znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/08-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. K., T., zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa čl.   8   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   sp.   zn.   9   Co   77/2007 zo 7. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. J. K.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2008 faxom a následne 18. januára 2008 poštou doručená sťažnosť MUDr. J. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 19 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len   „krajský   súd“) sp. zn. 9 Co 77/2007 zo 7. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:«Dňa 15. 12. 1999 podal sťažovateľ na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou návrh na začatie konania o ochranu osobnosti proti odporkyni JUDr. E. B. Toto konanie sa viedlo na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 7 C 1141/99. Neskôr toto konanie bolo vedené na Okresnom súde vo Svidníku pod sp. zn. 5 C 492/00....

Dňa 6. 2. 2006 upresnil sťažovateľ petit svojho návrhu takto: „Žalovaná je povinná do   3   dni   od   právoplatnosti   tohto   rozsudku   poskytnúť   navrhovateľovi   ospravedlnenie nasledujúceho znenia: „Vážený pán MUDr. K., ospravedlňujem sa Vám za svoje vyjadrenie o tom, že ma neustále sledujete a sledujete môj príchod do zamestnania, na obed a späť, ktoré som podala vo veci vedenej na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou pod sp. zn. 2 C 396/99. Toto svoje tvrdenie odvolávam a vyhlasujem, že nie je pravdivé“....

Dňa 9. 7. 2007 bol sťažovateľovi doručený rozsudok Okresného súdu vo Svidníku sp. zn. 5 C 492/2000 zo dňa 8. 6. 2007, ktorým súd žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ dňa 24. 7. 2007 odvolanie, v ktorom uviedol:... Súd zamietol návrh, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, z dôvodu, že vyjadrenie odporkyne,   o   existencii   ktorého   nebolo   v   konaní   pochýb,   bolo   obsiahnuté   vo vyjadrení sudkyne   k   námietke   zaujatosti,   nebolo   určené   verejnosti   a   z   tohto   dôvodu   nemohlo   ísť o zásah do cti a dôstojnosti mňa, navrhovateľa. Súd opakovane konštatuje, že odporkyňa sa vyjadrovala v rámci svojej zákonnej povinnosti oznámiť skutočnosti, pre ktoré sa cíti byť zaujatá   a   odporkyňa   si   túto   povinnosť   splnila,   nakoľko   z predchádzajúcich   konaní so žalobcom takéto skutočnosti cítila. Súd napriek tomu, že vykonané dokazovanie umožňuje urobiť presné a pravde zodpovedajúce závery o skutkovom stave, konštatuje v odôvodnení svojho rozsudku také skutkové závery, ktoré sú v protiklade s vykonaným dokazovaním. Predovšetkým ako je nesporné z formulácie vyjadrenia odporkyne, táto nevyjadrovala svoje názory   a   pocity,   ale   výrokom,   ktorý   je predmetom   tohto   konania,   konštatovala   fakty. Odporkyňa   konštatovala,   že   o   tom,   že ju navrhovateľ   sleduje   aj   teraz,   má vedomosti., pretože   navrhovateľ   často   postáva   pred budovou   súdu   a   sleduje   príchod   sudkyne do zamestnania,   na   obed   a   spať.  ...   Ako som už   uviedol,   tento   jeho   skutkový   záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním.

Ďalším hrubým pochybením súdu I. stupňa je odmietnutie mi prostriedku ochrany osobnosti,   ktoré   mi   Občiansky   súdny   poriadok   v   ods.   1   poskytuje   s   odôvodnením, že vyjadrenie odporkyne nebolo určené verejnosti, bolo určené nadriadenému súdu a preto nebolo spôsobilé zasiahnuť do môjho práva na ochranu osobnosti....

Tento   názor   súdu   na   inštitút   ochrany   osobnosti   je   názorom   vymykajúcim sa všeobecne akceptovanému a aplikovanému chápaniu ochrany osobnosti a je v rozpore so samotným znením ustanovení Občianskeho zákonníka na ochranu osobnosti zakotvených v ustanovení § 11 a nasl....

Dňa 16. 11. 2007 bol doručený právnej zástupkyni sťažovateľa rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 77/2007 zo dňa 7. 11. 2007, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa a nepriznal účastníkom náhradu trov odvolacieho konania....

Z   doposiaľ   uvedených   skutočností   a   citovaných   ustanovení   právnych   predpisov vyplýva   podľa   názoru   sťažovateľa   nepochybne,   že   rozhodnutím   odporcu   -   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 77/2007 zo dňa 7. 11. 2007 bolo porušené právo sťažovateľa

-   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života   podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy SR,

- na rešpektovanie súkromného a rodinného života a na ochranu proti zasahovaniu do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zo strany štátu podľa článku 8 Dohovoru....

Odvolací   súd   potvrdil   rozsudok   súdu   I.   stupňa,   pričom   z   odôvodnenia   jeho rozhodnutia vyplýva: „Do zásahu do chráneného práva môže ísť len vtedy, ak ide o taký útok, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, teda spôsobilý ohroziť česť a dôstojnosť fyzickej osoby tým, že vzniká konkrétne nebezpečenstvo zníženia jej vážnosti v spoločnosti.   Objektívna   spôsobilosť   narušiť   alebo   ohroziť   právo   znamená, že sa nevyžaduje   vyvolanie   následkov   a   teda   ani   povinnosť   žalobcu   preukázať   takéto následky.“...

Na rozdiel od súdu I. stupňa, odvolací súd správne nevyžadoval pre protiprávnosť zásahu do osobnostných práv „širokú publicitu“, tak ako to tvrdil vo svojom odôvodnení okresný súd. Nemožno však súhlasiť s názorom odvolacieho súdu, že spôsobilosť zásahu ohroziť   česť   a   dôstojnosť   fyzickej   osoby   znamená   konkrétne   zníženie   vážnosti   osoby v spoločnosti. Sťažovateľ sa nemôže stotožniť s tým, že posúdenie, či došlo k zásahu do jeho   dôstojnosti   je   viazané   na   to,   či zásah znížil   vážnosť   sťažovateľa   v   spoločnosti.  ... Nie je možné   akceptovať   názor,   že   ľudská   dôstojnosť   je   kategóriou,   ktorá   sa   prejavuje len v posudzovaní osoby verejnosťou. Sťažovateľ vnímal výrok odporkyne v konaní o tom, že   žalobca   ju   v   čase,   keď   predmetné   vyjadrenie   uviedla,   neustále   sledoval   a   sledoval jej príchod   do   zamestnania,   na obed   a   späť,   ako   taký,   ktorý   žalobcu   označil za   osobu s neštandardnými sklonmi, ktorá neustále odporkyňu sleduje....

Nakoniec,   je   potrebné   mať   na   zreteli,   že   o   vyjadrení   odporkyne   sa   dozvedel sťažovateľ z rozhodnutia Krajského súdu v Prešove, teda prinajmenšom sudcovia Krajského súdu v Prešove, ktorí v predmetnej veci konali, ako aj zamestnanci, ktorí sa zúčastnili na administratívnych úkonoch pri konaní o námietke zaujatosti sa s vyjadrením odporkyne všetci oboznámili. Dokonca, z uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3 Nc 65/99 zo dňa   9.   9.   1999   vyplýva,   že   tento   súd   nevyslovil   pochybnosť   o   obsahu   vyjadrenia odporkyne.   Bez   zreteľa   na   to,   že   tieto   osoby   sú   viazané   povinnosťou   mlčanlivosti je nesporné, že vyjadrenie odporkyne o sťažovateľovi vzali na vedomie a stalo sa časťou ich úsudku o sťažovateľovi....

Odporkyňa   teda   uviedla,   že sťažovateľ   ju neustále   sleduje v   prítomnosti,   sleduje príchod, odchod do zamestnania, príchod a odchod na obed. O takomto tvrdení odporkyne nesvedčil žiaden v konaní vykonaní dôkaz.

Rozhodnutím odvolacieho súdu, ktorý napriek tomu, že v rámci jeho právomoci mal možnosť   zmeniť   rozhodnutie   I.   stupňového   súdu,   no   neurobil   to,   bolo   sťažovateľovi odopreté právo na ochranu jeho osobnosti.

Sťažovateľ   podotýka,   že   v   konaní   sa   domáhal   primeranej   ochrany,   keď   žiadal, aby mu odporkyňa poskytla ospravedlnenie.

Poukazujúc   na   vyššie   uvedené   skutočnosti   sťažovateľ   navrhuje,   aby   Ústavný   súd Slovenskej republiky... po prerokovaní veci rozhodol týmto nálezom:

Právo sťažovateľa

-   na   ochranu   pred   neoprávneným   zasahovaním   do   súkromného   života   podľa článku 19 ods. 2 Ústavy SR,

-   na   prejednanie   veci   zákonom   ustanoveným   spôsobom   podľa   článku   46   ods.   1 Ústavy SR,

- na rešpektovanie súkromného a rodinného života a na ochranu proti zasahovaniu do výkonu práva na rešpektovanie súkromného a rodinného života zo strany štátu podľa článku 8 Dohovoru,

bolo rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 77/2007 zo dňa 7. 11. 2007 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9 Co 77/2007 zo dňa 7. 11. 2007 a vracia vec Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Krajskému súdu v Prešove pokračovať v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.»

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 344/06, III. ÚS 32/08).

Podľa   čl.   19   ods.   2   ústavy   každý   má   právo   na   ochranu   pred   neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Podľa odseku 2 tohto článku dohovoru štátny orgán   nemôže   do   výkonu   tohto   práva   zasahovať   okrem   prípadov,   keď   je   to   v   súlade so zákonom   a   nevyhnutné   v   demokratickej   spoločnosti   v   záujme   národnej   bezpečnosti, verejnej   bezpečnosti,   hospodárskeho   blahobytu   krajiny,   predchádzania   nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.

Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   sťažovateľ   sa   žalobou z 13. decembra 1999, ktorej petit upresnil podaním zo 6. februára 2006, domáhal uloženia povinnosti   odporkyni   (sudkyni)   ospravedlniť   sa   mu   za   vyjadrenia   vo   veci   vedenej Okresným   súdom   Vranov   nad   Topľou   pod   sp.   zn.   2   C   396/99   v súvislosti   s uvedením dôvodov,   pre   ktoré   sa   cítila   byť   vo   veci   zaujatá.   Išlo   o tvrdenia   o tom,   že   sťažovateľ mal odporkyňu ako sudkyňu sledovať pri príchode do zamestnania, pri odchode z neho, ako aj pri odchode na obed a späť. Sťažovateľ považoval tieto jej vyjadrenia za urážlivé a nepodložené, spôsobilé zasiahnuť do jeho práv spojených s ochranou osobnosti.

O návrhu   sťažovateľa   rozhodol   Okresný   súd   Svidník   (ďalej   len   „okresný   súd“) rozsudkom sp. zn. 5 C 492/2000 z 8. júna 2007 tak, že ho zamietol a účastníkom nepriznal náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom argumentoval   tým,   že   vyvodené   skutkové   závery   súdom   prvého   stupňa   sú   v rozpore s vykonaným dokazovaním, keďže podľa jeho názoru si okresný súd zamenil vyjadrenia pocitov a názorov odporkyne s konštatovaním faktov. Podľa názoru sťažovateľa v danom prípade   išlo   jednoznačne   o konštatovanie   faktov   odporkyne   pri   uvádzaní   skutočností svedčiacich   o jej   predpojatosti   v inej   právnej   veci.   Sťažovateľ   zároveň   nesúhlasil s vyjadrením súdu prvého stupňa, že tieto vyjadrenia odporkyne (sudkyne) neboli určené verejnosti, ale boli len podkladom pre rozhodnutie súdu vyššieho stupňa o jej vylúčení alebo nevylúčení z prerokúvanej veci. Sťažovateľ zároveň poukázal na uznesenie krajského súdu sp. zn. 3 Nc 65/99 z 9. septembra 1999, ktorého súčasťou sa stali aj vyjadrenia odporkyne. V tejto súvislosti sťažovateľ dodal, že toto uznesenie bolo doručované aj iným účastníkom konania, ktorí podľa jeho vyjadrenia informácie získané o ňom v priebehu konania rozširujú v negatívnom zmysle ďalej.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. 9 Co 77/2007-360 zo 7.   novembra   2007   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil   a účastníkom   nepriznal náhradu   trov   odvolacieho   konania.   V odôvodnení   namietaného   rozsudku   krajský   súd uviedol   obsah   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa,   argumenty   sťažovateľa   obsiahnuté v odvolaní, ako aj vyjadrenie odporkyne, ktorá navrhla prvostupňové rozhodnutie ako vecne správne v celom rozsahu potvrdiť.

Z obsahu rozsudku krajského súdu okrem iného vyplýva:„... V preskúmavanej veci odvolací súd zistil, že v spise pôvodnej spisovej značky 2 C 396/99, vedenom na Okresnom súde vo Vranove nad Topľou, si žalobca uplatnil nároky na ochranu vlastníckeho práva... Vec bola pridelená na vybavenie sudkyni JUDr. E. B. Podaním zo dňa 19. 4. 1999 žalobca vzniesol námietku zaujatosti tejto sudkyne, pričom poukázal jednak na rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach v inej veci Okresného súdu Humenné   9   C   142/93,   kde   bola   vylúčená   z   rozhodovania   vo   veci   po   jeho   upozornení na jej aktívnu komunistickú minulosť.

JUDr.   E.   B.   ako   zákonná sudkyňa následne dňa 4.   5.   1999 sa   k tejto námietke vyjadrila   tak,   že   vo   veci   ešte   nebol   určený   termín   pojednávania   a   žalobca   už vzniesol námietku voči jej osobe, hoci počas jej pôsobenia v justícii sa ešte na pojednávaní nestretli. Začína sa opakovať kolotoč nečestných podaní zo strany žalobcu na jej osobu, ktorým jej znepríjemňoval   pôsobenie   na   Okresnom   súde   v   Humennom,   kde zasielal   koláže, fotomontáže a rôzne výstrižky, nielen predsedovi Okresného súdu v Humennom, ale aj iným okresným, či najvyšším orgánom. O tom, že ju neustále sleduje má vedomosť aj teraz, lebo často postáva pred budovou súdu a sleduje príchod, či odchod zo zamestnania, či obeda. Pretože   už   bola   v   minulosti   vylúčenia   z   prejednávania   a rozhodovania   veci,   v   ktorých jedným z účastníkov bol terajší žalobca, žiadala sa vylúčiť aj z prejednania tejto veci. Vyjadrenie   žalovanej   takéhoto   obsahu   nemožno   v   žiadnom   prípade   považovať za vyjadrenie hrubo urážlivej povahy, ktoré by opodstatňovalo domáhať sa dôvodne na súde ochrany osobnosti žalobcu v prípade tzv. zákonnej licencie.

Naviac skutkové tvrdenia uvedené v citovanom vyjadrení žalovanej sú podložené poznatkami zistenými z iných spisov pripojených ku preskúmavanej veci.

Zo spisu Okresného spisu v Humennom Spr. 1216/94 takto vyplýva, že žalobca dňa 26. 4. 1994 zaslal podnet Národnej rade Slovenskej republiky a Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky. Tento podnet sa mal týkať dochádzky a dodržiavania pracovnej doby sudkyňou JUDr. E. B. V podaní žalobcu zo dňa 11. 7. 1994 adresovanému Ministerstvu vnútra   SR,   odbor   kontroly,   okrem   iného   poukazoval   na   časy   odchodov   a príchodov autobusových spojov, ktoré JUDr. E. B. používa pri ceste na pracovisku. V tom istom spise sa nachádza aj odpoveď predsedu Okresného súdu v Humennom žalobcovi zo dňa 29. 9. 2004, ktorý má byť reakciou na sťažnosť žalobcu na dochádzku JUDr. E. B. do zamestnania a nedodržiavanie jej pracovného času. Z uvedených podkladov je možné zistiť, že v období predchádzajúcom tejto korešpondencie žalobca skutočne kontroloval príchody a odchody žalovanej do zamestnania a zo zamestnania. V dôsledku toho neboli by splnené podmienky pre   vyhovenie   podanej   žalobe   ani   v prípade,   že   by   sa   žalovaná   dňa   4.   5.   1999 nevyjadrovala ako sudkyňa pri realizácii svojho zákonného práva a povinnosti vyjadriť sa k námietke zaujatosti vznesenej práve žalobcom....“

Podstatou   námietok   sťažovateľa   boli   tvrdenia   o nesprávnosti   rozsudku   krajského súdu   č.   k.   9   Co   77/2007-360   zo   7.   novembra   2007,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok okresného súdu č. k. 5 C 492/2000-306 z 8. júna 2007 týkajúci sa zamietnutia jeho návrhu v konaní o ochranu osobnosti. Podľa názoru sťažovateľa krajský súd rozhodol nesprávne a hoci bolo v jeho právomoci zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa, nespravil tak s odôvodnením,   že   vyjadrenia   odporkyne   (sudkyne)   v inej   právnej   veci   sťažovateľa v súvislosti s prezentovaním jej pochybností o svojej nezaujatosti nie sú spôsobilé zasiahnuť do jeho práv spojených s ochranou osobnosti. Sťažovateľ v podstate prejavil nespokojnosť s rozhodnutím   odvolacieho   súdu,   ktoré   v konečnom   dôsledku   nesplnilo   jeho   očakávania a predstavy.

Ústavný súd v prípadoch, keď riešil problematiku možného porušenia základného práva na súdnu ochranu konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, uviedol, že právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy neznamená právo na to, aby bol účastník   konania   pred   všeobecným   súdom   úspešný,   teda   aby   bolo   rozhodnuté   v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno povedať, že   neúspech   v súdnom   konaní   nemožno   považovať   za porušenie   základného   práva. Je v právomoci   všeobecných   súdov   vykladať   a aplikovať   zákony.   Ak   tento   výklad nie je arbitrárny   a je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň   zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06, III. ÚS 218/07).

Predmetom sporu, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie krajského (odvolacieho) súdu č. k. 9 Co 77/2007-360 zo 7. novembra 2007, bol návrh na ochranu osobnosti. V tomto prípade bolo úlohou všeobecných súdov posúdiť, či spomínaným konaním odporkyne došlo k ohrozeniu alebo zásahu do cti sťažovateľa, ktorá má rozhodný význam pre jeho vzťah k iným   účastníkom   spoločenských   vzťahov   a ktorá   determinuje   jeho   postavenie v spoločnosti.

Krajský súd v napadnutom rozsudku jasne predstavil, na základe akých skutočností dospel k záveru o potrebe potvrdenia rozhodnutia súdu nižšieho stupňa. V tejto súvislosti konštatoval, za akých okolností sa môže fyzická osoba vo všeobecnosti domáhať ochrany svojich   práv   spojených   s ochranou   osobnosti   a aké   skutočnosti   musí   preukázať, aby sa dostavil   požadovaný   výsledok,   teda   aby   súd   vyslovil   dôvodnosť   jej   návrhu. Keďže v danom   prípade   bola   predmetom   záujmu   občianska   česť,   krajský   súd   uviedol, k akému útoku do tejto oblasti ľudskej integrity musí dôjsť, aby došlo k jej ohrozeniu alebo porušeniu, a tým aj k zníženiu vážnosti konkrétnej osoby v spoločnosti. Okrem toho odvolací súd poukázal na moment, kedy sa pôvodca takéhoto zásahu zbaví svojej zodpovednosti. V ďalšej   časti   odôvodnenia   svojho   rozhodnutia   krajský   súd   upriamil   pozornosť   na špecifickosť daného prípadu, keď predmetom skúmania bolo konanie odporkyne (sudkyne) pri uvádzaní dôvodov o svojej zaujatosti v inej právnej veci sťažovateľa. V tejto súvislosti krajský   súd   konštatoval,   že   sporné   vyjadrenia   odporkyne   nemožno   v žiadnom   prípade považovať   za   hrubo   urážlivé,   teda   také,   ktoré   by   sťažovateľovi   umožnili   dôvodne   sa domáhať   svojho   nároku.   Pri   uvedených   tvrdeniach   krajský   súd   vychádzal   z poznatkov zistených z pripojených spisov.

Po   preskúmaní   spôsobu   a rozsahu   odôvodnenia   rozsudku   krajského   súdu a s ohľadom   na   dôvody,   ktoré   sťažovateľ   uviedol   v predmetnej   sťažnosti,   ústavný   súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka týkajúcich sa práv fyzickej osoby spojených s ochranou osobnosti, ktoré by mohli vyvolať účinky nezlučiteľné so základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti   s namietaným   porušením   čl.   19   ods.   2   ústavy   a čl.   8   dohovoru ústavný súd   v súlade   s doterajšou   konštantnou   judikatúrou   (obdobne   II.   ÚS   54/02, II. ÚS 250/05, III. ÚS 284/07) uvádza, že o ochrane týchto práv na základe zákonnej úpravy (§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka) rozhoduje výlučne občianskoprávny súd. Ústavný súd je oprávnený   posúdiť   neústavnosť   konania,   resp.   rozhodovania   všeobecných   súdov, t. j. či v konaní   pred   nimi   nedošlo   k porušeniu   procesnoprávnych   princípov   konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Táto právomoc ústavného súdu však nie je spojená so vznikom oprávnenia   a povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku   ktorým   tieto dospeli   na   základe   výkladu   a uplatňovania   zákonov,   v tomto   prípade   §   13   ods.   1 Občianskeho zákonníka, tak ako sa toho domáhal sťažovateľ.

Vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry (obdobne II. ÚS 250/05) ústavný súd zároveň dodáva, že v danom prípade sa nedá vyvodiť ani žiadna spojitosť medzi postupom všeobecného súdu   (krajského súdu)   a porušením   čl. 19 ods.   2 ústavy   a čl. 8 dohovoru, pretože   túto   spojitosť   tvrdí   sťažovateľ   iba   z dôvodu,   že   nebol   v konaní   úspešný. A to je tvrdenie,   ktoré   takúto   súvislosť   nevytvára   a ani   vytvoriť   nemôže.   Krajský   súd vykonávaním svojich ústavne vymedzených kompetencií vôbec nezasahoval a ani nemohol zasiahnuť do základného práva podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru, pretože   sa   naopak   zaoberal   zásahom   (porušením)   do   týchto   práv,   ku   ktorému   došlo postupom subjektu odlišného od krajského súdu.

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozsudku krajského súdu, s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ako aj s prihliadnutím na vyslovené   názory   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa čl. 19 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 8 dohovoru ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo bez právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008