znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/2013-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   2.   júla   2013 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej obchodnou spoločnosťou F., s. r. o., B., v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. B. F., PhD., vedené pod sp. zn. Rvp 1416/2013, Rvp 1417/2013, Rvp 1418/2013, Rvp 1419/2013, Rvp 1420/2013,   Rvp   1421/2013,   Rvp   1422/2013,   Rvp   1423/2013,   Rvp   1424/2013,   Rvp 1425/2013,   Rvp   1426/2013,   Rvp   1427/2013,   Rvp   1428/2013,   Rvp   1429/2013,   Rvp 1430/2013,   Rvp   1431/2013,   Rvp   1432/2013,   Rvp   1433/2013,   Rvp   1434/2013,   Rvp 1435/2013,   Rvp   1436/2013,   Rvp   1437/2013,   Rvp   1438/2013,   Rvp   1439/2013,   Rvp 1440/2013,   Rvp   1441/2013,   Rvp   1442/2013,   Rvp   1443/2013,   Rvp   1444/2013,   Rvp 1445/2013,   Rvp   1446/2013,   Rvp   1447/2013,   Rvp   1448/2013,   Rvp   1449/2013,   Rvp 1450/2013,   Rvp   1451/2013,   Rvp   1452/2013,   Rvp   1453/2013,   Rvp   1454/2013,   Rvp 1455/2013,   Rvp   1456/2013,   Rvp   1457/2013,   Rvp   1458/2013,   Rvp   1459/2013,   Rvp 1460/2013,   Rvp   1461/2013,   Rvp   1462/2013,   Rvp   1463/2013,   Rvp   1464/2013,   Rvp 1465/2013,   Rvp   1466/2013,   Rvp   1467/2013,   Rvp   1468/2013,   Rvp   1469/2013,   Rvp 1470/2013,   Rvp   1471/2013,   Rvp   1472/2013,   Rvp   1473/2013,   Rvp   1474/2013,   Rvp 1475/2013,   Rvp   1476/2013,   Rvp   1477/2013,   Rvp   1478/2013,   Rvp   1479/2013,   Rvp 1480/2013,   Rvp   1481/2013,   Rvp   1482/2013,   Rvp   1483/2013,   Rvp   1484/2013,   Rvp 1485/2013,   Rvp   1486/2013,   Rvp   1487/2013,   Rvp   1488/2013,   Rvp   1489/2013,   Rvp 1490/2013,   Rvp   1491/2013,   Rvp   1492/2013,   Rvp   1493/2013,   Rvp   1494/2013,   Rvp 1495/2013,   Rvp   1496/2013,   Rvp   1497/2013,   Rvp   1498/2013,   Rvp   1499/2013,   Rvp 1500/2013,   Rvp   1501/2013,   Rvp   1502/2013,   Rvp   1503/2013,   Rvp   1504/2013,   Rvp 1505/2013,   Rvp   1506/2013,   Rvp   1507/2013,   Rvp   1508/2013,   Rvp   1509/2013,   Rvp 1510/2013,   Rvp   1511/2013,   Rvp   1512/2013,   Rvp   1513/2013,   Rvp   1514/2013,   Rvp 1515/2013,   Rvp   1516/2013,   Rvp   1517/2013,   Rvp   1518/2013,   Rvp   1519/2013,   Rvp 1520/2013,   Rvp   1521/2013,   Rvp   1522/2013,   Rvp   1523/2013,   Rvp   1524/2013,   Rvp 1525/2013,   Rvp   1526/2013,   Rvp   1527/2013,   Rvp   1528/2013,   Rvp   1529/2013,   Rvp 1530/2013 a sp. zn. Rvp 1531/2013 vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp.   zn. 17 NcC/477/2012   z 18.   októbra 2012, sp.   zn. 17 NcC/472/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/337/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/317/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/474/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/456/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/471/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/457/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/475/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/501/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/498/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/495/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/491/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/328/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/470/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/482/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn.19 NcC/514/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/479/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/318/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/494/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/335/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/469/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/467/2012 z 18.októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/482/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/496/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/484/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/456/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/465/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/466/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/464/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/520/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/464/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/519/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/417/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/517/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/470/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/521/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/470/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/315/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/471/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/499/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/331/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/501/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/502/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/502/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/431/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/433/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/290/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/432/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/461/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/453/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/452/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/430/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/461/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/462/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/434/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17NcC/435/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/518/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/519/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/520/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/453/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/455/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/454/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/454/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/459/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/457/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/476/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/474/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/458/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/456/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/303/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/304/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/457/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/492/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/455/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/494/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/485/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/484/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/484/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/483/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/478/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/486/2012 z 25. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/473/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/516/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/518/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/515/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/513/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/515/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/495/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/493/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/449/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/516/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/516/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/512/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/509/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/340/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/510/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/511/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/339/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/508/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/449/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/449/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/514/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/429/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/481/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/485/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/324/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/329/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/492/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/492/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/481/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/488/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/485/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/496/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/495/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 17 NcC/497/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn.19 NcC/494/2012 z 23. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/491/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/321/2012 z 22. októbra 2012, sp. zn. 4 NcC/480/2012 z 19. októbra 2012, sp. zn. 19 NcC/497/2012 z 18. októbra 2012, sp. zn. 6 NcC/333/2012 z 23. októbra 2012 a sp. zn. 4 NcC/499/2012 z 19. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1416/2013 až sp. zn. Rvp 1531/2013   s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. III. ÚS 293/2013.

2. Sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s.   r.   o.,   o d m i e t a   pre   nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie a rozhodnutie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. januára 2013 doručených   116   sťažností obchodnej spoločnosti   P.,   s.   r.   o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 1416/2013 až sp. zn. Rvp 1531/2013, ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“), ktorých spisové značky sú uvedené v úvode tohto uznesenia (ďalej len „napadnuté   uznesenia   krajského   súdu“).   Tieto   sťažnosti   boli   doplnené   podaniami sťažovateľky doručenými ústavnému súdu 26. februára 2013.

Zo   všetkých   116   sťažností   vyplýva,   že   sťažovateľka   Okresnému   súdu   Bánovce nad Bebravou   (ďalej   len   „okresný   súd“)   doručila   žaloby,   ktorými   sa   domáhala   svojich nárokov na náhradu škody – nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov v platnom znení, smerujúce proti Slovenskej republike, zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky. Ku vzniku škody malo podľa nej dôjsť kontinuálnym a zásadným   zásahom   do   jej   základných   práv   zo   strany   okresného   súdu,   najmä   práva na poskytnutie súdnej ochrany v zákonom predpokladanej kvalite a práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Popisom procesných úkonov vykonaných v 116 konaniach vedených pred okresným súdom, v ktorých tak na základe návrhu sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora, ako aj žiadostí   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   došlo   zo   strany   okresného   súdu k oneskorenému   rozhodnutiu   o   zmene   súdneho   exekútora   a   oneskorenému   udeleniu poverení na vykonanie exekúcie, sťažovateľka poukázala na to, že práve nesprávny úradný postup okresného súdu poznačený zbytočnými prieťahmi bol dôvodom podania jej žaloby o náhradu   škody   okresnému   súdu,   ktorý   je   zároveň   podľa   zákona   súdom   príslušným na prerokovanie a rozhodnutie tejto veci.

Sťažovateľka v záujme ochrany svojho práva na spravodlivé konanie sformulovala v úvode podaných žalôb „požiadavku na to, aby nadriadený súd rozhodol pred prvotným prejednaním   veci   o   prikázaní   veci   (tohto   sporu)   inému   súdu,   pretože   sudcovia   miestne a vecne príslušného Okresného súdu Bánovce nad Bebravou sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci vzhľadom na ich pomer k veci a k účastníkovi konania (námietka zaujatosti z objektívneho pohľadu)“.

V rámci odôvodnenia svojej požiadavky okrem iného poukázala na to, že „Ak bol sám   okresný   súd   ako   štátny   orgán   škodcom   v   spore   medzi   žalobcom   a   štátom,   tak   je vylúčené,   aby   prostredníctvom   sudcov   rozhodoval   predmetný   spor“,   a   ďalej   na   to, že „Nerešpektovaním tejto premisy by došlo k negácii zásady nemo debet esse iudex in propria causa“, a taktiež poukázala na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa rozhodovania o nestrannosti zákonného sudcu.

Krajský súd svojimi 116 napadnutými uzneseniami rozhodol tak, že nevylúčil sudcov okresného súdu z prejednávania a rozhodovania vecí, ktoré sú vedené na okresnom súde a sú označené v úvode týchto sťažností.

Napadnuté uznesenia krajského súdu sú podľa sťažovateľky «nesprávne, zakladajúce zásah do... základných práv, konkrétne:

- základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy... t. j. práva na súdnu ochranu a osobitne práva na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1 Ústavy SR) a práva na prerokovanie veci nestranným súdom;

- základného práva na spravodlivý súdny proces zaručeného čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru..., t. j. práva na nestranný súd zriadený zákonom.».

Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že objektívna skutočnosť spočívajúca v tom, že jej žaloby   o   náhradu   škody   spôsobenej   rozhodovaním   jednotlivých   sudcov   okresného   súdu majú byť prerokované a rozhodnuté sudcami toho istého okresného súdu, ktorí majú medzi sebou „minimálne   kolegiálny   a   väčšina   isto   i   priateľský   vzťah“,   vyvoláva   dôvodnú pochybnosť o nezaujatosti všetkých sudcov okresného súdu, ktorí sa vzhľadom na dané okolnosti prípadu nemôžu javiť v očiach strán ako nezávislí.

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že Krajský súd v Trnave, Krajský súd v Nitre a Krajský súd v Prešove dospeli vo viacerých svojich rozhodnutiach v skutkovo a právne obdobných   veciach   k   opačnému   právnemu   záveru   ako   krajský   súd   v   napadnutých uzneseniach a poukázala aj na právne závery obsiahnuté v judikatúre všeobecných súdov, napr. krajského súdu v rozhodnutí sp. zn. 4 NcC/499/2012 z 19. októbra 2012, judikatúre ústavného   súdu,   ako   aj   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   týkajúce   sa rozhodovania o nestrannosti   zákonného   sudcu   a   odvolávajúc   sa   na   ne   uviedla,   že „trvá   na   tom, že objektívna námietka porušenia nestrannosti je dôvodná“.

Sťažovateľka tiež nesúhlasila s uznesením ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 89/2013 zo 6. februára   2013,   ktorým   boli   jej   obsahovo   obdobné   sťažnosti   ústavným   súdom už odmietnuté   z   dôvodu   nedostatku   jeho   právomoci   na   ich   prejednanie   a   rozhodnutie a podľa nej v daných veciach „je daná právomoc ústavného súdu“.

V   nadväznosti   na   uvedené   sťažovateľka   žiadala,   aby   ústavný   súd   vydal   nález, v ktorom vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší tieto rozhodnutia   krajského   súdu   a vec vráti   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie a   prizná   jej finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1 a čl. 48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   napadnutými   uzneseniami krajského súdu, ktorými rozhodol v jednotlivých konaniach o jej námietkach zaujatosti proti sudcom okresného súdu.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.   Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí,   avšak v súlade s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   116   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp.   zn. Rvp 1416/2013 až sp. zn. Rvp 1531/2013 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II. B.

K namietanému porušeniu práv sťažovateľky

K porušeniu označených práv sťažovateľky malo dôjsť v dôsledku toho, že krajský súd   napadnutými   uzneseniami   nevylúčil   sudcov   okresného   súdu   z   prejednávania a rozhodovania predmetných vecí napriek tomu, že škoda, ktorú si sťažovateľka uplatnila v podaných žalobách, vznikla v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom toho istého okresného súdu.

Ústavný súd je súdnym orgánom ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy). Túto ochranu poskytuje aj základným právam účastníkov v konaní o ich veci pred súdmi (všeobecnými) alebo pred inými orgánmi Slovenskej republiky v prípadoch ustanovených zákonom. Tieto práva vyplývajú z ústavnoprocesných princípov konania pred uvedenými orgánmi (čl. 46 až čl. 50 ústavy) a patrí medzi ne aj právo každého na rozhodnutie jeho veci tým sudcom, ktorého určuje zákon.

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods. l ústavy je v Občianskom súdnom poriadku garantované prostredníctvom vylúčenia sudcu   z   jej   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   pre   zaujatosť   (§   14   až   §   16   OSP). Okolnosť, že o veci napriek tomu rozhoduje sudca, ktorý mal byť podľa subjektívneho názoru   účastníka   konania   z   ďalšej   účasti   na   jej   prejednávaní   a   rozhodovaní   vylúčený, je dôvodom   na   uplatnenie   riadnych   a   mimoriadnych   opravných   prostriedkov   podľa príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. l ústavy nie   je   však   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu   oprávnených   osôb   (v   danom   prípade sťažovateľky, ktorá podala námietku zaujatosti voči sudcom okresného súdu) a vylúčiť nimi označených   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodovania   veci   pre   zaujatosť.   Jeho obsahom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej osoby (v tomto prípade návrh   na   vylúčenie   všetkých   sudcov   z   ďalšieho   prejednávania   a   rozhodnutia   veci pre zaujatosť)   a   rozhodnúť   o   ňom.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoje rozhodnutia, podľa ktorých „všeobecné súdy sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje” (I. ÚS 9/00), v dôsledku čoho „do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť iba vtedy, ak by ich rozhodnutia (a im predchádzajúci postup) boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   a   zároveň   by   mali   za   následok   porušenie   niektorého   z   princípov spravodlivého   procesu,   ktoré   nebolo   napravené   ani   v   inštančnom   (opravnom)   postupe všeobecných súdov” (I. ÚS 24/00). Inými slovami, za situácie, ak právny poriadok pripúšťa iné možnosti nápravy pomocou riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov podľa Občianskeho súdneho poriadku, nie je možné domáhať sa ochrany svojich práv v konaní pred ústavným súdom.

Podľa názoru sťažovateľky krajský súd na jej námietky neprihliadal a označenými uzneseniami   rozhodol   zjavne   neodôvodnene.   Ústavný   súd   však   pripomína,   že po prerokovaní a následnom vydaní rozhodnutia vo veci samej má sťažovateľka vždy právo v rámci riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov – odvolania a dovolania – namietať aj skutočnosť, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca. Ustanovenie § 221 ods. 1 písm. g) OSP zakladá prípustnosť odvolania proti každému rozhodnutiu prvostupňového súdu   vo   veci   samej   a   §   237   písm.   g)   OSP   zase   prípustnosť   dovolania   proti   každému rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   aj   z dôvodu,   že   vo   veci   rozhodoval   vylúčený   sudca. Aj z ustálenej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že podľa platnej právnej úpravy konania pred   všeobecnými   súdmi,   postupov   a judikatúry   všeobecného   súdnictva   sú   závažné procesné   pochybenia   v konaní všeobecných   súdov   (vrátane porušenia   základného   práva na zákonného   sudcu   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy)   dôvodom   i   na   podanie   dovolania (IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 201/04).

V   predmetných   konaniach   teda   v prípade   využitia   oprávnenia   podať   dovolanie priamo   proti   rozhodnutiu   krajského   súdu   v merite   veci   (nie   však   proti   rozhodnutiam krajského   súdu   o vznesených   námietkach   zaujatosti)   opätovne   existuje   „iný   súd“, a to Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), povolaný na poskytnutie ochrany základným právam sťažovateľky. Neobstojí teda argumentácia sťažovateľky, že po vydaní   napadnutých   uznesení   krajského   súdu   nemá   žiadne   právne   prostriedky   nápravy prípadného porušenia označených práv.

Ústava ani zákon o ústavnom súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy   jednoznačne   požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a   účinných prostriedkov   nápravy.   Takýto   postup   však   vylučuje   princíp   subsidiarity   právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Preto ústavný   súd   nemá   dostatok   právomoci   na   preskúmanie   sťažovateľkiných   námietok nezákonného sudcu, ktoré smerujú voči napadnutým uzneseniam.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   sťažnosti   sťažovateľky   pri   ich   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Navyše,   ústavný   súd   k   tomu   poznamenáva,   že   pokiaľ   by   sa   v   ďalšom   priebehu konania   objavili   nové   skutočnosti   objektívne   a   dôvodne   vzbudzujúce   pochybnosť o nestrannosti   a   nezaujatosti   sudcov   konajúcich   v   sťažovateľkinej   veci,   môže sa sťažovateľka ochrany svojho práva na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom   domáhať   vznesením   novej   námietky   zaujatosti   (§   15a   OSP),   prípadne prostredníctvom opravných prostriedkov [§ 201 a § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. g) OSP, resp. § 237 písm. g) OSP], o čom svedčí aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej: „Neexistencia žiadneho rozhodnutia alebo existencia právoplatného rozhodnutia nadriadeného súdu o tom, že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania   vecí,   nebráni   dovolaciemu   súdu   pri   skúmaní   podmienok   prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g) O. s. p. posúdiť túto otázku samostatne a prípadne   i   inak,   než   ju   posúdil   nadriadený   súd   súdu   procesnému,   ktorý   vo   veci rozhodoval,   ak   v   námietke   boli   uvedené   nové   skutočnosti“ (rozsudok   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 153/96 z 21. augusta 1997).

Pretože   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach nerozhodoval.

Nad rámec ústavný súd konštatuje, že „plnomocenstvo“, ktoré sťažovateľka priložila k ústavnej   sťažnosti   podanej prostredníctvom   kvalifikovaného právneho zástupcu,   ktorý koncipoval aj samotnú sťažnosť, je udelené obchodnej spoločnosti Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová   4,   Bratislava,   a   absentuje   pri   ňom   podpis   splnomocnenca,   ktorý „plnomocenstvo“ prijíma   na   znak   svojho   súhlasu.   V   dôsledku   tejto   skutočnosti k sťažnostiam   doložené   splnomocnenia   nezodpovedajú   dikcii   §   20   ods.   2   zákona o ústavnom   súde   a   je   neakceptovateľné,   aby   sťažovateľka,   právne   zastúpená kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   opätovne   nerešpektovala   zákon   o   ústavnom   súde a predkladala   naďalej   také   sťažnosti,   ktoré   neobsahujú   základné   náležitosti   ustanovené týmto zákonom, hoci bola na túto skutočnosť viackrát upozornená (napr. vo veciach sp. zn. III. ÚS 328/2012, III. ÚS 329/2012, I. ÚS 284/2012, I. ÚS 321/2012 a podobne).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. júla 2013