znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 293/05-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť K., a. s., so sídlom K., zastúpeného advokátom Mgr. M. S., K., v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   rozhodnutím   Košického   samosprávneho   kraja   cenovým   výmerom   č.   3/2005 z 29. marca 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   K.,   a.   s.,   o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. mája 2005 doručená sťažnosť K., a. s., so sídlom K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom Mgr. M. S., K., v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   rozhodnutím   Košického samosprávneho kraja cenovým výmerom č. 3/2005 z 29. marca 2005 (ďalej aj „cenový výmer“).

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je na základe zmluvy o dielo č. 2001/00337/IZM/42   z 10.   júna   2001   v znení   neskorších   zmien   a dodatkov poskytovateľom   služieb   letnej   a zimnej   údržby   a čistenia   miestnych   komunikácií   pre objednávateľa mesto K.

Košický samosprávny kraj je ako vyšší územný celok podľa § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o cenách“) cenovým orgánom. Podľa § 20 ods. 4 písm. a) zákona o cenách vyššie   územné celky   určujú   po   prerokovaní   s obcou   maximálne ceny   tovaru   miestneho významu v rozsahu ustanovenom ministerstvom.

Listom z 30. júna 2004 vyzval Úrad Košického samosprávneho kraja sťažovateľa, aby   z dôvodu   vyhodnotenia   vývoja   cien   služieb   spracoval   a predložil   kalkulácie ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku v zmysle vykonávacej vyhlášky k zákonu o cenách, a to za roky 2001 – 2003 a za rok 2004 predpokladané náklady a zisk.

Košický samosprávny kraj následne listom z 25. novembra 2004 pozval sťažovateľa na spoločné cenové jednanie ohľadom určenia maximálnych cien tovaru, pretože dospel k záveru potreby regulácie týchto cien.

Košický   samosprávny   kraj   podľa   §   11   a   §   20   zákona   o cenách   a   §   2   opatrenia Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej aj „ministerstvo financií“) č. 01/R/2003 z 9.   decembra   2003,   ktorým   sa   ustanovuje   rozsah   cien   tovaru   v pôsobnosti   vyšších územných   celkov   v znení   neskorších   predpisov,   vydal   rozhodnutie   –   cenový   výmer č. 3/2005 z 29. marca 2005, ktorým určil maximálne ceny tovaru pre sťažovateľa.

Sťažovateľovi bol tento cenový výmer doručený 31. marca 2005 a je rozhodnutím vydaným   podľa   tretej   časti   zákona   o cenách,   na   ktoré   sa   podľa   §   21   zákona   o cenách nevzťahujú   všeobecné   predpisy   o správnom   konaní   v prípade,   že   uvedený   zákon neustanovuje inak. Rozhodnutia podľa tretej časti nepodliehajú preskúmaniu súdom. Listom z 24. mája 2005 sa sťažovateľ obrátil na ministerstvo financií ako cenový orgán nadriadený vyššiemu územnému celku so žiadosťou o preskúmanie, či rozhodnutie Košického samosprávneho kraja, ktoré predchádzalo a vyústilo do vydania jeho rozhodnutia o maximálnych   cenách   –   cenového   výmeru   č.   3/2005   z 29.   marca   2005,   je   v súlade so zákonom o cenách a opatrením ministerstva financií č. 01/R/2003 z 9. decembra 2003. V tomto   prípade   však   nejde   o bránenie   práva   sťažovateľa   uplatnené   opravným prostriedkom, iba o využitie možnosti nápravy.

Cenovým   výmerom   č.   3/2005   z 29.   marca   2005   podľa   sťažovateľa   Košický samosprávny   kraj   porušil   jeho   základné   právo   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy   tým,   že   ho pozbavil   práv   a nárokov   vyplývajúcich   z obchodnoprávneho   vzťahu   s mestom   K. založeného   zmluvou   o dielo   č.   2001/00337/IZM/42   z 10.   júna   2001   v znení   zmien a dodatkov,   ktorá   bola   s ním   uzavretá   po   splnení   všetkých   podmienok   vtedy   platného zákona č. 263/1999 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ako s víťazom verejnej súťaže uskutočnenej mestom K. v roku 2001.   V uvedenom   zmluvnom   vzťahu   účastníci   zmluvy   využívali   a i využívajú   právne inštitúty civilného práva v prípade, že ktorákoľvek zo zmluvných strán má záujem upraviť existujúci právny vzťah.

Ak by bol sťažovateľ v čase konania a vyhodnotenia verejnej súťaže v roku 2001 poznal   stanovené   ceny   vyjadrené   v súčasnosti   uvedeným   cenovým   výmerom,   verejnej súťaže by sa s najväčšou pravdepodobnosťou nezúčastnil, resp. bol by sa jej zúčastnil za celkom iných obchodných podmienok.

Košický   samosprávny   kraj   podľa   sťažovateľa   cenovým   výmerom   č.   3/2005 z 29. marca   2005   a určením   maximálnych   cien   za   služby   čistenia   obmedzil   právo sťažovateľa na podnikanie, a tak na dosahovanie zisku. Podľa predbežných ekonomických kalkulácií   vyhotovených   sťažovateľom   existuje   reálny   predpoklad,   že   pri   dodržiavaní reštriktívnych   cien   služieb   určených   Košickým   samosprávnym   krajom   vznikne sťažovateľovi ročne strata vo výške približne 9,5 milióna slovenských korún a ku koncu účtovného obdobia v roku 2005 sa sťažovateľ dostane do straty.

V prípade, ak by sťažovateľ bol povinný naďalej postupovať v súlade s vydaným cenovým   výmerom,   jeho   činnosť   by   prestala   napĺňať   základné   pojmové   vymedzenie „podnikania“,   keďže   je   zrejmé,   že   by   nebola   splnená   podmienka   „činnosti   za   účelom dosahovania zisku“.

Košický   samosprávny   kraj   navyše   rozhodol   o potrebe   regulácie   cien   služieb poskytovaných   sťažovateľom, a to i napriek   skutočnosti,   že druhá   zmluvná strana svoje záväzky zo zmluvy ohľadom úhrady dohodnutých cien za služby dodržiavala.

Podľa sťažovateľa je sporné, či sa cenový výmer č. 3/2005 z 29. marca 2005 dotýka i práv a povinností druhého účastníka zmluvy o dielo.

Sťažovateľ nemá vedomosť o tom, či k určeniu maximálnych cien pristúpil cenový orgán   v súlade   s   §   21   zákona   o cenách,   t.   j.   či   skutočne   došlo   k predchádzajúcemu prerokovaniu s obcou.

Košický   samosprávny   kraj   počas   procesu   regulácie   ani   vo   vydanom   rozhodnutí o regulácii   cien   nijakým   právne   relevantným   spôsobom   neodôvodnil   uvádzaný   vznik potreby regulovať ceny poskytovaných služieb tak, ako to predpokladá § 4 zákona o cenách.

Rovnako je nepreskúmateľná metodika, ktorou Košický samosprávny kraj na základe vyžiadaných podkladov posudzoval ekonomicky oprávnené náklady a hodnotu primeraného zisku.

Podľa názoru sťažovateľa mali byť cenovým výmerom č. 3/2005 z 29. marca 2005 «v súlade s § 2 ods. 2 opatrenia určené maximálne ceny tovaru „Hygienické (čistiace) a podobné služby – len čistenie a kropenie ulíc vykonávané pre mesto alebo obec“. Ako z obsahu citovaného cenového výmeru vyplýva Košický samosprávny kraj prekročil svoje kompetencie, keď určil maximálne ceny aj u nákladov na pohotovosť (bod 1. cenového výmeru),   pohyblivý   dispečer   (bod   2.   cenového   výmeru),   ručný   zber   odpadkov   na komunikáciách  ...   vrátane   deponácie   a odvozu   počas   zimnej   a   letnej   údržby   (bod   17. cenového výmeru), atď.»

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej namietal, že Košickým samosprávnym krajom určené maximálne ceny tovaru pod klasifikáciou produkcie č. 90.00.30 (v súlade s prílohou č. 8   opatrenia)   nekorešpondujú   s vyhláškou   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky č. 632/2002 Z. z., ktorou sa vydáva štatistická klasifikácia produkcie v znení neskorších predpisov, konkrétne s jej prílohou, ktorá obsahuje kódy a názov produkcie a je všeobecne záväzným právnym predpisom. Pretože uvedená vyhláška neobsahuje v prílohe klasifikáciu s č. 90.00.30 a ani označenie služieb „hygienické (čistiace) a podobné služby len čistenie a kropenie ulíc vykonávané pre mesto alebo obec“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že:„1)   rozhodol,   že   Košický   samosprávny   kraj   rozhodnutím   –   Cenovým   výmerom č. 3/2005, číslo spisu 164/2005-RU13, zo dňa 29.03.2005 porušil článok 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2) zrušil rozhodnutie Košického samosprávneho kraja – Cenový výmer č. 3/2005, číslo spisu 164/2005/RU13 zo dňa 29.03.2005, ktorým sa určujú maximálne ceny tovaru pre K. a. s., K..“

Košický samosprávny kraj sa na základe výzvy ústavného súdu listom z 22. júla 2005 k sťažnosti sťažovateľa vyjadril. Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedol, že sa rozhodol pristúpiť   k regulácii   cien   služieb   poskytovaných   sťažovateľom,   pretože   si   to   vyžadoval verejný záujem. K uvedenému záveru dospel na základe vykonanej analýzy cien, cenových kalkulácií predmetných služieb a spôsobu objednávania predmetných služieb v jednotlivých mestách v rámci Košického samosprávneho kraja. O týchto skutočnostiach boli informovaní taktiež   zástupcovia   sťažovateľa   na   rokovaniach   uskutočnených   1. decembra   2004 a 28. januára   2005   na   Úrade   Košického   samosprávneho   kraja   za   prítomnosti   zástupcov mesta K.

Košický samosprávny kraj ďalej upozornil, že predmetné rozhodnutie bolo vydané podľa   tretej   časti   zákona   o cenách,   čo   znamená,   že   sa   naň   podľa   §   21   tohto   zákona nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní a ani zákon o cenách, ani vykonávacie predpisy neustanovujú náležitosti takéhoto rozhodnutia. Košický samosprávny kraj prevzal náležitosti cenových rozhodnutí ministerstva financií a bývalých okresných úradov, ktoré cenovú reguláciu vykonávali približne 7 rokov.

Zákon o cenách ani vykonávací predpis k nemu neustanovujú spôsob prerokovania cien s obcou (podľa § 20 ods. 4 zákona o cenách). Košický samosprávny kraj zvolil formu spoločných cenových jednaní za účasti zástupcov mesta K. Dňa 23. marca 2004 sa konalo na Úrade Košického samosprávneho kraja záverečné prejednanie návrhu cenového výmeru, pričom prítomní zástupcovia mesta K. s predloženým návrhom cenového výmeru súhlasili.

Košický   samosprávny   kraj   pri   vyhodnocovaní   podkladov   postupoval   v súlade   so zákonom o cenách a vyhláškou Ministerstva financií Slovenskej republiky č. 87/1996 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 18/1996 Z. z. o cenách v znení   neskorších   predpisov.   Pri   posudzovaní   ekonomicky   oprávnených   nákladov vychádzal   z vývoja   obvyklej   úrovne   týchto   nákladov   v porovnateľných   ekonomických podmienkach   a z vývoja   obvyklého   podielu   zisku   tuzemského   tovaru   na   ekonomicky oprávnených nákladoch. Pri stanovovaní maximálnej ceny vychádzal pritom nielen z úrovne ekonomicky oprávnených nákladov a primeraného zisku, ale aj zo spôsobu objednávania týchto   služieb   mestom   K.   Košický   samosprávny   kraj   pri   určení   maximálnych   cien   len stanovil cenový strop, ktorý nie je prípustné prekročiť, neurčil fixne výšku jednotlivých nákladových položiek a primeraného zisku.

Rozsah regulácie cien tovaru v pôsobnosti vyšších územných celkov, pri ktorom sa uplatňujú   maximálne   ceny,   je   uvedený   v prílohe   č.   8   k opatreniu   ministerstva   financií č. 01/R/2003. Z textu v uvedenej prílohe vyplýva, že ide o komplexné čistenie ulíc v rámci letného   a zimného   obdobia   a zároveň   aj   o ich   kropenie.   Názvy   jednotlivých   druhov čistiacich   služieb   uvedených   v bodoch   1   –   24   Košický   samosprávny   kraj   prevzal   do cenového   výmeru   zo   zmluvy   o dielo   uzavretej   s mestom   K.   a predložených   cenových kalkulácií,   pričom   súčasťou   maximálnych   cien   sú   ekonomicky   oprávnené   náklady, primeraný zisk a daň z pridanej hodnoty.

Košický samosprávny kraj je toho názoru, že týmto výmerom svoje kompetencie neprekročil, pretože maximálne ceny určil len u tých služieb, ktoré sa priamo týkajú čistenia a kropenia ulíc, a aj to len v prípade, ak sú vykonávané pre mesto alebo obec, t. j. služby, ktoré sťažovateľ vykonáva pre iné subjekty, nepodliehajú regulácii cien.

V závere   svojho   vyjadrenia   Košický   samosprávny   kraj   uviedol,   že   pri   vydaní cenového   výmeru   postupoval   v súlade   s platnými   právnymi   predpismi   a   neporušil   ani neobmedzil   základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy,   a preto   považuje sťažnosť sťažovateľa za neopodstatnenú.

II.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   predmetom   preskúmavanej sťažnosti   je   namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 35 ods. 1 ústavy rozhodnutím Košického samosprávneho kraja cenovým výmerom č. 3/2005 z 29. marca 2005.

Sťažovateľ vo svojom podaní na ústavnom súde namietal, že vydaním cenového výmeru Košický samosprávny kraj „(...) pozbavil sťažovateľa práv a nárokov vyplývajúcich z obchodno-právneho vzťahu s Mestom K. (...)“, obmedzil právo sťažovateľa na podnikanie a dosahovanie   zisku,   lebo   dodržaním   reštriktívnych   cien   služieb   určených   v cenovom výmere mu podľa neho vznikne ročne finančná strata vo výške 9,5 milióna slovenských korún. Vydaním cenového výmeru sa podľa sťažovateľa narušil aj jeho obchodnoprávny vzťah vzniknutý na základe výsledkov verejnej súťaže (tým, že tretia strana, ktorá nie je účastníkom   zmluvy,   podstatným   spôsobom   zmenila   zmluvné   podmienky   uzavretého obchodnoprávneho   vzťahu).   Sťažovateľ   namietal,   že   nemá   vedomosť,   či   k určeniu maximálnych cien pristúpil Košický samosprávny kraj ako cenový orgán v súlade s § 20 ods. 4 zákona o cenách, t. j. či skutočne došlo k predchádzajúcemu prerokovaniu s obcou, ďalej   že   potreba   regulovať   ceny   poskytovaných   služieb   nebola   právne   relevantným spôsobom   odôvodnená   a   metodika   posudzovania   ekonomicky   oprávnených   nákladov a hodnoty primeraného zisku je nepreskúmateľná. Košický samosprávny kraj uvedeným cenovým výmerom prekročil podľa sťažovateľa svoje kompetencie v rámci rozsahu služieb, pre ktoré boli ním stanovené maximálne ceny.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde   však   sťažnosť   nie   je   prípustná,   ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa § 247 ods. 1 OSP podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých   fyzická   alebo   právnická   osoba   tvrdí,   že   bola   na   svojich   právach   ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Podľa § 247 ods. 2 OSP pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Napokon podľa § 247 ods. 3 OSP predmetom preskúmania môže byť za podmienok ustanovených v odsekoch 1 a 2 aj rozhodnutie, proti ktorému zákon nepripúšťa opravný prostriedok, ak sa stalo právoplatným.

Z citovaných právnych noriem, najmä z čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že vo veci sťažovateľa   je   daná   právomoc   všeobecného   súdu   v správnom   súdnictve   rozhodovať o napadnutom   rozhodnutí   najmä   so   zreteľom   na   to,   že   podľa   tvrdení   sťažovateľa   toto rozhodnutie   porušuje   jeho   základné   právo   podľa   čl.   35   ods.   1   ústavy.   Túto   právomoc správneho súdnictva nemožno nahradiť konaním pred ústavným súdom (mutatis mutandis IV. ÚS 81/04).

K   tomuto   aspektu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   už uviedol (II. ÚS 50/01): „Vychádzajúc z uvedeného je preto úlohou súdu aj pri uplatňovaní Občianskeho   súdneho   poriadku  ...   a v   spojení   s čl.   46   ods.   2   poslednou   vetou   ústavy zisťovať, či rozhodnutie správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania [vrátane toho, uvedeného v § 248 ods. 2 písm. d) OSP], je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“

Právomoc správneho súdnictva založenú čl. 46 ods. 2 ústavy nemôže podľa názoru ústavného   súdu   vylúčiť   zákonné   ustanovenie   §   21   zákona   o cenách,   a   preto   neobstojí argument   sťažovateľa,   podľa   ktorého je ústavný súd jediným orgánom   súdnej   ochrany, ktorý môže rozhodovať o namietanom porušení označeného základného práva.

Je pravda, že rozhodnutie Košického samosprávneho kraja napadnuté v konaní pred ústavným súdom patrí medzi rozhodnutia podľa tretej časti zákona o cenách, na ktoré sa podľa § 21 tohto zákona nevzťahujú všeobecné predpisy   o správnom konaní a ktoré sú zároveň vylúčené zo súdneho prieskumu.

K tomu   ústavný   súd   vo   veci   sp.   zn.   I.   ÚS   3/01   uviedol: „Požiadavka   zakotvená v čl. 46 ods. 2 ústavy, resp. v čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemôže byť závislá od toho, v akom type   (druhu)   správneho   konania (riadneho   alebo   mimoriadneho)   sa   rieši   otázka,   ktorá vzhľadom na svoju povahu nemôže byť vylúčená z právomoci súdu.“

Ďalej ústavný súd poukazuje aj na to, čo je pevnou súčasťou posudzovania spôsobu výkladu   a používania   takýchto   ustanovení   obyčajných   zákonov,   akým   je   §   21   zákona o cenách (porovnaj II. ÚS 50/01): „Rešpektovanie tohto príkazu ústavnej normy (rozumej čl. 46 ods. 2 ústavy) je o. i. možné dosiahnuť výkladom zákonného predpisu týkajúceho sa rozhodovacej   činnosti   súdu   ústavne   súladným   spôsobom.   V situácii,   keď   ustanovenie právneho   predpisu   dovoľuje   dvojaký   výklad   (jeden   ústavne   súladným   a   druhý   ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa   čl. 144 ods.   2 ústavy   môžu   súdy   namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy.“ Ústavný súd už vo veci sp. zn. I. ÚS 37/95 rozhodol, že: „Otázku právomoci všeobecného súdu z hľadiska ústavou   upraveného   práva   na   súdnu   ochranu   (čl.   46   ods.   2   ústavy)   treba   posudzovať v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou“, pričom vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 tiež potvrdil, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, „môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd“.

Takýto prístup ústavného súdu je potvrdený aj ďalšími rozhodnutiami (z poslednej doby II. ÚS 236/02 a III. ÚS 138/03). Vo veci sp. zn. III. ÚS 138/03 ústavný súd opätovne zdôraznil:   „...   je   preto   úlohou   súdu   aj   pri   uplatňovaní   Občianskeho   súdneho   poriadku a v spojení s čl. 46 ods. 2 ústavy zisťovať, či rozhodnutia správneho orgánu, zákonnosť ktorého má byť predmetom súdneho preskúmavania, je vzhľadom na jeho obsah spôsobilé týkať sa jeho základných práv alebo slobôd. V prípade, ak súd zistí, že tomu tak je, takéto rozhodnutie nesmie byť vylúčené zo súdneho preskúmania.“

Vychádzajúc z týchto právnych záverov stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vo vzťahu   k čl. 46   ods.   2   ústavy   a skutkového   stavu   opísaného   sťažovateľom   ústavný   súd uzavrel, že v jeho veci nie je daná jeho právomoc (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde). Preto sťažnosť pre nedostatok právomoci odmietol už po jej predbežnom prerokovaní.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2005