znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/06-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2006   predbežne   prerokoval   sťažnosť   PharmDr.   Ľ.   H.,   V.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. M. B., Ž., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   svojho   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici č. k. 39-24 K 406/01-57 z 2. septembra 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 2 Obo 21/2006-1105 z 26. januára 2006, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť PharmDr. Ľ. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 16. marca 2006   doručená   sťažnosť   PharmDr.   Ľ.   H.,   V.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., v ktorej namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46   ods.   1   a   2   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), ako aj svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 39-24 K 406/01-57 z 2. septembra 2002 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 2 Obo 21/2006-1105 z 26. januára 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a jej   príloh   vyplýva,   že   P.,   s. r. o.,   so   sídlom   P.   (ďalej len „navrhovateľka“),   podala   krajskému   súdu   proti   sťažovateľke   návrh   na   vyhlásenie konkurzu,   ktorý   je   vedený   pod   sp. zn.   29-24 K 406/01. V   predmetnej   konkurznej   veci uznesením   č.   k.   39-24 K 406/01-36   zo   16. augusta 2002   krajský   súd   vyhlásil   konkurz na majetok sťažovateľky ako dlžníčky (úpadcu) – (...) A., so sídlom V., a súčasne ustanovil za správcu konkurznej podstaty JUDr. P. N. Predmetné uznesenie krajského súdu   bolo sťažovateľke doručené až 3. septembra 2002.

Krajský   súd   opravným   uznesením   sp. zn.   39-24 K 406/01   z   22. augusta 2002 (správne   sp. zn. 39-24 K 406/01   z   23. augusta 2002;   pozn.)   opravil   uznesenie zo 16. augusta 2002,   proti   ktorému   sťažovateľka   podala   odvolanie.   Najvyšší   súd   toto odvolanie svojím uznesením č. k. 1 Obo 268/2002 z 30. októbra 2002 odmietol ako podané oneskorene ešte pred doručením uznesenia o vyhlásení konkurzu v tejto veci sťažovateľke 27. augusta 2002. Navrhovateľka zobrala svoj návrh na vyhlásenie konkurzu v tejto veci v celom rozsahu späť podaním osobne doručeným krajskému súdu 28. augusta 2002.

Vzhľadom   na   to,   že   sťažovateľka   podala   odvolanie   voči   opravnému   uzneseniu 23. augusta 2002 a súčasne mala vedomosť o tom, že navrhovateľka zobrala svoj návrh na vyhlásenie   konkurzu   v   tejto   veci   v   celom   rozsahu   späť,   po   doručení   uvedeného uznesenia   3. septembra 2002   nepodala   odvolanie,   pretože   sa   domnievala,   že   neexistuje dôvod, aby súd v konkurznom konaní ďalej pokračoval. Keďže na strane navrhovateľov nikto nepristúpil do konania a súd nemal doručený nesúhlas sťažovateľky so späťvzatím návrhu, sťažovateľka bola presvedčená, že sú splnené všetky podmienky pre to, aby súd konanie zastavil.

Krajský súd v predmetnej veci uznesením č. k. 39-24 K 406/01-57 z 2. septembra 2002   nepripustil   späťvzatie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu.   Najvyšší   súd   toto uznesenie krajského   súdu   z   2. septembra 2002   následne   potvrdil   svojím   uznesením č. k. 2 Obo 21/2006-1105 z 26. januára 2006, pričom podľa sťažovateľky je odôvodnenie tohto   uznesenia   pomerne   stručné,   odvoláva   sa   na   zákonné   ustanovenia   zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní platného v čase vyhlásenia konkurzu (ďalej len „zákon o konkurze a vyrovnaní“), ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), avšak nevysporiadava sa so všetkými sťažovateľkinými námietkami, ktoré uviedla v podanom odvolaní zo 16. januára 2006.

Uznesenie   najvyššieho   súdu   z   26. januára 2006   sa   stalo   právoplatným a vykonateľným   13. februára 2006   a   podľa   názoru   sťažovateľky   je   nezákonné a nespravodlivé, pretože je v rozpore s § 4a ods. 3, § 16 ods. 6 a § 66e ods. 1 zákona o konkurze a vyrovnaní v platnom znení, ako aj v rozpore s § 96 ods. 1 a 2 OSP.

Z   uznesenia   krajského   súdu   z   2. septembra 2006   je   nepochybne   zrejmé,   že   súd nepripustil   späťvzatie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   z   toho   dôvodu,   že   podľa prvostupňového súdu dispozičná zásada v konkurznom konaní je obmedzená tým, že návrh na vyhlásenie konkurzu je možné vziať späť len do   vyhlásenia konkurzu. Podľa   súdu v tomto   prípade   navrhovateľ   vzal   návrh   späť   po   vyhlásení   konkurzu,   a   preto   je   jeho späťvzatie   právne   neúčinné,   pretože   vyhlásením   konkurzu   na   majetok   sťažovateľky ako dlžníčky (úpadcu) nastali účinky konkurzu vyvesením uznesenia na tabuli súdu.

Sťažovateľka   uviedla,   že   sa   s   týmito   závermi   súdu   nestotožňuje   a   tvrdí, že sú v rozpore s platnou právnou úpravou a skutočným stavom zisteným v predmetnej právnej veci.

O   existencii   uznesenia   krajského   súdu   z   2. septembra 2002   sa   sťažovateľka dozvedela na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v M., Úrade justičnej a kriminálnej polície Policajného zboru M. vo veci vedenej pod sp. zn. ČVS: ORP-633/OEK-MT-2004. Na základe tohto zistenia sa sťažovateľka listom z 19. augusta 2005 domáhala doručenia tohto uznesenia, avšak bezvýsledne. Následne opätovne žiadosťou z 27. septembra 2005 adresovanou predsedovi krajského súdu požiadala o jeho doručenie. Predseda krajského súdu odpovedal na túto žiadosť oznámením č. Spr. 11566/03, v ktorom jej uviedol spôsob, ktorým sa môže domáhať doručenia predmetného uznesenia (prostredníctvom realizácie sťažovateľkinho práva nazrieť do spisu).

Sťažovateľkin   právny   zástupca   nahliadol   do   spisu   krajského   súdu   21. decembra 2005, avšak predmetné uznesenie mu nebolo doručené spôsobom procesne upraveným, a preto sťažovateľka znovu 22. decembra 2005 zaslala krajskému súdu písomnú žiadosť o doručenie citovaného uznesenia.

Predmetné uznesenie bolo sťažovateľke doručené až 11. januára 2006 napriek tomu, že už predtým sa niekoľkokrát osobne, telefonicky a napokon i písomne jeho doručenia domáhala a navyše bez toho, aby na ňom bola vyznačená jeho právoplatnosť. S ohľadom na tieto skutočnosti zastáva sťažovateľka názor, že takýmto postupom došlo v tejto veci k procesnému pochybeniu súdu.

Krajský   súd   nevyznačenie   právoplatnosti   odôvodňoval   formálnymi dôvodmi   tak, ako je to zrejmé z vyjadrenia k žiadosti vo veci sp. zn. ČVS: ORP-633/OEK-MT-2004 z 24. augusta 2005. Sťažovateľka ďalej uviedla, že formálne dôvody platný OSP ani zákon o konkurze a vyrovnaní neupravuje, teda takéto odôvodnenie nevyznačenia právoplatnosti na predmetnom uznesení bolo podľa nej taktiež v rozpore s platnou právnou úpravou.

Podľa sťažovateľky na základe § 90 OSP mal súd konať na strane odporcov s ňou ako s osobou, ktorú zákon za účastníka konania označuje, a toto uznesenie jej mal riadne doručiť.

Sťažovateľka uviedla, že s ohľadom na § 168 ods. 2 a § 170 ods. 1 OSP a v súlade s poučením,   ktoré   bolo   uvedené   v   uznesení   krajského   súdu   z   2. septembra 2002, súd v predmetnej veci nemohol konať pokiaľ toto uznesenie nenadobudlo právoplatnosť, pretože   zákon   o   konkurze   a   vyrovnaní   nemá   špeciálnu   právnu   úpravu   pokiaľ ide o späťvzatie   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   a   § 13   ods. 6   zákona   o   konkurze a vyrovnaní sa týka vyhlásenia konkurzu, a nie späťvzatia návrhu na vyhlásenie konkurzu.

Podľa sťažovateľky v predmetnej veci neexistoval žiaden zákonný dôvod, pre ktorý by súd nemal pripustiť späťvzatie návrhu navrhovateľkou a konanie zastaviť.

Sťažovateľka taktiež poukázala na skutočnosť, že v inej konkurznej veci tej istej navrhovateľky,   ale   iného   úpadcu,   vedenej   krajským   súdom   pod   č.   k.   39-24 K 405/01 rozhodol   prvostupňový   súd   taktiež   uznesením,   že   späťvzatie   návrhu   na   vyhlásenie konkurzu nepripúšťa - pod č. k. 39-24 K 405/01-80 z 2. septembra 2002 - a po podanom odvolaní najvyšší súd uznesením sp. zn. 2 Obo 280/02 z 18. novembra 2002 rozhodol tak, že pripustil späťvzatie návrhu navrhovateľky na vyhlásenie konkurzu, citované uznesenie zrušil a konanie vo veci zastavil.

Okrem   uvedených   skutočností   sťažovateľka   poukázala   aj   na   to,   že   podľa   nej konkurz   na   jej   majetok   nemal   byť   vôbec   vyhlásený,   resp.   pokiaľ   i   bol   vyhlásený, do konkurznej   podstaty   by   nemal   patriť   majetok,   ktorého   sa   nemôže   týkať   výkon rozhodnutia.

V predmetnom konaní došlo podľa sťažovateľky k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nesprávnym   postupom   súdov   najmä   pri   tom,   keď   spôsobili   prieťahy   nedoručením rozhodnutia   č. k.   39-24 K 406/01-57   po   jeho   vyhotovení   a   jednak   nezákonnosťou uznesenia najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 21/2006-1105 z 26. januára 2006, ktorý vo výroku rozhodol   inak   ako   v   obdobnej   konkurznej   veci   vedenej   krajským   súdom pod č. k. 39-24 K 405/01, v ktorej uznesením sp. zn. 2 Obo 280/02 z 18. novembra 2002 zmenil rozhodnutie prvostupňového   súdu,   pripustil   späťvzatie návrhu, zrušil   uznesenie krajského súdu a konanie zastavil.

Podľa sťažovateľky nie je možné odôvodňovať prieťahy nadmerným množstvom vecí,   v ktorých   musí prvostupňový súd konať,   a ani rozdielnosť   vyslovených   záverov v jednotlivých   uzneseniach   najvyššieho   súdu   nemožno   podľa   nej   odôvodniť   tým, že ide o rôzne veci týkajúce sa iných účastníkov konania, pretože pokiaľ postup účastníkov konania   v   týchto   rôznych   veciach   bol   rovnaký,   i   závery   odvolacieho   súdu   podľa príslušných nezmenených zákonných ustanovení by mali byť rovnaké.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:

„Právo Pharm. Dr. Ľ. H., (...), bytom V., priznané čl. 46 ods. 1, 2, článkom 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v rozhodnutiach vydaných na Najvyššom súde SR č. k. 2 Obo 21/2006-1105 a na Krajskom súde v Banskej Bystrici, v konaní vedenom pod č. k. 39-24 K 406/01-57 zo dňa 2. 9. 2002, bolo porušené.

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   č.   k.   2   Obo   21/2006-1105   zo   dňa   26. 1. 2006, uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 39-24 K 406/01-57 sa zrušujú a vec sa vracia Najvyššiemu súdu SR na nové konanie a rozhodnutie.

Pharm.   Dr.   Ľ.   H.   sa   priznáva   primerané   zadosťučinenie   vo   výške   100 000 Sk (slovom:   stotisíc   korún   slovenských),   ktoré   je   Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   povinný zaplatiť   sťažovateľke   Pharm.   Dr.   Ľ.   H.   v   lehote   dvoch   mesiacov   od vydania   nálezu Ústavného súdu SR.

Krajský   súd   v   Banskej   Bystrici   je   povinný   zaplatiť   trovy   právneho   zastúpenia Pharm. Dr. Ľ. H. na účet právnej zástupkyne, JUDr. M. B., založený v S., a. s. pobočka Ž., (...), vo výške 6 887,50 Sk, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   sťažovateľky   podaním č. k. KP 8/06-24   z   3. júla 2006   vyjadril   najvyšší   súd   prostredníctvom   svojho   predsedu. Predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení uviedol:

„1. Sťažnosťou   napadnuté   rozhodnutie   považujem   za   vecne   správne.   Sťažnosť zrejme   neberie   do   úvahy   základnú   zásadu   platnú   v   konkurznom   konaní,   že   účinky vyhlásenia   konkurzu   nastávajú,   bez   ohľadu   na   právoplatnosť,   vyvesením   uznesenia na úradnej tabuli súdu (§ 13 ods. 5 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní). Keďže § 4a ods. 3 viaže zánik dispozičného práva navrhovateľa na vyhlásenie konkurzu, môže   navrhovateľ   vziať   návrh   na   vyhlásenie   konkurzu   späť   do   vyvesenia   uznesenia   o vyhlásení konkurzu na úradnej tabuli. Okamihom vyvesenia je konkurz vyhlásený a návrh už nemožno účinne vziať späť. Takáto úprava možnosti vziať návrh späť, vzhľadom na § 66e ods. 1 zákona o konkurze, vylučuje v konkurznom konaní použitie § 208 O. s. p. K rovnakému záveru dospela výkladom súdna prax už predtým, ako bolo do zákona o   konkurze   a   vyrovnaní   novelou   (zák.   č.   12/1998   Z.   z.)   doplnené   terajšie   ustanovenie § 4a ods. 3 a § 66e (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. septembra 1994 sp.   zn.   4 Obo 227/94   uverejnené   v   Zbierke   rozhodnutí   a   stanovísk   súdov   Slovenskej republiky pod č. 35 v zošite 4 ročník 1995). K rovnakému stanovisku dospel aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze z 27. mája 2004 sp. zn. II. ÚS 172/03-34, keď na str. 11 zdôraznil, že použitie § 208 O. s. p. je v konkurznom konaní vylúčené priamo zákonom o konkurze   a   vyrovnaní   (§   4a   ods.   3).   Sťažnosť   považujem   za   zjavne   neopodstatnenú a navrhujem ju odmietnuť.

2. Pripájame   žiadané   rozhodnutie   sp.   zn.   2   Obo   280/02   z   18.   novembra   2002. Musím   konštatovať,   že   v   tomto   rozhodnutí   senát   zaujal   opačné   stanovisko.   Vychádzal zrejme   z názoru,   že   § 4a   ods.   3   zákona   o   konkurze   a   vyrovnaní   je   použiteľný   len   do vyhlásenia konkurzu. Od vyhlásenia rozhodnutia do jeho právoplatnosti sa má aplikovať § 208 O. s. p. Ide o ojedinelé rozhodnutie a rozhodovacia prax sa postupne zjednotila aj v dôsledku rozhodnutia päťčlenného dovolacieho senátu z 28. januára 2003 sp. zn. Obdo V 3/2003,   ktoré   bolo   predmetom   rozhodovania   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky v už spomenutom náleze II. ÚS 172/03-34.“

II.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo veciach,   na prerokovanie ktorých   nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k. 39-24 K 406/01-57 z 2. septembra 2002

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti taktiež namietala, že uznesením krajského súdu č. k. 39-24 K 406/01-57 z 2. septembra 2002 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože jej toto uznesenie bolo doručené neskoro a podľa nej svojím obsahom odporuje zákonu.

Vo   vzťahu   k   označenému   rozhodnutiu   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje, že vzhľadom   na   princíp   subsidiarity,   ktorý   vyplýva   z   čl. 127   ods.   1   ústavy,   v danom prípade nemá právomoc preskúmavať toto rozhodnutie krajského súdu, pretože jeho postup i rozhodnutie v predmetnej veci už preskúmal na základe riadneho opravného prostriedku (odvolania) sťažovateľky najvyšší súd.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 uvedeného zákona pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Pokiaľ sťažovateľka namietala v petite porušenie jej práv na konanie bez zbytočných prieťahov alebo na konanie v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu z 2. septembra 2002, treba poznamenať, že ide o zjavnú neopodstatnenosť, lebo sťažovateľkou uplatnené práva nemožno porušiť samotným rozhodnutím (ako sa v petite domáhala vysloviť).

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 2 Obo 21/2006-1105 z 26. januára 2006

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namietala,   že   uznesením   najvyššieho   súdu č. k. 2 Obo 21/2006-1105   z   26. januára 2006   boli   porušené   jej   základné   práva   podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože predmetné rozhodnutie je podľa nej nezákonné.

Z   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   ako   odvolacieho   súdu   vyplýva,   že   odvolací   súd potvrdil uznesenie z 2. septembra 2002, ktorým krajský súd rozhodol, že späťvzatie návrhu na   vyhlásenie   konkurzu   nepripúšťa.   V odôvodnení   svojho   rozhodnutia   najvyšší   súd vychádzal z § 4a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, ktorý osobitne upravuje späťvzatie návrhu na vyhlásenie konkurzu, a preto v tomto konaní nie je možné aplikovať ustanovenia OSP. Z uvedeného teda vyplýva, že navrhovateľka podľa najvyššieho súdu mohla vziať účinne späť svoj návrh na vyhlásenie konkurzu iba do vyvesenia uznesenia o vyhlásení konkurzu na úradnej tabuli.

Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   judikatúru,   v rámci ktorej   už   vyslovil,   že   v konkurznom   konaní   je   použitie   §   208   OSP   vylúčené   priamo ustanovením § 4a ods. 3 zákona o konkurze a vyrovnaní, a preto aplikáciou OSP v prípade späťvzatia   návrhu   na   vyhlásenie   konkurzu   po   jeho   vyvesení   na   úradnej   tabuli (do nadobudnutia   jeho   právoplatnosti)   navrhovateľom   by   súdy   použitím   OSP ako neadekvátnej   právnej   úpravy   zasiahli   do   základných   práv   účastníkov   uvedeného konania (m. m. II. ÚS 172/03).

Na uvedenú judikatúru poukázal napokon aj predseda najvyššieho súdu vo svojom vyjadrení v tejto veci.

Pri rozhodovaní v tejto veci ústavný súd taktiež vychádzal z týchto už ustálených právnych záverov a v súlade s nimi možno teda konštatovať, že uznesenie najvyššieho súdu z 26. januára 2006, ktorým bolo potvrdené uznesenie krajského súdu z 2. septembra 2002, je   vecne   správne   a   najvyšší   súd   svojou   rozhodovacou   činnosťou   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy nemohol porušiť.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu práv na konanie bez zbytočných prieťahov alebo na konanie v primeranej lehote podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   rozhodnutím   najvyššieho   súdu   treba   uviesť   (obdobne   ako   pri   rozhodnutí krajského   súdu),   že   k porušeniu   týchto   práv   sťažovateľky   iba   samotným   rozhodnutím najvyššieho súdu dôjsť nemohlo.

Na základe uvedeného   ústavný súd sťažnosť   sťažovateľky   v tejto časti   odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3

Z dôvodov uvedených v častiach II.1 a II.2 tohto uznesenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   rozhodol   tak,   ako   je   to   uvedené   vo   výroku   tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006