 mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil,   uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na spravodlivé   súdne konanie postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. 15 Cb   114/2004   (aj   keď   sťažovateľ   v petite   sťažnosti   uviedol   sp.   zn.   15   C   214/2004, z obsahu sťažnosti a jej príloh nepochybne vyplynulo, že sťažovateľ mal na mysli konanie vedené   na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   15   Cb   114/2004,   pričom   uvedenie   inej   spisovej značky   ústavný   súd   vyhodnotil   ako   chybu   v písaní,   a preto   nepovažoval   za   potrebné vyzývať sťažovateľa na odstránenie nedostatkov podania), ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127   ods.   1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci ústavného   súdu   a   všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom   súde   možno   domáhať   v prípade,   ak   takúto   ochranu   nemôžu   poskytnúť všeobecné súdy.

Je nepochybné, že proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 15 Cb 114/2004 z 11. mája 2005   mal   sťažovateľ   právo   podať   odvolanie,   čo   aj   využil.   O tomto   odvolaní   rozhodol krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   26   Cob   125/2005   z 8.   decembra   2005.   Rozhodnutie odvolacieho súdu však bolo na základe dovolania podaného žalovaným zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Obdo 13/2006 z 8. marca 2007 s tým, že vec bola vrátená krajskému súdu na ďalšie konanie. Po vrátení veci na ďalšie konanie napokon rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 15 Cob 136/2007 z 25. októbra 2007 tak, že prvostupňový rozsudok v jeho zamietajúcej časti potvrdil. Vzhľadom   na   to,   že   na preskúmanie rozsudku   okresného   súdu   bol   v prvom   rade povolaný krajský súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07, III. ÚS 208/08).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Cob 136/2007.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa § 120 ods. 1 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení.

Podľa   §   120   ods.   4   OSP   súd   je   povinný   okrem   vecí   podľa   odseku   2   poučiť účastníkov,   že   všetky   dôkazy   musia   predložiť   alebo   označiť   najneskôr   do   vyhlásenia uznesenia,   ktorým   sa   končí   dokazovanie,   a   vo   veciach,   v   ktorých   sa   nenariaďuje pojednávanie   (§   115a),   najneskôr   do   vyhlásenia   rozhodnutia   vo   veci   samej,   pretože na dôkazy predložené a označené neskôr súd neprihliada. Skutočnosti a dôkazy uplatnené neskôr sú odvolacím dôvodom len za podmienok uvedených v § 205a.

Podľa § 205a ods. 1 písm. d) OSP skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Podľa § 213 ods. 1 OSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami ustanovenými v odsekoch 2 až 4.

Podľa § 213 ods. 2 OSP ak je odvolací súd toho názoru, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu opakuje sám.

Podľa   §   213   ods.   3   OSP   odvolací   súd   môže   doplniť   dokazovanie   vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých účastníkom konania, ak ich nevykonal súd prvého stupňa, hoci mu ich účastník navrhol, alebo za podmienok ustanovených v § 205a.

Podľa § 243d ods. 1 OSP ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej o veci. Pritom je právny názor súdu, ktorý rozhodoval o dovolaní, záväzný. V novom rozhodnutí rozhodne súd znova aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že žalobou doručenou okresnému súdu 15. marca 2004 sa sťažovateľ domáhal zaplatenia sumy 69 727,70 Sk s príslušenstvom na   základe   neuhradených   faktúr,   ktorými   odporcovi   vyúčtoval   cenu   vykonaných   prác. V danej veci rozhodol okresný súd platobným rozkazom č. k. 15 Rob 93/04-9 z 25. mája 2004, proti ktorému podal odporca odpor. Po vykonanom dokazovaní rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 15 Cb 114/2004 z 11. mája 2005 tak, že žalobu sťažovateľa zamietol s odôvodnením,   že   žalobca   neuniesol   dôkazné   bremeno,   keď   dostatočne   nepreukázal, že by medzi ním ako zhotoviteľom a odporcom ako objednávateľom bola uzatvorená zmluva o dielo, na základe ktorej by potom bol oprávnený fakturovať odporcovi cenu vykonaných prác.   Okresný   súd   taktiež   nezistil,   aby   v danom   prípade   odporcovi   vzniklo   bezdôvodné obohatenie.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 26 Cob 125/2005-59 z 8. decembra 2005 tak, že prvostupňové rozhodnutie zmenil takým spôsobom, že odporcu zaviazal zaplatiť sťažovateľovi sumu 69 727,70 Sk s príslušenstvom,   ako   aj   náhradu   trov   konania.   Krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku konštatoval, že medzi sťažovateľom ako zhotoviteľom   a odporcom   ako objednávateľom došlo konkludentnou   formou   k uzatvoreniu zmluvy o dielo a že medzi účastníkmi tohto právneho   vzťahu   došlo   k dohode   o podstatnej   náležitosti   tejto   zmluvy,   a tou   je   cena. V závere   odvolací   súd   konštatoval,   že   okresný   súd   dostatočne   zistil   skutkový   stav, avšak z neho vyvodil nesprávny právny záver, a preto jeho rozhodnutie zmenil.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   z 8.   decembra   2005   podal   odporca   dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Obdo 13/2006 z 8. marca 2007 tak, že napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd   v rozsudku   argumentoval,   že   použitý   právny   predpis   –   Obchodný   zákonník   – nebol zo strany odvolacieho súdu správne vyložený, keď dôkazy predložené sťažovateľom, ako aj svedecké výpovede bez vzájomnej súvislosti vyhodnotil tak, že došlo k uzatvoreniu zmluvy   o dielo   konkludentnou   formou   podľa   §   536   a násl.   Obchodného   zákonníka. Najvyšší súd   zároveň   poukázal   na   to,   že   odvolací   súd   nesprávne   vyhodnotil   faktúry č. 7/03 a č. 8/03, a napokon konštatoval, že vyjadrením spoločnosti C., s. r. o. (ďalej len „C.“), nebol preukázaný charakter vzťahov medzi touto spoločnosťou a sťažovateľom, ako ani charakter vzťahu medzi sťažovateľom a odporcom, ani to, ako bolo dohodnuté plnenie za vykonané práce.

Po   vrátení   veci   krajský   súd   rozhodol   rozsudkom   č.   k.   15   Cob   136/2007-128 z 25. októbra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu č. k. 15 Cb 114/2004-44 z 11. mája 2005   v zamietajúcej   časti   potvrdil.   V napadnutom   rozsudku   krajský   súd   uviedol   genézu danej veci, obsah rozhodnutí všeobecných súdov, ako aj argumentáciu účastníkov konania pri uplatnení opravných a mimoriadnych opravných prostriedkov.

Z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva: „S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenie bolo teda v konaní právne ustálené   dovolacím   súdom,   že   písomné   dôkazy   produkované   žalobcom   ako   aj   svedecké výpovede svedka M. V. a J. P. nepreukázali konkludentné uzavretie zmluvy o dielo podľa ustanovenia § 536 a nasl. Obchodného zákonníka medzi žalovaným a žalobcom. Taktiež predložené   faktúry   žalobcu   č.   7/03   a 8/03   nepreukazujú   uzavretie   predmetnej   zmluvy o dielo. Rovnako v konaní nebolo preukázané z vyjadrenia obchodnej spoločnosti C. s. r. o. v akom vzťahu bol žalobca k tejto spoločnosti a v akom vzťahu bol žalobca k žalovanému, súčasne ako bolo dohodnuté platenie za vykonané práce.

Účastníci   konania   boli   v zmysle   ustanovenia   §   120   ods.   4   OSP   poučení na pojednávaní   konanom   dňa   4.   5.   2005   pred   vyhlásením   rozhodnutia   vo   veci   samej o povinnosti predloženia všetkých dôkazov do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí.   Obaja   účastníci   na   uvedenom   pojednávaní   zhodne   uviedli,   že   ďalšie   návrhy na doplnenie dokazovania nemajú.

Vychádzajúc z uvedeného je teda zrejmé, že dôkazy produkované zo strany žalobcu nepreukazovali ním uplatnený nárok (tak ako to vyplýva z rozhodnutia dovolacieho súdu), pričom na ďalšie označované dôkazy žalobcom v priebehu odvolacieho konania už odvolací súd nemohol prihliadať a taktiež tieto nemohli byť realizované.

Odvolací súd teda na základe uvedeného dospel k záveru, že uplatený nárok žalobcu nie   je   dôvodný   a preto   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správne   podľa ustanovenia § 2149 OSP v zamietajúcej časti potvrdil.“

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o nesprávnosti   rozsudku   krajského súdu z dôvodu, že potom, ako dovolací súd zrušil skorší rozsudok odvolacieho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, krajský súd nedoplnil dokazovanie tak, ako mu to navrhoval sťažovateľ, ale v rozhodnutí sa iba odvolal na názor najvyššieho súdu.

Podľa zistení ústavného súdu krajský súd po zrušení rozsudku a vrátení mu veci na ďalšie   konanie   vec   znovu   prerokoval   a na   nariadenom   pojednávaní   dospel   k záveru, že odvolanie   sťažovateľa   nie   je   dôvodné.   Vychádzal   pritom   z vykonaného   dokazovania súdom   prvého   stupňa,   ale   bol   pritom   viazaný   právnym   názorom   dovolacieho   súdu. Ten vo svojom rozsudku vyslovil, že krajský súd v skoršom rozsudku nesprávne vyložil správne použitý právny predpis (§ 536 a násl. Obchodného zákonníka), že právne správne nevyhodnotil   faktúry,   na   základe   ktorých   sťažovateľ   fakturoval   odporcovi   cenu za vykonané práce. Najvyšší súd napokon uviedol, že z vyjadrenia C. nebol preukázaný charakter vzťahu sťažovateľa k tejto spoločnosti, ako ani jeho vzťah k odporcovi a ani to, ako bolo dohodnuté platenie za vykonané práce. Je nepochybné, že v súlade s § 243d ods. 1 OSP bol krajský súd týmito tvrdeniami dovolacieho súdu viazaný.

Vychádzajúc z uvedeného najvyšší súd teda krajskému súdu vytkol, že nesprávne vyhodnotil právny vzťah medzi sťažovateľom a odporcom ako zmluvu o dielo, a taktiež mu vytkol aj to, že nesprávne právne vyhodnotil faktúry, ktorými sťažovateľ fakturoval odporcovi   cenu   za   vykonané   práce.   Tieto   dôvody   potom   museli   viesť   krajský   súd k opačnému názoru, aký vyslovil vo svojom skoršom rozsudku č. k. 26 Cob 125/2005-59 z 8. decembra 2005. Práve v ňom krajský súd konštatoval, že medzi C. a odporcom došlo k uzatvoreniu zmluvy o dielo, že nebolo preukázané, aby medzi C. a sťažovateľom došlo k uzatvoreniu takejto zmluvy, ale naopak, považoval za preukázané, že medzi sťažovateľom a odporcom   došlo   k uzatvoreniu   zmluvy   o dielo   v konkludentnej   forme,   čo   podľa   jeho názoru potvrdzovali aj faktúry vystavené sťažovateľom pre odporcu za vykonané práce.

Po vrátení veci na ďalšie konanie krajský súd súc viazaný názorom dovolacieho súdu v napadnutom rozsudku č. k. 15 Cob 136/2007-128 z 25. októbra 2007 sa nemohol vyhnúť konštatovaniu,   že   sťažovateľove   dôkazy   nepreukázali   ním   uplatnený   nárok.   Vo vzťahu k uvedenému   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vo   všeobecnosti   neunesenie   dôkazného bremena má nepriaznivý výsledok pre toho účastníka konania, na ktorom toto bremeno spočívalo a ktorý nedokázal alebo neponúkol také dôkazné prostriedky, ktorými by dosiahol požadovaný   cieľ.   Tejto   skutočnosti   sa   správne   dotkol   krajský   súd,   keď   konštatoval, že účastníci   konania   boli   v súlade   s   §   120   ods.   4   OSP   poučení   o povinnosti   predložiť dôkazy   súdu   prvého   stupňa   do   vyhlásenia   uznesenia,   ktorým   sa   dokazovanie   končí. V tejto súvislosti krajský súd odkázal na pojednávanie konané okresným súdom 4. mája 2005,   na ktorom   sťažovateľ   vyhlásil,   že   nemá   návrhy   na   doplnenie   dokazovania. Tie predložil až neskôr s tým, že žiadal krajský súd o výsluch svedkov, zoznam ktorých sa mu   podarilo   zabezpečiť.   Ústavný   súd   však   nepovažuje   navrhované   dôkazy   za   také, ktoré nemohli   byť   vykonané   súdom   prvého   stupňa,   a to   predovšetkým   s prihliadnutím na povinnosť sťažovateľa splniť si dôkaznú povinnosť, uniesť dôkazné bremeno a vynaložiť všetko   úsilie   na   preukázanie   svojho   nároku.   Tým   nedošlo   ani   k splneniu   podmienok na postup krajského súdu podľa § 213 ods. 3 OSP.

Najvyšší   súd   napokon   vytkol   krajskému   súdu,   že   nebol   preukázaný   charakter jednotlivých   právnych   vzťahov   týkajúcich   sa   C.,   sťažovateľa   a   odporcu.   Z obsahu jednotlivých   rozhodnutí   všeobecných   súdov   v danej   veci   však   nevyplýva,   aby   v tejto súvislosti neboli produkované a vykonané žiadne dôkazy. Z rozhodnutia dovolacieho súdu a napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   však   vyplýva,   že   nebol   preukázaný   charakter konkrétnych   vzťahov.   Táto   skutočnosť   úzko   súvisí   s dôkazným   bremenom, pričom nezistenie   potrebného   skutkového   stavu   nemôže   viesť   všeobecný   súd   k tomu, aby sa zbavil zodpovednosti vo veci meritórne rozhodnúť. V danom prípade sa krajský súd tejto   povinnosti   nezbavil.   Výsledkom   jeho   rozhodovacej   činnosti   bol   rozsudok č.   k.   15   Cob   136/2007-128   z 25.   októbra   2007,   v ktorom   nepreukázané   skutočnosti považoval   za nedokázané   a prihliadajúc   na   právny   názor   dovolacieho   súdu   potvrdil rozsudok okresného súdu o zamietnutí návrhu sťažovateľa.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 218/07).

Ústavný   súd   v prípadoch,   keď sa zaoberal   možným porušením základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, prípadne práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, vyslovil, že právo na spravodlivý   súdny   proces   neznamená   právo   na   to,   aby   bol   účastník   konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Pokiaľ   tento   výklad   nie   je   arbitrárny   a   je   náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil   taký   jeho   výklad   a aplikáciu   ustanovení   Obchodného   zákonníka,   či   ustanovení Občianskeho súdneho proadku týkajúcich sa dokazovania, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné s právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zistené skutočnosti preto vylučujú prijatie záveru o svojvoľnosti napadnutého rozsudku krajského súdu. Na margo uvedeného ústavný súd dodáva, že skutočnosť, že krajský súd nerozhodol v súlade   s očakávaním   sťažovateľa,   ešte   neznamená,   že   došlo   k porušeniu   zásad spravodlivého procesu.

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľa o tom, že v iných prípadoch týkajúcich sa totožnej problematiky použili všeobecné súdy rozdielnu interpretáciu všeobecne záväzných právnych   predpisov,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   nie   je   úlohou   ústavného   súdu zjednocovať   rozhodovaciu   prax   všeobecných   súdov,   lebo   zjednocovanie   rozhodovacej praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   najvyššieho   súdu   (I. ÚS 199/07,   I.   ÚS   235/07, III. ÚS 26/08).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil príčinnú súvislosť medzi napadnutým rozsudkom krajského súdu a namietaným porušením práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008