znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2009   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   Š.   S.,   K.,   správcu   konkurznej   podstaty spoločnosti D., a. s., v konkurze, K., zastúpeného advokátom JUDr. M. P., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. septembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 249/2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. Š. S., správcu konkurznej podstaty spoločnosti D., a. s., v konkurze, K., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. decembra 2008 doručená sťažnosť JUDr. Š. S., K., správcu konkurznej podstaty spoločnosti D., a. s., v konkurze,   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   namieta   porušenie   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17. septembra 2008 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 249/2007.

V   odôvodnení   svojej   sťažnosti   sťažovateľ   uviedol,   že   na   majetok   obchodnej spoločnosti D., a. s., K. (ďalej len „D.“ alebo „úpadca“), bol 3. decembra 1999 Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) vyhlásený konkurz. Sťažovateľ bol za správcu konkurznej   podstaty   ustanovený   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   1   K   313/1997-460 z 8. novembra 2007. Následne zistil, že „predchádzajúci správcovia konkurznej podstaty viedli   v   súvislosti   s   majetkom   patriacim   do   konkurznej   podstaty   úpadcu   viaceré   súdne spory...   Napriek   vyčerpaniu   všetkých   prípustných   žalôb   sa   však   súdy   ani   v   jednom   z občianskych   súdnych   konaní   zákonom   predpísaným   a   ústavne   konformným   spôsobom nezaoberali hmotnoprávnou podstatou veci, t. j. či úpadca o svoj majetok prišiel v súlade so zákonom alebo nie. Majetkom patriacim do konkurznej podstaty by mal byť predovšetkým spoluvlastnícky podiel 982/1000 k nehnuteľnosti zapísanej v katastri: okres Košice I, obec Košice   –   Staré   mesto,   katastrálne   územie   Stredné   mesto   na liste   vlastníctva   –   budova obchodného domu D. v K....“.

Na bližšie vysvetlenie podstaty predmetnej kauzy sťažovateľ chronologicky popísal postupnosť nakladania s konkretizovaným majetkom. Jeho pôvodným vlastníkom bol O., š. p., K., „v ktorom vykonával od 22.03.1995 funkciu likvidátora Dr. Ing. A. F. V rámci likvidácie štátneho podniku došlo dňa 08.05.1996 k uzatvoreniu Zmluvy o predaji časti podniku, na základe ktorej nadobudol spoluvlastnícky podiel 982/1000 v OD D. úpadca D., a. s., v ktorom vykonáva Dr. Ing. A. F. od 06.03.1997 funkciu predsedu predstavenstva. Po podaní návrhu na vyhlásenie konkurzu na majetok úpadcu D., a. s., veriteľom K. B.   (dňa   14.07.1997),   došlo   rozhodnutím   valného   zhromaždenia   úpadcu   dňa 31.03.1998 k nepeňažnému   vkladu   podielu   982/1000   na OD D.   do   základného   imania   obchodnej spoločnosti A., spol. s r. o. (v tom čase znelo obchodné meno F. spol. s r. o.), so sídlom B..., v ktorej je od 26.08.1998 Dr. Ing. A. F. konateľom a zároveň spoločníkom. Nepeňažný vklad úpadcu  ...,   ktorý   sa   v dôsledku   vkladu   stal   spoločníkom   A.,   spol.   s   r.   o.,   sa   započítal na vklad   spoločníka   v   sume   30   000,-   Sk...,   hoci   jeho   skutočná   hodnota   sa   pohybuje v desiatkach   miliónov   korún   (cca   200   000   000,-   Sk).   Úpadca   sa   zbavil   majetku   bez relevantnej protihodnoty v prospech personálne prepojenej spoločnosti, v dôsledku čoho nemá žiadny majetok na uspokojenie svojich veriteľov v konkurze...

Následne bol   spoluvlastnícky podiel   982/1000 na   OD D.   vložený ako nepeňažný vklad do obchodnej spoločnosti D., a. s. so sídlom B... (v ktorom vykonáva funkciu predsedu predstavenstva Dr. Ing. A. F.), ktorý je jeho súčasným vlastníkom.“.

Sťažovateľ priložil k podanej sťažnosti aj rozhodnutia všeobecných súdov vydané v kauzách vedených v súvislosti so sporným majetkom.

V prvom rade išlo o konanie vedené pred Okresným súdom Košice I (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 10 C 1144/99, v ktorom Istrobanka, a. s., Laurinská 1, Bratislava (ďalej len „Istrobanka“), ako konkurzný veriteľ navrhovala vyslovenie neplatnosti prevodu sporného   spoluvlastníckeho   podielu   z   úpadcu   na   spoločnosť   A.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len „spoločnosť A.“). Istrobanka svoj žalobný návrh zdôvodnila ustanovením záložných zmlúv slúžiacich na zabezpečenie jej pohľadávok z úverov poskytnutých úpadcovi, v ktorom sa úpadca zaviazal, že „predmetnú nehnuteľnosť nescudzí, nezaťaží alebo inak s ňou nebude nakladať bez súhlasu“ Istrobanky. Tento návrh bol rozsudkom z 27. júna 2002 zamietnutý. Okresný súd dospel k záveru, že uvedené ustanovenia záložných zmlúv sú neplatné, pretože odporujú ustanoveniu § 574 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občiansky zákonník“) sankcionujúcemu neplatnosťou tie dohody,   ktorými   sa   niekto   vzdáva   práv,   ktoré   môžu   vzniknúť   až   v   budúcnosti. Prvostupňový rozsudok bol na základe podaného odvolania potvrdený rozsudkom krajského súdu   č.   k.   13   Co   402/02-243   zo 7. októbra   2003.   Krajský   súd   sa   stotožnil   s   právnym záverom okresného súdu a k odvolacej námietke o neplatnosti prevodu spoluvlastníckeho podielu z dôvodu jeho rozporu s § 4b ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   konkurze“)   uviedol,   že porušenie uvedeného ustanovenia „zakladá v súlade s ust. § 15 ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní   možnosť   konkurzného   veriteľa   alebo   správcu   sa   domáhať,   aby   súd   určil,   že dlžníkove právne úkony, ak ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky konkurzného veriteľa sú voči konkurznému veriteľovi právne neúčinné“.

Druhé   súvisiace   konanie   bolo   vedené   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn. 17 Cb 448/2000. Predmetom tohto konania vyvolaného opätovne návrhom Istrobanky bola neúčinnosť prevodu sporného spoluvlastníckeho podielu z úpadcu na spoločnosť A. podľa § 15 ods. 2 až 6 zákona o konkurze. Návrh Istrobanky krajský súd rozsudkom zo 14. mája 2001 zamietol s odôvodnením, že „podľa § 15 ods. 2 ZKV odporovať možno právnemu úkonu,   ktorý dlžník urobil   v posledných troch rokoch pred začatím konkurzu,   a právne úkony, ktorými žalobca (Istrobanka, pozn.) odporuje boli vykonané v priebehu konkurzu nie v   posledných   troch   rokoch   pred   začatím   konkurzu“.   Na   základe   podaného   odvolania najvyšší súd rozsudkom č. k. 2 Obo 321/01-95 z 20. marca 2002 prvostupňový rozsudok potvrdil. Nestotožnil sa síce s právnym posúdením veci krajským súdom, avšak podľa jeho názoru krajský súd rozhodol správne, pretože „nebola splnená ani základná podmienka, ktorá sa vyžaduje pre postup podľa § 15 ods. 1 ZKV, totiž, že dlžníkove právne úkony ukracujú uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky konkurzného veriteľa. Pohľadávka žalobcu bola a je zabezpečená záložným právom... na predmetnú nehnuteľnosť, riadne evidovaným v katastri, a teda zo strany dlžníka nemožno hovoriť o snahe ukrátiť žalobcu ako záložného, či konkurzného veriteľa.“.

Právna   neúčinnosť   toho   istého   prevodu   spoluvlastníckeho   podielu   úpadcu   podľa zákona o konkurze bola tiež predmetom konania vedeného pod sp. zn. 2 Cb 1274/2002 na základe   návrhu   Mgr.   I.   Š.,   správcu   konkurznej   podstaty   úpadcu,   na   krajskom   súde. Žaloba bola zamietnutá rozsudkom č. k. 2 Cb 1274/2002-117 z 25. novembra 2005, keď krajský   súd   nezistil   splnenie   podmienok   odporovateľnosti   právneho   úkonu   podľa   §   15 zákona o konkurze. Uviedol, že „úmyslom dlžníka (D., pozn.) pri prevode nehnuteľností nebolo to, aby sa týmto prevodom ukrátili konkurzní veritelia. Do roku 1998 sa splácali všetky   splatné   záväzky,   až   v   mesiaci   máj   1999   bolo   zistené,   že   táto   spoločnosť   nie   je schopná splatiť dlhy voči finančným inštitúciám.“. Toto rozhodnutie potvrdil najvyšší súd ako súd odvolací rozsudkom zo 4. mája 2006 vydaným v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Obo 33/2006. V tomto rozsudku najvyšší súd v podstate odkázal na svoj právny názor vyjadrený v rozsudku č. k. 2 Obo 321/01-95 z 20. marca 2002.

Napokon krajský súd na základe návrhu spoločnosti A. na vylúčenie veci zo súpisu majetku tvoriaceho konkurznú podstatu rozsudkom č. k. 14 Cbi 30/2006-42 z 24. septembra 2007 určil, že spoluvlastnícky podiel na sporných nehnuteľnostiach nepatrí do konkurznej podstaty   úpadcu.   S   námietkami   odporcu   sa   krajský   súd   vysporiadal   poukazom   na ustanovenie   §   159   ods.   2   zákona   č.   99/1963   Zb.   Občiansky   súdny   poriadok   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   v   spojení   s   právoplatnými   výsledkami predchádzajúcich   konaní,   v   ktorých   sa   riešili   otázky   platnosti   aj   právnej   neúčinnosti sporného prevodu nehnuteľností. Prvostupňový rozsudok napadol sťažovateľ odvolaním. Najvyšší súd rozsudkom zo 17. septembra 2008 vydaným v konaní sp. zn. 2 Obo 249/2007 napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   potvrdil.   V   odôvodnení   sa   najvyšší   súd   stotožnil s právnymi závermi súdu prvého stupňa.

Podľa   názoru   sťažovateľa   sa   najvyšší   súd   ani v   posledne   uvádzanom   rozhodnutí „nezaoberal podstatou veci – posúdením okolností úkonu, ktorým úpadca prišiel o svoj majetok“. Sťažovateľ kriticky hodnotí skutočnosť, že „všeobecný súd odkázal sťažovateľa na   konkurzný   súd,   keď   jeho   žalobu   o   určenie   neplatnosti   právneho   úkonu   zamietol s odôvodnením, že právny úkon nie je neplatný, ale neúčinný (odporovateľný), a naopak konkurzný   súd   nepriamo   odkázal   sťažovateľa   na   všeobecný   súd,   keď   obidve   žaloby o určenie právnej neúčinnosti (odporovateľnosti) zamietol s odôvodnením, že právny úkon nie   je   odporovateľný,   a   otázkou   platnosti   sa   ako   konkurzný   súd   zaoberať   nemôže“. V dôsledku toho „sa sťažovateľ a aj konkurzní veritelia... dostali do situácie, kedy im je odmietaný prístup k súdom a ku spravodlivosti – každý zo súdov rozhodujúcich v tejto veci sa odvoláva len na právne normy, podľa ktorých sám nie je oprávnený rozhodovať...“.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že „sa   mal   každý   zo   súdov...   zaoberať   základnou prejudiciálnou otázkou súladu právneho úkonu – rozhodnutia úpadcu o nepeňažnom vklade s § 4b ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb.... Súdy sa touto otázkou... nezaoberali, hoci to bolo v konaní sťažovateľom, resp. jeho právnymi predchodcami uplatnené...“.

Porušenie označených základných práv vidí sťažovateľ v tom, že sa súdy jeho vecou „zákonným   spôsobom   nezaoberali   s   poukazom   na   príslušnosť   iného   súdu“,   a   aj v arbitrárnosti predmetných súdnych rozhodnutí, keďže „boli vydané v zjavnom rozpore s príslušnými právnymi predpismi, t. j. nebola zabezpečená materiálna ochrana zákonnosti a   spravodlivá ochrana   práv   a   oprávnených záujmov sťažovateľa   (resp.   aj konkurzných veriteľov, ktorých záujmy sťažovateľ zastupuje)“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol vo veci týmto nálezom:„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky v konaní vedenom pod č. k. 2Obo 249/2007 porušil základné právo sťažovateľa JUDr. Š.S., správcu konkurznej podstaty na prístup k súdu   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   článku   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd, a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ústavný súd zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2Obo 249/2007 zo dňa 17.09.2008 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania v sume 6 732,- Sk (slovom šesťtisíc sedemstotridsaťdva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   o   zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   nespočíva   v   tom,   aby   určil,   či   preskúmanie   veci predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého   z   práv   alebo   slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký   návrh,   ktorý   sa   na prvý   pohľad a   bez najmenšej   pochybnosti   javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí   relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Sťažnostnou   námietkou   zásadného   významu   voči   napadnutému   rozsudku najvyššieho súdu bolo, že sa ako prejudiciálnou otázkou nezaoberal okolnosťami právneho úkonu   – nepeňažného vkladu   úpadcu   do   spoločnosti   A.   v   marci 1998.   To   malo podľa sťažovateľa viesť k zamietnutiu návrhu na vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty.

Ústavný súd už judikoval, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového a odvolacieho súdu   nemožno posudzovať   izolovane (II.   ÚS   78/05),   pretože   prvostupňové   a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Ústavný súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, v ktorom   na strane 4   poukázal na súvisiace   konania sp.   zn.   2 Obo 321/2002   a sp.   zn. 2 Obo 33/06,   ktorých   predmetom   bolo   posúdenie   prípadnej   neúčinnosti   sporného nepeňažného vkladu podľa ustanovení zákona o konkurze. Zároveň z obsahu odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu   č.   k.   14   Cbi   30/2006-42   z   24.   septembra   2007   tvoriaceho s napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu jeden celok plynie poukaz na konanie, v ktorom sa   ako   meritum   riešila   otázka   prípadnej   neplatnosti   sporného   právneho   úkonu.   Pritom všetky   tri   uvedené   konania   boli   v   čase   rozhodovania   najvyššieho   súdu   právoplatne ukončené a nastoľovali tak stav právnej istoty ich účastníkov.

Nemožno   preto   súhlasiť   s   názorom   sťažovateľa,   že   by   sa   konajúce   súdy nevysporiadali   s   predbežnými   otázkami   majúcimi   význam   pre   rozhodnutie   v   konaní, ktorého predmetom bola žaloba o vylúčenie vecí zo súpisu konkurznej podstaty. Vzhľadom na   právoplatné   vyriešenie   prejudícií,   však   neboli   oprávnené   znovu   ich   preskúmavať, ale rešpektujúc ustanovenie § 159 ods. 2 OSP (výrok právoplatného rozsudku je záväzný pre   účastníkov   a   pre   všetky   orgány...)   boli   viazané   výrokmi   právoplatných   rozhodnutí o otázke platnosti a právnej neúčinnosti právneho úkonu, ktorým boli podľa sťažovateľa konkurzní veritelia úmyselne ukrátení.

K   námietke   sťažovateľa,   že   „sa   mal   každý   zo   súdov...   zaoberať   základnou prejudiciálnou otázkou súladu právneho úkonu – rozhodnutia úpadcu o nepeňažnom vklade s § 4b ods. 1 písm. a) zákona č. 328/1991 Zb.“, ústavný súd poukazuje na rozhodnutie najvyššieho súdu   č. k. 2 Obo 321/2001-95 z 20. marca 2002, v ktorom je na strane 8 analyzovaný   vzťah   ustanovení   o   neplatnosti   právnych   úkonov   podľa   Občianskeho zákonníka a ustanovení zákona o konkurze o právnej neúčinnosti právnych úkonov dlžníka voči   veriteľom   a   z   ktorého   vyplýva   právny   názor   najvyššieho   súdu,   podľa   ktorého posudzovanie právnej neúčinnosti právnych úkonov podľa zákona o konkurze „vylučuje riešenie ďalších právnych vzťahov, ktoré sa posudzujú podľa OZ, menovite riešiť právnu otázku platnosti právnych úkonov ako prejudícium“. Prednesená námietka sťažovateľa tak z hľadiska   preskúmavania   sťažnosťou   napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   nie   je dôvodná.

Ústavný   súd   dôsledne   preskúmal   napadnuté   rozhodnutie   najvyššieho   súdu   cez prizmu námietok prednesených sťažovateľom v odôvodnení jeho sťažnosti, pričom nezistil skutočnosti, ktoré by mohli signalizovať existenciu ústavne relevantnej príčinnej súvislosti medzi   označenými   základnými   právami   sťažovateľa   a   rozhodnutím   najvyššieho   súdu, a preto predloženú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Nad   rámec   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné uviesť, že skutočnosti tvrdené sťažovateľom v odôvodnení jeho sťažnosti, ale aj okolnosti celej prerokúvanej kauzy zistené ústavným súdom z príloh sťažnosti, vyvolávajú dôvodné pochybnosti o ústavnej udržateľnosti definitívneho výsledku, ku ktorému všetky vzájomne súvisiace konania všeobecných súdov vo svojom súhrne viedli.

Rozhodnutie   ústavného   súdu   o   prerokúvanej   sťažnosti   je   ale   rozhodnutím o predmete,   ktorý   určil   sťažovateľ   sám   formuláciou   sťažnostného   petitu.   Vymedzenie predmetu konania podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je striktne ovládané zásadou dispozičnou, čo sa odráža aj vo viazanosti ústavného súdu návrhom na začatie konania podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Z hľadiska posúdenia sťažnosti sťažovateľa to má za následok oprávnenie ústavného súdu zaoberať sa výlučne napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obo 249/2007. Ostatné súvisiace konania všeobecných súdov a rozhodnutia v nich vydané   nebol   ústavný   súd   vo   väzbe   na   svoju   rozhodovaciu   právomoc   oprávnený preskúmavať.

Napokon   ústavný   súd   dodáva,   že   bolo   vecou   sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho predchodcu, aby využil oprávnenie napadnúť sťažnosťou podľa čl. 127 ods. 1 ústavy už uvádzané   súvisiace   konania   a   rozhodnutia,   ktorých   predmetom   bola   platnosť   a   právna neúčinnosť sporného nepeňažného vkladu, a to v čase a lehote ustanovenej zákonom. Ak táto možnosť v príslušných časových reláciách nebola využitá, potom by bolo neprípustným zásahom   do   právnej   istoty   účastníkov   predmetných   konaní,   ak   by   ústavný   súd prostredníctvom   konania   o   sťažnosti   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Obo 249/2007 naprával akékoľvek ústavne relevantné nedostatky konaní, v ktorých sa riešili otázky   majúce   pre   rozhodnutie   tvoriace   predmet   aktuálne   prerokúvanej   sťažnosti prejudiciálny význam.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009