znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III.ÚS 291/2011-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť M. M., K., zastúpenej advokátkou JUDr. E. G. H., K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 61/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. M.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. mája 2011 doručená sťažnosť M. M., K., (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. E. G.   H.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 61/2009.

Zo   sťažnosti   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je   účastníčkou   konania   sp.   zn. 15 C 61/2009,   v   ktorom   sa   domáha   určenia,   že   nehnuteľnosť   patrí   do   dedičstva po poručiteľovi. Konanie začalo jej návrhom z 1. decembra 2008 podaným na Okresnom súde Košice I. V sťažnosti ďalej sťažovateľka uvádza postup súdu v danej veci:

„...   Predmetná   vec   bola   dňa   20.   03.   2009   postúpená   Okresnému   súdu   Košice   - okolie. Následne Okresný súd Košice okolie vo veci vôbec nekonal a to až do 01. 02. 2010, teda   začal   konať   vo   veci   až   potom,   ako   som   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v   konaní predsedovi Okresného súdu Košice - okolie. Aj po podaní sťažnosti predsedovi Okresného súdu Košice okolie však dochádzalo zo strany Okresného súdu Košice okolie k prieťahom v konaní. Poučenie o procesných právach a povinnostiach mi bolo doručené až 16. 6. 2010, teda 1 rok a 3 mesiace po postúpení spisu zo strany Okresného súdu Košice I. Žalovaný v treťom rade J. M. L. doručil svoje vyjadrenie k žalobe Okresnému súdu Košice - okolie dňa 01. 07. 2010, pričom mne bolo toto vyjadrenie zo strany konajúceho súdu doručené na vyjadrenie až   29.   11.   2010,   teda 4 mesiace   potom,   ako   bolo   toto   vyjadrenie doručené Okresnému   súdu Košice okolie.   Dňa 14.   12.   2010 som   doručila   súdu   svoje   vyjadrenie k podaniu odporcu a od toho momentu, teda 5 mesiacov Okresný súd Košice okolie vo veci riadne nekonal a nevytýčil termín pojednávania. Opäť vykonával len jednoduché procesné úkony,   ako   napr.   zisťovanie   adresy,   čo   nepokladám   za   konanie   príslušného   súdu   bez prieťahov. Mám pritom zato, že tu popísané úkony sú úkonmi základnými a jednoduchými a nevyžadujú si takéto časové odstupy.“

Sťažovateľka podala 27. januára 2010 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu, ktorý na ňu do podania ústavnej sťažnosti ešte nereagoval.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„Okresný súd Košice okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 61/2009 porušil právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd.

Okresnému   súdu   Košice   okolie   sa   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   15   C 61/2009 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľke sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €, ktoré je jej   Okresný   súd   Košice   okolie   povinný   zaplatiť   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice okolie je povinný nahradiť sťažovateľke trovy konania vo výške 165,17   €   do   15   dní   od   právoplatnosti   tohto   nálezu   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľov.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.  

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľky prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a tiež porušenia práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch, postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 61/2009.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z   názoru,   že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažnosť sťažovateľky pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 61/2009 je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného súdu   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   štátu a základným právom   alebo slobodou,   ktorých   porušenie sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   preto   možno   považovať   ten,   pri   ktorého predbežnom   prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 199/02, II. ÚS 1/05, III. ÚS 300/06)

Z   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   konanie   bez   zbytočných prieťahov nemožno presne časovo ohraničiť (II. ÚS 26/95) a že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva   na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (napr. m. m. IV. ÚS 147/04)

V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01).

Opísaný skutkový stav neindikuje podľa názoru ústavného súdu možnosť prijatia záveru o takom postupe okresného súdu,   z ktorého by bolo možné vyvodzovať vecnú súvislosť s označeným porušením základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Kritériom   na   rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a   v   spojitosti   s   tým   zistenie,   že v okolnostiach   prípadu   ide   o   zásah,   ktorý   zjavne viedol   k   obmedzeniu,   resp.   odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 57/09). Ústavný súd konštatuje, že aj keď namietaný postup   okresného   súdu   v   posudzovanom   období   nebol   z   hľadiska   plynulosti   konania a efektívnosti   ním   uskutočnených   úkonov   optimálny,   zásah   takejto   intenzity   do sťažovateľom   označených   základných   práv   však   v   tomto   štádiu   namietaného   konania nesignalizuje.

Ústavný súd k veci zároveň dodáva, že v prípade, ak by okresný súd pokračoval v nečinnosti,   resp.   neefektívnom   postupe   vo   veci,   mohlo   by   to   v   budúcnosti   viesť k porušeniu   základných   práv sťažovateľky   a k úspešnému   uplatneniu ochrany jej práva v konaní pred ústavným súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011