znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/07-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. októbra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť T, d. d., so sídlom S., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., Advokátska kancelária, B., vo veci   namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46   ods.   1   a   čl.   35   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Okresného   súdu Bratislava   I z 5.   januára   2006   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   34   Exre   1084/2005   a uznesením   Krajského   súdu   v   Bratislave   z 28.   apríla   2006   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 3 Cob 28/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T., d. d., o d m i e t a.  

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. septembra 2006 doručená sťažnosť T., d. d., so sídlom S. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie základného práva na podnikanie zaručeného čl. 35 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva   na   súdnu   ochranu   zaručeného čl. 46 ods. 1   ústavy   uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I   (ďalej   len   „okresný   súd“) z 5. januára 2006 v konaní vedenom pod sp. zn. 34 Exre 1084/2005 a uznesením Krajského súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   z 28.   apríla   2006   v konaní   vedenom pod sp. zn. 3 Cob 28/06.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ podal okresnému súdu 12. apríla 2005 návrh na zrušenie obchodnej spoločnosti T., s. r. o., B. (ďalej len „spoločnosť“) ako jej spoločník.   Dôvodom   na   jej   zrušenie   malo   byť   podľa   sťažovateľa   naplnenie   skutkovej podstaty uvedenej v § 68 ods. 6 písm. a) zák. č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „Obchodný   zákonník“).   Sťažovateľ   tvrdil,   že   valné zhromaždenie spoločnosti sa v čase podania návrhu okresnému súdu nekonalo už takmer tri roky.   Okresný   súd   uznesením   z 5. januára   2006   návrh   sťažovateľa   zamietol   na   základe zistenia, že valné zhromaždenia spoločnosti sa v rokoch 2003 a 2004 konali, avšak neboli uznášaniaschopné   z   dôvodu   neprítomnosti   spoločníkov   s väčšinovým   podielom.   Toto uznesenie napadol sťažovateľ odvolaním z 20. januára 2006, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením z 28. apríla 2006 tak, že prvostupňové rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Vo svojom   uznesení   sa   krajský   súd   stotožnil   s odôvodnením   prvostupňového   súdu,   ako   aj s jeho interpretáciou § 68 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka.

Porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy sťažovateľ vidí v tom, že okresný súd a krajský súd nevykonali ústavne súladnú interpretáciu právnej normy, ktorú predmetnými rozhodnutiami aplikovali.   Ich   výklad   ustanovenia   §   68   ods.   6   písm.   a)   Obchodného   zákonníka „bol ústavne nesúladný a bol v rozpore s princípmi právneho štátu vrátane rozporu s ústavou garantovanými   základnými   právami   sťažovateľa,   ktoré   tým   boli   porušené“. Sťažovateľ poukazujúc   na   rozhodnutia   ústavného   súdu   (I.   ÚS   48/02)   namietol   aj neodôvodnenosť a arbitrárnosť záverov žalovaných súdov. Podľa jeho názoru sa „...všeobecné súdy natoľko odchýlili od znenia ustanovenia § 68 ods. 6 Obchodného zákonníka, že zásadne popreli ich účel a význam“.

Právo podnikať zaručené čl. 35 ods. 1 ústavy obsahuje podľa sťažovateľa „možnosť osoby   (právnickej   alebo   fyzickej)   vykonávať   podnikateľskú   činnosť   –   zúčastňovať   sa hospodárskej súťaže – spôsobom a vo formách upravených zákonom, (...) možnosť osoby založiť obchodnú spoločnosť, stať sa jej spoločníkom, menovať jej konateľa a podobne, to všetko spôsobom stanoveným v zákone,   právo zo spoločnosti   vystúpiť,   ako aj napríklad vo všeobecnosti   a za   splnenia   zákonom   stanovených   podmienok   právo   na   vyplatenie vyrovnávacieho zostatku alebo právo spoločníka (ba dokonca jeho povinnosť) podať návrh na vyhlásenie konkurzu, (...) právo na to, aby všeobecné súdy pri výkone svojej pôsobnosti súvisiacej   s  ,reguláciou‘ podnikania   riadne   aplikovali   a vykladali   právne   normy, ktoré podnikanie upravujú“. Sťažovateľ tvrdil, že okresný súd aj krajský súd takto vnímané právo svojimi rozhodnutiami porušili.

Sťažovateľ v sťažnosti žiada, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vydal tento nález:

„1.   Uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   I sp.   zn.   24   Exre   1084/2005 z 5. januára 2006 bolo porušené základné právo obchodnej spoločnosti T., d. d. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 28/06 z 28. apríla 2006 bolo porušené základné právo obchodnej spoločnosti T., d. d. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

3.   Zrušuje sa uznesenie   Okresného súdu   Bratislava   I sp.   zn.   24 Exre 1084/2005 z 5. januára 2006 a uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 28/06 z 28. apríla 2006 a vec sa vracia súdu na ďalšie konanie

4.   Okresný   súd   Bratislava   I   a   Krajský   súdu   v Bratislave   sú   povinné   nahradiť obchodnej spoločnosti T., d. d. spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 10.238,- Sk vrátane DPH do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu na účet advokáta JUDr. M. M.“II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

1.   Sťažovateľ   sa   v petite   okrem   iného   domáha,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že uznesením okresného súdu sp. zn. 34 Exre 1084/2005 z 5. januára 2006 bolo porušené jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jeho základné právo podnikať podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a zároveň navrhol, aby ústavný súd toto uznesenie zrušil.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu   poskytnúť   ochranu   základným   právam   a   slobodám   sa   uplatňuje   na   princípe subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   poskytuje   uvedenú   ochranu   iba   vtedy,   ak   ju neposkytujú všeobecné súdy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu mal sťažovateľ právo odvolať sa, ktoré aj využil. O odvolaní rozhodoval krajský súd, v právomoci ktorého bolo poskytnúť ochranu označeným základným právam a ďalším právam sťažovateľa, čím je v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu. Z týchto dôvodov ústavný súd v tejto časti sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci.

2.   Tú   časť   sťažnosti,   ktorá   obsahuje   rovnaké   námietky   a návrhy   v petite   ako v prípade   okresného   súdu,   ale   týka   sa   uznesenia   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   28/06 z 28. apríla   2006,   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   preskúmal   aj   z hľadiska existencie dôvodov na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodov zjavnej   neopodstatnenosti.   Z   vecnej   stránky   bral   pritom   do   úvahy   aj   obsah   a dôvody predmetného rozhodnutia okresného súdu.

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Úloha ústavného   súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   návrhu   teda   nespočíva   v tom,   aby   určil, či preskúmanie   veci   predloženej   navrhovateľom   odhalí   existenciu   porušenia   niektorého z práv   alebo   slobôd   zaručených   ústavou,   ale   spočíva   len   v tom,   aby   určil,   či   toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (I. ÚS 4/00).

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú   súvislosť   medzi   namietaným   postupom   orgánu   štátu   a základným   právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).

Ústavný   súd   z predloženej   sťažnosti   a jej   príloh   zistil,   že   právnym   základom pre rozhodnutia okresného súdu   i krajského súdu   a dôvodom   nespokojnosti sťažovateľa s nimi   bol   doslovný   výklad   ustanovenia   §   68   ods.   6   písm.   a)   Obchodného   zákonníka, podľa ktorého súd na návrh štátneho orgánu, na návrh osoby, ktorá osvedčí právny záujem, alebo   aj   z vlastného   podnetu   rozhodne   o zrušení   spoločnosti,   ak   sa   v príslušnom kalendárnom roku nekonalo valné zhromaždenie alebo ak v čase dlhšom ako tri mesiace neboli ustanovené orgány spoločnosti. Sťažovateľ pojem „konanie valného zhromaždenia“ interpretuje   extenzívnejšie,   tak,   že   valné   zhromaždenie   sa   koná   len   vtedy,   ak   je   jeho výsledkom určitá aktivita, určitý relevantný výstup (napr. predovšetkým uznesenie alebo iná forma prijatého rozhodnutia). Neschopnosť uznášania, sa podľa jeho názoru, spôsobuje, že napriek zvolaniu i vyhotoveniu zápisnice sa valné zhromaždenie „nekonalo“. Okresný súd ani krajský súd však túto právnu argumentáciu neakceptovali.

Ústavný súd tu poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, podľa ktorej nie je zásadne oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho pri výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k rozhodnutiu,   ani preskúmavať,   či   v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne   závery   zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie všeobecného súdu v prípade,   ak v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 268/05).

Preto sa ústavný súd zameral na preskúmanie zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie § 68 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka žalovanými súdmi s ústavou.

Vzhľadom na znenie úvodnej vety § 68 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka (Súd na   návrh   štátneho   orgánu,   na   návrh   osoby,   ktorá   osvedčí   právny   záujem,   alebo aj z vlastného   podnetu   rozhodne   o   zrušení   spoločnosti,   ak...)   ústavný   súd   uvádza, že možnosť zrušenia obchodnej spoločnosti súdom na základe tohto ustanovenia neslúži výlučne   ochrane   záujmov   spoločníka   pred   konaním   či   nekonaním   orgánov   obchodnej spoločnosti. Legitimácia na podanie návrhu na zrušenie spoločnosti totiž nie je vyhradená iba   spoločníkovi.   Účelom   predmetného   ustanovenia   Obchodného   zákonníka   je zabrániť neželanej   pasivite   obchodnej   spoločnosti,   ktorá   však   v konkrétnom   prípade   ani   nemusí poškodzovať záujmy ktoréhokoľvek zo spoločníkov.

Sťažovateľ vo svojom návrhu z 12. apríla 2005, ktorý podal súdu prvého stupňa, preukázal svoj právny záujem na zrušení spoločnosti vlastníctvom ochranných známok, ktoré používa spoločnosť. Poukázal tiež na ustanovenie spoločenskej zmluvy (bod 4.12), ktoré mu nedáva „reálnu možnosť akokoľvek ovplyvniť či už zmenu obchodného mena tejto spoločnosti, alebo zmenu obchodnej činnosti, v ktorej súvislosti by bolo potrebné vymeniť konateľa, čo je nemožné, nakoľko konateľ je aj spoločníkom z čoho vyplýva, že by musel za svoje odvolanie hlasovať“. Ústavný súd k tomu uvádza, že § 68 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka   nedáva   všeobecnému   súdu   licenciu   na ochranu   takto   vymedzených   záujmov spoločníka   obchodnej   spoločnosti.   Požiadavka   výkladu   uvedeného   ustanovenia Obchodného   zákonníka   spôsobom   konformným   s čl. 35 ods.   1   ústavy   by   musela v okolnostiach   posudzovaného   prípadu   viesť   všeobecný   súd   k zrušeniu   spoločnosti   len v tom prípade, ak by Obchodný zákonník a iné právne predpisy neposkytovali spoločníkovi spoločnosti   s ručením   obmedzeným aj iné možnosti   ochrany svojich   právnych   záujmov pred takým   postupom   a   konaním   orgánov   spoločnosti,   ktoré sťažovateľ   v konaniach pred okresným súdom i krajským súdom namietal.

Ústavný súd v tejto súvislosti predovšetkým pripomína princíp zmluvnej voľnosti, ktorá sa v obchodnom práve ako v odvetví súkromného práva uplatňuje aj pri uzatváraní spoločenskej zmluvy, ktorou sa zakladá obchodná spoločnosť. Ak sťažovateľ poukazuje na znenie ustanovenia spoločenskej zmluvy, ktoré mu podľa jeho názoru bráni v účinnej ochrane jeho záujmov, potom ústavný súd zdôrazňuje skutočnosť, že s takýmto znením spoločenskej   zmluvy   vyjadril   sťažovateľ   súhlas   svojím   podpisom   v čase   zakladania spoločnosti, čím akceptoval aj ustanovenie, ktoré v súčasnosti hodnotí kriticky. Uvedené ustanovenie spoločenskej zmluvy (bod 4.12) by sťažovateľovi ako spoločníkovi spoločnosti umožnilo dosiahnuť „zmenu obchodného mena tejto spoločnosti, alebo zmenu obchodnej činnosti“ iba   v tom   prípade,   ak by   s uznesením   o zmene   súhlasili   všetci   spoločníci. Prípadný   nesúhlas   všetkých   spoločníkov   na   zasadnutí   valného   zhromaždenia,   a tým   aj neprijatie   uznesenia   by   však   nebolo   možné   interpretovať   ako   „nekonanie“   valného zhromaždenia.

Ak   sťažovateľ   nemá   záujem   o ďalšie   pôsobenie   v spoločnosti   ako   spoločník, Obchodný zákonník mu umožňuje dohodnúť sa s ostatnými spoločníkmi o skončení jeho účasti   v spoločnosti.   Obchodný   zákonník   ale   obsahuje   aj   viacero   ustanovení,   ktoré sťažovateľ   ako   spoločník   spoločnosti   s ručením   obmedzeným   môže   účinne   využiť   na ochranu svojich záujmov, ak dohoda pre neprekonateľné rozpory s ostatnými spoločníkmi nie je možná. Ide napríklad o:

§ 129 ods. 2 Obchodného zákonníka, ktorý priznáva spoločníkom oprávnenie zvolať valné zhromaždenie, ak tak neurobí konateľ,

§   130   Obchodného   zákonníka   umožňujúci   spoločníkom   spoločnosti   s ručením obmedzeným prijímať rozhodnutia aj mimo valného zhromaždenia,

§   148   ods.   1   Obchodného   zákonníka,   podľa   ktorého   síce   spoločník   nemôže zo spoločnosti   vystúpiť,   môže   však   navrhnúť,   aby   súd   zrušil   jeho   účasť   v spoločnosti, ak nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby v spoločnosti zotrval.

V súvislosti   s ochrannou   známkou,   ktorej   majiteľom   je   sťažovateľ,   ústavný   súd poukazuje   aj   na   ustanovenia   zákona   č.   55/1997   Z.   z.   o ochranných   známkach   v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ochranných   známkach“),   ktoré   bez   súhlasu majiteľa   ochrannej   známky   neumožňujú   nikomu   používať   označenie   zhodné   alebo zameniteľné   s jeho   ochrannou   známkou   (§   25   ods.   1   zákona   o ochranných   známkach) a majiteľovi ochrannej známky garantujú právo domáhať sa voči každému zákazu používať jeho   ochrannú   známku   alebo   označenie   s   ňou   zameniteľné   (§   26   ods.   1   zákona o ochranných známkach).

Podľa čl. 51 ods. 1 ústavy domáhať sa práv uvedených v čl. 35 ústavy sa možno len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Všeobecné súdy musia uvedené medze vo svojej právnoaplikačnej činnosti rešpektovať. Z doterajšej judikatúry ústavného súdu plynie, že jeho právomoc vec meritórne skúmať je založená výlučne v prípadoch, keď medzi   napadnutým   rozhodnutím   alebo   postupom   dotknutého   orgánu   a namietaným porušením základných práv a slobôd existuje súvislosť, z ktorej vyplýva otázka ústavného významu a intenzity (mutatis mutandis   I. ÚS 19/02). O porušení čl. 35 ods. 1 ústavy by v posudzovanom   prípade   bolo možné hovoriť   len   vtedy,   ak by rozhodnutia   žalovaných súdov   predstavovali   takú   aplikáciu   medzí   určených   Obchodným   zákonníkom   a inými právnymi predpismi pre domáhanie sa sťažovateľových práv, ktorá by zasahovala ústavou garantované   právo   podnikať   v intenzite   prekračujúcej   čl.   13   ods.   4   ústavy.   Uvedené ustanovenia Obchodného zákonníka i zákona o ochranných známkach však zabezpečujú, že zamietnutie   sťažovateľovho   návrhu   na   zrušenie   spoločnosti   nemožno   považovať za porušujúce   podstatu   a zmysel   jeho   práva   podnikať,   ktoré   mu   priznáva   ústava v čl. 35 ods. 1. Pojem   „konanie   valného   zhromaždenia“   by   bolo   potrebné   vykladať   tak rozširujúco, ako to požadoval sťažovateľ, len vtedy, ak by iné právne normy neposkytovali jeho právu podnikať účinnú ochranu. V takom prípade by totiž doslovný výklad okresného súdu   i krajského   súdu   mohol   spôsobiť   popretie   podstaty   a zmyslu   práva   garantovaného čl. 35   ods.   1   ústavy. Ústavný   súd   sa   preto   stotožňuje   s doslovným   výkladom § 68 ods. 6 písm. a)   Obchodného   zákonníka   v odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu z 28. apríla 2006: „Ako správne zistil súd prvého stupňa, valné zhromaždenia boli riadne zvolané, to znamená, že sa konali (konateľ Ing. V. M. predložil okresnému súdu doklady preukazujúce   riadne   zvolanie   valných   zhromaždení   v r.   2003   a 2004,   ako   aj   zápisnice z týchto   valných   zhromaždení,   pozn.),   len   vzhľadom   na   neúčasť   navrhovateľa   ako spoločníka a ďalšieho spoločníka neboli uznášaniaschopné.“

V prípade   sťažovateľom   namietaného   porušenia   základného   práva   zaručeného čl. 46 ods.   1   ústavy,   ústavný   súd   berúc   do   úvahy   okolnosti   posudzovaného   prípadu poukazuje na priamu súvislosť základného práva na súdnu ochranu s právom garantovaným v čl. 35 ods. 1 ústavy. Sťažovateľ totiž videl porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy hlavne v tom, že rozhodnutia všeobecných súdov sú výsledkom ústavne nesúladného výkladu ustanovenia § 68 ods. 6 písm. a) Obchodného zákonníka. Ústavný súd konštatuje, že závery krajského súdu   v napadnutom   uznesení   (ktoré   sa   vecne   zhodujú   so   závermi   prvostupňového rozhodnutia okresného súdu) nemožno považovať za arbitrárne ani neodôvodnené. Z príloh sťažnosti   vyplýva,   že   oba   súdy   sa   meritórne   zaoberali   podaniami   sťažovateľa a v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   logicky   zodpovedali   všetky   otázky,   ktoré   mali zásadný význam pre tvorbu ich právnych záverov.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodov zjavnej neopodstatnenosti. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007