znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 292/2010-28

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   19.   októbra   2010 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti Ing. arch. L. B., B., zastúpeného Mgr. P. K., pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   č.   k.   2   Cob   359/2009-99 z 15. apríla 2010 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. arch. L. B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010 p o r u š e n é   b o l o.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v Bratislave   j e   p o v i n n ý   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia Ing. arch.   L. B. v sume 300,57   € (slovom   tristo   eur   a   päťdesiatsedem   centov)   na účet spoločnosti H., s. r. o., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   podľa   §   25   ods.   3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   uznesením   sp.   zn.   III.   ÚS   292/2010 z   25.   augusta   2010   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   Ing.   arch.   L.   B.,   B.   (ďalej   len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k   nej   pripojených   vyplýva,   že   28.   augusta   2006   bol Okresnému súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) doručený návrh mestskej časti B. (ďalej   len „navrhovateľka“),   na vydanie   platobného rozkazu,   ktorým   sa   od sťažovateľa (odporcu) domáhala zaplatenia sumy 565 710 Sk s príslušenstvom „ako výnosov bytového domu, a to z titulu vlastníctva 2/3 - spoluvlastníckeho podielu na tomto bytovom dome“. Dňa 25. apríla 2007 okresný súd vydal platobný rozkaz sp. zn. 1 Rob/234/2007, ktorý bol sťažovateľovi   doručený   18.   mája   2007.   Dňa   28.   mája   2007   sťažovateľ   podal   proti platobnému rozkazu odpor a zaplatil súdny poplatok v sume 33 942 Sk. Dňa 31. marca 2008 bola účastníkmi konania uzavretá dohoda, z ktorej vyplýva, že navrhovateľka sa zaväzuje vziať svoj návrh v celom rozsahu späť. Dňa 14. apríla 2008 bolo okresnému súdu doručené späťvzatie   návrhu,   v   ktorom   navrhovateľka   požiadala   o   vrátenie   zaplateného   súdneho poplatku.

Okresný súd uznesením č. k. 29 Cb 86/07-79 z 30. apríla 2008 rozhodol takto:„Súd konanie zastavuje. Vracia navrhovateľovi súdny poplatok z návrhu v sume 33.742,- Sk prostredníctvom Daňového úradu Bratislava I, po právoplatnosti tohto uznesenia.

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.“

Proti rozhodnutiu okresného súdu vo výroku o trovách konania podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil a navrhovateľke nepriznal náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené 14. mája 2010.

Sťažovateľ   uviedol,   že   v   predmetnej   veci   bol   na   základe   žaloby   bez   vykonania dokazovania vydaný platobný rozkaz. Jediným spôsobom ako sa sťažovateľ mohol vyhnúť jeho   právoplatnosti   a   vykonateľnosti,   bolo   podanie   odporu,   s   ktorým   bola   spojená poplatková   povinnosť   v   sume   33   942   Sk.   Navrhovateľka   iniciovala   súdne   konanie o uhradenie finančnej sumy, ktoré bolo bez toho, aby jej sťažovateľ túto sumu uhradil, zastavené. Tým jednoznačne zavinila nedôvodné vedenie súdneho konania. Zo skutočnosti, že sťažovateľ súhlasil so späťvzatím žaloby, t. j. že netrval na ďalšom vedení súdneho konania, nemožno vyvodiť záver, že vedenie zbytočného súdneho konania a jeho zastavenie zavinil, resp. spoluzavinil on. Pokiaľ teda odvolací súd skúmal výlučne procesné hľadisko zastavenia konania, mal brať ohľad výlučne na procesný úkon navrhovateľky, a nie na obsah   hmotnoprávnej   dohody   uzatvorenej   medzi   inými   subjektmi.   Ak   chcel   zohľadniť obsah dohody, musel by zavinenie skúmať z hmotnoprávneho hľadiska. Takýto postup je v danej veci opodstatnený, pretože hoci v predmetnej veci nerozhodoval v merite, súdny poplatok za podanie odporu sťažovateľovi vrátený nebol. Keďže v predmetnom konaní všeobecné súdy nevyvodili zodpovednosť za vznik poplatkovej povinnosti za odpor proti navrhovateľke a ani nerozhodli o vrátení tohto súdneho poplatku, bez dôvodu sankcionovali sťažovateľa.

Sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010 bolo porušené jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby toto uznesenie zrušil a vec vrátil na ďalšie   konanie.   Sťažovateľ   zároveň   požiadal   o   priznanie náhrady   trov   konania   v   sume 300,57 €.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   veci   listom   sp.   zn.   Spr.   3453/2010 z 21. septembra 2010 vyjadrila predsedníčka krajského súdu, v ktorom uviedla:

„Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 2Cob 359/2009-99 zo dňa 15. 04. 2010, potvrdil výrok súdu prvého stupňa, ktorý vo veci sp. zn. 29Cb 86/2007, rozhodol o trovách konania tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania, pretože v dôsledku späťvzatia žaloby došlo k zastaveniu konania.

Odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   žalovaného   (sťažovateľa)   vychádzal z ustanovenia § 146 ods. 1, písm. c) O. s. p., podľa ktorého, žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak bolo konanie zastavené.

Vzhľadom na dohodu účastníkov zo dňa 31. 03. 2008, ktorá viedla k späťvzatiu žaloby, nebol dôvod aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2 O. s. p.

Odvolací   súd   pri   rozhodovaní   o   odvolaní   žalovaného   preto   postupoval   v   súlade so zákonom a sťažnosť sťažovateľa, považuje za neopodstatnenú.“

Predsedníčka krajského súdu v označenom podaní a právny zástupca sťažovateľa v podaní z 27. septembra 2010 uviedli, že netrvajú na verejnom ústnom pojednávaní.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010.

Ústavný   súd   predovšetkým   uvádza,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   ani   povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré sú základom   ich   rozhodnutí.   Preskúmanie   rozhodnutia   všeobecného   súdu   v   konaní   pred ústavným súdom má opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo napadnutým rozhodnutím (opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva   alebo   slobody.   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 139/02, I. ÚS 115/02, I. ÚS 44/03, IV. ÚS 292/04).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo   takých   medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Každý má právo, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad právnej normy. Z toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci použije ústavne súladne interpretovaná, platná a účinná právna norma.

Ústavný súd zdôrazňuje, že rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania môžu zasiahnuť do   základných   práv   a   slobôd.   Takýmito   rozhodnutiami   možno   predovšetkým porušiť právo na súdnu ochranu (II. ÚS 78/03, II. ÚS 31/04, IV. ÚS 147/08, III. ÚS 166/09).

V čl. 46 ods. 1 ústavy sa zaručuje základné právo na súdnu a inú právnu ochranu. Aj úprava platenia a náhrady trov konania obsiahnutá najmä v Občianskom súdnom poriadku (ďalej len „OSP“) určuje, či sa právo na súdnu ochranu naplní reálnym obsahom (čl. 46 ods. 4 ústavy). Preto procesné predpisy, ktoré upravujú platenie a náhradu trov konania, treba vykladať v súlade s takto vymedzeným obsahom základného práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy). Pritom treba dbať na to, aby nikto len z dôvodu, že uplatní svoje základné právo na súdnu ochranu, neutrpel oproti inému účastníkovi, a to bez zreteľa na jeho postavenie v konaní, materiálnu ujmu v dôsledku platenia trov konania.

Vo všeobecnosti platí, že spor o náhradu nákladov konania nedosahuje spravidla sám osebe   intenzitu   predstavujúcu   porušenie   základných   práv a slobôd,   akokoľvek   sa   môže účastníka konania citeľne dotknúť. Ústavný súd pri posudzovaní problematiky nákladov konania,   t.   j.   problematiky   vo   vzťahu   k   predmetu   konania   pred   všeobecnými   súdmi vedľajšej,   postupuje   nanajvýš zdržanlivo   a   k   zrušeniu   napadaného výroku   o   nákladoch konania sa uchyľuje iba výnimočne, napr. keď zistí, že došlo k porušeniu práva na súdnu ochranu   (spravodlivý   proces)   extrémnym   spôsobom   alebo   že   bolo   zasiahnuté   aj   iné základné právo.

Z ustanovení § 142 až § 151 OSP vyplýva, že všeobecný súd rozhoduje o náhrade trov konania podľa vopred ustanovených zásad, ako aj podľa úkonov, ktoré boli v konaní vykonané účastníkmi a ich právnymi zástupcami. Výška náhrady trov konania sa určí tiež podľa osobitných predpisov.

Zo   sťažnosti,   z   jej   príloh   a zo   spisu   vyplýva,   že okresný   súd   uznesením   sp.   zn. 29 Cb 86/07   z 30.   apríla   2008   zastavil   konanie   vo   veci   návrhu   navrhovateľky   proti sťažovateľovi, a zároveň rozhodol o vrátení súdneho poplatku z návrhu v sume 33 742 Sk prostredníctvom Daňového úradu Bratislava I a určil, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.

Proti   výroku   uznesenia   o trovách   konania   podal   sťažovateľ   v zákonnej   lehote odvolanie. Krajský súd uznesenie okresného súdu z 30. apríla 2008 vo výroku o trovách konania   potvrdil.   Sťažovateľovi   náhradu   trov   odvolacieho   konania   nepriznal.   Svoje rozhodnutie o trovách konania krajský súd zdôvodnil tak, že uviedol: „je teda nepochybné, že   k späťvzatiu   žaloby   došlo   po   vzájomnej   dohode   oboch   účastníkov   konania,   a preto nemožno konštatovať, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil žalobca. Súd prvého   stupňa   preto   správne   rozhodol   o trovách   konania   podľa   §   146   ods.   1   písm.   c) O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania.“

Ústavný súd uznesenie krajského súdu č. k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010 preskúmal a zistil, že je v rozpore so zásadou spravodlivého súdneho konania obsiahnutou v čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Krajský   súd   v predmetnej   veci   o trovách   konania rozhodol   celkom   formalisticky, svojvoľne   a   arbitrárne   bez   toho,   aby   mal   jeho   výrok   rozumný   základ   v   obsahu   spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie, prečo sťažovateľovi (odporcovi) neboli priznané trovy konania   pozostávajúce   z   poplatku   za   odpor   proti   platobnému   rozkazu,   z   právneho zastúpenia, ako aj z trov odvolacieho konania.

Vo všeobecnosti platí, že náhradu nákladov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá   je   doplnená   zásadou   zavinenia.   Zmyslom   využitia   zásady   zavinenia   je   sankčná náhrada   nákladov   konania,   ktoré   by   pri   jeho   riadnom   priebehu   nevznikli,   uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich vznik zavinil. Pri zastavení konania je potom pre vyriešenie otázky   náhrady   nákladov   konania   kľúčové   zistenie,   či   niektorý   z účastníkov   konania, a pokiaľ   áno,   ktorý   z nich   z procesného   hľadiska   zastavenie   konania   zavinil.   Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.   Ak   nie   je   preukázané,   že   späťvzatie   žaloby   bolo   odôvodnené   neskorším správaním   žalovaného,   ktorý   sa   celkom,   či   v   relevantnom   rozsahu   zachoval   v   zmysle žalobnej   požiadavky,   potom   nie   je   dosť   dobre   možné   nachádzať   súvislosť,   a   teda   ani procesné zavinenie medzi jeho správaním vo vzťahu k žalobnej požiadavke (petitu). Inými slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať – čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre – v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie účastníka konania (teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu).

To znamená, že § 146 ods. 1 písm. c) OSP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku, ak konanie bolo zastavené, možno aplikovať len v prípade, ak neexistujú dôvody (resp. výnimky) na priznanie náhrady trov konania podľa § 146 ods.   2 OSP. V danom prípade sa tak nestalo a krajský súd konal a rozhodol v rozpore s touto zákonnou požiadavkou.

Ak všeobecné súdy v konkrétnej veci aplikujú všeobecné procesné pravidlo alebo výnimku z neho, sú povinné svoje rozhodnutie presvedčivo vyložiť, a toto rozhodnutie musí mať oporu   v   súdnom   spise,   inak dochádza   k   porušovaniu   základných   procesných   práv účastníkov   konania   (porovnaj   rozhodnutie   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   vo   veci Baumann proti Rakúsku zo 7. októbra 2004 č. 76809/01).

V   posudzovanej   veci   ústavný   súd   zistil,   že   späťvzatie   žaloby   „zavinila“ navrhovateľka,   pričom   krajský   súd   v   napadnutom   rozhodnutí   neuviedol   ani   žiadne relevantné   dôvody   na   závery   o   tom,   že   návrh   zobrala   späť   pre   správanie   sťažovateľa (odporcu).   Krajský   súd   nemohol   bezdôvodne   postupovať   tak,   aby   sa   sťažovateľovi nepriznala ani náhrada trov konania pozostávajúca zo zaplatených súdnych poplatkov, resp. z právneho zastúpenia, a nezaoberať sa ani osobitnou požiadavkou sťažovateľa na náhradu trov odvolacieho konania. To znamená, že krajský súd nebral do úvahy to, čo mu ukladá ustanovenie   §   1   OSP   –   zabezpečiť   spravodlivú   ochranu   práv   a   oprávnených   záujmov účastníkov konania.

Naopak, v danom prípade bola jednostranne zvýhodnená navrhovateľka, ktorej bol rozhodnutím   okresného   súdu   súdny   poplatok   z   návrhu   vrátený,   pričom   krajský   súd   jej navyše   priznal   postavenie   úspešného   účastníka   konania,   aj   keď   sa   konanie   neskončilo meritórnym   rozhodnutím   vo   veci   samej   (t.   j.   nedošlo   k   splneniu   toho,   čoho   sa navrhovateľka svojím návrhom domáhala), ale konanie bolo na základe späťvzatia návrhu navrhovateľkou podľa § 96 ods. 1 druhej vety OSP zastavené.

Z uvedeného teda vyplýva, že krajský súd jednostranne vyhodnotil skutkový stav. Nevzal do úvahy vyjadrenia sťažovateľa, ale ani stabilizovanú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, pokiaľ ide o vrátenie súdneho poplatku po späťvzatí žaloby sp. zn. 30 Do 33/2000, a ani judikatúru tohto súdu, pokiaľ sa   dotýka náhrady trov   konania po zastavení konania sp. zn. 2 Obo 183/92.

Ústavný   súd   preto   konštatoval,   že   odôvodnenie   uznesenia   krajského   súdu   č.   k. 2 Cob 359/2009-99 z 15. apríla 2010, čo sa týka výroku o trovách konania, je vzhľadom na obsah základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z ústavného hľadiska   neakceptovateľné, pretože neposkytol náležitú ochranu základných práv a slobôd sťažovateľa.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces je tiež okrem práva na prístup k súdu aj právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorý okrem iných procesných záruk kladie dôraz aj na zachovanie kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní (III. ÚS 402/08). Podstatou   kontradiktórnosti   a s ňou   súvisiacou   rovnosťou   zbraní je to,   aby všetci účastníci konania mali reálnu možnosť využiť svoje procesné práva predložiť argumenty a reagovať na protiargumenty protistrany.

Tvrdenie krajského súdu, „že k späťvzatiu žaloby došlo po vzájomnej dohode“, s čím spája to, že nemožno toto konanie stotožniť s úspechom podanej žaloby, o ktorý sa žalobca snažil, nemá oporu v odôvodnení rozhodnutia, a nezodpovedá ani jeho výroku.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnutým rozhodnutím krajského súdu bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde].

V danom   prípade   bolo v záujme ochrany označených   práv   sťažovateľa potrebné napadnuté rozhodnutie krajského súdu nielen zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom krajský súd opätovne rozhodne o náhrade trov účastníkov konania (bod 2 výroku nálezu).

V   ďalšom   postupe   bude   krajský   súd   viazaný   právnym   názorom   ústavného   súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).

Rozhodnutie   ústavného   súdu   je   vykonateľné   k   orgánom,   ktoré   vydali   ústavným súdom zrušené rozhodnutie, jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

Ústavný   súd   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   rozhodol   aj o úhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v   dôsledku   právneho   zastúpenia v konaní   pred   ústavným   súdom.   Sťažovateľ   si   v   sťažnosti   uplatnil   trovy   právneho zastúpenia v celkovej sume 300,57 €.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   trovách   konania   vychádzal   z   výšky   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2009, ktorá bola 721,40 €. Úhradu priznal v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov za dva úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia a spísanie sťažnosti) v sume 120,23 € za jeden úkon a dva režijné paušály v sume 7,21 € za jeden režijný paušál plus 19 % DPH, čo spolu predstavuje sumu 303,30 €.

Keďže   suma   požadovaná   právnym   zástupcom   sťažovateľa   neprevyšuje   takto vypočítanú   sumu,   ústavný   súd   zaviazal   krajský   súd   zaplatiť trovy   právneho   zastúpenia v právnym zástupcom uplatnenej sume, t. j. 300,57 € (bod 3 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. októbra 2010