znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/08-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. S. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky,   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 M Cdo 8/2007 z 26. októbra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. S. S.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. januára 2008 doručená sťažnosť MUDr. S. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. P. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dodatkový   protokol“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 M Cdo 8/2007 z 26. októbra 2007.

Z obsahu sťažnosti vyplýva: «Od 01. apríla 1971 bola som v pracovnom pomere s Ú.... Dňom 30. apríla 2002 bola prevádzka môjho pracoviska zrušená a k tomu istému dňu   z   podnetu   môjho   zamestnávateľa   uzatvorila   som   s   ním   23.   apríla   2002   dohodu   o skončení pracovného pomeru z dôvodov organizačných zmien s odkazom na ust. § 63 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce.

Pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru sme sa so zamestnávateľom dohodli,   že   mi   vyplatí   odstupné   vo   výške   päťnásobku   priemerného   mesačného   zárobku a to o výplatnom termíne za apríl 2002, teda v máji 2002. Táto naša ústna dohoda sa stala aj   súčasťou   písomnosti   označenej   ako   „dohoda   o   skončení   pracovného   pomeru“ sformulovaný   tak,   že „Podľa   §   76   ods.   1   Zákonníka   práce   a   čl.   5   Kolektívnej   zmluvy uzatvorenej dňa 5.2.2001 bude zamestnancovi   vyplatené odstupné vo výške päťnásobku priemer. mesačného zárobku, a to vo výplatnom termíne za mesiac apríl 2002.“... Napriek   uvedenej   dohode   zamestnávateľ   mi   vyplatil   odstupné   iba   vo   výške dvojnásobku priemerného mesačného zárobku, teda namiesto 122.250,- Sk iba 48.900,- Sk.... Môj spor so zamestnávateľom sa viedol na Okresom súde Bratislava III pod spisovou značkou 16 Cp 53/02. Okresný súd môj návrh rozsudkom z 06. 02. 2006 v celom rozsahu zamietol a zaviazal ma zaplatiť odporcovi trovy konania v sume 6.428,- Sk.... Okresný súd svoj rozsudok odôvodnil v podstate tým, že kolektívna zmluva v dôsledku zmeny Zákonníka práce (nový zákonník č.   311/2001 Z.   z.) a vzhľadom na novelu zák.   č.   313/2001 Z.   z. o verejnej službe stratila od 01. 04. 2002 pre rozpor so všeobecne záväznými predpismi (§ 4 ods.   2   písm.   a)   zák.   č.   2/1991   Zb.)   platnosť,   keď   nebola   uzatvorená   v   rámci kolektívneho   vyjednávania   postupom   podľa   ustanovení   §   48   a   nasl.   zákona   o   verejnej službe....

Proti rozsudku okresného súdu som podala odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom spis. zn. 5 Co 153/06 z 13. 02. 2007 tak, že prvostupňový rozsudok potvrdil a mňa zaviazal zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania v sume 6.442, Sk.... Odvolací súd vychádzajúc zo skutočnosti, že v čase uzavretia dohody účastníkmi o rozviazaní pracovného pomeru podľa § 63 ods. 1 písm. a) Zák. práce, nebolo možné   vyplatiť   odstupné   vyššie   ako   dvojnásobok   priemerného   mesačného   zárobku, napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 O. s. p. ako vecne správny potvrdil. Prostredníctvom môjho právneho zástupcu podala som generálnemu prokurátorovi Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) podnet na podanie mimoriadneho dovolania proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, spis. zn. 16 Cp 53/02-42 z 13. 02. 2006   v   spojení   s   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Bratislave   spis.   zn.   5   Co   153/06-63. Generálny prokurátor môjmu podnetu vyhovel a dňa 16. mája 2007 pod spis. zn. VI/Pz 225/07-8   podal   Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) mimoriadne dovolanie, v ktorom okrem iného dôvodil aj tým, že zákon o verejnej službe (č. 313/2001 Z. z.), ktorý bol účinný od 1. apríla 2002 do 31. decembra 2003 neupravoval odstupné (s výnimkou § 54 ods. 2 zákona), takže na odstupné a jeho vyplatenie sa v celom rozsahu vzťahoval Zákonník práce, konkrétne jeho § 76....

Najvyšší   súd   rozsudkom   spisovej   značky   3   M   Cdo   8/2007   z   26.   októbra   2007 mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol v podstate z dôvodu, že dohoda o skončení   pracovného pomeru   vo   vzťahu   k nároku   na zaplatenie   odstupného   vo   výške päťnásobku   priemerného   mesačného   zárobku   nie   je   prejavom   vôle   (záväzkom) zamestnávateľa   na   vyplatenie   odstupného,   ale   iba   konštatovaním   práva   na   odstupné, „nie však zároveň aj ich dohodou o odstupnom.“

Najvyšší súd uviedol, že v dovolacom konaní vychádzal z výsledkov dokazovania vykonaného súdmi nižších stupňov.... Vyššie citovaný záverečný text, v ktorom sa spomína odstupné,   sám   osebe   nevykazuje   znaky   právneho   úkonu,   lebo   neobsahuje   prejavy   vôle účastníčok   smerujúce   k   vzniku   práva.   Nie   je   samostatným   právnym   úkonom (dohodou o odstupnom),   ktorým   by   sa   po   dosiahnutí   zhodnej   vôle   účastníčok   zakladalo právo   na odstupné,   ale   je   len   súčasťou   iného   právneho   úkonu   (dohody   o   skončení pracovnoprávneho   vzťahu),   v   rámci   ktorého   tento   text   poukazuje   na   objektívne   právo, z ktorého konajúci zamestnávateľ a zamestnankyňa vyvodzovali názor, že zamestnankyňa má nárok na odstupné vyplývajúci zo zákona a kolektívnej zmluvy. Predmetný právny úkon účastníčok konania je v dôsledku toho (len) ich dohodou o skončení pracovného pomeru, v ktorej sa konštatuje právo zamestnanca na odstupné, nie však zároveň aj ich dohodou o odstupnom....

Každý subjekt oprávnený na podanie dovolania, vrátane generálneho prokurátora, je povinný vymedziť dovolacie dôvody len skutkovo. Ak urobí aj právny rozbor uplatnených dôvodov, koná podľa svojej úvahy, ale už nad rámec požiadaviek uvedených v § 243h ods. 1 O. s. p. To však nevylučuje, aby súd uplatnený dovolací dôvod posúdil odlišne od posúdenia navrhovateľa. Iba takýto výklad rešpektuje zákaz formalizmu a princíp materiálne chápanej súdnej ochrany, ako aj zásadu uvedenú v § 41 ods. 2 O. s. p.

Na všeobecných súdoch všetkých stupňov som sa domáhala uznania môjho práva na splnenie záväzku bývalého zamestnávateľa,   ku ktorému sa právne perfektne zaviazal čo do základu, výšky i čo do jeho splatnosti, v dohode o skončení pracovného pomeru dňa 23. apríla 2002. Súdy moje právo neuznali, môj návrh zamietli, preto som podala podnet generálnemu   prokurátorovi   na   podanie   mimoriadneho   dovolania,   ktorý   sa   s   mojim podnetom stotožnil a podal na najvyšší súd mimoriadne dovolanie z dôvodu že rozhodnutia súdov spočívajú na nesprávnom právnom posúdení veci tak, ako to má na mysli ustanovenie § 243f ods. 1 písm. c) O. s. p.

Najvyšší   súd   posúdil   môj   prípad   na   základe   úplne   iného   právneho   základu, ako to urobil   okresný   a   krajský   súd   a   na   základe   takého   právneho   názoru   mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora zamietol. Svoje rozhodnutie opiera o extrémne zužujúci výklad práva, ktorý je v konečnom dôsledku v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Podľa najvyššieho súdu pre moje právo na vyplatenie odstupného v sume rovnajúcej sa výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku niet právom podloženého nároku, teda pre moju žalobu vôbec nebol daný právny základ, lebo dohoda o skončení pracovného pomeru   v   časti   o   vyplatení   odstupného   nespĺňa   predpoklady   pre   vznik   práva,   ide   len o nezáväzné konštatovanie objektívneho práva na odstupné.

Takýto právny názor má potom vlastne za následok, že bolo mi odopreté poskytnutie práva podľa zákona, hoci podľa ústavy (čl. 46 ods. 1) mám na to nepopierateľný nárok.... Rozhodnutie najvyššieho súdu je v rozpore s objektívnym právom, jeho výklad práva je   svojim   spôsobom   svojvoľný,   neudržateľný,   popiera   vlastne   zmysel   a   podstatu   práva na spravodlivý proces. Najvyšší súd vo svojom rozsudku nerešpektoval ustanovenie § 35 ods. 3 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“) a rozhodol v rozpore s ním. Neprihliadal ani na príslušné ustanovenia Zákonníka práce....

Najvyšší súd nerešpektoval ani ustanovenia § 15 Zákonníka práce o tom, že prejav vôle treba vykladať tak, ako to so zreteľom na okolnosti, za ktorých sa urobil, zodpovedá dobrým mravom.

Odkazujem   aj   na   to,   že   neplatnosť   právneho   úkonu   nemôže   byť   zamestnancovi na ujmu, ak neplatnosť nespôsobil sám, čo je vyjadrené v § 17 ods. 3 Zákonníka práce, ako aj na ustanovenie § 49a Občianskeho zákonníka...

Dovolávam sa aj ustanovenia § 40a Občianskeho zákonníka, jeho druhej vety, podľa ktorej neplatnosti sa nemôže dovolávať ten, kto ju sám spôsobil. V danom prípade ja som pri   uzatváraní   dohody   nebola   úskočná,   zamestnávateľ   konal   bez   môjho   ovplyvňovania, bez stavu núdze alebo iných okolností, ktoré by mohli mať vplyv na jeho prejav vôle. Konečne poukazujem aj na ustanovenie § 76 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého zamestnancovi,   s   ktorým   zamestnávateľ   skončí   pracovný   pomer   výpoveďou   z   dôvodov uvedených   v   §   63   ods.   1   písm.   a)   a   b)   alebo   dohodou   z tých   istých   dôvodov  ...   patrí pri skončení pracovného pomeru odstupné najmenej v sume dvojnásobku ich priemerného mesačného zárobku podľa § 134.

Podľa   môjho   názoru   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora, podaného na môj podnet a v môj prospech, všetky tieto okolnosti mal   právne   vyhodnotiť   a   dospieť   k   záveru,   že   s   mojou   žalobou   som   bola   „v   práve“, že odporcov   prejav   vôle   na   zaplatenie   odstupného   vo   výške   päťnásobku   priemerného mesačného zárobku je právne bezchybný a pre neho záväzný. Ak tak neurobil, poškodil ma na mojich právach a jeho rozhodnutie je v rozpore s ustanovením čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky....

Vzhľadom   na   to,   že   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o   mimoriadnom   dovolaní generálneho prokurátora neposkytol mi ochranu a pretože som mala legitímnu nádej podľa dohody z 23. apríla 2002 na vyplatenie odstupného aj za ďalšie tri mesiace, došlo tým aj k porušeniu môjho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.»Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom   spis.   zn.   3   M   Cdo   8/2007 z 26. októbra 2007 porušil základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru, ako aj základné právo vlastniť a pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd tým, že zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   3   M   Cdo   8/2007 z 26. októbra 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľke sa priznáva náhrada trov konania.“

II.

Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa. Pri predbežnom   prerokovaní   každého   návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom konania pred ústavným súdom je posúdenie, či najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 M Cdo 8/2007 z 26. októbra 2007 porušil základné práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods.   1   a čl.   46   ods.   1   ústavy, právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a právo   podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   čl.   25   ods.   1   zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú sťažnosť.O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu verejnej   moci   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody, ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa   namietalo,   ale aj   vtedy,   ak   v konaní   pred   orgánom   verejnej   moci   vznikne   procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05 a iné).

V okolnostiach posudzovaného prípadu však ústavný súd nezistil, že by právny názor najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom rozsudku vykazoval známky ústavnej relevancie z hľadiska svojej protiústavnosti a možnosti porušenia právomoci zverenej mu čl. 127 ods. 2 ústavy, t. j. zrušovať neústavné rozsudky.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 M Cdo 8/2007 z 26. októbra 2007 vyplýva, že:«V mimoriadnom dovolaní sa netvrdí existencia dovolacích dôvodov v zmysle § 243f ods. 1 písm. a) a b) O. s. p. Keďže v konaní o mimoriadnom dovolaní nevyšla najavo vada konania v zmysle § 237 O. s. p., ani tzv. iná vada konania majúca za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, zaoberal sa dovolací súd len opodstatnenosťou námietky, že napadnuté rozhodnutia   spočívajú   na   nesprávnom   právnom   posúdení   veci   [§   243f   ods.   1   písm.   c) O. s. p.]. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne   závery   a   aplikuje   konkrétnu   právnu   normu   na   zistený   skutkový   stav.   Úlohou dovolacieho súdu v prípade mimoriadneho dovolania, odôvodneného nesprávnym právnym posúdením veci, je posúdiť, či na zistený skutkový stav bo! použitý správny predpis a či bol aj správne interpretovaný.

Generálny prokurátor Slovenskej republiky sa v mimoriadnom dovolaní nedotkol otázky správnosti záverov súdov nižších stupňov, že navrhovateľka sa účinnosťou zákona o verejnej službe stala zamestnankyňou vo verejnej službe a že za účinnosti tohto zákona sa účastníčky 23. apríla 2002 dohodli na skončení pracovného pomeru k 30. aprílu 2002 z dôvodov   organizačných   zmien   v   zmysle   §   63   ods.   1   Zákonníka   práce.   Nespochybnil ani zistenie,   že   odporkyňa   dosiaľ   zaplatila   navrhovateľke   odstupné   len   vo   výške dvojnásobku   jej   priemerného   mesačného   zárobku.   Nevyjadril   sa   ani   k   záverom   súdov, v zmysle   ktorých   kolektívna   zmluva,   na   ktorú   bolo   poukázané   v   dohode   o   skončení pracovného pomeru, stratila platnosť účinnosťou zákona o verejnej službe. Otázku platnosti tejto kolektívnej zmluvy označil generálny prokurátor Slovenskej republiky v prejednávanej veci   za   irelevantnú.   Podľa   jeho   právneho   názoru   sa   totiž   v   dohode   z   23.   apríla   2002 účastníčky   dohodli   nielen   na   skončení   pracovného   pomeru,   ale   tiež   na   poskytnutí odstupného,   na   jeho   výške   a   splatnosti.   Takto   uzatvorená   dohoda   o   odstupnom   bola pre odporkyňu   záväzná.   Pokiaľ   teda   odporkyňa   neopodstatnene   odmietala   vyplatiť navrhovateľke   odstupné   v   dohodnutej   výške   (zodpovedajúcej   jej   päťmesačnému priemernému zárobku), mali súdy navrhovateľke v celom rozsahu vyhovieť.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   dovolacom   konaní   vychádzal   z   výsledkov dokazovania   vykonaného   súdmi   nižších   stupňov.   Vzal   na   zreteľ,   že   v   súdnom   spise je na č. l. 7 založená fotokópia dohody o skončení pracovného pomeru z 23. apríla 2002, a že táto dohoda okrem textu, obsahujúceho jednoznačné prejavy vôle účastníčok konania skončiť pracovný pomer, obsahuje tiež text, v zmysle ktorého „podľa § 76 ods. 1 Zákonníka práce a čl. 5 kolektívnej zmluvy uzatvorenej 5. februára 2001 bude zamestnancovi vyplatené odstupné vo výške päťnásobku priemerného mesačného zárobku, a to vo výplatnom termíne za mesiac apríl 2002“. Podľa právneho názoru dovolacieho súdu nemožno tento záverečný text uvedenej dohody považovať za prejavy vôle účastníčok konania smerujúce k vzniku práva   navrhovateľky   na   odstupné.   So   zreteľom   na   výsledkami   dokazovania   preukázané postoje účastníčok v čase uzatvorenia dohody z 23. apríla 2002 jednak v otázke samotného skončenia pracovnoprávneho vzťahu, jednak v otázke odstupného (predovšetkým ich zhodné presvedčenie   v   čase   robenia   tohto   úkonu,   že   kolektívna   zmluva   nestratila   platnosť a zaväzuje   obe   strany   daného   pracovnoprávneho   vzťahu),   treba   túto   dohodu   ako   celok považovať   za   jediný   právny   úkon,   ktorým   sa   účastníčky   dohodli   (len)   na   skončení pracovného   pomeru.   Vyššie   citovaný   záverečný   text,   v   ktorom   sa   spomína   odstupné, sám osebe   nevykazuje   znaky   právneho   úkonu,   lebo   neobsahuje   prejavy   vôle   účastníčok smerujúce k vzniku práva. Nie je samostatným právnym úkonom (dohodou o odstupnom), ktorým   by   sa   po   dosiahnutí   zhodnej   vôle   účastníčok   zakladalo   právo   na   odstupné, ale je len súčasťou iného právneho úkonu (dohody o skončení pracovnoprávneho vzťahu), v rámci ktorého tento text poukazuje na objektívne právo, z ktorého konajúci zamestnávateľ a zamestnankyňa vyvodzovali názor, že zamestnankyňa má nárok na odstupné vyplývajúci zo zákona a kolektívnej zmluvy. Predmetný právny úkon účastníčok konania je v dôsledku toho   (len)   ich   dohodou   o   skončení   pracovného   pomeru,   v   ktorej   sa   konštatuje   právo zamestnanca na odstupné, nie však zároveň aj ich dohodou o odstupnom.

Vzhľadom na závery, ku ktorým dospel dovolací súd v predchádzajúcom odseku, nebolo v do volacom konaní možné vysloviť súhlas s názorom generálneho prokurátora, že nárok   na   odstupné   pre   navrhovateľku   vyplýva   z   ich   dohody   o   odstupnom.   Keďže sa dovolací   súd   nestotožnil   s   názorom,   že   účastníčky   právnym   úkonom   prejavili   vôľu smerujúcu   k   vzniku   práva   navrhovateľky   na   odstupné,   nezaoberal   sa   otázkou   platnosti (ani záväznosti) právneho úkonu, ktorý podľa jeho názoru nebol urobený.»

Z uvedeného   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   dôsledne   vysporiadal   so   všetkými námietkami vznesenými sťažovateľkou.

Podľa   stabilnej   judikatúry   ústavného   súdu   súčasťou   základného   práva na prerokovanie veci ústavným súdom nie je neúspech v konaní.

Ak preskúmanie namietaného postupu, resp. rozhodnutia všeobecného súdu v rámci predbežného   prerokovania   veci   ústavným   súdom   nesignalizuje   možnosť   porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľky, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po   prijatí   sťažnosť   na   ďalšie   konanie,   ústavný   súd   považuje   túto   sťažnosť   za   zjavne neopodstatnenú (II. ÚS 101/03, I. ÚS 104/04).

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že nezistil žiadnu súvislosť medzi namietaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   3   M   Cdo   8/2007   z 26.   októbra   2007 a označenými   právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namietala,   a preto   sťažnosť odmietol   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti   podľa   § 25   ods.   2   zákona   o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať   sa ďalšími požiadavkami v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. septembra 2008