znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/2015-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   POHOTOVOSŤ, s.   r.   o.,Pribinova 25,   Bratislava,   zastúpenej   obchodnou   spoločnosťou   Fridrich   Paľko,   s.   r.   o.,Grösslingová 4, Bratislava, v mene ktorej koná konateľ a advokát doc. JUDr. BranislavFridrich, PhD., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv azákladných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 Sži 11/2013z 29. januára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca 2014doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava(ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnuochranu   podľa   čl. 46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a právana spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 7 Sži 11/2013 z 29. januára 2014 (ďalej len„napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa návrhom podaným Krajskémusúdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutiavydaného   týmto   súdom   podľa   zákona   č.   211/2000   Z.   z.   o   slobodnom   prístupek informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií)v znení neskorších predpisov. Krajský súd uznesením sp. zn. 5 S 279/2012 z 3. septembra2013   rozhodol   o zastavení   tohto   konania „podľa   §   10   ods.   1   zákona   č.   71/1992   Zb.“z dôvodu, že sťažovateľka nezaplatila   „súdny poplatok za podanú žalobu vo výške 66 € podľa položky č. 10 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov“, o čom ju predtým poučil.Na základe   odvolania   sťažovateľky   najvyšší   súd   napadnutým   uznesením   uzneseniekrajského súdu potvrdil.

Sťažovateľka   je   presvedčená,   že „súdny   poplatok“ nie   je   povinná   platiť,   a pretopre jeho nezaplatenie nie je možné konanie zastaviť. Tvrdí, že „zásah všeobecného súdu zaťažil sťažovateľa neprimerane veľkým bremenom a odňal mu možnosť, aby sa o jeho veci konalo podľa relevantnej právnej normy a pri správnom právnom základe“.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením najvyššieho súdu bolo porušenéjej základné právo na súdnu ochranu podľa   čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivýsúdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, preto v petite sťažnosti žiada, aby ústavný súdvydal nález, v ktorom vysloví porušenie označených práv týmto uznesením najvyššiehosúdu, zruší ho a vec vráti najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Sťažovateľka zároveň žiada,aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie a náhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podľa čl. 140 ústavy podrobnostio organizácii   ústavného   súdu,   o   spôsobe   konania   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcovustanoví zákon.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej radySlovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či niesú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhypodané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môžeodmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na takénedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažností   ústavný   súd   zistil,   že   hoci   sťažovateľkuv minulosti   viackrát   upozornil   na   to,   že   predpokladom   úspešného   uplatnenia   námietkyporušenia základných práv a slobôd v konaní pred ním je splnenie viacerých všeobecnýchaj osobitných   náležitostí   návrhu   na   začatie   konania   požadovaných   ustanoveniami§ 20 a § 50   zákona   o ústavnom   súde   (napr.   III.   ÚS   430/2012,   I.   ÚS   184/2014,III. ÚS 292/2014), medzi ktoré patrí aj dostatočne jasné, určité, zrozumiteľné a kompaktnéodôvodnenie   (§   20 ods.   1   zákona   o ústavnom   súde)   námietky   porušenia   toho-ktoréhozákladného   práva   alebo   slobody,   v predloženej   sťažnosti   takéto   odôvodnenie   úplneabsentuje.   Sťažovateľka   svoju   sťažnosť   založila   výlučne   na   presvedčení,   že „súdny poplatok“ nie je povinná platiť.

Ústavný súd stabilne judikoval, že skutočnosť, že konanie pred všeobecnými súdmineskončilo podľa predstáv sťažovateľa, sama osebe nie je právnym základom na namietnutieporušenia   jeho   práva   na súdnu   ochranu   sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu,   pretožeoznačené právo v sebe nezahŕňa záruku úspechu v konaní (II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I.ÚS 265/07, III. ÚS 139/08 a iné).

Keďže uvedená judikatúra je sťažovateľke známa a z ústavnoprávneho hľadiska nietžiadneho dôvodu na spochybnenie právnych záverov najvyššieho súdu, ktorý v zmysle jemuzverených   kompetencií   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   presvedčenie   sťažovateľkyzrozumiteľnou   interpretáciou   relevantných   právnych   predpisov   vyvrátil,   ústavný   súdpredloženú sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 1 poslednej vety zákona o ústavnom súdez dôvodu   nesplnenia   zákonom   predpísaných   náležitostí,   ako   aj   jej   zjavnejneopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   aj   na   svoje   iné   rozhodnutia   vydanév totožnej veci sťažovateľky napr. sp. zn. III. ÚS 619/2014 z 15. októbra 2014 a sp. zn.III. ÚS 722/201 z 10. decembra 2014.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015