znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/2010-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   I.   Š.,   K.,   zastúpenej   advokátkou   JUDr.   T.   V.,   K.,   pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo/15/2010 z 24. mája 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. Š.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. júla 2010 doručená sťažnosť I. Š., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. T. V., K., pre namietané porušenie jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Obdo/15/2010 z 24. mája 2010.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka 13. decembra 2007 podala Okresnému súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   návrh   na   začatie   konania,   ktorým   sa   ako spoločníčka spoločnosti P., s. r. o., K., t. j. odporcu, domáhala zaplatenia časti podielov na zisku za roky 2005 a 2006 v sume 577 526,50 Sk spolu so 14 % úrokom z omeškania zo sumy 577 526,50 Sk od 18. septembra 2007 do zaplatenia. Dňa 5. marca 2008 odporca žalovanú istinu v sume 577 526,50 Sk zaplatil, preto sťažovateľka vzala svoj návrh v tejto časti späť, avšak zotrvala na návrhu na zaplatenie úroku z omeškania a žiadala priznať náhradu trov konania.

Okresný súd uznesením   č.   k.   9 Cb 17/2008-37 z 3. apríla 2008 konanie v časti o zaplatenie sumy 577 526,50 Sk zastavil, pričom v odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté v konečnom rozhodnutí.

O   spornom   nároku   sťažovateľky   rozhodol   okresný   súd   rozsudkom   č.   k. 9 Cb 17/2008-72 zo 4. decembra 2008, v ktorom okrem iného uviedol:

„Na   základe   vykonaného   dokazovania   bolo   však   preukázané,   že   zisk   schválený valným   zhromaždením   odporcu   sa   počas   celej   doby   existencie   odporcu   ako   obchodnej spoločnosti vyplácal podľa stavu finančných prostriedkov na účte odporcu. Z uvedeného dôvodu   nedošlo   k   schváleniu   konkrétneho   termínu   výplaty   podielov   na   zisku   zo   strany spoločníkov   odporcu   na   riadnych   valných   zhromaždeniach   konaných   dňa   28.   03.   2006 a dňa   29.   03.   2007.   Súd   považuje   za   preukázanú   aj   skutočnosť,   že   o   tomto   spôsobe vyplácania   podielov   na   zisku   mali   vedomosť   taktiež   všetci   spoločníci   odporcu,   medzi ktorých   patrí   aj   navrhovateľa   a   keďže   navrhovateľka   nenamietala   výšku   schváleného podielu na zisku, ktorý jej prislúchal, dospel súd k záveru, že prejavy vôle spoločníkov týkajúce sa úhrady priznaných podielov na zisku z obchodnej činnosti odporcu je potrebné vykladať   s   ohľadom   na   zavedenú   prax   a   teda   tak,   že   spoločníci   odporcu   si   v   čase schvaľovania podielu na zisku boli vedomí, že k úhrade schválených podielov dôjde až v čase,   keď   sa   budú   finančné   prostriedky   reálne   nachádzať   na   účte   odporcu.   O   tejto skutočnosti   mala   vedomosť   aj   navrhovateľka,   ktorá   výplaty   schválených   podielov   ako účtovníčka   odporcu   sama   navrhovala   a   keďže   súd   nezistil   zvýhodnenie   niektorého zo spoločníkov odporcu týkajúce sa termínu úhrady týchto podielov, rozhodol súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku a žalobu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský   súd   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   rozsudkom   č.   k.   3   Cob   16/09-106 z 29. januára 2010, v ktorom uviedol:

„Súd prvého stupňa správne a výstižne odôvodnil svoje rozhodnutie a odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s týmto odôvodnením (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Totiž   bolo   nepochybne   preukázané,   že   pri   výplate   podielov   na   zisku   aj   v   tomto prípade došlo podľa zavedenej praxe, ktorá bola navrhovateľke známa a ktorú až doteraz rešpektovala, pričom v čl. 6, bod 1 spoločenskej zmluvy nebola uvedená žiadna lehota. Preto nemá nárok na úroky z omeškania.

Z uvedených dôvodov ako aj dôvodov uvedených v napadnutom rozsudku, odvolací súd podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny.“

Proti   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   dovolanie a   jeho prípustnosť odôvodnila   §   237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   v   spojení s § 241 ods. 2 písm. a), b) a c) OSP.

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Obdo/15/2010 z 24. mája 2010 dovolanie odmietol a sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalovanému náhradu trov dovolacieho konania.

Sťažovateľka uviedla, že uvedeným rozhodnutím najvyššieho súdu bolo porušené jej základné   právo   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), základné právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   sťažovateľky „...   všeobecný súd   odmietol opravný prostriedok   bez toho,   aby   ho   meritórne   preskúmal   a   rozhodol   o   ňom   v   spojitosti   s   napadnutým rozhodnutím... Výsledok hodnotenia dôkazov všeobecným súdom nezodpovedá ustanoveniu §   132   O.   s.   p.“ Najvyššiemu   súdu   vytýka,   že „sa   nezaoberal   vecnou   správnosťou rozhodnutia a nezaoberal sa správnosťou právneho hodnotenia odvolacieho súdu“ a že „právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade s vykonanými skutkovými zisteniami“.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo/15/2010 z 24. mája 2010 bolo porušené jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené uznesenie zrušil a vec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie a aby sťažovateľke priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Keďže   sťažovateľka   do   petitu   (návrhu   na   rozhodnutie)   zahrnula   len   námietku porušenia   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo/15/2010 z 24. mája 2010, v tomto rozsahu jej sťažnosť preskúmal aj ústavný súd, ktorý je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Jedným z aspektov práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu).

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. čl. 46 ods. 1 ústavy) by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup   k   tomuto   súdu   ustanovené   Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany najvyššieho   súdu   rešpektované   spôsobom   zjavne   neopodstatneným   alebo   arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich   sa   súdnej   ochrany.   V   danom   prípade   k   takej   situácii   nedošlo,   keďže sťažovateľka   mala priznané postavenie   účastníka   súdneho   konania   a   najvyšší   súd   o   jej opravnom prostriedku (dovolaní) rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú legitímny   cieľ   a keď   existuje primeraný vzťah medzi   použitými prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   všeobecných   súdov,   a   preto   nemôže preskúmavať   rozhodnutia   všeobecných   súdov,   pokiaľ   tieto   súdy   vo   svojej   činnosti postupujú v súlade s právami na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy, ako   aj právom   na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods.   1 dohovoru.   Z   takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu. Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo/15/2010 z 24. mája 2010 okrem iného vyplýva, že:

„Proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   prípustné   dovolanie,   ak rozhodnutie odvolacieho súdu bolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád   uvedených   v   §   237   O.   s.   p.   Dovolateľka   tvrdí,   že   v   konaní   jej   bola   postupom odvolacieho   súdu   odňatá   možnosť   konať   pred   súdom.   Ak   by   k   takémuto   nesprávnemu postupu skutočne došlo, zakladalo by to prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p. Pod odňatím možnosti konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) O. s. p. treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K takémuto postupu v prejednávanej veci nedošlo.

Postupu odvolacieho súdu v zmysle § 237 písm. f) O. s. p. nie je možné nič vytknúť. Spôsob dokazovania a vyslovenie právneho záveru odvolacím súdom vo veci samej, nie je možné považovať za odňatie možnosti konať pred súdom. Nebola preto splnená podmienka prípustnosti dovolania stanovená ust. § 237 písm. f) O. s. p.“

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré dovolaním napadnutý rozsudok krajského súdu odmietol, t. j. prečo považoval sťažovateľkou uplatnený dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP za neprípustný.

Otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo   nie   sú   splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (najvyššieho súdu),   a   nie   do   právomoci   ústavného   súdu.   Zo   subsidiárnej   štruktúry   systému   ochrany ústavnosti vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo medzinárodnej zmluvy.

Postup najvyššieho   súdu   pri   odôvodňovaní svojho právneho záveru   v   danej   veci nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda najvyšší súd v danom prípade   neporušil   právo   sťažovateľky   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.

Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená   len   v   prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s   interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad najvyšším súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   ďalšieho   právneho   významu zaoberať sa ostatnými návrhmi sťažovateľky, ktoré sa viažu na vyhovenie sťažnosti v merite veci.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010