znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 294/05-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. H., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. M. R., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k. 43 Cb 15/98-473   z 1.   júla   2002   v znení   opravných   uznesení   č.   k.   43   Cb   15/98-477 zo 16. júla   2002   a č.   k.   43   Cb   15/98-829   z 31.   augusta   2004,   ako   aj   predchádzajúcim postupom Krajského súdu v Bratislave v označenom konaní, rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   sp.   zn.   4   Obo   148/03   z 22.   apríla   2004,   ako   aj   predchádzajúcim postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v označenom   konaní,   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 72/2004 z 31. marca 2005, ako aj predchádzajúcim postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenom konaní, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť Ing. M. H. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   43   Cb   15/98-473   z 1.   júla   2002   v znení   opravných uznesení č. k. 43 Cb 15/98-477 zo 16. júla 2002 a č. k. 43 Cb 15/98-829 z 31. augusta 2004, ako   aj   predchádzajúcim   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave   v označenom   konaní o d m i e t a   pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť Ing. M. H. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obo 148/03 z 22. apríla 2004, ako aj predchádzajúcim postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenom konaní o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

3. Sťažnosť Ing. M. H. v časti týkajúcej sa namietaného porušenia jeho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Obdo V 72/2004 z 31. marca 2005, ako aj predchádzajúcim postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v označenom konaní vrátane   prerokovania   sťažovateľovho   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti   napádaného rozsudku odvolacieho súdu   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júna 2005 doručená   sťažnosť   (z   18.   mája   2005)   Ing.   M.   H.,   bytom   S.   (ďalej   aj   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. M. R.,   B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k. 43 Cb 15/98-473   z 1. júla   2002   v znení   opravných   uznesení   č.   k.   43   Cb   15/98-477 zo 16. júla 2002 a č. k. 43 Cb 15/98-829 z 31. augusta 2004 (ďalej len „rozsudok   č. k. 43 Cb 15/98-473   z 1.   júla   2002“),   ako   aj   predchádzajúcim   postupom   krajského   súdu v označenom   konaní,   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Obo 148/03 z 22. apríla 2004, ako aj predchádzajúcim postupom najvyššieho súdu v označenom konaní a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 72/2004   z 31.   marca   2005,   ako   aj   predchádzajúcim   postupom   najvyššieho   súdu v označenom konaní vrátane prerokovania sťažovateľovho návrhu na odklad vykonateľnosti napádaného rozsudku odvolacieho súdu.

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa a z k nej pripojených príloh vyplýva, že krajský súd rozsudkom č. k. 43 Cb 15/98-473 z 1. júla 2002 vo veci žalobcov JUDr. J. V., B. (ďalej len „žalobca v I. rade“) a Ing. I. P., B. (ďalej len „žalobca v II. rade“), proti žalovaným JUDr. J. T., správcovi konkurznej podstaty úpadcu S. v konkurze, B. (ďalej len „žalovaný v I. rade“), V.   Š.,   B. (ďalej len „žalovaný v II.   rade“),   a sťažovateľovi ako žalovanému v III.   rade týkajúcej   sa   určenia   neplatnosti   zmlúv   o kúpe   cenných   papierov   a vrátenia   vzájomných plnení určil, že zmluva o kúpe a predaji cenných papierov č. 1/CP/97/1 z 22. augusta 1997 medzi žalobcom v I. rade ako predávajúcim a žalovaným v I. rade ako kupujúcim (v tom čase   išlo   ešte   o S.,   a.   s.,   pozn.)   je   neplatná.   Taktiež   určil,   že   zmluva   o kúpe   a predaji cenných   papierov   č.   2/CP/97/1   z 22. augusta   1997   medzi   žalobcom   v II.   rade   ako predávajúcim a žalovaným v I. rade ako kupujúcim je neplatná. Súčasne určil neplatnosť zmluvy   o kúpe   cenných   papierov   uzavretej   medzi   žalovaným   v I.   rade   a žalovaným v II. rade ohľadne akcií spoločnosti A., a. s., v počte 68 700 ks - obchod č. 70001 z 2. marca 1998, obchod č. 70002 z 2. marca 1998 a medzi žalovaným v I. rade a sťažovateľom ako žalovaným v III. rade (uzavretej prostredníctvom povereného mandatára P., o. c. p., a. s., na základe mandátnej zmluvy medzi žalovaným v I. rade a uvedeným obchodníkom s cennými papiermi)   ohľadne   akcií   spoločnosti   A.,   a.   s.,   v počte   37   463   ks   z 20.   marca   1998. Žalovanému v II. rade uložil povinnosť vrátiť žalobcovi v I. rade akcie spoločnosti A., a. s., v počte 68 700 ks a sťažovateľovi ako žalovanému v III. rade povinnosť vrátiť žalobcovi v II. rade akcie spoločnosti A., a. s., v počte 37 436 ks. Žalobcovi v I. rade uložil zaplatiť žalovanému v I. rade zvyšok úveru podľa úverovej zmluvy vo výške 5 306 800 Sk.

Krajský   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   zistením,   že   medzi   žalobcom   v I.   rade a žalovaným   v I.   rade   bola   29.   júla   1997   uzavretá   úverová   zmluva,   na   základe   ktorej poskytol žalovaný v I. rade žalobcovi v I. rade úver vo výške 5 000 000 Sk. Pohľadávka, ktorá žalovanému v I. rade proti žalobcovi v I. rade z titulu uvedenej zmluvy vznikla, mala byť zabezpečená zmluvou o zriadení záložného práva k cenným papierom žalobcu v I. rade

-   akciám   spoločnosti   A.,   a.   s.,   v počte   68 700   ks   a súčasne   zmluvou   o kúpe   a predaji uvedených cenných papierov č. 1/CP/97 z 22. augusta 1997, súčasťou ktorej bolo aj tzv. „prehlásenie“ k uvedenej zmluve. Pohľadávka žalovaného v I. rade proti žalobcovi v I. rade bola zabezpečená taktiež zmluvou o zriadení záložného práva k cenným papierom žalobcu v II. rade – akciám spoločnosti A., a. s., v počte 37 435 ks (ktorými žalobca v II. rade ručil za splnenie záväzku žalobcu v I. rade voči žalovanému v I. rade) a súčasne zmluvou o kúpe a predaji uvedených cenných papierov č. 2/CP/97 z 22. augusta 1997, súčasťou ktorej bolo taktiež „prehlásenie“ k zmluve.

Keďže žalobca v I. rade nesplácal úver podľa podmienok dohodnutých v úverovej zmluve, previedol na seba žalovaný v I. rade, uplatniac zmluvu o kúpe a predaji cenných papierov č. 1/CP/97 z 22. augusta 1997, akcie spoločnosti A., a. s., v počte 68 700 ks. Po tejto   transakcii   predal   žalovaný   v I.   rade   nadobudnuté   cenné   papiere   žalovanému v II. rade. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001 sa «zmluva o odplatnom prevode cenných papierov kúpou (ďalej   len   „zmluva   o   kúpe   cenných   papierov“)   spravuje   úpravou   kúpnej   zmluvy v Obchodnom zákonníku, pokiaľ z tohto zákona alebo povahy veci nevyplýva niečo iné. Na platnosť zmluvy sa vyžaduje, aby v nej boli určené prevádzané cenné papiere a ich kúpna cena.» Podľa § 13 ods. 2 prvej vety uvedeného zákona je „bez určenia kúpnej ceny zmluva   o   kúpe   cenných   papierov   platná,   len   keď   strany   prejavili   vôľu   uzavrieť   ju   bez určenia kúpnej ceny“. Krajský súd dospel k záveru, že v zmluvách o kúpe a predaji cenných papierov   č.   1/CP/97   z 22.   augusta   1997,   ako   aj   č.   2/CP/97   z 22.   augusta   1997   neboli dohodnuté   cena   a ani   spôsob   jej   dodatočného   určenia.   V týchto   zmluvách   nebola   ani výslovne prejavená vôľa uzavrieť ich bez určenia kúpnej ceny. Takýto výslovný prejav vôle neobsahujú podľa krajského súdu ani pripojené prehlásenia k predmetným zmluvám o kúpe a predaji cenných papierov. Kúpna cena nebola dohodnutá ani následne, preto sú zmluvy o kúpe   a predaji   cenných   papierov   č.   1/CP/97   z 22.   augusta   1997,   ako   aj   č. 2/CP/97 z 22. augusta   1997   podľa   záveru   krajského   súdu   absolútne   neplatné.   Naliehavý   právny záujem žalobcu v I. rade a žalobcu v II. rade na určení neplatnosti uvedených právnych úkonov [v zmysle § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku – ďalej len „OSP“] spočíva podľa   krajského   súdu   v tom,   že   ich   právne   postavenie   ohľadne   možnosti   disponovať s cennými   papiermi,   ktorých   sa   označené   zmluvy   týkali,   a vykonávať   s nimi   spojené akcionárske práva by bolo bez tohto určenia ohrozené, resp. neisté.

Podľa názoru krajského súdu nenastali ani právne účinky zmluvy o kúpe cenných papierov medzi žalovaným v I. rade a žalovaným v II. rade (ohľadne akcií spoločnosti A., a. s., v počte 68 700 ks, evidovanej ako obchod č. 70001 z 2. marca 1998 a obchod č. 70002 z 2. marca 1998), pretože nebola splnená podmienka vyplývajúca z § 19 ods. 1 zákona č. 600/1992 Zb. o cenných papieroch v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001, podľa ktorého zmluva o prevode listinného cenného papiera na meno musí mať písomnú formu.   Podľa   krajského   súdu: „Písomný   prejav   prevodu   jednoznačne   v danom   prípade absentuje. Podľa stanoviska BCPB zo dňa 18. 3. 2002 obchod č. 70001 a obchod č. 70002 boli priame obchody, pri ktorých sa predpokladá, že obidve strany sa vopred poznajú. Dobromyseľnosť kupujúceho žalovaného v 2/ rade vyvracia jednak tá skutočnosť a jednak údaje   na   výpise   zo   strediska   cenných   papierov,   ktorý   žalovaný   v 2/   rade   musel   mať k dispozícii, nakoľko tomuto úkonu (prevod CP) sa predkladá, keďže ide o zmenu majiteľa CP. Vo výpise zo Strediska CP zo dňa 3. 3. 1998 je vyznačený deň ukončenia zálohu dňa 3. 3. 2002. K prevodu cenného papiera došlo už 2. 3. 1998.“

Podľa záverov krajského súdu sa prevod akcií spoločnosti A., a. s., v počte 37 435 ks, ktorými žalobca v II. rade ručil za splnenie záväzku žalobcu v I. rade voči žalovanému v I. rade,   uskutočnil   na   základe   zmluvy   o založení   zaknihovaných   cenných   papierov z 13. augusta 1997 uzatvorenej medzi žalobcom v II. rade a žalovaným v I. rade. Žalovaný v I. rade ako záložný veriteľ predal založený cenný papier prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi   – P.,   o.   c.   p.,   a. s.,   s ktorým   za   týmto   účelom   uzatvoril   mandátnu zmluvu o obstaraní predaja založených cenných papierov. Zmluva o kúpe cenných papierov bola uzavretá 20. marca 1998, aj keď výkon záložného práva bol pozastavený do 20. marca 1998.   Dobromyseľnosť   žalovaného   v III.   rade   (podľa   §   20   zákona   č.   600/1992   Zb. o cenných papieroch v znení platnom a účinnom do 31. decembra 2001 ak osobitný zákon neustanovuje   inak,   stáva   sa   kupujúci   majiteľom   listinného   cenného   papiera,   aj   keď predávajúci nemal právo tento cenný papier previesť, ibaže kupujúci v čase prevodu vedel, že   predávajúci   nemá   právo   cenný   papier   previesť)   vyvracia   podľa   krajského   súdu skutočnosť, že „... z výpisu zo SCP zo dňa 20. 3. 1998 sa musel dozvedieť, že doba zálohu trvá do 20. 3. 1998. Na túto skutočnosť ho upozornil aj obchodník s cennými papiermi. K prevodu CP došlo už 20. 3. 1998, čo jednoznačne vyvracia domnienku dobromyseľnosti zo strany kupujúceho – žalovaného v 3/ rade“.

Proti rozsudku krajského súdu podali žalovaný v II. rade a sťažovateľ ako žalovaný v III. rade odvolania, v ktorých namietali predovšetkým nesprávnosť skutkových a právnych záverov krajského súdu   v otázke platnosti napadnutých právnych úkonov a v otázke ich dobromyseľnosti pri nadobudnutí akcií spoločnosti A., a. s. Namietali taktiež nepreukázanie (resp.   neexistenciu)   naliehavého   právneho   záujmu   žalobcov   na   určení   neplatnosti napadnutých právnych úkonov a nedostatok svojej pasívnej legitimácie. Sťažovateľ (ako aj žalovaný v II. rade) žiadal odvolací súd, aby zmenil rozsudok súdu prvého stupňa tak, že žalobu v časti smerujúcej proti nemu v plnom rozsahu zamietne.

Najvyšší   súd   rozsudkom   č.   k.   4   Obo   148/03-772   z 22.   apríla   2004   rozsudok krajského   súdu   č.   k.   43   Cb   15/98-473   z 1.   júla   2002   v napadnutej   časti   potvrdil. V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   okrem   iného   uviedol,   že   žalovaný v I.   rade   podaním z 27. februára   1998   odstúpil   od   úverovej   zmluvy   z dôvodu   neplnenia   dohodnutých podmienok splácania úveru žalobcom v I. rade, ktorého akcie kúpil 2. marca 1998, teda ešte pred   tým,   ako   došlo   k zániku   úverovej   zmluvy   (odstúpenie   od   zmluvy   bolo   žalobcovi v I. rade doručené 6. marca 1998), a následne ich v ten istý deň predal žalovanému v II. rade za   cenu   50   Sk   za   jednu   akciu.   Menovitá   hodnota   každej   z uvedených   akcií   pritom predstavovala 1 000 Sk. Žalovaný v I. rade uzavrel so žalovaným v II. rade komisionársku zmluvu o obstaraní kúpy a predaja uvedených cenných papierov 23. februára 1998, teda v čase, keď ešte neexistoval právny dôvod na predaj predmetných akcií. Odvolací súd sa stotožnil   s právnym   názorom   súdu   prvého   stupňa,   podľa   ktorého   nedošlo   k naplneniu predpokladov platného nadobudnutia vlastníckeho práva k prevádzaným cenným papierom žalovaným v II. rade a sťažovateľom ako žalovaným v III. rade (dobromyseľnosť v zmysle §   20   zákona   č.   600/1992   Zb.   o cenných   papieroch   v znení   platnom   a účinnom do 31. decembra 2001).   Žalovaný v I.   rade uskutočnil   podľa   najvyššieho súdu   2.   marca 1998 v rozpore s článkom IV. záložnej zmluvy dva priame obchody vo vzťahu k akciám žalobcu v I. rade za cenu zodpovedajúcu piatim percentám ich menovitej hodnoty. Žalovaný v III.   rade   odkúpil   akcie   od   žalovaného   v I.   rade   20.   marca   1998   prostredníctvom obchodníka s cennými papiermi za rovnakých cenových podmienok. Vzhľadom na časový postup pri realizácii predaja akcií, ich kúpnu cenu a skutočnosť, že žalovaný v II. rade, ako aj   sťažovateľ   ako   akcionári   a členovia   štatutárneho   orgánu   emitenta   akcií   disponovali údajmi, ktoré sa týkali predmetných cenných papierov, nemožno podľa najvyššieho súdu považovať ich námietku týkajúcu sa dobromyseľnosti za dôvodnú.

Proti   rozsudku   odvolacieho   súdu   podali   žalovaný   v II.   rade,   ako   aj   sťažovateľ (žalovaný   v III.   rade)   prostredníctvom   spoločného   splnomocneného   právneho   zástupcu dovolanie   tvrdiac,   že   postupom   odvolacieho   súdu   im   bola   odňatá   možnosť   konať pred súdom a že v konaní sa konalo aj napriek tomu, že sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný [dôvody prípustnosti dovolania v zmysle § 237 písm. e) a f) OSP].   Rozsudok   odvolacieho   súdu   napadli   v celom   rozsahu.   Dovolanie   odôvodnili zmätočnosťou konania [§ 241 ods. 2 písm. a) OSP v spojení s § 237 písm. e) a f) OSP] a inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) OSP].

Existenciu dôvodov zakladajúcich prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. e) a f) OSP tvrdili žalovaný v II. rade a sťažovateľ na základe argumentácie, že odvolací súd na pojednávanie o odvolaní (22. apríla 2004) vôbec nepredvolal žalovaného v I. rade, ktorý bol nepochybne účastníkom konania a mal byť na pojednávanie v odvolacom konaní riadne predvolaný. Predmetom konania bolo rozhodnutie o vzťahoch z neplatných zmlúv, čo vždy znamená, že ide o nerozlučné procesné spoločenstvo účastníkov konania, ktorí vystupujú na jednej   strane,   pričom   úkony   jedného   z nich   platia   i pre   ostatných.   Neplatnosť   zmlúv a domáhanie sa nárokov z neplatných zmlúv vždy vytvára také práva alebo povinnosti, že sa rozsudok   musí   vzťahovať   na   všetkých   účastníkov,   ktorí   vystupujú   na   jednej   procesnej strane.   Nesprávny   postup   odvolacieho   súdu   tak   spôsobil   nielen   odňatie   možnosti žalovanému v I. rade konať pred súdom, ale aj to, že odvolací súd prejednal vec a potvrdil rozsudok   súdu   prvého   stupňa iba v napadnutej   časti   (ako to   vyplýva zo znenia výroku rozsudku odvolacieho súdu), čím odňal možnosť konať pred súdom aj žalovanému v II. rade a sťažovateľovi, ktorí poukazovali na vzájomnosť záväzkov vyplývajúcich z napadnutých zmluvných vzťahov, čo petit žaloby podľa nich nerešpektoval, a preto mal byť návrh na začatie   konania   zamietnutý.   Odvolací   súd   podľa   argumentácie   žalovaného   v II.   rade a sťažovateľa navyše „... prehliadol...“, že súd prvého stupňa „... rozhodoval o právach niekoho,   kto   nebol   účastníkom   konania...“ (P.,   o.   c.   p.,   a.   s.,   pozn.),   ako   aj   že „... nerozhodol o dvakrát zmenenom návrhu na začatie konania...“ a „... nerešpektoval právny názor vyslovený v skoršom rozhodnutí (zrušujúcom) odvolacieho súdu z 30. januára 2002, č. k. 4 Obo 6/01-256...“, ktorý „... usmernil pozornosť súdu prvého stupňa na ust. § 20 zák. č. 600/1992 Zb. chrániace dobromyseľného kupujúceho“.

Právny zástupca žalovaného v II. rade a sťažovateľa zároveň 1. júla 2004 doručil najvyššiemu   súdu   samostatný   návrh   na odklad vykonateľnosti   napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu (§ 243 OSP).

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 1 Obdo V 72/2004 z 31. marca 2005 dovolanie žalovaného   v II.   rade   a sťažovateľa   odmietol.   Sťažovateľ,   ktorému   bolo   rozhodnutie dovolacieho súdu doručené 21. apríla 2005, sa preto obrátil na ústavný súd namietajúc porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že: «Krajský súd v Bratislave pochybil, okrem iného, že v rozpore s ustanovením § 90 O. s. p. nepovažoval spoločnosť P., a. s., ktorá zmluvu uzatvárala, za účastníka konania a nekonal s ňou   ako   účastníkom   konania.   Ďalej   pochybil   v tom,   že   neidentifikoval   prejednávané nároky ako vzájomne podmienené (synalagmatické),   ktorých synalagmatičnosť musí byť vyjadrená už v žalobe a pokiaľ nie je, je táto okolnosť sama o sebe dôvodom na vyvodenie procesnej zodpovednosti za výsledok konania, t. j. zamietnutie žaloby. Napokon krajský súd pochybil aj v tom, že v rozpore s ust. § 95 ods. 1 O. s. p. nerozhodol o zmene návrhu na začatie konania, ktoré urobili žalobcovia podaniami z 27. marca 1998 a z 25. septembra 2000,   a napriek   tomu   o nich   konal   a rozhodol,   hoci   pre   toto   pochybenie   súdu   neboli predmetom konania a predmetom konania zostal iba pôvodný návrh žalobcov. (...) Odvolací súd   prejednal   napadnutý   rozsudok   len   „v   napadnutom   rozsahu“   a len   „o   napadnutom rozsahu“   rozhodol mylne,   v rozpore so   zákonom   a ustálenou judikačnou   praxou   súdov, zúžil suspenzívne a devolutívne účinky podaného odvolania žalovanými v 2. a v 3. rade, len na výroky, ktoré sa ich dotýkali (...)» Podľa sťažovateľa ani dovolací súd „... nevyhodnotil v súlade s ustálenou praxou, ktorá platí aj pre dovolacie konanie, že na strane žalovaných ide   o nerozlučné   procesné   spoločenstvo,   že   úkony   jedného   z nich   sa   vzťahujú   aj   na ostatných, že povaha veci nedovoľovala procesne konajúcim súdom v prvom a v druhom stupni nerešpektovať vzájomnú podmienenosť nárokov, že neboli účastníkmi konania všetci tí, ktorí nimi mali byť podľa § 90 O. s. p., že skutočne žalobcovia o priebehu konania dvakrát zmenili návrh na začatie konania, o ktorom súd nerozhodol podľa § 95 ods. 1 O. s. p. (...) Teda nielenže zmätočnosti a nezákonnosti procesne konajúcich súdov v 1. a v 2. stupni   neodstránil,   ale   ich   nezákonným   výkladom   ust.   §   237   písm.   e)   a f)   O.   s.   p. konvalidoval“.

Dovolací   súd   porušil   podľa   sťažovateľa   ním   označené   základné   právo   na   súdnu ochranu aj tým, že nerozhodol o návrhu na odklad vykonateľnosti rozhodnutia napádaného v dovolacom konaní.

Na   základe   vyššie   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd nálezom vyslovil porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy postupom a rozhodnutiami označených súdov, ako aj postupom najvyššieho súdu v dovolacom   konaní   v súvislosti   s prejednaním   jeho   návrhu   na   odklad   vykonateľnosti napádaného rozhodnutia z 1. júla 2004, aby rozhodnutia súdu prvého stupňa, súdu druhého stupňa, ako aj dovolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal náhradu trov konania pred ústavným súdom.

II.

2. 1. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa môže každý domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon (čl. 46 ods. 4 ústavy).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v (...) čl. 46 tejto ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú.

Z citovaných ustanovení ústavy okrem iného vyplýva, že ochrany svojich práv na nezávislom a nestrannom súde sa môže fyzická osoba alebo právnická osoba domáhať iba zákonom   ustanoveným   postupom   (čl.   46   ods.   1   ústavy)   a   v medziach   zákonov,   ktoré vykonávajú   ustanovenia   ústavy   týkajúce   sa   základného   práva   na   súdnu   a inú   právnu ochranu (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd už v tejto súvislosti uviedol, že právo na súdnu ochranu nie je absolútne, ale   v záujme   zaistenia   najmä   právnej   istoty   a   riadneho   výkonu   spravodlivosti   podlieha obmedzeniam,   resp. podmienkam,   akými   sú   napr.   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania, povinnosť   právneho   zastúpenia   v niektorých   prípadoch,   zákonom   ustanovené   náležitosti návrhu na začatie konania, zákonné lehoty a pod. (III. ÚS 331/04).

Ústavný súd taktiež vyslovil, že právomoc všeobecného súdu konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do   výkonu   tejto   právomoci   všeobecných   súdov   je   opodstatnená   len   v prípade   jeho nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   (I.   ÚS   74/02, I. ÚS 1/03, I. ÚS 195/04, I. ÚS 11/05).

2. 2. Posledným z napadnutých rozhodnutí v právnej veci, v súvislosti s ktorou sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd, je uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 72/2004 z   31.   marca   2005,   ktorým   odmietol   dovolanie   žalovaného   v II.   rade   a sťažovateľa   pre neprípustnosť (podľa § 218 ods. 1 OSP v spojení s § 243b ods. 4 OSP).

Z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že výrok o odmietnutí   sťažovateľovho   dovolania   založil   najvyšší   súd   na   týchto   skutočnostiach: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 2 O. s. p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas a spĺňa náležitosti predpísané pre jeho podanie (§ 241 O. s. p.), skúmal, či smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, len ak to zákon   pripúšťa.   Dovolanie   je   prípustné   proti   rozsudku   odvolacieho   súdu,   ak   ním   bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej, ak sa v ňom odvolací súd odchýlil od právneho   názoru   dovolacieho   súdu,   vysloveného   v tejto   veci   a tiež   ak   odvolací   súd   vo výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku   vyslovil,   že   dovolanie   je   prípustné,   pretože   ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu a ak potvrdil rozsudok, ktorým bolo rozhodnuté inak, než v prvšom rozsudku, pretože súd prvého stupňa bol viazaný právnym názorom súdu, ktorý prvšie rozhodnutie zrušil (§ 238 ods. 1, ods. 2 a ods. 3 O. s. p.). V danom prípade prípustnosť dovolania nevyplýva zo žiadneho z ustanovení § 238 O. s. p. Okrem toho proti každému rozhodnutiu je prípustné dovolanie v prípadoch závažných vád konania taxatívne vymenovaných v § 237 O. s. p.

Dovolatelia tvrdia, že v konaní im bola postupom odvolacieho súdu odňatá možnosť konať pred súdom a že hoci sa nepodal návrh na začatie konania, ktorý bol podľa zákona potrebný, súd o ňom konal a rozhodol. Ak by k takémuto nesprávnemu postupu odvolacieho súdu v konaní došlo, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. e) a písm. f) O. s. p.

Pod   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   treba   rozumieť   taký   závažný   procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu   v občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   obhájenia   a ochrany   jeho   práv   a právom chránených záujmov.

V zásade súd koná v prítomnosti účastníkov konania. Odvolací súd na pojednávaní 22. 4. 2004 konal a rozhodol o odvolaní žalovaných 2/ a 3/. Zo zápisnice z pojednávania vyplýva, že na tomto pojednávaní boli osobne prítomní žalovaní 2/ a 3/ a aj ich právni zástupcovia. Je pravdou tvrdenie dovolateľov, že žalovaný 1/ nebol na pojednávaní 22. 4. 2004 prítomný, lebo nebol naň predvolaný. Týmto postupom bol dotknutý len žalovaný 1/, ktorý   však   dovolanie   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   nepodal.   Podľa   názoru dovolacieho súdu vzhľadom na uvedené skutočnosti nie sú splnené podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.

Dovolací súd nesúhlasí ani s názorom dovolateľov, že súd konal, hoci nebol podaný návrh na začatie konania. Návrh na začatie konania bol podaný a podali ho žalobcovia 1/ a 2/. Na základe neho sa začalo konanie vo veci samej. Dovolatelia však zrejme tvrdia, že konanie je postihnuté aj inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci [§ 241 ods. 2 písm. b) O. s. p.]. K iným vadám však dovolací súd prihliadne len vtedy, ak je dovolanie inak prípustné podľa § 237 a § 238 O. s. p. V danom prípade dovolanie nie je prípustné   ani   podľa   ustanovenia   §   237,   ani   podľa   ustanovenia   §   238   O.   s.   p.,   preto námietka dovolateľov je právne bezvýznamná (...) Dovolací súd nezistil žiadne skutočnosti, ktoré by opodstatňovali prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) a e) O. s. p. a ani podľa ďalších ustanovení § 237 O. s. p. (...)“

Zo spisu krajského súdu týkajúceho sa konania vedeného pod sp. zn. 43 Cb 15/98, ktorý   si   ústavný   súd vyžiadal, vyplýva, že   označené konanie začalo 9.   marca   1998   na základe žaloby z toho istého dňa podanej žalobcom v I. rade proti žalovanému v I. rade a žalovanému v II. rade, ktorou sa žalobca v I. rade domáhal určenia neplatnosti zmluvy o kúpe a predaji cenných papierov (akcií spoločnosti A., a. s., v počte 68 700 ks) medzi žalobcom v I. rade ako predávajúcim a žalovaným v I. rade ako kupujúcim, ako aj určenia neplatnosti   zmluvy   o kúpe   cenných   papierov   uzavretej   medzi   žalovaným   v I.   rade a žalovaným v II. rade ohľadne akcií spoločnosti A., a. s., v počte 68 700 ks a vrátenia vzájomných plnení z uvedených právnych úkonov. Podaním z 27. marca 1998 (doručeným krajskému   súdu   31. marca   1998)   navrhol   žalobca   v I.   rade,   aby   krajský   súd   pripustil pristúpenie do konania žalobcu v II. rade „... na strane navrhovateľa...“ a sťažovateľa ako „...   tretieho   účastníka   na   strane   odporcu...“. Tým   istým   podaním   zároveň   navrhol pripustenie zmeny žaloby rozšírením jej petitu žiadajúc taktiež určenie neplatnosti zmluvy o kúpe a predaji cenných papierov (akcií spoločnosti A., a. s., v počte 37 436 ks) uzavretej medzi žalobcom v II. rade ako predávajúcim a žalovaným v I. rade ako kupujúcim, ako aj neplatnosti   zmluvy   o kúpe   cenných   papierov   uzavretej   medzi   žalovaným   v I.   rade a žalovaným v III. rade ohľadne akcií spoločnosti A., a. s., v počte 37 436 ks a vrátenia vzájomných plnení z uvedených právnych úkonov. O uvedenom návrhu rozhodol krajský súd uznesením č. k. 43 Cb 15/98-84 z 20. augusta 1999 tak, že navrhované pristúpenie žalobcu   v II.   rade   a sťažovateľa   ako   žalovaného   v III.   rade   do   konania,   ako   aj   tomu zodpovedajúcu zmenu petitu (rozšírenie žaloby) pripustil. Uznesenie krajského súdu č. k. 43 Cb 15/98-84 z 20. augusta 1999 nadobudlo právoplatnosť 8. septembra 1999. Písomné podanie žalobcov v I. rade a v II. rade z 25. septembra 2000, v ktorom špecifikovali niektoré nároky uplatnené už v podaniach z 9. marca 1998 a z 27. marca 1998 (najmä pokiaľ ide o uloženie povinnosti vrátenia si vzájomných plnení z napadnutých právnych úkonov), bolo krajskému súdu doručené na pojednávaní konanom v uvedenej veci 25. septembra 2000. Krajský   súd   posúdil   obsah   podania   ako „...   upresnenie   petitu...“ a rozhodol   o ňom uznesením, ktorého výrok zachytil priamo v zápisnici o pojednávaní z uvedeného dňa.

Prihliadajúc na uvedené skutkové zistenia dospel ústavný súd k záveru, že citované dôvody uvedené v rozhodnutí najvyššieho súdu možno považovať z ústavného hľadiska za dostatočné a relevantné, t. j. rešpektujúce požiadavku takej interpretácie a aplikácie zákona, ktorá je súladná s ústavnou úpravou práva na súdnu ochranu a podmienok, za ktorých sa uvedeného   základného   práva   možno   domáhať,   s prihliadnutím   na   zákonnú   úpravu podmienok   prípustnosti   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného   prostriedku   proti právoplatnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   a možno   ich   vzhľadom   na   konkrétne okolnosti prípadu rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na daný prípad (§ 236 - § 239 OSP).

Ústavný súd sa vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti nedomnieva, že by závery najvyššieho súdu v uznesení sp. zn. 1 Obdo V 72/2004 z 31. marca 2005, ktorým odmietol dovolanie žalovaného v II. rade a sťažovateľa pre neprípustnosť, bolo možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak nezlučiteľné so sťažovateľom označeným článkom ústavy.

Z vyššie uvedených dôvodov ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   (bod   3.   výrokovej   časti rozhodnutia).

2. 3. Ďalšími námietkami sťažovateľa uvedenými v dovolaní ohľadne nesprávneho procesného postupu (iných vád konania), prípadne nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím   súdom   sa   najvyšší   súd   nemohol   vecne   zaoberať,   pokiaľ   nezistil   splnenie podmienok prípustnosti dovolania v zmysle § 236 - § 239 OSP.

Proti   namietaným   pochybeniam   týkajúcim   sa   skutkových   a právnych   záverov krajského   súdu   (ako   súdu   prvého   stupňa)   vrátane   prípadného   nezákonného   procesného postupu   v predmetnom   konaní   disponoval   sťažovateľ   dostupným   a účinným   právnym prostriedkom nápravy – odvolaním. Sťažovateľ ako účastník konania (žalovaný v III. rade) mohol tento riadny opravný prostriedok proti rozsudku súdu prvého stupňa uplatniť (čo aj urobil),   v dôsledku   čoho   bol   ochranu   jeho   právam   (vrátane   práv   tvoriacich   vo   svojom súhrne obsah základného práva na súdnu ochranu) oprávnený, ale aj povinný poskytnúť odvolací súd (v danom prípade najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Obo 148/03).

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc najvyššieho súdu preskúmať v danom prípade v odvolacom konaní postup a rozhodnutie   krajského   súdu   na   základe   sťažovateľom   podaného   odvolania   vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci bez ohľadu na spôsob, akým bolo o podanom odvolaní rozhodnuté. Aj v prípade zamietnutia odvolania sťažovateľa vzhľadom   na   právomoc   ústavného   súdu   podľa   čl.   127   ods. 1   ústavy   a neprípustnosť dovolania,   ako   vyplýva   z okolností   daného   prípadu,   preto   do   úvahy   prichádzalo   len preskúmanie   postupu   a rozhodnutia   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní   (pokiaľ   ide o porušenie   základného   práva   sťažovateľa   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy),   nie   však preskúmavanie postupu, resp. rozhodnutia krajskému súdu, ako sa domáhal sťažovateľ.

Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol sťažnosť v časti týkajúcej sa namietaného postupu a rozhodnutia krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 15/98 pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie (bod 1 výrokovej časti rozhodnutia).

2.   4.   Pokiaľ   ide   o postup   a rozhodnutie   najvyššieho   súdu   v odvolacom   konaní v predmetnej veci vedenom pod sp. zn. 4 Obo 148/03, dospel ústavný súd pri skúmaní splnenia procesných podmienok konania k záveru, že sťažnosť sťažovateľa bola v tejto časti podaná oneskorene.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Z obsahu kópie na vec sa vzťahujúceho rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 148/03-772 z 22. apríla 2004 s vyznačenou doložkou právoplatnosti (nachádzajúceho sa v spise   krajského   súdu   sp.   zn.   43   Cb   15/98)   považoval ústavný   súd   za preukázané, že napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 23. júna 2004.

Sťažovateľ sa na ústavný súd obrátil sťažnosťou z 18. mája 2005 podanou na pošte 9. júna 2005, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti   napádaného   rozhodnutia   a   ukončenia   procesného   postupu,   ktorými   malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádzal zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej, sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 62/02, III. ÚS 254/04, III. ÚS 210/05). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie   na   ďalšie   konanie   je   jej   podanie   v lehote   dvoch   mesiacov   od   právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

V čase, keď sa sťažovateľ domáhal ochrany svojich základných práv a slobôd na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy, už uplynula lehota ustanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   podanú   oneskorene   (bod   2 výrokovej časti rozhodnutia).

2. 5. Sťažovateľ namietal porušenie svojho práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zo strany najvyššieho súdu aj tým, že v rámci dovolacieho konania nebolo rozhodnuté   o   návrhu   podanom   jeho   právnym   zástupcom   na   odklad   vykonateľnosti dovolaním napádaného rozhodnutia v zmysle § 243 OSP.

Podľa uvedeného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku môže dovolací súd pred   rozhodnutím   o dovolaní   odložiť   vykonateľnosť   napadnutého   rozhodnutia.   Právny zástupca   sťažovateľa   (ako aj žalovaného v II.   rade)   doručil   najvyššiemu súdu   návrh na odklad vykonateľnosti rozhodnutia najvyššieho súdu č. k. 4 Obo 148/03-772 z 22. apríla 2004 dňa 1. júla 2004. Najvyšší súd listom zo 6. júla 2004 zaslal návrh krajskému súdu do spisu týkajúceho sa predmetnej veci, ktorý sa v tom čase nachádzal ešte na krajskom súde, s tým, že „... dovolací súd (...) nemôže o návrhu na odklad rozhodnúť bez spisu. Súd prvého stupňa však spis predkladá až po vykonaní predpísaných úkonov. Charakter niektorých úkonov je taký, že bez ich urobenia, prípadne bez odozvy na ne by dovolací súd nemohol posudzovať   dôvodnosť   návrhu   na   odklad   (napr.   dovolanie,   ktoré   nemá   predpísané náležitosti,   nedostatok   zastúpenia)“. Uvedené   dôvody   oznámil   podpredseda   najvyššieho súdu   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   listom   z 5.   novembra   2004   reagujúc   na   jeho sťažnosť   zo   17.   septembra   2004,   v ktorej   označený   postup   najvyššieho   súdu   namietal. Podpredseda   najvyššieho   súdu   zároveň   právnemu   zástupcovi   sťažovateľa   (stotožniac sa s jeho   názorom,   že „...   len   včasné   a rýchle   rozhodnutie   dovolacieho   súdu   o odklade vykonateľnosti   môže   zabezpečiť   účel,   ktorý   tento   inštitút   sleduje...“, pričom „...   postup v uvedených   prípadoch   nie   je   bližšie   upravený...“)   oznámil,   že   spisový   materiál   bol najvyššiemu súdu predložený na rozhodnutie 3. augusta 2004, pričom dodal: „... Ak Vám nebolo doručené rozhodnutie o odklade vykonateľnosti, neznamená to, že sa dovolací súd návrhom na odklad nezaoberal. Podľa zaužívanej praxe dovolacích senátov, uznesením rozhodujú len ak vykonateľnosť odložia. Negatívne rozhodnutie nevydávajú.“

Z uvedených podkladov, ako aj z obsahu spisu krajského súdu sp. zn. 43 Cb 15/98 a zberného spisu najvyššieho súdu sp. zn. 1 Obdo V 72/2004, ktoré si ústavný súd vyžiadal, vyplýva, že najvyšší súd považoval v danom prípade za vhodné a potrebné riešiť otázku odkladu vykonateľnosti napádaného rozhodnutia odvolacieho súdu až po vyriešení otázky prípustnosti samotného dovolania.

Uznesením   sp.   zn.   1   Obdo   V   72/2004   z   31.   marca   2005   odmietol   dovolanie žalovaného v II. rade a sťažovateľa pre neprípustnosť. Vzhľadom na výsledok rozhodnutia najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania sťažovateľa v predmetnej veci (ktoré ústavný súd považuje za   ústavne konformné,   ako to   vyplýva z časti   II   bodu   2.2   odôvodnenia tohto rozhodnutia)   nemohlo   postupom   najvyššieho   súdu   vo   vzťahu   k   návrhu   na   odklad vykonateľnosti   dovolaním   napádaného   rozhodnutia   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu aj napriek skutočnosti, že najvyšší súd rozhodol (čím vzhľadom na okolnosti daného prípadu vyriešil aj otázku možného odkladu vykonateľnosti napádaného rozhodnutia) po ôsmich mesiacoch od predloženia spisu.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde odmietol   sťažnosť   v tejto   časti   ako   zjavne   neopodstatnenú   (bod   3   výrokovej   časti rozhodnutia).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005