SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/2015-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Jozefom   Brázdilom,   Advokátska   kancelária   Brázdil   –Brázdilová, Trhová 1, Zvolen, vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnúslobodu   zaručeného   v čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   slobodua bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júla 2014doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného práva na osobnú slobodu zaručenéhov čl.   17   ods.   5   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na   slobodua bezpečnosť zaručeného v čl. 5 ods. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len„krajský súd“) sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný uznesenímvyšetrovateľky   Prezídia   Policajného   zboru,   Národnej   kriminálnej   agentúry,   Národnejjednotky finančnej polície, expozitúry Stred Banská Bystrica   (ďalej len „vyšetrovateľkaPolicajného   zboru“)   sp.   zn.   ČVS:   PPZ-571/NKA-FP-ST-2012   z 3.   decembra   2013   prepokračujúci zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 2 písm. a) a ods. 4zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestnýzákon“) a pre pokračujúci zločin skrátenia dane a poistného podľa § 276 ods. 1 a 2 písm. c)a ods. 4 Trestného zákona.

V tejto veci bol sťažovateľ uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len„okresný súd“) sp. zn. 0 Tp 540/2013 zo 6. decembra 2013 v spojení s uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 5 Tpo 53/2013 zo 17. decembra 2013 podľa § 72 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákonač.   301/2005   Z.   z.   Trestný   poriadok   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestnýporiadok“) vzatý do väzby z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestnéhoporiadku.

Krajská prokuratúra v Banskej Bystrici (ďalej len „krajská prokuratúra“) 2. júna 2014doručila   okresnému   súdu   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby   (okrem   iného   aj)sťažovateľa,   ktorému   však   okresný   súd   nevyhovel   a uznesením   sp.   zn.   0   Tp   540/2013z 13. júna 2014 podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku lehotu väzby sťažovateľa (a ďalšiehoobvineného) nepredĺžil.

Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podala krajská prokuratúra sťažnosť,na základe ktorej krajský súd napadnutým uznesením sp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014rozhodol tak, že podľa § 194 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku uznesenie okresného súduzrušil a podľa § 76 ods. 3 Trestného poriadku lehotu trvania väzby sťažovateľa a ďalšiehoobvineného predĺžil do 3. decembra 2014.

Sťažovateľ je presvedčený, že napadnutým uznesením krajský súd zasiahol do jehozákladného práva na osobnú slobodu (čl. 17 ods. 5 ústavy) a práva na slobodu a bezpečnosť(čl. 5 ods. 3 dohovoru). Podľa jeho názoru uznesenie krajského súdu „nespĺňa náležitosti riadneho a zákonného rozhodnutia nielen z pohľadu jeho obsahu, právnych a skutkových dôvodov   (materiálne   podmienky),   ale   aj   procesu,   ktorý   mu   predchádzal   (formálne podmienky väzby) a tým je v nesúlade s čl. 17 ods. 5 Ústavy SR“.

Sťažovateľ   ďalej   napadnutému   rozhodnutiu   vytýka   jeho   nepreskúmateľnosťa nedostatok   dôvodov.   Sťažovateľ   uvádza,   že „Súd   absolútne   neuviedol,   z akých konkrétnych už vykonaných dôkazov má vyplývať dôvodné, až kvalifikované podozrenie, že som sa dopustil predmetného konania, čo je podkladom predĺženia väzby podľa ust. § 76 ods. 2 Tr. por. Spomenul len všeobecne, že tieto sú dané, pričom z obsahu rozhodnutia žiadne nevyplývajú. Nie je tu naplnený základný predpoklad pre rozhodnutie o predĺžení väzby   –   existencia   odôvodneného   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu.   Pritom jednoznačné   konštatovanie   súdu   o ich   existencii   nie   je   podporené   reálnym   skutkovým stavom.“.

Podľa   názoru   sťažovateľa „Takisto   nevyplývajú   z obsahu   uznesenia   ani   skutkové dôvody   pre   pokračovanie   mojej   väzby   ešte   pol   roka.   Keďže   v mojom   prípade   išlo... o kolúznu väzbu, mal sa súd zaoberať podrobne mojimi kolúznymi aktivitami. Len strohé uvedenie, že vyšetrovateľ ešte bude vykonávať ďalšie dôkazy, výsluchy svedkov, nestačí. Súd musí špecifikovať, aké konkrétne kolúzne aktivity hrozia pri prepustení na slobodu, čo tu však absentuje... Dôvody môjho nesúhlasu s predĺžením väzby som podrobne špecifikoval aj vo vyjadrení k návrhu prokurátora na predĺženie väzby, ale s nimi sa Krajský súd v Banskej Bystrici žiadnym spôsobom nevysporiadal, hoci mnohé z nich sú zásadné.“.

Takisto podľa sťažovateľa rozhodnutie o predĺžení jeho väzby „preventívnej podľa písm. c)... nebolo zdôvodnené absolútne vôbec, ani jednou vetou. Na akých zisteniach, dôvodných podozreniach či dôkazoch súd založil svoj záver o trvaní preventívnej väzby, z rozhodnutia   absolútne   nevyplýva.   Je   zarážajúce,   že   takéto   neodôvodnené,   skutkovo nepodložené a teda nezákonné a neústavné rozhodnutie je základom pre ďalšiu polročnú väzbu.“.

Námietky k obsahu rozhodnutia krajského súdu, ale aj k postupu orgánov činnýchv trestnom konaní sťažovateľ zhrnul tak, že „rozhodnutie neobsahuje bližšie zdôvodnenie základných   podmienok   predĺženia   väzby   a tieto   podmienky   ani“ neboli „v čase rozhodovania dané:

- čím má byť zmarený účel trestného konania;

- z čoho vyplýva kvalifikované podozrenie zo spáchania trest. činu mnou;

- z akých dôkazov súd vyvodil dôvodnosť kolúznej väzby;

- z akých dôkazov súd vyvodil dôvodnosť preventívnej väzby;

- Zvyšní spoluobvinení boli po výpovedi a priznaní sa prepustení na slobodu, ja som odmietol vypovedať a teda som ďalej držaný vo väzbe, čo sa javí ako zjavne diskriminačné vo vzťahu k právam obvinených nevypovedať.

- Všetky podstatné dôkazy boli už v čase vydania dotknutého rozhodnutia obstarané a teda nemohli ani len hroziť kolúzne aktivity.

- V súčasnej dobe už nepodnikám, preto nemohli ani len hroziť pokračovacie trestné aktivity.“.

Vzhľadom   na   uvedené   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   po   prijatí   sťažnostina ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 5 Tpo/28/2014 zo dňa 24. 6. 2014 bolo porušené právo sťažovateľa na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky   a čl.   5   ods.   3   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   Uznesenie   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. 5 Tpo/28/2014 zo dňa 24. 6. 2014.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie v sume 3.000 €, ktoré je povinný mu vyplatiť Krajský súd v Banskej Bystrici v lehote 1 mesiac od právoplatnosti rozhodnutia.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia vo výške 340,90 € na účet jeho právneho zástupcu, advokáta JUDr. Jozefa Brázdila, Trhová 1... Zvolen..., do 1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   je   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochranyústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutímvysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené právaalebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah... Ústavnýsúd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie....

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhoviesťažnosti, priznať tomu, koho   práva podľa   odseku 1   boli   porušené, primerané   finančnézadosťučinenie.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkýchhľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedenév ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno podľa ustálenej judikatúry ústavnéhosúdu hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu (v posudzovanom prípade ideo krajský súd rozhodujúci o predĺžení lehoty väzby) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu   a   základnýmprávom   alebo   slobodou,   porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (II. ÚS 70/00,IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 77/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkochv rámci sústavy všeobecných súdov a nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovaťprávne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedlik rozhodnutiu,   ani   preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebolnáležite   zistený   skutkový   stav,   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavuvšeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   vymedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnostiúčinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvamio ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva,že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mupredchádzalo, alebo   samotným   rozhodnutím   došlo k   porušeniu   základného   práva   aleboslobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00,I. ÚS 17/01, III. ÚS 268/05).

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovenýzákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobodyv súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený predsudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a máprávo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môžepodmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

V prvom rade je potrebné poznamenať, že napadnuté rozhodnutie krajského súdusp. zn. 5 Tpo 28/2014 z 24. júna 2014 už bolo predmetom prieskumu ústavným súdomz hľadiska jeho ústavnej konformity, a to na základe sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavypodanej ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (spoluobvinený   sťažovateľa),zastúpeným tiež právnym zástupcom sťažovateľa, ktorou namietal porušenie tých istýchpráv podľa čl. 17 ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 3 dohovoru, o ktorej ústavný súd uznesením č. k.II. ÚS 802/2014-12 z 25. novembra 2014 rozhodol tak, že ju ako zjavne neopodstatnenúodmietol.

Pretože podstata oboch sťažností je v prekrývajúcich sa častiach zhodná, ústavný súdnemal   dôvod   odkloniť   sa   pri   svojom   súčasnom   rozhodovaní   od   záverov   uvedenýchv rozhodnutí   z 25.   novembra   2014.   Odlišnosť   sťažností   spočíva   v tom,   že   sťažovateľvykonával väzbu z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku, pričomobvinený ⬛⬛⬛⬛ len z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku.Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol tieto skutočnosti:„... odvolací súd na základe predloženého spisového materiálu... dospel k záveru, že boli splnené procesné podmienky na konanie o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby uvedené v ustanovení § 76 ods. 2 Tr. por., pretože z doposiaľ vykonaných dôkazov naďalej vyplýva dôvodné, až kvalifikované podozrenie, že obaja obvinení sa dopustili konania, pre ktoré sú trestne stíhaní...

Z obsahu spisu bolo ďalej zistené, že obaja obvinení boli vzatí do väzby uznesením Okresného   súdu   Banská   Bystrica   zo   06. 12. 2013,   sp.   zn.   0   Tp   540/2013   v   spojení s uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici zo 17. 12. 2013, sp. zn. 5 Tpo 53/2013, a to ⬛⬛⬛⬛ z dôvodov § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por. a ⬛⬛⬛⬛ z dôvodov § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por.

Naposledy krajský súd rozhodoval v súvislostí s väzbou oboch obvinených uznesením z 26. 05. 2014, sp. zn. 5 Tpo 21/2014, kedy zamietol sťažnosti oboch obvinených proti uzneseniu   okresného   súdu,   ktorým   zamietol   podľa   §   79   ods.   3   Tr.   por.   ich   žiadosti o prepustenie z väzby a neprijal písomný sľub obvineného ⬛⬛⬛⬛ a nenahradil jeho väzbu dohľadom probačného úradníka.

Obaja obvinení sa mali dopustiť rozsiahlej daňovej trestnej činnosti plánovaným a organizovaným   spôsobom   v   úmysle   získať   majetkový   prospech.   V   súčasnom   štádiu konania sa vykonávajú vyšetrovacie úkony priebežne a ďalšie úkony, ktoré je potrebné ešte vykonať, podrobne rozviedol prokurátor vo svojom písomnom návrhu z 30. mája 2014, ktorý si odvolací súd pre vecnú správnosť v celom rozsahu osvojil. Nakoniec aj samotný ⬛⬛⬛⬛ uviedol, že doposiaľ neboli vypočutí svedkovia, ktorých vypočutie navrhol. Pokiaľ   majú   obvinení   pocit,   že   vo   vyšetrovaní   dochádza   k   prieťahom,   tak   ide   o   ich subjektívny názor, ktorý je nedôvodný, pretože nemá oporu v doterajšom vyšetrovaní. Keďže aj v súčasnom štádiu trestného konania naďalej trvajú dôvody väzby, pre ktoré bola   obmedzená   osobná   sloboda   oboch   sťažovateľov   a   ich   prípadným   prepustením   by dosiahnutie účelu trestného konania bolo podstatne sťažené, krajský súd potom sťažnosti krajského   prokurátora   sčasti   vyhovel,   pretože   predĺženie   lehoty   trvania   ich   väzby do 03. 12. 2014 považoval za primerané a potrebné, vzhľadom na náročnosť veci a potrebu vykonania   ďalších   dôkazov.   V   tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   odôvodnenie   svojho rozhodnutia sp. zn. 5 Tpo 21/2014 z 26. 05. 2014.

Krajský súd ďalej zdôrazňuje, že to, či je dĺžka väzby primeraná, je potrebné posúdiť v každom prípade individuálne, s ohľadom na jeho špecifické okolnosti. Zistil, že naďalej pretrvávajúca väzba v danom prípade si vyžaduje dôležitý verejný záujem, ktorý aj napriek prezumpcii   neviny   prevažuje   nad   princípom   rešpektovania   osobnej   slobody.   Potreba zadováženia dôkazov uvedených v návrhu prokurátora na predĺženie väzby predstavuje relevantný   a dostatočný   dôvod   na   držanie   obvinených   vo   väzbe   počas   obdobia nevyhnutného na objektívne ukončenie vyšetrovania a na podanie obžaloby. Krajský súd už vo   svojom   rozhodnutí   sp.   zn.   5   Tpo   21/2014   konštatoval,   že   v   posudzovanom   prípade vyšetrovateľ priebežne a plánovane vykonáva výsluchy svedkov, ale aj celý rad procesných postupov,   od   ktorých   je   závislé   vykonanie   ďalších   nadväzujúcich   procesných   úkonov a dôkazov,   a to   logicky,   po   vyhodnotení   doteraz   zadovážených   dôkazov.   Odvolací   súd nezistil prieťahy subjektívneho charakteru.

Za   daného   stavu   okresný   súd   pochybil,   keď   nevyhovel   návrhu   prokurátora na predĺženie lehoty trvania väzby u oboch obvinených, keď navyše sa v ňom uvedenými dôvodmi vôbec nezaoberal.

Preto krajský súd po   zrušení napadnutého uznesenia   rozhodol   vo   veci   sám   tak, že väzbu obom obvineným predĺžil opäť mesiacov, t. j. do 03. 12. 2014, ktorá doba je podľa názoru odvolacieho súdu primeraná obťažnosti veci, charakteru a rozsahu dôkazov, ktoré sa majú vykonať a ostatných procesných úkonov. Takto predĺžená väzba je aj v súlade s ustanovením   §   76   ods.   6   Tr.   por.   keď   ani   plynutím   času   nedošlo   k   žiadnej   zmene v dôvodoch, pre ktoré bola obmedzená osobná sloboda obvineného podľa § 71 ods. 1 písm. b), c) Tr. por... Prepustením obvinených na slobodu, by totiž mohlo byť zmarené alebo sťažené dosiahnutie účelu trestného konania, t. j. najmä náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľa podľa zákona.“

Keďže   krajský   súd   poukázal   na   odôvodnenie   návrhu   krajskej   prokuratúry   č.   k.Kv 30/12/6600-200 z 30. mája 2014 na predĺženie lehoty trvania väzby, ktoré si osvojila ktoré bolo sťažovateľovi preukázateľne známe, pretože sa k nemu vyjadroval podaním z 9.júna 2014, ústavný súd považoval za potrebné oboznámiť aj s týmto návrhom. Krajskáprokuratúra v ňom okrem iného uviedla:

„Preskúmaním vyšetrovacieho   spisu   som   zistil,   že materiálne podmienky trvania väzby (skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchali obvinení) u oboch obvinených stále trvajú a sú odôvodnené doposiaľ vykonanými dôkazmi. Vyplýva z nich, že...“.

Na tomto mieste prokurátor krajskej prokuratúry podrobne rozpísal skutky, pre ktoréje sťažovateľ trestne stíhaný, a ďalej uviedol:

«Formálne podmienky trvania väzby (jednak postupy pri začatí trestného stíhania, vznesení   obvinenia   a pri   obmedzení   osobnej   slobody   a zadržaní   obvinených,   ako   aj podmienky   vzťahujúce   sa   k procesu   predĺženia   väzby)   sú   tiež   v súčasnej   dobe   dané a vyplývajú z obsahu materiálov obsiahnutých vo vyšetrovacom spise.

U obv. ⬛⬛⬛⬛ sú   dôvody   kolúznej   väzby   dané   tým,   že   tento sa telefonicky   kontaktoval   s osobami ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   s ktorými   komunikoval aj ohľadom zabezpečovania   účtovných   dokladov,   o prevode   obchodných   podielov spoločnosti ešte počas výkonu daňových kontrol, o zakladaní novej spoločnosti ⬛⬛⬛⬛ Poukazujem na hovor č. medzi ⬛⬛⬛⬛ a

o tom, že z účtovníctva pri daňovej kontrole budú vylúčené vstupy z faktúr spoločnosti ⬛⬛⬛⬛..., hovor č. s ⬛⬛⬛⬛ o ďalších plánoch „od koho a cez koho budú nakupovať a komu a cez koho predávať“. V hovore č. s ⬛⬛⬛⬛ hovoria o tom, že vo februári musí platiť Rehánek, že Kancko „mu má niečo dať naspäť“, to je jedno čo, guľatinu. V hovore č. s ⬛⬛⬛⬛ hovorí o príprave človeka, ktorého prinesie, na čo reaguje, že v piatok bude treba, na čo nasleduje SMS správa s údajmi na ⬛⬛⬛⬛. V hovore č. pýta od ⬛⬛⬛⬛ peniaze s tým, že „firma je moja... budeme riešiť spolu, vieš kedy... zajtra... lebo už mám toho dosť...“. Následne sa „ “ pýta, čo má povedať žene z daňového keď sa ho spýta za pokladňu. Uvádzané skutočnosti svedčia o možnej obave z kolúznych   aktivít   –   o možnom   ovplyvňovaní   osôb   zo   strany   obvineného,   ktoré   budú vypočúvané, ako aj o možnom odstraňovaní listinných dôkazov (poukazujem na okolnosti predaja spoločností a, u ktorých zrejme neboli odovzdané novým majiteľom účtovné doklady). Uvádzanými skutočnosťami sú dané aj dôvody preventívnej väzby, keďže je zrejmé, že spolu s ďalšími osobami vykonáva obdobné podnikateľské aktivity ako podnikateľ fyzická osoba pod obchodným menom ⬛⬛⬛⬛, pričom bolo zistené, že nevlastní žiaden majetok, resp. že všetok majetok, čo nadobudol počas svojho podnikania, dal zapísať na svoju manželku a dcéru. Celkový obraz o fungovaní zainteresovaných   podnikateľských   subjektov   a   ich   vzájomných   vzťahoch   (vyplývajúci z výpovedí ⬛⬛⬛⬛ a   najmä ⬛⬛⬛⬛ ),   ktoré   vykonávali   reálnu podnikateľskú činnosť v   danej   oblasti   podnikania,   pričom však v niektorých   prípadoch vystavované doklady nezodpovedali skutočnému priebehu vykonania intrakomunitárneho obchodu (práve vo vzťahu k Maďarsku popísaný zaužívaný spôsob obchodovania s drevom a výrobkami z dreva - využívanie nárazníkových firiem, aby sa to vyplatilo pre maďarské aj slovenské   firmy),   resp.   vykazovali   aj   nikdy   nevykonané   „papierové“   obchody,   čím   si vylepšovali   finančnú   situáciu.   Tieto   skutočnosti   svedčia   o   existencii   dôvodnej   obavy, že v prípade ponechania na slobode by mohol obvinený pokračovať v rovnakej trestnej činnosti daňového charakteru, za ktorú mu bolo vznesené obvinenie...

Vzhľadom   na   všetky   vyššie   uvedené   skutočnosti   mám   za   to,   že   u   obvinených ⬛⬛⬛⬛...,   nemožno   účel   väzby   dosiahnuť   inak.   Poukazujem   pritom   aj na posledné   rozhodnutie   Krajského   súdu   v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   5   Tpo   21/2014 z 26. 05. 2014...

Z   vyšetrovacieho   spisu   som   zároveň   zistil,   že   vyšetrovateľka   PZ   vykonáva vyšetrovanie plynulo a dôsledne so zameraním na úplné objasnenie všetkých dôležitých okolností skutku ako aj okolností vzťahujúcich sa na osoby obvinených. Okrem opakovaných výsluchov samotných obvinených, boli vypočutí aj svedkovia, bolo zabezpečené množstvo listinných   dôkazov,   ktoré   sú   pri   dokazovaní   trestnej   činnosti   daňového   charakteru nevyhnutne   dôležité,   bol   prepísaný   obsah   telefonických   hovorov,   vrátane   prekladu do slovenského   jazyka,   bolo   vyžiadané   množstvo   správ   z   príslušných   daňových   úradov a inštitúcií,   jednak   k   osobám   obvinených,   ako   aj   k   relevantným   okolnostiam,   ktoré   je potrebné v predmetnej veci posudzovať.

Stotožnil som sa so stanoviskom vyšetrovateľky PZ, že k objasneniu skutkového stavu veci a ukončeniu vyšetrovania je ešte potrebné vykonať ďalšie úkony, konkrétne najmä vykonať   výsluchy   zamestnancov   jednotlivých   podnikateľských   subjektov   a obchodných spoločností oboch obvinených za účelom zistenia reálnej činnosti spoločnosti a rozsahu realizovanej výroby, nákupov a predajov tovaru (výsluchy svedkov u subjektu ⬛⬛⬛⬛ už   boli   sčasti   vykonané),   výsluchy   zamestnancov   subjektov,   ktoré   boli na vstupe, z ktorých faktúr bol uplatňovaný odpočet dane z pridanej hodnoty, výsluchy štatutárnych   orgánov   a   splnomocnených   zástupcov   deklarovaných   maďarských odberateľských spoločností podľa vystavených faktúr, ako aj (po zistení konkrétnych miest vykládky pri reálnom vývoze tovaru a ustálení skutočných odberateľov tovaru a zabezpečení ich   vstupných   faktúr)   výsluchy   štatutárnych   orgánov   alebo   splnomocnených   zástupcov reálnych odberateľov tovaru v zahraničí (v zmysle výpovedí obvinených a ⬛⬛⬛⬛ ), k čomu bude spracovaná žiadosť o právnu pomoc do Maďarska; v neposlednom rade, ale až po ustálení všetkých obchodných transakcií a ich vyhodnotení po právnej stránke (či boli reálne, či prebehli tak ako to dokladujú listiny alebo inak, alebo či boli len predstierané), vykonať aj dokazovanie k rozsahu stíhaných skutkov (osobami znalými odbornými vedomosťami v danom smere) a že prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené alebo podstatne sťažené dosiahnutie účelu trestného konania. V lehote do 03.07.2014 nie je možné potrebné dôkazy vykonať a prípravné konanie ukončiť.

Nakoľko dôvody väzby u obvineného ⬛⬛⬛⬛... naďalej trvajú a pre obtiažnosť veci, spočívajúcu v náročnosti jej vybavenia nielen zo skutkového (najmä rozsah stíhanej trestnej činnosti a množstvo osôb, ktoré sa na nej podieľali), ale aj právneho hľadiska (aplikácia mimotrestných noriem), trestné stíhanie nie je možné v sedemmesačnej lehote ukončiť a prepustením obvinených na slobodu hrozí, že bude zmarené dosiahnutie účelu trestného konania, navrhujem predĺžiť lehotu trvania väzby u obvinených

a... do 03. januára 2015.»

Ústavný súd sa oboznámil aj s odôvodnením rozhodnutia krajského súdu sp. zn.5 Tpo 21/2014 z 26. mája 2014, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku(okrem iného) sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 0 Tp 540/2013z 23.   apríla   2014   o   zamietnutí   jeho   žiadosti   o prepustenie   z   väzby   podľa   §   79   ods.   3Trestného poriadku zamietol.

V tomto rozhodnutí krajský súd tiež uviedol:«Doposiaľ vykonané dôkazy nespochybnili a vôbec nezoslabili dôvodné podozrenie zo spáchania trestnej činnosti obvinenými. Na dôvodnosti väzby sa ani plynutím času nič nezmenilo.   Práve   výpovede   obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ len   toto dôvodné podozrenie umocnili. Vzhľadom na charakter trestnej činnosti, spôsob a najmä rozsah   jej   spáchania   a tiež   vzájomné   prepojenie   jednotlivých   členov   organizovanej skupiny, je daná naďalej dôvodná obava, že obvinený bude pôsobiť na svedkov a spoluobvinených,   ktorí   sú   na   slobode   alebo   inak   mariť   objasňovanie   skutočností závažných pre trestné stíhanie, resp. obaja budú pokračovať v páchaní daňovej trestnej činnosti z dôvodov ako ich zistil prvostupňový súd...

... krajský súd... zdôrazňuje, že pokiaľ sa obvinení a k trestnej činnosti priznali   a zo   spáchania   tejto   usvedčili   ostatných   obvinených,   rozhodne   to   nemožno považovať za „nátlak“ na oboch sťažovateľov, ale ako súčasť významných skutočností pri rozhodovaní prokurátora o ich ďalšom trvaní väzby.»

Ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že mu neprislúcha, aby v rámci konaniao ústavnej sťažnosti posudzoval, či dokonca skúmal existenciu dôvodov väzby sťažovateľaalebo akéhokoľvek iného obvineného. To prislúcha zásadne všeobecným súdom. Znovupripomína, že jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124ústavy)   nie   je   konať   ako   súd   tretej   alebo   štvrtej   inštancie,   ale   preskúmať   zlučiteľnosťopatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou   alebo   medzinárodnouzmluvou o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 165/02). Ústavný súd ďalejpripomína, že na preskúmanie obsahu trestného spisu, súvisiacich listín, podaní obvinenéhoa prípadne aj ďalších dôkazov osvedčujúcich použitie takého zabezpečovacieho prostriedku,akým   je   väzba   v   trestnom   konaní,   sú   funkčne   uspôsobené   všeobecné   súdy,   a   pretosťažovateľom iniciovaný ústavný prieskum jeho väzobného rozhodnutia môže spočívať lenposúdení, či k predĺženiu trvania lehoty väzby sťažovateľa došlo z dôvodov a spôsobom,ktoré ustanovuje Trestný poriadok.

Sťažovateľ   napadnutému   rozhodnutiu   krajského   súdu   vytýka   predovšetkýmnedostatok dôvodov a jeho nepreskúmateľnosť.

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že všeobecný súd nemusí daťodpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vecpodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia.Odôvodnenie   rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a   jasne   objasní   skutkovýa právny   základ   rozhodnutia,   postačuje   na   záver   o   tom,   že   z   tohto   aspektu   je   plnerealizované základné právo účastníka (m. m. III. ÚS 209/04).

Ako z citovaných častí odôvodnení rozhodnutí krajského súdu (tak z 26. mája 2014,ako aj z 24. júna 2014), ale aj citovanej časti odôvodnenia návrhu krajskej prokuratúryna predĺženie   lehoty   trvania   väzby   sťažovateľa   (z   30.   mája   2014)   vyplýva,   na   všetkypodstatné   a rozhodujúce   skutkové   a právne   otázky   súvisiace   s pozbavením   sťažovateľaosobnej slobody boli dané vyčerpávajúce odpovede.

Napadnuté uznesenie krajského možno považovať za dostatočne odôvodnené, a tedaústavne   udržateľné,   keďže   v spojení   s ďalšími,   obsahom   sťažovateľovi   známymidokumentmi   (rozhodnutím   krajského   súdu   a návrhom   krajskej   prokuratúry),   tvoriacimisúčasť   vyšetrovacieho   spisu,   dáva   jasné,   zrozumiteľné   a určité   odpovede   na   relevantnéotázky týkajúce sa opodstatnenosti ďalšieho trvania väzby sťažovateľa, resp. potreby jejpokračovania. Je evidentné, že krajský súd sa zaoberal a primerane vyhodnotil (osvojením siargumentácie krajskej prokuratúry a poukazom na svoje predošlé rozhodnutie, od vydaniaktorého   neuplynul   ani   mesiac)   dôvodnosť   trestného   stíhania   sťažovateľa   (usvedčovaniezo spáchania trestnej činnosti ďalšími obvinenými), existenciu dôvodov väzby sťažovateľa,a to tak „kolúznej“, ako aj „preventívnej“ (poukaz na dôkazy o telefonických rozhovorochsťažovateľa   s ďalšími   osobami   a jeho   postup   pri   vykonávaní   podnikateľskej   činnosti   –zbavovanie   sa   majetku   v prospech   blízkych   osôb   a vykonávanie   ďalšej   podnikateľskejčinnosti), ako aj potrebu vykonania ďalších procesných úkonov v tejto trestnej veci, ktoréboli dostatočne konkretizované.

Pri realizovaní svojho prieskumu teda ústavný súd dospel k záveru, že krajský súddanosť   dôvodov   väzby   a nevyhnutnosť   jej   ďalšieho   trvania   odôvodnil   síce   stručne,   aleprimerane. Sťažovateľove námietky predostreté v sťažnosti ústavnému súdu v tomto svetleneboli spôsobilé spochybniť záver krajského súdu ani o pretrvávaní dôvodov väzby podľa§ 71 ods. 1 písm. b) a c) Trestného poriadku a ani o potrebe jej ďalšieho trvania. Pozbavenieosobnej slobody   z týchto   dôvodov   je   pritom   legitímne,   slúžiace   na   zabezpečenie   účelutrestného konania vyjadreného v § 1 Trestného poriadku. Krajský súd odkazom na predošlérozhodnutie o väzbe sťažovateľa a osvojením si argumentácie návrhu krajskej prokuratúryuviedol,   ktoré   konkrétne   skutočnosti   podľa   jeho   názoru   odôvodňujú   potrebu   ďalšiehotrvania   pozbavenia   osobnej   slobody   sťažovateľa.   Odkaz   na   tieto   okolnosti   uvedenév predošlom   rozhodnutí   neznižuje   ich   relevanciu,   pokiaľ   súd   preskúmaním   všetkýchokolností prípadu dospel k záveru o ich pretrvávajúcej existencii.

Odôvodnenie krajského súdu odkazujúce na predchádzajúce rozhodnutie v tej istejveci   možno   považovať   za   síce   krajnú,   no   ešte   stále   ústavnoprávne   akceptovateľnúalternatívu odôvodnenia (napr. III. ÚS 241/07, III. ÚS 271/07, I. ÚS 92/08, II. ÚS 131/08,IV. ÚS 41/08, IV. ÚS 149/08), pretože obsah predchádzajúcich rozhodnutí je účastníkomkonania   známy   ich   oznámením,   prípadne   môže   byť   známy   využitím   inštitútu   nazretiado spisu.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje,   že   medzi namietaným porušenímzákladného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 5 ústavy a práva na slobodua bezpečnosť   zaručeného   v čl.   5   ods.   3   dohovoru   a označeným   napadnutým   uznesenímkrajského   súdu   sp.   zn.   5   Tpo   28/2014   z 24.   júna   2014   absentuje   relevantná   príčinnásúvislosť, preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom prerokovaní podľa§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietnuť z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.Pretože sťažnosť bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho významu zaoberať saďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015