znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 291/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. júna 2015predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,zastúpeného   advokátom   JUDr.   Ondrejom   Krempaským,   Račianska   66,   Bratislava,pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 a čl. 20 ÚstavySlovenskej   republiky,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudskýchpráv a základných   slobôd   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republikysp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. januára2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej   len„sťažovateľ“), pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 48 a čl.20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6 Dohovoru oochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Najvyššiehosúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra2013.

Ako zo sťažnosti vyplýva, sťažovateľ rozhodnutím Colného úradu Prešov (ďalej len„colný úrad“) č. 15162/2009-6292 z 20. marca 2009, ktorým colný úrad podľa § 14a ods. 3zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenáchv sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákono správe daní“) rozhodol o prepadnutí tovaru v prospech štátu – spotrebiteľského balenialiehu 9 ks balení, slivka jemná, 1.0 litra, obj. alkoholu 40 %, ROČ 20601101000400,výrobca   kontrolnej   známky ⬛⬛⬛⬛ zabezpečených   rozhodnutím   colného   úraduč. 51017/2007-6292 z 18. augusta 2007, pretože v konaní neboli odstránené pochybnosti,ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru, vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom(t. j. sťažovateľom) nebol riadne preukázaný pôvod a spôsob nadobudnutia predmetnéhotovaru.   Colné   riaditeľstvo   Slovenskej   republiky   rozhodnutím   sp.   zn.   25906/2009z 13. januára 2011 na odvolanie toto rozhodnutie colného úradu potvrdilo.

Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) a následne najvyšší súd v konanío preskúmanie   zákonnosti   označených   správnych   rozhodnutí   na   základe   žaloby,   resp.odvolania sťažovateľa vyhodnotili ako podstatnú otázku, či žalobca odstránil pochybnosti,ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru. Zhodne skonštatovali, že sťažovateľ neuniesol dôkaznébremeno, pretože nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru.

Najvyšší súd vo svojom rozsudku ustálil, že „V rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán právne závery rozhodnutia podložil   konkrétnymi   dôkazmi,   výpoveďami,   listinami.   Výpovedná   hodnota   dokladov predložených žalobcom (sťažovateľ, pozn.) bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Pokiaľ žalobca tvrdil, že tovar nakúpil   od   fyzickej   osoby   –   podnikateľa: ⬛⬛⬛⬛,   bolo   jeho povinnosťou skutočnosť, že tovar dodala osoba uvedená na predložených dokladoch, aj preukázať. Nestačí len preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie zo   strany   colného   úradu   slúži   až   na   následnú   verifikáciu   skutočností   a   dokladov predkladaných daňovým subjektom.“.

Sťažovateľ popísal rozsah a spôsob pochybení, ktorých sa pri zisťovaní a hodnotenískutkového stavu mali dopustiť colné orgány najmä tým, že nepriznali patričnú dôkaznú siluním predloženým pokladničným dokladom z 25. júna 2007, ktoré mala vystaviť spoločnosť ⬛⬛⬛⬛, a skutočnosti, že všetky balenia dotknutého alkoholu bolioznačené   riadnou   kontrolnou   známkou.   Namietal   hlavne   závery,   že   neuniesol   dôkaznébremeno vo vzťahu k preukázaniu spôsobu nadobudnutia dotknutého tovaru. Dodal, že„v žiadnom rozhodnutí finančných orgánov, ani v rozhodnutí súdov sa nedozvedel, čo a z akého dôvodu mal preukazovať...

Ani z jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej správy sa nedá zistiť, z ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili, že sťažovateľ má uloženú povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádza SBL (spotrebiteľské balenieliehu, pozn.) do daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr. ust. § 10 ods. 1, 2, 8, 12, 21, 28 zákona [zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehua o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v zneníneskorších predpisov (ďalej len,,zákon č. 105/2004 Z. z.“), pozn.].

Sťažovateľ   bol   toho   názoru,   že „finančné   orgány   v   okamihu   dôkaznej   núdze prenášajú dôkazné bremeno na daňový subjekt takým interpretovaním právnych predpisov, ktoré je v rozpore so zmyslom a účelom zákona. Ako vyplýva z rozsudkov Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu Bratislava (správne Krajský súd v Prešove, pozn.), oba súdy sa s týmto postupom colných orgánom stotožňujú. Pri tejto interpretácii právnych predpisov nastáva sta, kedy daňový subjekt má preukazovať skutočnosti, o ktorých nemôže objektívne mať vedomosť. Dôsledkom takéhoto postupu je stav, kedy daňový subjekt je zbavovaný majetku v dôsledku protiprávneho konania iného daňového subjektu, ja zaväzovaný platiť spotrebnú daň, aj keď povinnosť zaplatiť daň nemá, pretože daň je súčasťou kúpnej ceny v okamihu uvedenia SBL do daňového obehu.“.

Podľa názoru sťažovateľa „Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako aj Krajský súd v Bratislave (správne   Krajský   súd   v   Prešove,   pozn.) zamietli   ako   nedôvodnú   žalobu sťažovateľa   napriek   tomu,   že   boli   splnené   všetky   zákonné   podmienky   na   to,   aby   obe rozhodnutia boli zrušené z dôvodov uvedených v § 250j ods. 2 písm. a), b), c), d) O. s. p. Súdy v tomto prípade sa stotožnili s takou interpretáciou právnych predpisov, kde správne orgány   bez   existencie   zákonného   dôvodu   zbavujú   sťažovateľa   majetku,   pričom   z   ich rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že účelová interpretácia právnych predpisov má zbaviť osoby objektívne zodpovedné zodpovednosti, pričom ani jedno zo zákonných ustanovení nepripúšťa liberačný dôvod, v prípadoch, ak je lieh označený pravou kontrolnou známkou.“

V   závere   sťažovateľ   uviedol,   že „právne   závery   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky vo všetkých bodoch v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (správneKrajského súdu v Prešove, pozn.) sú nedôvodné a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bolo uložené prepadnutie tovaru ako opatrenie na zamedzenie daňových únikov na spotrebnej dani   z liehu   z dôvodu,   že sťažovateľ   nepreukázal pôvod a   spôsob nadobudnutia liehu, pričom   správca   dane   spoľahlivo   a   procesne   perfektným   spôsobom   nielenže   nevyvrátil dôkazy sťažovateľa, ale nepovažoval za dôkaz ani pravú kontrolnú známku, ktorou bolo označené   SBL.   Rozhodnutím   colných   orgánov   bolo   zasiahnuté   do   základného   práva sťažovateľa na spravodlivý proces garantovaný čl. 46, čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky a čl. Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd z dôvodov uvedených v tejto sťažnosti a tiež bolo porušené základné právo sťažovateľa garantovaného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky ako aj právo podľa čl. 12 Ústavy.

Sťažovateľ tvrdí, že Najvyšší súd, ani Krajský súd mu neposkytli ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.“.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd jeho sťažnosť prijal naďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Právo sťažovateľa podľa čl. 46, čl. 48, čl. 12 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   23.   októbra   2013   sp.   zn. 8 Sžf/73/2013 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. septembra 2012 sp. zn. 1 S/29/2011-53 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf/73/2013 zo dňa 23. októbra 2013.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia advokátovi JUDr. Ondrejovi Krempaskému vo výške 268€ (1 úkon 134,00€ x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/204 Z. z.) a 16,08€ režijný paušál (2 x 8,04€) spolu 284,04 + 56,81 DPH spolu 340,85 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konaniapred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky   č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu(sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoréby mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavneneopodstatnený.

Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právovšetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Majetok nadobudnutý v rozpores právnym poriadkom ochranu nepožíva. Dedenie sa zaručuje.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupomsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom nainom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi.Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bezzbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkýmvykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom. Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebooprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľ   sa   sťažnosťou   domáha   vysloveniaporušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2ústavy a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ku ktorému malodôjsť rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 73/2012 z 23. októbra 2013, ktorým bolpotvrdený rozsudok krajského súdu č. k. 1 S/29/2011-53 z 21. septembra 2012 o zamietnutížaloby   sťažovateľa   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   colného   riaditeľstva   sp.   zn.25906/2009 z 13. januára 2011. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd mu neposkytol ochranupred zásahom do jeho práv rozhodnutím o prepadnutí tovaru – 9 spotrebiteľských baleníliehu slivka v objeme 1,0 litra.

Sťažovateľ tvrdí, že sa tak stalo z dôvodu, že najvyšší súd rozhodol jednostranne, bezdostatočného   odôvodnenia,   odmietol   sa   zaoberať   dôvodmi   uvedenými   v   odvolanísťažovateľa a jeho rozhodnutie je arbitrárne, najmä s ohľadom na námietku, že ustanoveniazákona o správe daní colné orgány interpretovali v rozpore s ich účelom a zmyslom ústavnegarantovaných práv daňového subjektu. Najvyšší súd a pred ním aj krajský súd neposkytlisťažovateľovi ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebnépripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názoryvšeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, anipreskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistenýskutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie aaplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základnýchslobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutievšeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo   samotnýmrozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne záveryvšeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, akby vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiskaneospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základnéhopráva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Ústavný súd musí konštatovať, že odôvodnenie sťažnosťou napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu je dostatočné a zrozumiteľné. Najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo nazáklade odvolania sťažovateľa rozsudok krajského súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľazamietnutá,   potvrdil,   pričom   jeho   závery   možno   považovať   z   ústavného   hľadiskaza akceptovateľné a udržateľné.

Nemožno   priznať relevanciu ani   tvrdeniu   sťažovateľa,   že „v   žiadnom   rozhodnutí finančných orgánov, ani v rozhodnutí súdov sa nedozvedel, čo a z akého dôvodu mal preukazovať“, a že ,,ani z jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnej správy sa nedá zistiť, z ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili, že sťažovateľ má   uloženú   povinnosť   pri   nadobúdaní   liehu   skúmať,   či   osoba,   ktorá   uvádza   SBL   do daňového obehu, dodržala tie zákonné ustanovenia, ktoré jej ukladá napr. ust. § 10 ods. 1, 2, 8, 12, 21, 28 zákona (zákon č. 105/2004 Z. z., pozn.).

Najvyšší súd v označenom rozsudku jednoznačne a jasne uviedol, že „Predmetom súdneho prieskumu je zákonnosť rozhodnutia   č. 25906/2009 zo dňa 13. januára 2011, ktorým   právny   predchodca   žalovaného   potvrdil   rozhodnutie   Colného   úradu   Prešov č. 15162/2009 - 6292 zo dňa 20. marca 2009, ktorým colný úrad rozhodol o prepadnutí tovaru v prospech štátu – SBL Slivka jemná o objeme 1 l, s objemom alkoholu 40 % v počte 9 ks, ktoré boli zabezpečené rozhodnutím Colného úradu Prešov č. 51017/2007-6292 zo dňa 18. augusta 2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 10. septembra 2007, z dôvodu, že v konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu predmetného tovaru, vzhľadom   na   skutočnosť,   že vlastníkom   nebol   riadne   preukázaný   pôvod   a   spôsob nadobudnutia predmetného tovaru.

Podstatnou otázkou v prejednávanej veci bolo, či žalobca odstránil pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru.“.

Ďalej najvyšší súd uviedol, že „v rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29 ods.   4   zákona   č.   511/1992   Zb.   správny   orgán   právne   závery   rozhodnutia   podložil konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov predložených žalobcom   bola   spochybnená,   preto   v konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno   (§   29   ods.   8 zákona č. 511/1992 Zb.)“. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia daňový subjektpreukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane, a skutočnosti, ktoré jepovinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvanýsprávcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosťpovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

Tvrdenie sťažovateľa, že z ani jedného rozsudku, ani z rozhodnutí orgánov finančnejsprávy sa nedá zistiť, z ktorého ustanovenia orgány finančnej správy aj súdy odvodili,že sťažovateľ má uloženú povinnosť pri nadobúdaní liehu skúmať, či osoba, ktorá uvádzaSBL   do   daňového   obehu,   dodržala   tie   zákonné   ustanovenia,   ktoré   jej   ukladá   napr.ustanovenie § 10 ods. 1, 2, 8, 12, 21 a 28 zákona č. 105/2004 Z. z., považuje ústavný súdza účelové,   pretože   plnenie   tejto   povinnosti   od   neho   nikdy   vyžadované   nebolo.   Colnéorgány od neho vyžadovali len preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia liehu u nehozisteného, ktorý sa uňho nachádzal, ako povinnosti, ktorej nesplnenie je sankcionovanépodľa § 47 ods. 1 písm. i) zákona č. 105/2004 Z. z.

Colné orgány od sťažovateľa nevyžadovali dôkazy, ktoré by mali zabezpečiť samy. Otom   svedčí   aj   preverovanie   vykonané   colným   úradom   s   cieľom   preveriť   vystaviteľasťažovateľom predložených pokladničných dokladov, a to vzhľadom na pochybnosť o jejskutočnom vystaviteľovi. V daňovom konaní je ťažisko dôkazného bremena na daňovomsubjekte. Ústavný súd poukazuje na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len„Súdny dvor“), kde pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjektprijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sauistil,   že   plnenie,   ktoré   uskutoční,   nebude   viesť   k   jeho   účasti   na   daňovom   podvode[rozsudky   Súdneho   dvora   vo   veciach   napr.   Teleos   plc.   a   spol.   (C-409/04),   VlaamseOliemaatschappij NV (C-499/10); citované rozhodnutia Súdneho dvora sa síce týkajú danez   pridanej   hodnoty,   avšak   vzhľadom   na   všeobecný   verejný   záujem   na   zamedzovanívyhýbaniu sa daňovej povinnosti daňovými subjektmi je požiadavka prijatia rozumnýchopatrení pri uskutočňovaní plnení aplikovateľná aj na ďalšie dane].

Je preto len logické očakávať, že v prípade tovarov podliehajúcim zvýšenej kontrolezo strany štátu si nadobúdateľ takéhoto tovaru v obchodnom styku preverí subjekt, ktorý mutovar dodáva, osobitne v prípade nákupu cez internet, t. j. virtuálny priestor poskytujúci jehoužívateľom možnosť zachovania si anonymity, resp. tiež vytvorenie novej, fiktívnej aleboprevzatej identity.

Úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon je chrániťho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z rozdelenia   súdnej   moci   v ústave   medzi   ústavný   súda všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo veciachpatriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov.   Úlohou   ústavného   súdu   nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úlohaústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretáciea aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy(I. ÚS 13/01).

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124a čl. 142 ods. 1 ústavy) vyplýva,   že   ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnouopravnou inštanciou vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných súdov, ktorýchsústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súdmusí   pri   svojej   rozhodovacej   činnosti   zohľadňovať   platnú   právnu   úpravu   v oblastirozdelenia   právomoci,   a teda   zohľadňovať   aj   založenie   právomoci   všeobecných   súdovvo veciach správneho súdnictva podľa § 244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku.Vychádzajúc z týchto ustanovení Občianskeho súdneho poriadku a podstaty sťažnostisťažovateľa   podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   (proti   rozhodnutiunajvyššieho súdu) treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdumožno   hovoriť   vtedy,   ak   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsťk porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buďpre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátua základným právom   alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva aleboslobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie(napr. IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 74/07).

V súvislosti so sťažovateľom deklarovaným prejavom nespokojnosti s napadnutýmirozhodnutiami   krajského   súdu   ústavný   súd   konštatuje,   že   obsahom   základného   právana súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľačl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavyúčastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavneakceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné   kvalifikovať   ako   zákonné,preskúmateľné   a   nearbitrárne.   V   opačnom   prípade   nemá   ústavný   súd   dôvod   zasahovaťdo postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.I.   ÚS   50/04,   III.   ÚS   162/05).   Taktiež   podľa   už   mnohonásobne   judikovaného   názoruústavného súdu práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôžu byťporušené   iba   tou   skutočnosťou,   že   sa   všeobecné   súdy   nestotožnia   vo   svojich   záverochs požiadavkami účastníka konania. Teda z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavnýsúd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciachpatriacich do právomoci všeobecných súdov (m. m. I. ÚS 19/02) a taktiež nie je možnévnímať   postavenie   ústavného   súdu   ako   orgánu,   ktorého   úlohou   by   bolo   zjednocovaťstanoviská   najvyššieho   súdu   (m.   m.   I.   ÚS   199/07,   II.   ÚS   273/08,   IV.   ÚS   331/09,III. ÚS 197/2011), ako aj rozhodovaciu prax   všeobecných   súdov   (m. m. I.   ÚS 199/07,I. ÚS 18/08, II. ÚS 152/2011).

Ústavno-súdna   korekcia   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov   v   prípadesťažovateľa   by   teda   bola   možná   len   v   tých   prípadoch,   ak   by   konanie   a   rozhodnutievšeobecného súdu priamo zasahovalo do práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy).K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického práva naspravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného súdu nielentým, keby tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť svoje právona všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/2001), ale aj tým, keby tento súd rozhodol arbitrárne,bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo vtedy, ak by sapri   výklade   a   aplikácii   zákonného   predpisu   natoľko   odchýlil   od   znenia   príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05). Ústavný súdnezistil žiadnu z týchto ani inú tu výslovne neuvedenú skutočnosť, ktorá by napadnutérozhodnutia krajského súdu robila ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce ústavno-súdnu korekciu z dôvodu zásahu do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu, resp.spravodlivé súdne konanie.

Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a jedostatočne   odôvodnené,   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   tieto   postupya hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto situácii nemádôvod zasiahnuť do právneho názoru najvyššieho súdu.

Za   tejto   situácie   nemohlo   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   8   Sžf   73/2012z 23. októbra 2013 dôjsť k porušeniu základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu podľačl. 46 ods. 1 a 2 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, akoani základného práva sťažovateľa na zákonného sudcu a na verejné prerokovanie veci bezzbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   1   a   2   ústavy   a   základného   práva   na   ochranuvlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 druhej vety zákonao ústavnom súde sťažnosť sťažovateľa ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. júna 2015