znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť E. H., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 135/04 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. H. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2007   doručená   sťažnosť   E.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na obhajobu zaručeného čl. 50 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 135/04. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ je trestne stíhaný okresným súdom pre trestný čin týrania blízkej osoby a zverenej osoby. Na hlavnom pojednávaní konanom 20. júna 2007 predseda senátu sťažovateľovi odňal možnosť klásť otázky vypovedajúcej svedkyni. Sťažovateľ sa týmto opatrením predsedu senátu cítil ukrátený na svojich právach, preto žiadal, aby o tejto otázke rozhodol senát podľa § 203 zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (trestný   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Trestný poriadok“).   Senát   okresného   súdu   námietku   sťažovateľa   zamietol   a opatrenie   predsedu senátu,   ktorým   odňal   sťažovateľovi   možnosť   klásť   svedkyni   otázky,   uznesením zaprotokolovaným v zápisnici potvrdil.

Podľa presvedčenia sťažovateľa „pri trestnom čine, pri trestnom stíhaní pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, pre charakter tohto skutku a samotné znenie skutkovej podstaty tohto trestného činu, sa môžu otázky obžalovaného javiť ako s vecou nesúvisiace pre človeka nezainteresovaného a neoboznámeného do podrobností s rodinnými pomermi. Preto   je   potrebné   a súd   môže   odoprieť   súhlas   na   pokladanie   otázky   a to   každej otázky   jednotlivo,   po   jej   predchádzajúcej   protokolácii   v zápisnici   a teda   súd   nemôže odoprieť súhlas a odňať možnosť na položenie otázok ako celku“.

Odňatie   možnosti   klásť   vypočúvanej   svedkyni   otázky   má   podľa   sťažovateľa v okolnostiach jeho prípadu „za následok porušenie základnej zásady trestného procesu a to ústnosti uvedenej v § 2 ods. 11 a zároveň zásady uvedenej v § 2 ods. 12 Tr. por. /účinného   do   31.   12.   2005/,   keď   pri   rozhodovaní   na   hlavnom   pojednávaní, ako aj na verejnom   alebo   neverejnom   zasadnutí   smie   súd   prihliadať   len   na   tie   dôkazy, ktoré boli pri tomto konaní vykonané“.

Sťažovateľ   namietol   tiež   porušenie   základného   práva   na   obhajobu   postupom a rozhodnutím okresného súdu.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ požaduje vydať nasledovný nález:„1/ Základné právo E. H. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 4T 135/04 a to uznesením zo dňa 20. 06. 2007 porušené bolo.

2/ Okresnému súdu Bratislava II sa prikazuje vo veci 4T 135/04 opätovne vypočuť svedkyňu M. H.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí bez prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom   tejto   sťažnosti   je   namietané   porušenie   základných   práv   sťažovateľa garantovaných ústavou v čl. 48 ods. 2 a v čl. 50 ods. 3 a práv garantovaných dohovorom v čl. 6 postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 T 135/04 tým, že na hlavnom pojednávaní mu nebolo umožnené klásť vypočúvanej svedkyni otázky.

Z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných   právnych   prostriedkov   nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. I. ÚS 103/02). Z uvedeného vyplýva, že v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy prislúcha právomoc ústavnému súdu zaoberať sa porušením základného   práva   alebo   slobody   za   predpokladu,   že   právna   úprava   takémuto   právu neposkytuje účinnú ochranu (mutatis mutandis I. ÚS 78/99). Podstatou účinnej ochrany základných práv a slobôd občana je okrem iného aj opravný prostriedok, ktorý má fyzická osoba   alebo   právnická   osoba   k   dispozícii   vo   vzťahu   k   tomu   základnému   právu alebo slobode,   porušenie   ktorých   sa   namieta,   a   ktorý   jej   umožňuje   odstrániť   ten   stav, v ktorom vidí porušenie svojho základného práva alebo slobody (I. ÚS 36/96).

Ústavný súd konštatuje, že konanie stále prebieha na okresnom súde a proti rozsudku okresného   súdu,   ktorý   by   sa   zakladal   okrem   iného   na   svedeckej   výpovedi,   pri   ktorej sťažovateľovi nebolo umožnené klásť svedkyni otázky, môže sťažovateľ podať odvolanie. Odvolací   súd   potom   bude   povinný   skúmať   ústavnosť   a zákonnosť   konania predchádzajúceho podaniu odvolania, a to najmä so zreteľom na dodržanie základných práv a slobôd vrátane označených práv sťažovateľa. Odvolací súd má podľa Trestného poriadku celý rad účinných procesných nástrojov, ako zabezpečiť nápravu porušenia základných práv a slobôd   v predchádzajúcom   konaní,   ak samozrejme dospeje   k záveru,   že   boli porušené. Z uvedeného dôvodu je to teda v prvom rade odvolací súd, ktorý bude oprávnený a povinný rozhodnúť o ochrane základných práv a slobôd, a preto nie je daná právomoc ústavného súdu   v tejto   veci   konať.   Skutočnosti,   ktoré   uviedol   sťažovateľ   vo   svojej sťažnosti, neumožňujú vyvodiť taký záver, že by nimi namietané porušenie označeného základného práva nebolo možné odstrániť pred odvolacím súdom. Vzhľadom na to, že sťažovateľom napadnuté uznesenie senátu z 20. júna 2007 je svojou povahou procesným rozhodnutím, ktorým   sa   upravuje   vedenie   konania,   v prípade   zistenia   porušenia   základných   práv sťažovateľa   odvolacím   súdom   a vrátenia   veci   na ďalšie   konanie nič   nebráni tomu,   aby sťažovateľ opätovne požiadal predsedu senátu o vypočutie svedkyne s možnosťou klásť jej otázky, a v prípade negatívneho rozhodnutia predsedu senátu opätovne požiadal senát, aby rozhodol v zmysle § 203 Trestného poriadku. Nie sú ale pochybnosti o tom, že predseda senátu   okresného   súdu,   ako   aj   senát   okresného   súdu   bude   viazaný   právnym   názorom odvolacieho   súdu,   ktorý   bude   mať možnosť   posúdiť   aj námietky   sťažovateľa,   ktoré   sú obsahom tejto ústavnej sťažnosti.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti pre nedostatok svojej právomoci.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007