znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/2012-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 26. júna 2012 predbežne prerokoval   sťažnosť   JUDr.   T.   A.,   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   S.,   P.,   vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK-1T 48/2010 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. T. A. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júna 2012 doručená sťažnosť JUDr. T. A., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom Špecializovaného trestného súdu (ďalej len „špecializovaný súd“) v konaní vedenom pod sp.   zn.   PK-1T   48/2010   a postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012.

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že   rozsudkom   špecializovaného   súdu   sp. zn. PK-1 T 48/2010   z 24.   marca   2011   bol   uznaný   za   vinného   z protiprávneho   konania,   a teda z prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona a prečinu zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, a to v bodoch 2, 3 a 4 obžaloby, pričom čo sa týka skutku uvedeného v bode 1 obžaloby, z tohto ho prvostupňový súd spod obžaloby oslobodil.

Proti rozsudku špecializovaného súdu podal sťažovateľ odvolanie, čo sa týka výroku o vine a treste, a to pokiaľ išlo o skutky uvedené v bodoch 2, 3 a 4 obžaloby.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   o jeho   odvolaní   rozhodol   najvyšší   súd   rozsudkom sp. zn.   2   To   5/2011   zo   7.   februára   2012   tak,   že   napadnutý   rozsudok   v celej   jeho odsudzujúcej časti zrušil a rozhodol sám tak, že ho uznal za vinného zo spáchania prečinu nepriamej korupcie podľa § 336 ods. 1 Trestného zákona, za čo mu uložil trest odňatia slobody v trvaní 1 roka, výkon ktorého mu podmienečne odložil a určil skúšobnú dobu v trvaní   3   rokov,   a tiež   mu   uložil   peňažný   trest   v sume   1 000   €   a pre   prípad   jeho úmyselného zmarenia mu ustanovil náhradný trest vo výmere 3 rokov. Pokiaľ ide o skutky uvedené v bodoch 3 a 4 obžaloby, v tomto rozsahu ho najvyšší súd oslobodil spod obžaloby.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   rozsudok   najvyššieho   súdu   považuje za   nesprávny v časti,   v ktorej   ho   uznal   za   vinného   z protiprávneho   konania   v bode   2   obžaloby,   a to z dôvodu,   že   najvyšší   súd   založil   rozhodnutie   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   vykonané zákonným spôsobom, a tiež aj preto, lebo ho založil na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia. Sťažovateľ   dodal,   že   na   základe   toho   podal   24.   mája   2012   proti   rozhodnutiu najvyššieho   (odvolacieho)   súdu   dovolanie   z dôvodov   podľa   §   371   ods.   1   písm.   g)   a i) Trestného poriadku.

Sťažovateľ namietal, že najvyšší (odvolací) súd nevzal pri rozhodovaní do úvahy skutočnosť, že celé trestné konanie bolo proti nemu vedené na základe dôkazov, ktoré sa v predmetnom trestnom konaní nemali vôbec použiť. V tejto súvislosti sťažovateľ vyslovil názor: „Príkazy   na   vyhotovenie   záznamov   podľa   §   114   a   §   115   Trestného   poriadku vo vzťahu k osobe sťažovateľa boli síce vydané príslušným súdom, avšak za účelom získania informácií v úplne inej trestnej veci, v ktorej bolo napokon trestné stíhanie ako nedôvodné zastavené...   Napriek   tejto   skutočnosti   však   uvedené   záznamy   nielenže   boli   súčasťou vyšetrovacieho   a neskôr   súdneho   spisu,   ale   v uvedenom   bode   obžaloby   tvorili   dôkazný základ...“

Sťažovateľ   uviedol,   že   v dôsledku   tejto   situácie   sa   v konaní   pred   súdom   prvého stupňa dostal do „ťažkého psychického rozpoloženia“ a následne sa „pod tlakom rozhodol urobiť   vyhlásenie   podľa   §   257   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku...“. Sťažovateľ   sa domnieva, že toto jeho vyhlásenie bolo „ovocím otráveného stromu“,   pričom   k tomuto vyhláseniu pristúpil iba z dôvodu, že súd prvého stupňa prihliadal na nezákonné dôkazy. Sťažovateľ   dodal,   že   také   vyhlásenie   by   nikdy   neurobil,   ak   by   vo   veci   konajúci   súd vychádzal iba z ostatných   dôkazov týkajúcich   sa   žalovaného skutku.   Podľa   sťažovateľa v čase,   keď   toto   vyhlásenie   učinil,   nemal   súd   prvého   stupňa   dostatok   dôkazov preukazujúcich jeho vinu, a preto podľa jeho názoru nemal špecializovaný súd vyhlásenie prijať,   ale   mal   vo   veci   riadne   vykonať   dokazovanie   a potom   na   základe   vykonaného dokazovania prijať záver a rozhodnúť.

Sťažovateľ   vyslovil   názor,   že   aj   napriek   týmto   nedostatkom,   ktoré   je   potrebné pripísať   na   vrub   špecializovanému   súdu,   najvyšší   súd   v rámci   odvolacieho   konania nezjednal nápravu, hoci podľa názoru sťažovateľa § 321 ods. 1 písm. a), c) a d) Trestného poriadku mu na to poskytoval dostatočný priestor.

Vychádzajúc z uvedeného sa sťažovateľ domnieva, že postupom špecializovaného súdu   a postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   rozsudkom   bolo   porušené   jeho   právo na spravodlivý súdny proces.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil, že postupom špecializovaného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   PK-1T   48/2010   a postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2 To 5/2011 zo   7.   februára   2012   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie   a obom   súdom   prikázal nahradiť mu trovy právneho zastúpenia v sume 276,64 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie svojich práv postupom   špecializovaného súdu   v konaní vedenom   pod   sp.   zn. PK-1T   48/2010   a jeho rozsudkom z 24. marca 2011, ústavný súd sa riadil princípom subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol v prvom rade povolaný najvyšší (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu   bezprostredne preskúmať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v danej   veci. Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   preto   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 5/2011 a jeho rozsudkom zo 7. februára 2012.

Aj v tomto smere bol pre ústavný súd kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Tento princíp teda znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom   prostredníctvom   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v trestnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny   prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uviedol,   že proti   namietanému rozsudku   najvyššieho súdu podal 24. mája 2012 dovolanie, ktoré ako dôkaz k svojej sťažnosti pripojil. Porovnaním obsahu   sťažnosti   doručenej   ústavnému   súdu   a obsahu   dovolania   dospel   ústavný   súd k záveru, že obe podania sú založené na totožnej argumentácii.

Podľa zistení ústavného súdu o podanom dovolaní nebolo dosiaľ rozhodnuté. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovateľ svoje námietky uplatnil v sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť,   pretože   o   ochrane   označených   práv,   ktorých   porušenie   namieta,   bude vo vzťahu   k najvyššiemu   ako   odvolaciemu   súdu   rozhodovať   najvyšší   (dovolací)   súd. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   169/09,   I.   ÚS   237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania)   a súbežne   podanej   sťažnosti   na   ústavnom   súde   je   sťažnosť   považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný súd sa však v okolnostiach daného prípadu musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky   bude   mať   pre   sťažovateľa   situácia,   ak   najvyšší   súd   dovolanie   odmietne   pre nesplnenie   dovolacích   dôvodov.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd   majúc   na   zreteli   účel základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy (i práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   konštatuje,   že   sťažovateľovi   bude   lehota na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   považovaná   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu najvyššieho (odvolacieho) súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom   o   dovolaní   bude   mať   sťažovateľ   k   dispozícii   už   iba   možnosť   podať   sťažnosť na ústavnom súde v súvislosti s týmto rozhodnutím za obvyklých podmienok.

Vzhľadom   na tieto skutočnosti   sa ústavný súd sťažnosťou v tejto časti   meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012