znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 292/04-6

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi - farnosti B., zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základného práva zaručeného v čl. 24 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky postupom riaditeľky Základnej školy B. spočívajúcom v nepredĺžení pracovnej zmluvy katechétke farnosti v súvislosti so zabezpečovaním výučby predmetu náboženská výchova na Základnej škole B. a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Rímskokatolíckej cirkvi - farnosti B.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júla 2004 doručená   sťažnosť   (zo   7.   júla   2004)   Rímskokatolíckej   cirkvi   -   farnosti   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. A. T., K., vo veci namietaného porušenia jej základného   práva   zaručeného   v čl.   24   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom riaditeľky Základnej školy B.

Sťažovateľka   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedla,   že k porušeniu jej základného práva zaručeného v čl. 24 ods. 3 ústavy, podľa ktorého cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné   cirkevné   inštitúcie   nezávisle   od   štátnych   orgánov,   došlo   postupom   riaditeľky Základnej školy B., ktorá odmietla predĺžiť katechétke farnosti M. K. pracovnú zmluvu, na základe   ktorej   vyučovala   na   Základnej   škole   B.   predmet   náboženská   výchova, s odôvodnením,   že   menovaná   nespĺňa   kvalifikačné   predpoklady   pre   výučbu   uvedeného predmetu, a to aj napriek tomu, že Okresný úrad Michalovce udelil 25. marca 2002 M. K. výnimku   z vysokoškolského   vzdelania   podľa   §   5   ods.   7   písm.   e)   nariadenia   vlády Slovenskej republiky č. 249/1992 Zb. o platových pomeroch zamestnancov v rozpočtových a v niektorých ďalších organizáciách a orgánoch v znení neskorších predpisov.

Svoje rozhodnutie nepredĺžiť katechétke farnosti M. K. pracovnú zmluvu, na základe ktorej vyučovala na Základnej škole B. predmet náboženská výchova, oznámila riaditeľka Základnej   školy   B.   menovanej   listom   z 1.   júla   2002.   V uvedenom   liste,   kópiu   ktorého predložila sťažovateľka ústavnému súdu v prílohe svojej sťažnosti, sa uvádza: „Dňa 28. 06. 2002   sme   dostali   Vašu   žiadosť   o zmenu   pracovnej   zmluvy.   Vašej   žiadosti   nemôžeme vyhovieť,   pretože   nespĺňate   kvalifikačné   predpoklady   a to   –   vysokoškolské   vzdelanie učiteľského   smeru   a príslušného   predmetu   ktorý   chcete   vyučovať   –   teda   Náboženskú výchovu.

(...) Základná škola B. od 01. 04. 2002 na základe ustanovenia § 5 ods. 1 zákona SNR č. 542/1990   Zb.   o štátnej   správe   v školstve   a v školskej   samospráve   v znení   neskorších predpisov sa stala právnym subjektom. Prechodom na právny subjekt uznala všetky záväzky predchádzajúceho   zamestnávateľa   OÚ   Michalovce.   Medzi   inými   sme   uznali   aj   zmluvu uzatvorenú   do   30.   06.   2002   s Vami   i udelenie   výnimky   zo   vzdelania,   ktorá   Vám   platí dovtedy kým platí Vaša pracovná zmluva.

Od 01. 04. 2002 prijímanie nových zamestnancov sa riadi podľa zákona o verejnej službe SNR 313/2001 Zb. Podľa § 2 odst. 1 písm. c, a odst. 3 písm. b, nespĺňate kvalifikačné predpoklady. Zákon nepozná výnimku.

Riaditeľstvo ZŠ B. má veľký záujem aby všetci pracovníci mali požadované odborné vzdelanie. Táto podmienka platí aj pri uzatváraní aj pri predlžovaní pracovnej zmluvy.“

V tejto súvislosti sťažovateľka namieta: „(...) týmto konaním riaditeľky základnej školy v B. PaeDr. V. V. bolo porušené (...) ústavné právo zakotvené v čl. 24 ods. 3 Ústavy SR. Cirkvi a náboženské spoločnosti spravujú svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov t. j. bez ich rozhodovania alebo ingerencie môžu zabezpečovať výučbu náboženstva.

Sťažovateľ, aby zabezpečil vyučovanie náboženstva na základnej škole v B. musel sám dp. A. Z., farár začať vyučovať náboženstvo na škole.

Podľa platnej legislatívy SR štát hospodársky zabezpečuje činnosť cirkvi. Do toho patrí   aj   finančné   zabezpečenie   učiteľov   náboženstva.   Škola   má   skúmať   kvalifikačné predpoklady, pričom stanovisko cirkvi kto tieto predpoklady spĺňa by malo byť záväzné, za účelom finančného ohodnotenia učiteľa náboženstva.“

Na základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   žiadala, aby ústavný súd   svojím rozhodnutím vyslovil, že postupom riaditeľky Základnej školy B. bolo porušené základné právo Rímskokatolíckej cirkvi - farnosti B. garantované v čl. 24 ods. 3 ústavy zabezpečiť výučbu náboženstva nezávisle od štátnych orgánov.

II.

1. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľky (resp. jej právnej zástupkyne) alebo ďalších účastníkov konania.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

2.   Podľa čl.   24   ods.   3   ústavy   cirkvi   a   náboženské   spoločnosti   spravujú   svoje záležitosti samy, najmä zriaďujú svoje orgány, ustanovujú svojich duchovných, zabezpečujú vyučovanie náboženstva a zakladajú rehoľné a iné cirkevné inštitúcie nezávisle od štátnych orgánov.

Článok 24   ods.   3 ústavy   poskytuje cirkvám   a náboženským spoločnostiam   právo vykonávať v ňom vymenované činnosti   nezávisle od štátnych orgánov. Nezbavuje však cirkvi   a náboženské   spoločnosti   povinnosti   zachovávať pri   všetkých   svojich   činnostiach vrátane činností podľa čl. 24 ods. 3 ústavy (napr. pokiaľ ide o ich pracovnoprávnu alebo občianskoprávnu   stránku)   právny   poriadok   Slovenskej   republiky   (obdobne   napr. III. ÚS 64/00).   Ustanovenie   čl.   24   ods.   3   ústavy   predstavuje   ústavnú   garanciu inštitucionálnej nezávislosti cirkví a náboženských spoločností spočívajúcu v nezávislosti od   rozhodovania   alebo   ingerencie   štátnych   orgánov   v otázkach   duchovného a vnútrocirkevného života, najmä pokiaľ ide o doktrinálne a vieroučné otázky, rozhodovanie o otázkach   organizačnej   štruktúry   a poriadku,   zakladanie   cirkevných   inštitúcií, rozhodovanie   o personálnych   otázkach   týkajúcich   sa   ustanovovania   duchovných a obsadzovania   funkcií   v cirkevných   inštitúciách,   ako   aj   pokiaľ   ide   o vyučovanie náboženstva v cirkevných inštitúciách a ustanovizniach v rámci vnútrocirkevného života.Účelom takto ústavne vymedzenej nezávislosti cirkví a náboženských spoločností je garantovať inštitucionálne podmienky pre reálne uplatnenie základného práva na slobodu vyznania a viery (čl. 24 ods. 1 ústavy), ako aj základného práva slobodne prejavovať svoje náboženstvo   alebo   vieru   (čl.   24   ods.   2   ústavy)   garantovaných   fyzickým   osobám   pod jurisdikciou Slovenskej republiky.

Pokiaľ   ide   o činnosť   cirkví   a náboženských   spoločností   v oblasti   služieb realizovaných vo verejnom záujme vrátane výučby náboženstva (náboženskej výchovy) na základných   a stredných   školách,   ktorých   zriaďovateľom   nie je cirkev   alebo náboženská spoločnosť,   nemožno   z čl.   24   ods.   3   ústavy   vyvodzovať,   že   poverenie   na   výučbu náboženstva (náboženskej výchovy) vydané príslušnou cirkevnou vrchnosťou konkrétnej osobe (kánonická misia) vylučuje oprávnenie riaditeľa školy posúdiť, či uvedená osoba spĺňa   ďalšie   zákonom   ustanovené   predpoklady   pre   výkon   práce   (vrátane   odbornej a pedagogickej spôsobilosti) podľa právnych predpisov Slovenskej republiky, a v rozsahu oprávnení vyplývajúcich mu z príslušných (najmä pracovnoprávnych) predpisov rozhodnúť o   uzavretí,   zmene,   prípadne   skončení   pracovného   pomeru   s takouto   osobou.   Výkon uvedeného   oprávnenia   riaditeľa   školy   nemožno   považovať   za   mocenský   zásah   štátu do autonómneho postavenia cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.

Rozhodnutím riaditeľky školy o nepredĺžení doby, na ktorú bola uzavretá pracovná zmluva s konkrétnou osobou - učiteľkou náboženskej výchovy, nemohlo preto v danom prípade dôjsť k porušeniu čl. 24 ods. 3 ústavy, najmä ak z okolností prípadu vyplýva, že výučba   náboženskej   výchovy   na   danej   škole   mohla   byť   zabezpečená   inou   osobou (duchovným) danej cirkvi.

Táto skutočnosť zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako je uvedené vo výroku rozhodnutia.

Pokiaľ   ide   o otázku   zákonnosti   postupu   riaditeľky   Základnej   školy   B.   ako štatutárneho orgánu zamestnávateľa vo vzťahu k pani M. K. ako zamestnankyni Základnej školy B., túto nebolo potrebné vzhľadom na predmet sťažnosti a okolnosti prípadu osobitne riešiť. Navyše, ide o spor medzi zamestnancom a zamestnávateľom, ktorého prejednanie a rozhodovanie patrí do právomoci všeobecných súdov (§ 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, § 14 Zákonníka práce v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy).

3. Vzhľadom na skutkové okolnosti uvedeného prípadu mal ústavný súd navyše za preukázané,   že   sťažovateľka   podala   ústavnú   sťažnosť   po   uplynutí   zákonom   stanovenej lehoty.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde možno sťažnosť podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu (do základných práv alebo slobôd sťažovateľa). Táto lehota sa pri opatrení alebo inom   zásahu   počíta   odo   dňa,   keď   sa   sťažovateľ   mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu dozvedieť.

Sťažovateľka   sa   už   obrátila   na   ústavný   súd   sťažnosťou   z 24.   februára   2004 doručenou   ústavnému   súdu   26.   februára   2004   (vec   vedená   na   ústavnom   súde   pod sp. zn. III. ÚS 141/04) a následne sťažnosťou zo 14. mája 2004 doručenou ústavnému súdu 17. mája 2004 a doplnenou ďalším podaním z 19. mája 2004 doručeným ústavnému súdu 24. mája 2004 (vec vedená na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 202/04).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľky zo 7. júla 2004 a z k nej pripojených   listinných dôkazov s prihliadnutím na skutočnosti známe zo spisov vo veciach vedených na ústavnom súde pod sp. zn. III. ÚS 141/04 a III. ÚS 202/04 vyplýva, že sťažovateľke bolo nepredĺženie pracovnej zmluvy na miesto katechétky farnosti v súvislosti so zabezpečovaním výučby predmetu náboženská výchova na Základnej škole B. oznámené listom zo 4. októbra 2002 (o čom svedčí obsah listu Inšpektorátu práce Košice z 26. januára 2004). Sťažovateľka sa o uvedených   skutočnostiach,   ktorými   malo   dôjsť   k zásahu   do   ňou   uvedených   práv, nepochybne dozvedela v období od 4. októbra 2002 do 16. mája 2003, keď sa opakovane obrátila v uvedenej veci podnetom na Ministerstvo školstva Slovenskej republiky, ako to vyplýva   z listu   riaditeľky   odboru   kontroly   Ministerstva   školstva   Slovenskej   republiky z 10. júna 2003.

Ústavný   súd   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   v rámci   predbežného   prerokovania návrhu v zmysle § 25 zákona o ústavnom súde vychádza zo svojej konštantnej judikatúry, podľa ktorej sťažnosť v zmysle čl. 127 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. I. ÚS 33/02, II. ÚS 29/02, III. ÚS 55/02, III. ÚS 62/02). Jednou zo zákonných podmienok pre jej prijatie na ďalšie konanie je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu do základných práv alebo slobôd sťažovateľa.

Z uvedeného   vyplýva,   že   zákonom   stanovená   lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pokiaľ ňou sťažovateľka namieta porušenie svojich základných práv a slobôd   postupom,   resp.   rozhodnutím   riaditeľky   Základnej   školy   B.   (zo   sťažnosti sťažovateľky z 24. februára 2004 nebola táto skutočnosť zrejmá vzhľadom na označenie Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky ako orgánu, proti ktorému sťažnosť smeruje), uplynula najneskôr 16. júla 2003.

V čase, keď sa sťažovateľka domáhala ochrany svojich práv na ústavnom súde podľa čl. 127 ústavy vo vzťahu k označenému zásahu zo strany riaditeľky Základnej školy B., lehota stanovená pre tento typ konania pred ústavným súdom už uplynula.

Po predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky dospel ústavný súd k záveru, že okrem zjavnej neopodstatnenosti existuje aj ďalší dôvod brániaci prijatiu sťažnosti na ďalšie konanie spočívajúci v jej oneskorenosti (podaní po zákonom stanovenej lehote).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004