znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 294/07-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., spol. s r. o., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., K., vo veci namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sž-o-KS 23/06 z 18. apríla 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   spol.   s   r.   o., o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. augusta 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., spol. s r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), pre namietané porušenie práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Sž-o-KS 23/06 z 18. apríla 2007.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že rozhodnutiami Colného úradu K. (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. 185/98/ONK/I a sp. zn. 185/98/ONK/II zo 4. marca 1999 jej bol dodatočne vymeraný colný dlh v sume 1 078 280 Sk. Tieto rozhodnutia napadla v zákonom stanovenej lehote odvolaním, no vzhľadom na to, že podané odvolanie nemalo odkladný účinok, pričom sťažovateľka v zákonom stanovenej lehote a následne ani v náhradnej lehote určenej colným úradom dodatočne vymeraný colný dlh nezaplatila, prikročil colný úrad k vymáhaniu nedoplatku vydaním exekučného príkazu sp. zn. 8330/99 z 10. mája 1999 na prikázanie pohľadávky na peňažné prostriedky sťažovateľky na účte vedenom v banke. Proti exekučnému príkazu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré však colný úrad zamietol rozhodnutím sp. zn. 41/8782/99 z 8. októbra 1999 a napadnutý exekučný príkaz potvrdil.

V rámci prebiehajúceho odvolacieho konania vo veci samej došlo následne k zrušeniu exekučného   titulu   (rozhodnutím   colného   úradu   sp. zn. 185/98/ONK/I   a   sp. zn. 185/98/ONK/II   zo   4.   marca   1999),   a   to   rozhodnutím   Colného   riaditeľstva   Slovenskej republiky (ďalej len „colné riaditeľstvo“) sp. zn. 9050/99-3490/99/1 zo 4. novembra 1999. Týmto rozhodnutím colného riaditeľstva bola vec vrátená colnému úradu na ďalšie konanie. Colný úrad rozhodol vo veci opätovne 1. marca 2000 rozhodnutím sp. zn. 133/00/ONK tak, že dodatočne vymeral sťažovateľke colný dlh v sume 1 085 620 Sk. Po podaní odvolania sťažovateľkou   bolo   uvedené   rozhodnutie   potvrdené   rozhodnutím   colného   riaditeľstva sp. zn. 15864/00/1-1573/2000/1 z 5. mája 2000. Sťažovateľka sa domáhala preskúmania zákonnosti   a   zrušenia   rozhodnutia   odvolacieho   orgánu   žalobou   podľa   piatej   časti Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   podanom   najvyššiemu   súdu,   ktorý rozsudkom   sp. zn.   6   Sž   140-141/00   z   25.   októbra   2000   predmetnú   žalobu   zamietol. Na základe podnetu sťažovateľky však proti tomuto rozhodnutiu podal generálny prokurátor Slovenskej   republiky   mimoriadne   dovolanie   a   najvyšší   súd   v   rámci   konania   o   ňom rozsudkom   sp.   zn.   M-Sždov   17/01   z   28.   februára   2002   zrušil   rozsudok   sp.   zn.6 Sž 140-141/00 z 5. októbra 2000. Následne najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 6 Sž 42/02, 6 Sž 143/02 z 27. novembra 2002 zrušil ako nezákonné rozhodnutie colného riaditeľstva sp. zn. 15864/00/1-1573/2000/1 z 5. mája 2000, v dôsledku čoho colné riaditeľstvo svojím rozhodnutím sp. zn. 10043/03 z 12. marca 2003 zrušilo ako nezákonné rozhodnutie colného úradu sp. zn. 133/00/ONK z 1. marca 2000, ktorým bol sťažovateľke dodatočne vymeraný colný dlh. Colný úrad napokon rozhodnutiami sp. zn. 402/03/ONK z 18. augusta 2003 a sp. zn. 67/04/ONK z 29. januára 2004 konanie vo veci dodatočného vymerania colného dlhu zastavil.

Colný úrad rozhodol   o zastavení exekúcie rozhodnutím sp.   zn. 13884-4983/2003 z 22. septembra 2003. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, ktoré colné riaditeľstvo rozhodnutím sp. zn. 49007/03 z 13. februára 2004 zamietlo. Sťažovateľka sa žalobou podľa piatej časti OSP domáhala preskúmania zákonnosti a zrušenia uvedeného rozhodnutia na Krajskom súde v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 3 S/19/2004 z 10. januára 2006 žalobu zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka   odvolanie.   Najvyšší   súd   v   rámci   odvolacieho   konania   rozsudkom   sp.   zn.2 Sž-o-KS   23/06   z   18.   apríla   2007   potvrdil   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu z 10. januára 2006 ako správny a zákonný.

Sťažovateľka   namieta,   že   najvyšší   súd „...v   žiadnom   prípade   by   tak   učiniť nemohol...“, ak by bol „...rešpektoval na daný prípad sa vzťahujúcu právnu úpravu...“ Podľa   jej   názoru   najvyšší   súd   v   označenom   rozhodnutí   vec   nesprávne   právne   posúdil a rozhodol „...na základe zjavne nesprávnych a na predmetný prípad sa nevzťahujúcich ustanovení   Colného   zákona...“,   čím   porušil   jej   právo   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   exekúcia   vo   veci   dodatočného   vymerania   colného   dlhu, vedená pod sp. zn. 8330/99 mala byť colným úradom zrušená podľa § 256 ods. 9 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.180/1996   Z.   z.   Colný   zákon   v   znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   180/1996   Z.   z.“)   v   spojení   s   §   458   ods.   3   zákona č. 238/2001 Z. z. Colný zákon v znení platnom a účinnom ku dňu rozhodnutia colného úradu o zastavení exekúcie (ďalej len „zákon č. 238/2001 Z. z.“). Podľa právneho názoru najvyššieho súdu v sťažnosťou napádanom rozsudku z 18. apríla 2007 však colné orgány rozhodli správne, keď exekúciu zastavili podľa § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku v spojení   s   §   256   ods.   7   zákona   č. 180/1996   Z.   z.   v   spojení   s   §   458   ods.   3   zákona č. 238/2001 Z. z.

Podľa sťažovateľky napádané rozhodnutie najvyššieho súdu nerešpektuje požiadavku spravodlivosti   súdnej   ochrany,   ktorá   má   byť   poskytnutá   právam   a   právom   chráneným záujmom   účastníkov   konania,   pretože   sťažovateľke   v   rozpore   s   ustanoveniami   zákona znemožňuje uplatnenie nárokov spojených s nezákonným postupom colných orgánov voči nej.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom vyslovil porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 23/06 z 18. apríla 2007, aby tento rozsudok najvyššieho súdu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a aby jej priznal finančné zadosťučinenie v sume 80 000 Sk, ako aj náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

2.1 Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd   rozhoduje   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez účasti sťažovateľa   v   súlade   s   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a zisťuje, či návrh spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Toto   ustanovenie   dohovoru   garantuje   viacero   práv,   ktoré   predstavujú   jednotlivé aspekty práva na spravodlivé súdne konanie. Sťažovateľka sa domáhala ústavnej ochrany oprávnenia domáhať sa ochrany svojich práv na súde, ktorému zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá   ochrana   v   medziach   zákonov   upravujúcich   podmienky   súdnej   ochrany. V zmysle judikatúry ústavného súdu táto povinnosť zahŕňa požiadavku, aby všeobecný súd prihliadal   k   spravodlivej   rovnováhe   pri   poskytovaní   materiálnej   ochrany   uplatňovaným právam a oprávneným záujmom účastníkov súdneho konania a aby pri výklade a aplikácii právnych predpisov neobmedzil právo na súdnu ochranu v rozpore s jeho podstatou, účelom a zmyslom (mutatis mutandis III. ÚS 271/05, III. ÚS 78/07).

2.2 Z obsahu sťažovateľkinej argumentácie prednesenej ústavnému súdu v sťažnosti je zrejmé, že podstata ňou namietaného porušenia čl. 6 ods. 1 dohovoru tkvie v namietanej nesprávnosti   právnych   záverov   najvyššieho   súdu   obsiahnutých   v   napádanom   rozsudku sp. zn. 2 Sž-o-KS 23/06 z 18. apríla 2007 a týkajúcich sa spôsobu skončenia exekučného konania vedeného colným úradom pod sp. zn. 8330/99.

Podľa sťažovateľky exekúcia vo veci dodatočného vymerania colného dlhu vedená pod sp. zn. 8330/99 mala byť rozhodnutím colného úradu zrušená podľa § 256 ods.   9 zákona č. 180/1996 Z. z. v spojení s § 458 ods. 3 zákona č. 238/2001 Z. z.

Podľa § 458 ods. 3 zákona č. 238/2001 Z. z. na konanie o výkone rozhodnutia začaté pred 1. júlom 2001 sa použijú predpisy platné pred týmto dňom.

Podľa   §   256   ods.   9   zákona   č.   180/1996   Z.   z.   (platného   do   1.   júla 2001)   ak sa v priebehu   ďalšieho   vymáhania   preukáže,   že   došlo   k   neoprávnenému   vymáhaniu,   patrí dlžníkovi alebo ručiteľovi za takto neoprávnene vymáhané čiastky náhrada v dvojnásobnej výške úroku uvedeného v § 225 ods. 4. Ak exekúcia ešte trvá, colný orgán ju zruší. Ak je skutočná   škoda   spôsobená   neoprávneným   vymáhaním   vyššia   ako   zákonom   priznaná náhrada, uhrádza sa skutočná škoda.

Colný   úrad   však   rozhodnutím   sp.   zn.   13884-4983/2003   z   22.   septembra   2003 rozhodol o zastavení exekúcie aplikujúc ustanovenia § 57 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku   v spojení s § 256   ods.   7 zákona č.   180/1996 Z.   z. a s § 458 ods.   3 zákona č. 238/2001 Z. z. Najvyšší súd toto rozhodnutie colného úradu svojím rozsudkom sp. zn.2 Sž-o-KS 23/06 z 18. apríla 2007 s konečnou platnosťou potvrdil, čím mal sťažovateľke znemožniť uplatnenie nárokov spojených s nezákonným postupom colných orgánov vo veci dodatočného vymerania colného dlhu.

Podľa § 256 ods. 3 zákona č. 180/1996 Z. z. vymáhanie vykonáva príslušný colný orgán exekúciou. O vykonanie exekúcie môže colný orgán požiadať súd alebo súdneho exekútora.

Podľa § 256 ods. 4 zákona č. 180/1996 Z. z. exekučným titulom pre exekúciu sa rozumie vykonateľné rozhodnutie, ktorým sa ukladá peňažné plnenie.

Podľa § 256 ods. 7 zákona č. 180/1996 Z. z. na výkon exekúcie sa primerane použije OSP alebo Exekučný poriadok.

Podľa   §   57   ods.   1   písm.   b)   Exekučného   poriadku   súd   exekúciu   súd   zastaví,   ak rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným.

2.3 Z   obsahu   listín   (na   vec   sa   vzťahujúcich   podaní   a   rozhodnutí)   pripojených sťažovateľkou   k   sťažnosti   je   zrejmé,   že   exekučným   titulom   pre   exekúciu   zastavenú rozhodnutím colného úradu sp. zn. 13884-4983/2003 z 22. septembra 2003 boli rozhodnutia colného   úradu   sp.   zn.   185/98/ONK/I   a   sp.   zn.   185/98/ONK/II   z   5.   marca   1999 o dodatočnom vymeraní colného dlhu sťažovateľke v sume 1 078 280 Sk. Tieto rozhodnutia nadobudli v súlade s § 272 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. v spojení s § 52 ods. 2 zákona č. 71/1967   Zb.   o   správnom   konaní   (správny   poriadok)   v   znení   neskorších   predpisov vykonateľnosť ich doručením sťažovateľke aj napriek tomu, že vzhľadom na ňou podané odvolanie   nenadobudli   právoplatnosť.   Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   v   zákonom stanovenej lehote a následne ani v náhradnej   lehote určenej   colným úradom   dodatočne vymeraný colný dlh nezaplatila, prikročil colný úrad k vymáhaniu nedoplatku vydaním exekučného príkazu sp. zn. 8330/99 z 10. mája 1999 na prikázanie pohľadávky na peňažné prostriedky   sťažovateľky   na   účte   vedenom   v   banke.   Proti   exekučnému   príkazu   podala sťažovateľka odvolanie, ktoré však colný úrad zamietol rozhodnutím sp. zn. 41/8782/99 z 8. októbra   1999   a   napadnutý   exekučný   príkaz   potvrdil.   Exekučný   príkaz   bol   banke doručený 12. mája 1999. V uvedený deň bola na jeho základe z účtu sťažovateľky odpísaná suma 21 000 Sk (v zmysle § 272 ods. 1 zákona č. 180/1996 Z. z. odvolanie sťažovateľky podľa § 256 ods. 6 uvedeného zákona nemalo odkladný účinok). V rámci prebiehajúceho odvolacieho konania vo veci samej došlo následne k zrušeniu exekučného titulu (rozhodnutí colného   úradu   sp.   zn.   185/98/ONK/I   a   sp.   zn.   185/98/ONK/II   z   5.   marca   1999), a to rozhodnutím   colného   riaditeľstva   sp.   zn.   9050/99-3490/99/1   zo   4.   novembra   1999. Vymožená suma bola sťažovateľke vrátená 20. októbra 2003.

Krajský   súd   zamietol   rozsudkom   sp. zn.   3 S/19/2004   z   10. januára 2006   žalobu sťažovateľky,   ktorou   sa   domáhala   preskúmania   zákonnosti   a   zrušenia   druhostupňového rozhodnutia   colného   riaditeľstva   sp. zn. 49007/03   z   13. februára 2004,   ako   aj prvostupňového rozhodnutia colného úradu sp. zn. 13884-4983/2003 z 22. septembra 2003 o zastavení   exekúcie.   Najvyšší   súd   na   základe   odvolania   podaného   sťažovateľkou preskúmal   rozsudok   krajského   súdu   z   10.   januára   2006.   Rozsudkom   sp.   zn.2 Sž-o-KS 23/06 z 18. apríla 2007 uvedený prvostupňový rozsudok krajského súdu potvrdil, pretože dospel k záveru, že je zákonný a vecne správny. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „...Z obsahu spisu krajského súdu ako i administratívneho spisu správneho orgánu súd zistil, že exekučné konanie bolo začaté na základe rozhodnutia Colného úradu K. zo dňa 5. marca 1999 zn. 185/98/ONK/I a zn. 185/98/ONK/II, ktorými bol žalobkyni vymeraný colný dlh v celkovej sume 1 078 280 Sk. Tieto rozhodnutia sa stali vykonateľnými dňom ich doručenia   žalobkyni   v   zmysle   §   272   ods.   1   colného   zákona   a   §   52   ods.   2   zákona č. 71/1967 Zb.   o   správnom   konaní   v   platnom   znení   (ďalej   len   „správny   poriadok“). Uvedené rozhodnutia boli na základe odvolania žalobkyne zrušené rozhodnutím žalovaného zo   dňa   4.   novembra   1999,   zn.   9050/99-3490/99/1   a   vrátené   colnému   úradu   na   nové prejednanie a rozhodnutie.

Ďalej   vyplynulo,   že   Colný   úrad   K.   rozhodnutím   zo   dňa   22.   septembra   2003, zn. 13884-4983/2003 v zmysle ust. § 458 ods. 3 colného zákona s odkazom na ust. § 256 ods. 7 colného zákona zastavil exekučné konanie {exekúcia vedená v súvislosti s vymáhaním nedoplatku colného dlhu v sume 1 078 280 Sk vymeraného vykonateľnými rozhodnutiami zn. 185/98/ONK/I zo dňa 5. marca 1999 a zn. 185/98/ONK/II zo dňa 5. marca 1999) podľa § 57 ods. 1 písm. b) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení   neskorších   predpisov,   lebo   tieto   rozhodnutia   boli   Colným   riaditeľstvom   SR zn. 9050/99-3490/99/1 zo dňa 4. novembra 1999 zrušené. Žalovaný rozhodnutím zo dňa 13. februára 2004, č. 49007/03 podľa § 59 ods. 2 správneho poriadku rozhodnutie Colného úradu K. zn. 13884-4983/2003 zo dňa 22. septembra 2003 potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol.

Krajský súd v žalobe vznesené námietky žalobkyne, že vec bola nesprávne právne posúdená, pretože colné orgány v konaní nepostupovali tak ako mali, pretože postupovali podľa § 256 ods. 7 colného zákona a Colný úrad K. v rozhodovaní o zastavení exekučného konania neprimerane použil Exekučný poriadok, pričom mali postupovať podľa § 256 ods. 9 colného zákona a exekúciu zrušiť a nie zastaviť, pretože Colný úrad K. ako i Colné riaditeľstvo   SR   realizovali   výkon   exekúcie   sami   podľa   colného   zákona,   považoval za nedôvodné. Podľa jeho názoru v zmysle ustanovení colného zákona exekučným titulom pre exekučné konanie v čase jeho začatia bol exekučný titul a to prvostupňové rozhodnutie orgánu, aj keď následne tento vykonateľný titul bol zrušený.

Krajský súd sa stotožnil s názorom colných orgánov, že colný zákon je lex specialis, ktorý v ustanovení § 259 ods. 7 výslovne odkazuje pri exekúcii na postup podľa Exekučného poriadku alebo   Občianskeho súdneho   poriadku,   preto   správne v uvedenej   právnej   veci správne orgány aplikovali inštitút zastavenia konania podľa Exekučného poriadku. Postup podľa   §   256   ods.   9   colného   zákon   nie   je   možné   aplikovať   vzhľadom   na   nesplnenie podmienok uvedených v tomto ustanovení, pretože z neho jednoznačne vyplýva, že takýto postup je možný len v prípade, ak ide o neoprávnené vymáhanie sumy.

Uvedený právny názor krajského súdu je správny aj podľa odvolacieho súdu. Podľa   §   458   ods.   3   zákona   č.   238/2001   Z.   z.   Colný   zákon   v   znení   neskorších predpisov na konanie o výkone rozhodnutia začaté pred 1. 7. 2001 sa použijú doterajšie predpisy, t. j. colný zákon č. 180/1996 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Podľa § 256 ods. 3 v spojení s ods. 4 a 7 colného zákona vymáhanie vykonáva príslušný colný úrad exekúciou. Exekučným titulom pre exekúciu sa rozumie vykonateľné rozhodnutie, ktorým sa ukladá peňažné plnenie. Na výkon exekúcie sa primerane použije Občiansky súdny poriadok alebo Exekučný poriadok.

Ako vyplynulo z obsahu spisu Colný úrad K. dodatočne vymeral colný dlh žalobkyni a to rozhodnutiami zo dňa 5. marca 1999, ktoré sa stali vykonateľnými dňom ich doručenia žalobkyni.   Exekučné   konanie   bolo   začaté   a   čiastočná   realizácia   nedoplatku   v   sume 21 000 Sk   bola   uskutočnená   v   súlade   s   platnou   právnou   úpravou   na   základe   výzvy na zaplatenie   a   následne   na   základe   príkazu   na   odpísanie   z   úctu   žalobkyne,   pretože žalobkyňa povinnosť uloženú jej vykonateľným rozhodnutím nesplnila.

Najvyšší súd Slovenskej republiky iba konštatuje, že v prípade právne relevantných predpisov (zákon č. 180/1996 Z. z. Colný zákon) musel colný úrad rozhodnúť o zastavení exekučného konania, pretože boli zrušené vykonateľné rozhodnutia, ktoré boli exekučným titulom   -   rozhodnutia   zn.   185/98ONK/I   a   zn.   185/98/ONK/II   zo   dňa   5.   marca   1999 a to rozhodnutím colného riaditeľstva zo dňa 4. novembra 1999. Je nesporné, že exekučné konanie bolo začaté, došlo k čiastočnej realizácii, ktorá bola vykonaná v čase platnosti a vykonateľnosti rozhodnutí prvostupňového správneho orgánu.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že colný zákon nemal samostatne upravené exekučné konanie, ale že odkazoval v § 256 ods. 7 použiť primerane na   výkon   exekúcie   Občiansky   súdny   poriadok   a   Exekučný   poriadok.   Podľa   názoru najvyššieho   súdu   boli   splnené   podmienky   na   postup   podľa   Exekučného   poriadku   ako i na zastavenie exekúcie z dôvodu ako bolo vyššie uvedené, že exekučný titul bol zrušený. Vzhľadom   na   horeuvedené   odvolací   súd   sa   stotožnil   so   skutkovými   a   právnymi závermi krajského súdu uvedenými v odôvodnení rozsudku, ktoré považuje za úplné a vecne správne a nepovažuje za potrebné na nich nič meniť ani dopĺňať. Na uvedenom závere nič nemení ani obsah podaného odvolania, pretože neobsahuje také nové tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli niečo zmeniť na skutkových zisteniach a záveroch krajského súdu.“

2.4 Podľa   čl.   142   ods.   1   ústavy   súdy   rozhodujú   v   občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že preskúmavanie zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej   inštancie rozhodujúcim   o   opravných   prostriedkoch   v   rámci   sústavy   všeobecných súdov.   V   zásade   preto   nie   je   oprávnený   posudzovať   správnosť   právnych   názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne napr. III. ÚS 78/07).

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva   alebo   slobody   (mutatis   mutandis   I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05).

2.5 Po oboznámení sa s obsahom rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sž-o-KS 23/06 z 18. apríla 2007 (s prihliadnutím na obsah prvostupňového rozsudku krajského súdu sp. zn. 3 S/19/2004   z   10.   januára   2006   a   na obsah rozhodnutí   colných   orgánov   o   zastavení exekúcie)   dospel   ústavný   súd   k   názoru,   že   zo   záverov   najvyššieho   súdu   v   napádanom rozhodnutí o sťažovateľkinom odvolaní nevyplýva zjavná neopodstatnenosť, jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Sťažovateľka namietala, že exekúcia vo veci dodatočného vymerania colného dlhu vedená pod sp. zn. 8330/99 mala byť rozhodnutím colného úradu zrušená podľa § 256 ods. 9 zákona č. 180/1996 Z. z. Aplikáciu uvedeného ustanovenia zákona č. 180/1996 Z. z. odôvodňuje podľa jej názoru skutočnosť, že exekúciu vykonával v danom prípade samotný colný orgán, pričom rozhodnutia colného úradu o dodatočnom vymeraní colného dlhu boli zrušené,   exekúcia   bola   teda   nezákonná   a   v   súvislosti   s   jej   uskutočňovaním   vznikla sťažovateľke škoda. Ustanovenie § 256 ods. 9 zákona č. 180/1996 Z. z. je lex specialis vo vzťahu k § 256 ods. 7 zákona č. 180/1996 Z. z. a je aplikovateľné práve na takéto prípady, čo vylučovalo subsidiárnu aplikáciu § 57 Exekučného poriadku.

Podľa právneho názoru najvyššieho súdu neboli v danom prípade splnené podmienky na aplikáciu § 256 ods. 9 zákona č. 180/1996 Z. z. z dôvodu, že nebol splnený zákonný predpoklad   uplatnenia   dispozície   právnej   normy   obsiahnutej   v   označenom   ustanovení, v zmysle ktorého musí dôjsť k neoprávnenému vymáhaniu, resp. k vymoženiu peňažného plnenia.   Podľa   interpretácie   uvedeného   ustanovenia   najvyšším   súdom   nemožno neoprávneným vymáhaním rozumieť prípady, keď colný orgán vykonal jednotlivé úkony exekúcie zákonom ustanoveným spôsobom na základe vykonateľného rozhodnutia (§ 256 ods. 4 zákona č. 180/1996 Z. z.) v čase, keď toto rozhodnutie nebolo odvolacím orgánom zrušené, z dôvodu, že povinný nesplnil dobrovoľne v zákonom stanovenej lehote a následne ani   v   náhradnej   lehote   (§   256   ods.   1   zákona   č.   180/1996   Z.   z.)   povinnosť   uloženú exekučným titulom.

Skutočnosť,   že   rozhodnutie,   ktoré   bolo   exekučným   titulom,   bolo   neskôr   zrušené na základe uplatnenia opravných prostriedkov, ešte neznamená, že postup colného orgánu v rámci   výkonu   exekúcie   možno   označiť   za   nezákonný,   resp.   neoprávnený,   na   rozdiel od prípadov realizácie exekučných úkonov bez exekučného titulu, v rozpore s exekučným titulom   (napr.   vo   väčšom   rozsahu),   prípadne   po   zániku   povinnosti   ním   uloženej (napr. v dôsledku   jej   splnenia   povinným).   Bráni   tomu   predbežná   vykonateľnosť rozhodnutia, ktoré bolo v danom prípade exekučným titulom v spojení so skutočnosťou, že sťažovateľka   nesplnila   dobrovoľne   povinnosť   uloženú   týmto   rozhodnutím,   ako   aj prezumpcia   zákonnosti   a   správnosti   rozhodnutí   orgánov   verejnej   moci   do   ich   zrušenia, resp. konštatovania ich nezákonnosti kvalifikovaným - zákonom ustanoveným spôsobom, vyplývajúca z princípu právnej istoty v právnom štáte (čl. 1 ods. 1 ústavy). Právny poriadok Slovenskej   republiky   jej   pritom   umožňoval   domáhať   sa   na   základe   skutočnosti,   ktorú považuje   za   právne   významnú   (zrušenie   rozhodnutia,   ktoré   bolo   exekučným   titulom v odvolacom konaní), práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu   podľa   ustanovení   osobitných   predpisov   (v   čase   zrušenia   exekučného   titulu predovšetkým zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu   štátu   alebo   jeho   nesprávnym   úradným   postupom)   aj   v   prípade,   keď   nedošlo k zrušeniu exekúcie podľa § 256 ods. 9 zákona č. 180/1996 Z. z.

Závery najvyššieho súdu v napádanom rozsudku z 18. apríla 2007 možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočne odôvodnené a relevantné. Interpretácia zákona, ktorú najvyšší súd v danom prípade zvolil, nepopiera zásadným spôsobom znenie a účel právnych noriem   aplikovateľných   v   danej   veci,   rešpektuje   charakter   a   účel   exekučného   konania a nemohla mať za následok zásah do sťažovateľkinho práva domáhať sa práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ktoré bolo v predmetnej veci exekučným titulom.

Ústavný   súd   sa   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   nedomnieva,   že   by   závery najvyššieho súdu v predmetnej veci bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľkou označeným čl. 6 ods. 1 dohovoru, teda, že by zo strany najvyššieho súdu nebola sťažovateľke poskytnutá súdna ochrana ústavne konformným spôsobom.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007