znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/2012-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť K. B., K., zastúpenej advokátkou JUDr. K. P., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 125/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. B. o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2012 doručená sťažnosť K. B., K. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   práva   na prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 125/2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že návrhom z 20. augusta 2010 sa na okresnom súde domáha určenia príspevku na výživu a úhradu nákladov nevydatej matky.

Sťažovateľka   vyslovila   názor,   že   v   uvedenom   konaní   dochádza   k   zbytočným prieťahom, a poukázala na to, že v priebehu roka 2010 okresný súd síce vykonal úkony s cieľom preložiť návrh a uznesenie okresného súdu do materinského jazyka odporcu, ale dosiaľ neurčil ani jeden termín pojednávania.

Podľa   mienky   sťažovateľky   daná   vec   nie   je   skutkovo   ani   právne   zložitá   a   ona samotná   sa   na   doterajších   prieťahoch   okresného   súdu   ani   nemohla   podieľať,   pretože okresný súd dosiaľ nevyžadoval jej súčinnosť.

Sťažovateľka je toho názoru, že včasné rozhodnutie v danej veci má pre ňu zásadný význam a vplyv na jej osobnú a sociálnu situáciu, a v tejto súvislosti poukázala na to, že najskôr ako tehotnej žene sa jej znížili zárobkové možnosti a neskôr po narodení dieťaťa sa jej ako nevydatej matke zvýšili životné náklady.

Sťažovateľka odvolávajúc sa na judikatúru ústavného súdu vyslovila názor, že až do právoplatného skončenia veci sa nachádza v stave právnej neistoty.

Vo vzťahu k využitiu právneho prostriedku na ochranu jej práv v zmysle § 53 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uviedla,   že   12.   apríla   2012   podala predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní. Ten ju v odpovedi zo 16. apríla 2012 vyhodnotil ako opodstatnenú.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 37 C 125/2010 bolo porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, okresnému súdu prikázal vo veci konať bez zbytočných   prieťahov,   priznal   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   5   000   € a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu pred postupom   okresného   súdu,   ktorým   boli   podľa   jej   názoru   spôsobené   zbytočné   prieťahy. Podľa sťažovateľky k porušeniu jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   došlo   tým,   že   okresný   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 37 C 125/2010   od   podania   návrhu   (20.   augusta   2010)   nielenže   v   jej   veci   meritórne nerozhodol, ale nenariadil ani jedno pojednávanie.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (napr.   III.   ÚS   63/07, III. ÚS 297/07) vyžaduje, aby v prípadoch sťažností podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v konaní pred všeobecným súdom, sťažovateľ preukázal aj využitie právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého má právo podľa § 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon   o   súdoch“).   Týmto   právnym   prostriedkom   je   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní adresovaná predsedovi príslušného súdu. Vyčerpanie tohto právneho prostriedku ústavný súd nevyžaduje v prípadoch, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku pred podaním sťažnosti ústavnému súdu nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Účinnosť   sťažnosti   podľa   §   62   a   násl.   zákona   o   súdoch   potvrdzuje   aj   zákon č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Inak   povedané,   keďže   proti   sudcovi   všeobecného   súdu,   ktorý   koná   so   zbytočnými prieťahmi,   môže   predseda   príslušného   súdu   iniciovať dokonca   aj disciplinárne   konanie, sťažnosť na prieťahy v zmysle citovaného zákona treba rozhodne považovať za účinný prostriedok   nápravy.   Okrem   toho   ústavný   súd   poznamenáva,   že   vyčerpanie   účinného prostriedku   nápravy,   ktorý   ustanovuje   zákon   o   ústavnom   súde,   nie   je   v   rozpore   ani s príslušnými ustanoveniami dohovoru.

  Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľka   namietala prieťahy v postupe okresného súdu sťažnosťou z 12. apríla 2012 adresovanou predsedovi tamojšieho súdu.

Na   sťažnosť   sťažovateľky   odpovedal   predseda   okresného   súdu   listom   sp.   zn. Spr. 62/2012 zo 16. apríla 2012, v ktorom sťažnosť vyhodnotil   ako dôvodnú. Predseda okresného   súdu   sťažovateľku   informoval   o   tom,   že   zákonný   sudca   bol   upozornený na potrebu   plynulého   konania   vo   veci   a   zároveň   ju   ubezpečil,   že   priebeh   namietaného konania bude sledovať až do jeho právoplatného skončenia.

V   nadväznosti   na   uvedené   ústavný   súd   poukazuje   na   skutočnosť,   že   sťažnosť sťažovateľky pre namietané porušenie jej práv postupom okresného súdu bola ústavnému súdu doručená 6. júna 2012,   teda po uplynutí ani nie dvoch mesiacov od vybavenia jej sťažnosti predsedom okresného súdu.

Ústavný   súd   pripomína,   že   formálne   uplatnenie   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní orgánu štátnej správy súdov štandardne považuje za dôvod na odmietnutie sťažnosti, ktorou sa namieta porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (obdobne IV. ÚS 306/04, IV. ÚS 74/05, III. ÚS 300/08, III. ÚS 121/2011).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   povinnosť   vyčerpania   dostupných   a   účinných prostriedkov   ochrany   základných   práv   a   slobôd,   porušenie   ktorých   sťažovateľ   pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením   daného   prostriedku   súvisia.   Nekonanie   týmto   spôsobom   alebo   chyba   pri vyžadovanom   postupe   má   za   následok   nesplnenie   sťažovateľovej   povinnosti   vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv (napr. III. ÚS 44/03).

Vzhľadom na to, že od doručenia sťažnosti na prieťahy v súdnom konaní okresnému súdu 12. apríla 2012 (na ktorú odpovedal predseda tamojšieho súdu listom zo 16. apríla 2012)   do   doručenia   sťažnosti   ústavnému   súdu   (6.   júna   2012)   uplynul   len   krátky   čas na zjednanie   nápravy, ústavný súd   posúdil   podanie sťažnosti   na prieťahy   podľa   zákona o súdoch zo strany sťažovateľky iba ako formálny úkon, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú (rozumnú) lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom vo veci samej (podobne II. ÚS 376/06, IV. ÚS 48/06, I. ÚS 32/2010, III. ÚS 10/2012).

Aj keď v danom prípade predseda okresného súdu prijal opatrenia na elimináciu prieťahov v namietanom konaní tak, že konajúceho sudcu upozornil, aby vo veci konal bez prieťahov, v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo možné posúdiť, či podanie sťažnosti, ako aj opatrenia prijaté predsedom okresného súdu na ochranu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy i práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru splnili svoj účel.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť sťažovateľky je potrebné vyhodnotiť ako predčasne podanú, a preto ju ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky, ktoré zo sťažnosti vyplynuli.

Na základe uvedených skutočností rozhodol ústavný súd tak, ako to je vyslovené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012