znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/09-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. septembra 2009 predbežne prerokoval sťažnosť P. D., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. P. R., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 16/2008   a jeho   rozsudkom   z 19.   marca   2008   a uznesením   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Tdo 16/2009 z 21. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. D.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2009 doručená sťažnosť P. D. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a   práv   podľa   čl.   6   ods.   3   písm.   c)   a d)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 16/2008 a jeho rozsudkom z 19. marca 2008 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Tdo 16/2009 z 21. mája 2009. Sťažnosť bola doplnená na základe výzvy ústavného súdu o listinné dôkazy 14. septembra 2009.

Podstatou argumentácie sťažovateľa v sťažnosti je tvrdenie, že krajský súd porušil jeho základné právo na obhajobu podľa ústavy a práva podľa dohovoru tým, že dostatočne nepreskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku Okresného súdu Žilina (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   3   T   170/2004   z 11.   decembra   2007,   ktorým   uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005 a odsúdil ho na   trest   odňatia   slobody   v trvaní   dvoch   rokov   s podmienečným   odkladom   a   skúšobnou dobou   dvoch   rokov,   pretože   v   prípravnom   konaní   pri   vyšetrovacom   úkone   (výsluchu poškodenej, neskôr svedkyne) nebol prítomný právny zástupca (obhajca) sťažovateľa, ktorý o ňom nevedel a nebol o čase a mieste konania úkonu riadne vyrozumený, hoci požiadal o účasť na vyšetrovacích úkonoch. Závažnosť tohoto porušenia zvýrazňuje aj tá skutočnosť, že „dotknutá výpoveď svedkyne bola jej prvou svedeckou výpoveďou po vznesení obvinenia, ktorá do značnej miery predurčila ďalší priebeh trestného konania“.

Podľa   sťažovateľa   takýto   výsluch   je „absolútne   neúčinným   dôkazom   a nie je   ho možné v trestnom konaní ďalej použiť“.

Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu krajského súdu dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol tak, že ho odmietol, pretože podľa jeho názoru „sa nejednalo o závažné porušenie práva na obhajobu“.

Sťažovateľ je však iného názoru a zároveň tvrdí, že uznesenie najvyššieho súdu je nepreskúmateľné, „nakoľko už neuvádza skutkové a právne okolnosti, na základe ktorých možno konštatovať, že sa nejedná o porušenie práva na obhajobu v požadovanej intenzite“.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol takto:„Právo   sťažovateľa   -   P.   D...   na   obhajobu   zaručené   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 6 ods. 3 písm. c/, d/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v konaní pred Krajským súdom v Žiline, č. k.: 2 To 16/2008 porušené bolo. Právo   sťažovateľa   -   P.   D...   na   obhajobu   zaručené   podľa   čl.   50   ods.   3   Ústavy Slovenskej   republiky   a   v   čl.   6   ods.   3   písm.   c/,   d/   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky, č. k.: 5 Tdo 16/2009 porušené bolo.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Žiline, sp. zn.: 2 To 16/2008 zo dňa 19. 03. 2008 ako aj rozhodnutie Okresného súdu v Žiline, sp. zn.: 3 T 170/2004 zo dňa 11. 12. 2007.

Ústavný súd zároveň v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v celkovej výške 1.000,- Eur.

Odporcovia   sú   ďalej   povinní   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   navrhovateľa JUDr. P. R., vedenom v T. Ž. čiastku 245,70,- Eur za 2 úkony právnej pomoci...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru postupom krajského súdu, ktorý podľa neho dostatočne nepreskúmal zákonnosť a odôvodnenosť všetkých výrokov rozsudku   okresného   súdu,   a to,   že   ešte   v   prípravnom   konaní   pri   vyšetrovacom   úkone (výsluchu poškodenej) nebol prítomný jeho právny zástupca (obhajca), ktorý o ňom nevedel a nebol   o čase   a mieste   konania   úkonu   riadne   vyrozumený,   hoci   požiadal   o účasť   na vyšetrovacích   úkonoch.   Závažnosť   tohto   porušenia   zvýrazňuje   aj   tá   skutočnosť,   že „dotknutá výpoveď svedkyne bola jej prvou svedeckou výpoveďou po vznesení obvinenia, ktorá do značnej miery predurčila ďalší priebeh trestného konania...

Podľa nášho názoru neobstojí ani právna argumentácia tzv. konvalidácie tejto vady možnosťou obvineného, resp. jeho obhajcu zúčastniť sa výsluchu poškodenej v konaní pred súdom a takto následne realizovať všetky zákonom priznané práva na obhajobu...

Rovnako podľa nášho názoru neobstojí ani tvrdenie dovolacieho súdu, že v danom prípade sa nejednalo o závažné porušenie práva na obhajobu.“

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy má obvinený právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa   čl.   6   ods.   3   dohovoru   každý,   kto   je   obvinený   z   trestného   činu   má   tieto minimálne práva:

c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebo pokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmy spravodlivosti vyžadujú;

d)   vyslúchať   alebo   dať   vyslúchať   svedkov   proti   sebe   a   dosiahnuť   predvolanie a výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe.

Ak   sťažovateľ   sťažnosťou   pred   ústavným   súdom   napadol   postup   krajského   súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 16/2008 a jeho rozsudok z 19. marca 2008, potom treba konštatovať,   že   tento   postup   a rozhodnutie   preskúmal   a rozhodol   o   ňom   na   základe podaného dovolania najvyšší súd v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tdo 16/2009 uznesením z 21. mája 2009. Sťažovateľ sa teda proti namietanému porušeniu základných práv a slobôd napadnutým   postupom   a rozhodnutím   krajského   súdu   mohol   domôcť   (a   aj sa   domáhal) ochrany využitím jemu dostupných a aj účinných prostriedkov nápravy pred všeobecným (najvyšším)   súdom   (mutatis   mutandis   I.   ÚS   104/02,   II.   ÚS   407/08). Opravným prostriedkom je v danom prípade dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 368 a nasl. zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení zákona č. 650/2005 Z. z. účinného   od 1. januára   2006   (ďalej   len   „Trestný   poriadok“) v konaní   pred   najvyšším súdom. Zo sťažnosti je tiež zrejmé, že sťažovateľ tak urobil a dovolanie proti namietanému rozsudku krajského súdu podal.

K tomu   ústavný   súd   poznamenáva,   že   na   právomoc   ústavného   súdu   vo   vzťahu k všeobecným súdom sa podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vzťahuje princíp subsidiarity, podľa ktorého   ústavný   súd   rozhoduje   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických osôb, ktorými namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Právomoc   všeobecného   (najvyššieho)   súdu   preskúmať   napadnutý   postup a rozhodnutie krajského súdu vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k danej veci. V súvislosti s namietaným porušením základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru je teda z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia najvyššieho súdu (obdobne napr. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, II. ÚS 407/08).

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2.   Sťažnosť   smeruje   aj   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Tdo 16/2009 z 21. mája   2009,   ktorým   bolo   podľa   § 382   písm.   d)   Trestného   poriadku   dovolanie sťažovateľa odmietnuté.

Najvyšší súd sa porušenia uvedeného základného práva sťažovateľa podľa ústavy a práv podľa dohovoru mal dopustiť tým, že sa ako dovolací súd stotožnil s namietaným postupom a rozsudkom krajského súdu a neposkytol mu ním požadovanú ochranu týchto práv.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto   interpretácie a aplikácie s ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Najvyšší súd 21. mája 2009 na neverejnom zasadnutí o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tdo 16/2009 tak, že dovolanie sťažovateľa odmietol.

V odôvodnení uznesenia najvyšší súd uviedol: „Podľa   §   371   ods.   1   písm.   c/   Tr.   por.   dovolanie   možno   podať,   ak   zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu.

Podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr.   por. dovolanie možno podať ak rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom.

Tieto dôvody, ako dovolacie, ako aj ďalšie podľa písm. a/ až písm. g/ § 371 ods. 1 Tr. por.   nemožno   použiť,   ak   táto   okolnosť   bola   tomu,   kto   podáva   dovolanie   známa   už   v pôvodnom konaní a nenamietal ju najneskôr v konaní pred odvolacím súdom.

Z obsahu odvolania obvineného P. D. proti rozsudku súdu prvého stupňa možno zistiť, že tie isté námietky ako teraz v dovolaní, uplatnil obvinený už v odvolaní. Krajský súd ich mal na pamäti, lebo ich konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia a z výsledku jeho rozhodnutia je zrejmé, že ich neakceptoval.

K prvému dovolaciemu dôvodu treba uviesť, že konanie na súde prebiehalo podľa základných zásad trestného konania a príslušných ustanovení Trestného poriadku, v ktorých najvyšší   súd   nezisťuje   porušenie.   Obvinený   mal   v   súdnom   konaní   zachované   všetky obhajovacie   práva   v   plnom   rozsahu.   Na   hlavnom   pojednávaní   bol   vykonaný   podrobný výsluch svedkyne - poškodenej J.   D.,   ktorého sa aktívne zúčastnil aj prítomný obhajca obvineného   P.   D.   Výsledky   tohto   výsluchu   poškodenej,   uskutočneného   podľa   zásady bezprostrednosti a ústnosti, teda jej výpoveď uskutočnená za účasti obhajcu na hlavnom pojednávaní bola relevantná a braná do úvahy pri hodnotení dôkazov a ustálení skutkového stavu. Zodpovedá síce skutočnosti, že obhajcovi obvineného v prípravnom konaní malo byť umožnené, aby sa mohol zúčastniť výsluchu poškodenej a keď o úkone nebol upovedomený, bolo porušené právo obvineného na obhajobu.

Túto dovolaciu námietku obvineného by však bolo možné uznať ako opodstatnenú len vtedy, ak by výpoveď svedkyne - poškodenej z prípravného konania urobená bez prítomnosti obhajcu, bola rozhodujúca pre zistenie skutkového stavu súdom, ak by bola napr. čítaná na súde pre niektorý z dôvodov § 263 Tr. por. (resp. § 211 Tr. por. účinného do 31. decembra 2005, ktorý bol aplikovaný okresným a krajským súdom). Taký dôkaz by potom nebolo možné vôbec použiť z dôvodov uvádzaných obvineným v dovolaní.

Trestný poriadok v ustanovení § 371 ods. 1 písm. c/ však predpokladá pre uplatnenie tohto   dovolacieho   dôvodu   nie   každé   porušenie   práva   na   obhajobu,   ale   jeho   zásadné porušenie. O zásadné porušenie tohto práva z dôvodov vyššie uvedených v danom prípade nešlo. K ďalšiemu dovolaciemu dôvodu treba poznamenať, že z ustanovení § 105 a nasl. a § 116   Tr.   por.   účinného   do   31.   decembra   2005,   ktorý   bol   v danom   prípade   aplikovaný, nevyplýva, že by znalkyňa z odvetvia psychológie, ktorá spolu s dvomi znalcami z odboru zdravotníctva - odvetvia psychiatrie podávala posudok o duševnom stave obvineného P. D., bola vylúčená z možnosti pribratia za znalca, ak predtým, v minulosti odborne vyšetrila poškodeného.

Zo zákona bolo vylúčené len pribratie znalca na prehliadku a pitvu mŕtvoly, ktorý ako lekár zomrelého ošetroval za choroby, ktorá smrti bezprostredne predchádzala. Okolnosti uvádzané obvineným v dovolaní neznamenajú, že by sa pre ne musela znalkyňa namietať, alebo ju mohla namietať niektorá zo strán, pokiaľ nebol zistený bližší osobný   vzťah   znalkyne   k   rodine   obvineného   a   poškodených,   ktorý   by   opodstatňoval predpoklad jej zaujatosti. Nič také zo spisového materiálu nevyplýva.

Preto dovolací dôvod uvádzaný obvineným podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por. nie je daný. Na   základe   uvedeného   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako   súd   dovolací   so zreteľom na to, že je zrejmé, že nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 Tr. por., dovolanie   obvineného   P.   D.   na   neverejnom   zasadnutí   podľa   §   382   písm.   c/   Tr.   por. odmietol.“

Ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho uznesenia zameral predovšetkým na skutočnosť, či boli splnené dôvody dovolania uvedené v § 371 Trestného poriadku, najmä či v trestnej veci okresný súd a krajský súd porušili zásadným spôsobom jeho základné právo na obhajobu. Keďže zistil, že to tak nebolo, dovolanie sťažovateľa odmietol.

Závery najvyššieho súdu obsiahnuté v napádanom uznesení sp. zn. 5 Tdo 16/2009 z 21. mája 2009 po jeho preskúmaní nie je možné kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Z odôvodnenia   rozhodnutí   všeobecných   súdov   totiž   vyplýva,   že   pri   uznaní   viny sťažovateľa   vychádzali   najmä   z výpovedí   viacerých   svedkov   vypočutých   na   hlavnom pojednávaní.   V konaniach   pred   okresným   súdom   a krajským   súdom,   ktoré   boli   verejné (pri výsluchoch na hlavných pojednávaniach), mal sťažovateľ ako obžalovaný možnosť sám alebo prostredníctvom svojho obhajcu vyjadriť sa k výpovediam svedkov a k vykonanému znaleckému dokazovaniu a zároveň klásť im aj otázky. To, že sa nemal možnosť vyjadriť prostredníctvom   svojho   obhajcu   k výsluchu   poškodenej   ešte   v prípravnom   konaní,   ešte neznamená, že bolo zásadným spôsobom porušené jeho základné právo na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 3 písm. c) a d) dohovoru.

Podľa   §   2   ods.   5   zákona   č.   141/1961   Zb.   o trestnom   konaní   súdnom   (Trestný poriadok)   v znení   neskorších   predpisov   (aplikovaného   na   daný   prípad)   orgány   činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. S rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy, nečakajúc na návrh strán...

Podľa § 2 ods. 6 tohto Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní hodnotia dôkazy podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstarali orgány činné v trestnom konaní, alebo niektorá zo strán. Podľa § 89 ods. 2 Trestného poriadku za dôkaz môže   poslúžiť   všetko,   čo   môže   prispieť   na náležité   objasnenie veci   a čo   bolo získané zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov...

Ako   vyplýva   z uznesenia   najvyššieho   súdu,   sťažovateľ   bol   odsúdený   v trestnom súdnom   konaní,   v rámci   ktorého   mu   preukázateľne   bolo   umožnené   využívať   právo   na obhajobu a predkladať argumenty a dôkazy o svojej nevine, ako aj klásť otázky svedkom. Ako konštatoval najvyšší súd, v konaní pred okresným súdom a krajským súdom neboli porušené základné zásady trestného konania a príslušných ustanovení Trestného poriadku, ktoré sa na daný prípad aplikovali. Ústavný súd preto vychádzajúc z okolností danej trestnej veci sa so závermi najvyššieho súdu tiež stotožňuje, aj keď sťažovateľ v sťažnosti tvrdí opak.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   smerujúcej   proti   uzneseniu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 5 Tdo 16/2009 z 21. mája 2009 ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   ako   celok   odmietol,   jeho žiadosťami   o zrušenie   napadnutých   rozhodnutí   všeobecných   súdov,   o vrátenie   veci   na ďalšie konanie a o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a trov konania sa už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. septembra 2009