znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/2011-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť A. R., S., zastúpenej advokátom JUDr. S. J., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl.   46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Okresného   súdu   Malacky   a jeho   rozsudkom   z 30.   septembra   2010   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť A. R. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2011 doručená sťažnosť A. R., S. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Okresného   súdu   Malacky   (ďalej   len   „okresný   súd“)   a jeho   rozsudkom z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2010 a postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola rozsudkom okresného súdu sp. zn. 3 T 54/2010 z 30. septembra 2010 uznaná vinnou zo spáchania zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a) a prečinu kupliarstva podľa § 367 ods. 1 a 2 písm. a) zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a bol jej uložený trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov.

Proti   rozsudku   podala   odvolanie   sťažovateľka   a tiež   prokurátor.   Sťažovateľka v odvolaní namietala, že došlo k porušeniu jej práva na obhajobu tak v prípravnom konaní, ako aj v súdnom konaní, že nebola zachovaná rovnosť zbraní medzi obhajobou a obžalobou, vykonané   dôkazy   boli   konajúcim   súdom   nesprávne   vyhodnotené, konajúci   súd   dospel k nesprávnemu   právnemu posúdeniu   veci,   skutkové   zistenia   súdu   boli neúplné a súd   sa nevysporiadal so všetkými pre rozhodnutie relevantnými okolnosťami.

Krajský súd vo veci rozhodol uznesením sp. zn. 3 To 144/2010 z 22. februára 2011, ktorým obe odvolania zamietol.

V sťažnosti   predostrela   sťažovateľka   podrobnú   argumentáciu,   v ktorej   namietala porušenie označených   článkov   ústavy   a dohovoru   zo   strany   konajúcich   súdov   v rámci trestného stíhania vedeného voči jej osobe.

Podľa sťažovateľky v konaní vedenom v jej trestnej veci došlo k porušeniu jej práva „na riadne dokazovanie“ zaručeného čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru, pretože aj v prípravnom konaní   a aj   v súdnom   konaní   boli   zamietnuté   viaceré   návrhy   na   dokazovanie   podané zo strany   obhajoby,   čo   malo   za   následok,   že   sa   súd   riadne   nevysporiadal   so   všetkými pre rozhodnutie   relevantnými   okolnosťami   veci.   Tieto   pochybenia   sa   podľa   vyjadrenia sťažovateľky prejavili aj v odôvodneniach rozhodnutí oboch konajúcich súdov.

Sťažovateľka   dôvodila,   že   dokazovanie   a následné   rozhodnutie   v jej   trestnej   veci „bolo postavené   na niekoľkých výpovediach,   konkrétne na   výpovedi poškodenej M.   H., s ktorou   sa   sťažovateľka   nemala   možnosť   konfrontovať   a   svedkov   P.   S.   a J.   R.,   ktorí na pojednávaní nevypovedali a obhajobe nebolo umožnené klásť im otázky. V prípravnom konaní ale ani súdmi neboli pripustené konfrontácie na odstránenie rozporov vo výpovedi sťažovateľky s výpoveďou obžalovaného J. R. a svedka P. S. V konaní nebola zachovaná rovnosť zbraní medzi obžalobou a obhajobou, keď, na rozdiel od prokurátora, obhajoba nemala možnosť klásť otázky obžalovanému J. R. ani svedkovi P. S., a to napriek tomu, že prokurátor   práve   výpovede   týchto   osôb   (popri   výpovedi   poškodenej   M. H.)   považoval za najdôležitejšie pri usvedčovaní sťažovateľky zo spáchania uvedených trestných činov.“.

Sťažovateľka   tiež   poukázala   na   skutočnosť,   že   v rámci   dokazovania   boli vypracované   znalecké   posudky   súdom   ustanovených   znalcov,   no   oba   konajúce   súdy   si z nich   vybrali „len   tie   informácie,   ktoré   sa   im   hodili   do   ich   subjektívneho   obrazu o sťažovateľke a poškodenej, a zvyšné podstatné časti predložených znaleckých posudkov ponechali   nepovšimnuté“. Na   tomto   mieste   sťažovateľka   ešte   namietala,   že   v súdnom konaní nebol pripustený návrh na vypracovanie znaleckého posudku z odboru kriminológie na zistenie a posúdenie pravosti predloženého zvukového záznamu z mobilného telefónu, a to pre účely identifikovania osôb, ktorých prejavy boli na ňom zachytené, a tiež v záujme preskúmania potenciálnej manipulácie s týmto záznamom.

V súvislosti   s námietkou   porušenia   práva   na   obhajobu   sťažovateľka   predostrela argumentáciu, v ktorej tvrdila, že obhajca ustanovený jej ex offo nevykonával jej obhajobu v súlade s ustanoveniami § 44 a § 18 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, pretože sa v prípravnom konaní nedostavil na výsluchy niektorých relevantných   svedkov,   ktorých   výpovede   považovala   obžaloba   a aj   prvostupňový   súd za rozhodujúce, a keď navyše títo svedkovia neboli na hlavnom pojednávaní vypočutí, ale boli prečítané iba ich výpovede z prípravného konania.

Sťažovateľka   ďalej   formulovala   v sťažnosti   argumenty   podporujúce   ňou prezentovanú námietku porušenia „práva na riadne odôvodnenie rozhodnutia“ a uviedla, že prvostupňový   rozsudok   a   potvrdzujúce   uznesenie   odvolacieho   súdu „stoja   na   veľmi nespoľahlivých základoch“.

Sťažovateľka   popísala   argumentáciu   obhajoby,   s ktorou   sa   podľa   jej   názoru   oba konajúce súdy nevysporiadali, a síce:

„prvostupňový, ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili, prečo odmietli návrh obhajoby vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a poškodenou, odvolací súd sa nevysporiadal s námietkou sťažovateľky uvádzanou v rámci odvolacieho konania, že neúčasť J. R. na hlavnom pojednávaní je v rozpore s požiadavkou ustanovenia § 252 ods. 2 Tr. por., prvostupňový ako aj odvolací súd vo svojich rozhodnutiach riadne neodôvodnili, prečo obhajobe nebolo umožnené vykonať výsluch 13 navrhovaných svedkov, prvostupňový ani odvolací súd v rozhodnutiach riadne neodôvodnili, na základe čoho si z predložených   znaleckých   posudkov   vybrali   určité   závery   ohľadom   sťažovateľky a poškodenej a iné zistenia znalcov nezohľadnili, ani prvostupňový, ani odvolací súd sa vo svojich   rozhodnutiach   nijako   nedotkli   námietky   sťažovateľky,   týkajúcej   sa   rasovej diskriminácie sťažovateľky v predmetnom trestnom konaní prvostupňový ani odvolací súd v rozhodnutiach neodpovedali na otázku porušenia práva sťažovateľky na obhajobu.“

Napokon   sťažovateľka   formulovala   námietku   porušenia   čl.   14   dohovoru, čl.   12 a čl. 47 ods. 3 ústavy zakotvujúcich doktrinálny princíp rovnosti zaobchádzania, ktorý mal byť podľa jej vnímania v predmetnom trestnom konaní práve voči jej osobe   porušený. Expressis verbis sťažovateľka uviedla:

„Sťažovateľka vníma v trestnom konaní diskrimináciu z dôvodu svojej príslušnosti k rómskej   komunite   a   vyjadruje   znepokojenie   nad   rozdielnym   prístupom   OČTK   a   súdu ku nej   z   dôvodu   rasovej   nenávisti   k   rómskemu   obyvateľstvu.“ Sťažovateľka   pripojila podrobnú argumentáciu na preukázanie označeného tvrdenia.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   závery   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„Základné   právo   sťažovateľky   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, práva sťažovateľky na obhajobu podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, práva sťažovateľky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplývajúceho z čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva sťažovateľky na rovné zaobchádzanie podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom pred Okresným súdom Malacky sp. zn.: 3T 54/2010 a pred Krajským súdom v Bratislave pod sp. zn. 3To 144/2010 porušené boli.

Ústavný   súd   zrušuje   uznesenie   Krajského   súdu   zo   dňa   22.02.2011   sp.   zn. 3To 144/2010 a rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 30.09.2010 sp. zn. 3T 54/2010 a vec vracia Okresnému súdu Malacky na opätovné prejednanie.

Ústavný   súd   odkladá   vykonateľnosť   rozsudku   Okresného   súdu   Malacky   zo   dňa 30.09.2010 sp. zn. 3T 54/2010 v spojení s uznesením Krajského súdu zo dňa 22.02.2011 sp. zn.   3To   144/2010   a   ukladá   Okresnému   súdu   Malacky,   aby   sa   dočasne   zdržal vykonávania ním vydaného právoplatného rozsudku zo dňa 30.09.2010 sp. zn. 3T 54/2010. Ústavný súd priznáva sťažovateľke A. R. náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 314,18 EUR, ktorá je splatná do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet právneho zástupcu sťažovateľky JUDr. S. J.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti namietala porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3, čl. 12 a čl. 47 ods. 3 ústavy, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d)   a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2010 a postupom krajského súdu a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010.

Podľa   čl.   12   ods.   1 ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní v   dôstojnosti   i   v   právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo pred orgánmi verejnej správy rovní.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvek trestnom čine, z ktorého je obvinený.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo obhajovať sa osobne alebo prostredníctvom obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá dostatok prostriedkov na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. d) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu, má právo vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom sa musí zabezpečiť bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.

1. K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl.   46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, princípov podľa čl. 12 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv zaručených čl. 6 ods.   1,   čl.   6 ods. 3 písm. c) a d) a princípu podľa čl. 14 dohovoru   postupom okresného súdu a jeho rozsudkom z 30. septembra 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 54/2010

Systém   ochrany   základných   práv   a slobôd   zaručených   ústavou   a   ľudských   práv a základných   slobôd   vyplývajúcich   zo   záväznej medzinárodnej   zmluvy   je   založený na princípe subsidiarity, ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany   základným   právam   a slobodám,   resp.   ľudským   právam   a základným   slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1, čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a aplikáciu   zákonov,   ale   aj za dodržiavanie základných práv a slobôd, resp. ľudských práv a základných slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy). Všeobecné súdy sú tak ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (II. ÚS 13/01).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že prerokovaniu sťažnosti v časti námietok týkajúcich sa označeného rozsudku okresného súdu existuje prekážka, ktorá bráni prerokovaniu tejto časti sťažnosti, a síce nedostatok právomoci ústavného súdu.

Trestný poriadok zakotvujúci inštitút odvolania poskytuje priestor aj na uplatnenie námietok   týkajúcich sa pochybení konajúceho súdu potenciálne predstavujúcich zásahy do základných   práv   a slobôd   trestne   stíhanej   osoby.   Rozhodovanie   o tomto   riadnom opravnom prostriedku patrí vždy druhostupňovému súdu.

Sťažovateľka   disponovala   možnosťou   uplatniť   svoje   námietky   o pochybení prvostupňového súdu prostredníctvom podaného odvolania, ktorú aj využila. Ochranu jej základným právam a slobodám   zaručeným ústavou   alebo ľudským právam a základným slobodám zaručeným záväznou medzinárodnou zmluvou bol oprávnený a zároveň povinný poskytnúť krajský   súd.   Táto   skutočnosť   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   preskúmať námietky sťažovateľky uplatnené proti prvostupňovému meritórnemu rozhodnutiu. Ústavný súd preto rozhodol o odmietnutí tejto časti sťažnosti podľa ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. K námietke porušenia základných práv sťažovateľky podľa čl.   46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3, princípov podľa čl. 12 a čl. 47 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) a princípu podľa čl. 14 dohovoru postupom krajského súdu a jeho uznesením z 22. februára 2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 To 144/2010

Ako   už   bolo   povedané,   princíp   subsidiarity   zakotvený   v   čl.   127   ods.   1   ústavy znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba v prípade, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj   právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v   súlade   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných   slobôd,   ktoré   ústava   alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   subjektom zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľka sa v podanej sťažnosti vyjadrila, že označené uznesenie krajského súdu napadla dovolaním, ktoré oprela o dôvod podľa ustanovenia § 371 ods. 1 písm. c) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, teda pre porušenie jej práva na obhajobu zásadným spôsobom. Dovolanie bolo podané 19. apríla 2011 a v čase rozhodovania ústavného súdu o tejto sťažnosti nebolo o ňom ešte rozhodnuté.

Vzhľadom   na skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   týkajúce   sa   porušenia práva   na   obhajobu   uplatnila   v   sťažnosti   podanej   ústavnému   súdu,   ako   aj   v   dovolaní podanom Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), pričom v čase rozhodovania   ústavného   súdu   nie   je   dovolacie   konanie   skončené,   musela   byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie sťažovateľka namietala, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Aj keď ostatné námietky sťažovateľky formulované v tejto sťažnosti nie sú poňaté v podanom dovolaní, v   prípade úspechu sťažovateľky v dovolacom konaní,   teda v prípade   zrušenia   napadnutého   rozhodnutia   krajského   súdu,   resp.   rozhodnutí   oboch konajúcich súdov, bude poskytnutý dostatočný priestor na potenciálnu korekciu ďalších sťažovateľkou označených nedostatkov konania premietnutých do porušenia označených základných práv a princípov zaručených ústavou a práv a princípu zaručených dohovorom. Bolo by teda predčasné preskúmavať ich v konaní pred ústavným súdom.

Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený   princíp   subsidiarity   síce   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu,   ale   iba   v   čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní. Tejto situácii zodpovedá aplikácia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné   prostriedky   alebo   iné   právne   prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje...

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 114/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať pre sťažovateľku prípadné posúdenie dovolania najvyšším súdom ako dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy,   konštatuje, že v prípade procesného rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu právoplatnému   rozhodnutiu   krajského   súdu   (porovnaj   tiež   rozsudok   Európskeho   súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii   už iba možnosť podať sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd ani touto časťou sťažnosti meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011