znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 291/06-61

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 27. marca 2007 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika vo veci sťažnosti J. M., Ž., zastúpeného advokátom JUDr. Mgr. Š. B., Ž., pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/04 v súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti   a   urýchlenia   rozhodovania   o   jeho   žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby doručených   Okresnému   súdu   Žilina   24. februára 2006   a 8. marca 2006   a   postupom a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006 v súvislosti s nedodržaním požiadavky, aby dôkladne preskúmal všetky zákonné   predpoklady   na   vydanie   tohto   rozhodnutia   vrátane   dodržania   zásady kontradiktórnosti konania, takto

r o z h o d o l :

1. Okresný   súd   Žilina   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   3 T 96/04   v   súvislosti s nedodržaním požiadavky neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o žiadostiach J. M. o prepustenie   z väzby   na   slobodu,   ktoré   mu   boli   doručené   24. februára 2006 a 8. marca 2006, p o r u š i l   jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky   a   právo   podľa   čl. 5   ods. 4   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných slobôd.

2. Najvyšší súd Slovenskej republiky postupom a uznesením sp. zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006,   ktorým   rozhodol   o   predĺžení   lehoty   trvania   väzby   J.   M.   bez   toho, aby dôkladne preskúmal všetky zákonné predpoklady na vydanie tohto rozhodnutia vrátane dodržania zásady kontradiktórnosti konania, p o r u š i l   jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. J. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Okresný   súd   Žilina p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. J. M. p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   mu   je   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5. Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia J. M. v sume 26 101 Sk (slovom dvadsaťšesťtisícstojeden slovenských korún)   na   účet   (...)   pobočka   Ž.,   jeho   právnemu   zástupcovi   JUDr.   Mgr.   Š.   B.,   Ž., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

6. Okresný   súd   Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastúpenia v sume 26 101 Sk (slovom dvadsaťšesťtisícstojeden slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   č. 7000060515/8180   vedený   v   Štátnej   pokladnici do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

7. Sťažnosti J. M. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   č.   k.   III. ÚS 291/06-30   z   30. novembra 2006   Ústavný   súd   Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť J. M., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátom   JUDr. Mgr.   Š.   B.,   Ž.,   v časti   pre namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 5 ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 T 96/04   v   súvislosti   s   nedodržaním   požiadavky neodkladnosti   a   urýchlenia   rozhodovania   o   jeho   žiadostiach   o   prepustenie   z väzby doručených okresnému súdu 24. februára 2006 a 8. marca 2006. Jeho sťažnosť vo zvyšnej časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú   a   uznesením   č.   k.   III. ÚS 369/06-47 z 20. marca 2007   prijal   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   sťažovateľa   v časti   pre   namietané porušenie jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a jeho práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006, pretože podľa jeho tvrdenia porušil práva sťažovateľa v súvislosti s nedodržaním požiadavky na vydanie rozhodnutia o predĺžení   lehoty   trvania   väzby   vrátane   dodržania   zásady   kontradiktórnosti   konania. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Na   základe   uznesenia   ústavného   súdu   č.   k.   III.   ÚS   291/06-48   z   20. marca 2007 boli veci   sťažovateľa   vedené   ústavným   súdom   pod   sp. zn.   III. ÚS 291/06   a   sp. zn. III. ÚS 369/06 spojené na spoločné konanie.

Predmetom konania vo veci samej je posúdenie, či okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/04, v rámci ktorého rozhodoval o žiadostiach sťažovateľa o prepustenie z väzby, ktoré mu boli doručené 24. februára 2006 a 8. marca 2006, dodržal požiadavku neodkladnosti a urýchlenia rozhodovania o zákonnosti väzby, ako aj preskúmanie postupu a uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006 z hľadiska dodržania zásady   kontradiktórnosti   konania,   ako   aj   s ňou   spojenej   povinnosti   najvyššieho   súdu preskúmať všetky zákonné predpoklady na vydanie tohto rozhodnutia.

Sťažovateľ uviedol, že v čase, keď sa na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 Tp 7/04   z   19. januára 2004,   ako   aj   ďalších   rozhodnutí   všeobecných   súdov   vydaných v danej   veci,   nachádzal   vo   väzbe,   žiadosťami   doručenými   okresnému   súdu 24. februára 2006 a 8. marca 2006 žiadal o prepustenie z väzby. O týchto jeho žiadostiach rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 96/04 z 20. marca 2006 tak, že ich zamietol. Predmetné uznesenie mu bolo doručené 21. marca 2006. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ 22. marca 2006 sťažnosť, o ktorej rozhodol Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský   súd“)   až   30. mája 2006   uznesením   sp. zn.   1 Tos 72/2006.   Sťažovateľ   v tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že „po podaní žiadosti o prepustenie sa najskôr riešil návrh na predĺženie väzby na NS SR, námietky zaujatosti na členov senátu a v neposlednej rade bolo vytýčené aj hlavné pojednávanie vo veci samej“. Podľa vyjadrenia sťažovateľa mu bolo uznesenie krajského súdu o zamietnutí jeho sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 20. marca 2006 doručené 16. júna 2006.

Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   uvedeným   postupom   okresného   súdu   nebola rešpektovaná   požiadavka   neodkladnosti   a urýchlenia   rozhodovania   o zákonnosti   väzby, keďže   právoplatné   rozhodnutie   odvolacieho   súdu   o   tom,   že   nebolo   vyhovené   jeho žiadostiam   o   prepustenie   z   väzby, mu   bolo   doručené   po   viac ako   3   mesiacoch   od   ich podania.

Sťažovateľ v sťažnosti vedenej ústavným súdom pôvodne pod sp. zn. III. ÚS 369/06 uviedol, že okresný súd mu 11. augusta 2006 doručil návrh predsedu senátu na predĺženie lehoty trvania väzby s tým, že do 3 pracovných dní mal právo sa k nemu vyjadriť. Listom zo 14. augusta 2006   doručeným   okresnému   súdu   16. augusta 2006   sťažovateľ   požiadal o nazretie do spisu za účelom uplatnenia kvalifikovanej obhajoby, teda vyjadrenia k návrhu. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal, že 16. augusta 2006 o 10.00 h, keď ešte neuplynula lehota 3 pracovných dní na podanie vyjadrenia, okresný súd predložil spis na rozhodnutie najvyššiemu súdu. Sťažovateľ zároveň dodal, že listom zo 16. augusta 2006 doručeným okresnému súdu 18. augusta 2006 podal vyjadrenie k návrhu s tým, že toto doplní po tom, ako mu okresný súd umožní nazrieť do spisu za účelom prípravy obhajoby.

Aj napriek skutočnosti, že okresný súd až 25. augusta 2006 zaslal najvyššiemu súdu sťažovateľovu žiadosť o nazretie do spisu spolu s jeho vyjadrením k návrhu, najvyšší súd uznesením   z   23. augusta 2006,   teda   ešte   pred   tým   ako   by   mal   k   dispozícii   vyjadrenie sťažovateľa k návrhu, rozhodol o predĺžení lehoty trvania jeho väzby do 16. januára 2007. Z uvedeného   dôvodu   sa   sťažovateľ   domnieva,   že   najvyšší   súd   takýmto   postupom a následným   vydaním   rozhodnutia   nerešpektoval   zásadu   kontradiktórnosti   konania, ako aj jeho právo na obhajobu.

Keďže ústavný súd sťažnosti sťažovateľa v časti odmietol, jeho návrh na rozhodnutie vo veci samej uvádza v rozsahu, v akom boli prijaté na ďalšie konanie.

S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd   po preskúmaní   jeho   sťažnosti   vo   veci   rozhodol   nálezom,   v   ktorom   by   vyslovil, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/04 porušil jeho základné právo podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru a okresnému súdu prikázal vyplatiť   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   100 000 Sk   a   trovy   právneho zastúpenia.

Okrem uvedeného sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že najvyšší súd postupom a uznesením sp. zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006 porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru, namietané   uznesenie   najvyššieho   súdu   zrušil   a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie, „konajúcemu súdu“ prikázal, aby mu umožnil nazrieť do spisu pred podaním vyjadrenia k návrhu a okresnému súdu a najvyššiemu súdu prikázal zaplatiť mu primerané finančné zadosťučinenie v sume 100 000 Sk.

Na   základe   výzvy   ústavného   súdu   sa   k   sťažnosti   vyjadril   okresný   súd prostredníctvom   svojho   predsedu,   a   to   listom   sp.   zn.   1 SprS 321/06   z   11. augusta 2006 doručeným 16. augusta 2006. Vo vyjadrení predseda súdu chronologicky uviedol prehľad úkonov   realizovaných   v konaní   vedenom   okresným   súdom   pod   sp. zn.   3 T 96/04 v súvislosti   s   rozhodovaním   o   žiadostiach   sťažovateľa,   resp.   jeho   právneho   zástupcu o prepustenie z väzby na slobodu doručených okresnému súdu 24. februára 2006 a 8. marca 2006. Zároveň uviedol, že sťažnosť považuje za absolútne nedôvodnú, „a to aj napriek tomu,   že   podania   sťažovateľa   nepomáhali urýchlenému   vybaveniu veci.   Má však na to právo,   ak   však   súd   o nich   rozhoduje   včas   a   okamžite,   tak   to   nemôže   založiť   prieťahy v konaní a to ani v tom prípade, že samotná otázka väzby by bola vybavená sama osebe skôr“.

K sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril aj najvyšší súd prostredníctvom svojho predsedu v liste č. k. KP 8/06-61 z 30. októbra 2006 doručenom ústavnému súdu 7. novembra 2006. Predseda najvyššieho súdu v ňom konštatoval: „Podstatou ústavnej sťažnosti obvineného je tvrdenie, že Okresný súd v Žiline mu neumožnil nahliadnutie do spisu. K tejto otázke Najvyšší súd SR v uvedenom konaní nemal dôvod zaujať stanovisko, keďže riešil len otázku predĺženia   lehoty   trvania   väzby.   Na   také   rozhodnutie   boli   splnené   všetky   zákonné podmienky, vrátane vyjadrenia obvineného k uvedenému návrhu.“

K problematike neumožnenia nahliadnutia sťažovateľovi do spisu sp. zn. 3 T 96/04 sa vyjadril aj podpredseda okresného súdu v liste sp. zn. 1 SprS 450/06 z 3. novembra 2006 doručenom ústavnému súdu 8. novembra 2006. Vyjadril v ňom názor, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, a poukázal na skutočnosť, že sa spis v čase doručenia žiadosti sťažovateľa o nazretie do spisu na okresnom súde už nenachádzal.

Sťažovateľ   v listoch   doručených   ústavnému   súdu   19. októbra 2006   a   18. januára 2007 oznámil, že trvá na tom, aby sa v danej veci uskutočnilo verejné ústne pojednávanie.

Ústavný   súd   listom   zo   7. marca 2007   oznámil   okresnému   súdu   termín   verejného ústneho   pojednávania.   Predseda   okresného   súdu   listom   doručeným   ústavnému   súdu 22. marca 2007 ospravedlnil neúčasť okresného súdu na pojednávaní z dôvodu pracovnej zaneprázdnenosti,   ako   aj z dôvodu   hospodárnosti   konania, aby nedochádzalo ku   vzniku ďalších   trov   konania.   Zároveň   vyslovil   súhlas,   aby   sa   verejné   ústne   pojednávanie uskutočnilo   bez   účasti   okresného   súdu   a   uviedol,   že zotrváva   na   vyjadrení z 3. novembra 2006 a sťažnosť sťažovateľa považuje za nedôvodnú.

Termín verejného ústneho pojednávania ústavný súd oznámil aj najvyššiemu súdu listom zo 7. marca 2007, ktorý mu bol doručený 15. marca 2007.

Dňa 27. marca 2007 sa vo veci konalo verejné ústne pojednávanie, na ktorom právny zástupca sťažovateľa zotrval na vyjadreniach obsiahnutých v sťažnostiach z 10. októbra 2006   a   12.   januára   2007   a   zároveň   predložil   ústavnému   súdu   dva   exempláre   návrhu predsedu   senátu   okresného   súdu   na   predĺženie   lehoty   trvania   sťažovateľovej   väzby do 31. augusta 2006, jeden z 20. marca 2006 a druhý z 28. marca 2006 ako dôkaz o tom, že došlo k manipulácii so spisom okresného súdu sp. zn. 3 T 96/04. Toto tvrdenie odôvodnil tým,   že   nie   je   možné,   aby   dve   listiny   s   totožným   obsahom   boli   vydané   s   odlišnými dátumami.

Okrem toho právny zástupca sťažovateľa upravil petit sťažnosti pôvodne vedenej pod sp. zn. III. ÚS 369/06 tak, že z dôvodu prepustenia sťažovateľa z väzby na slobodu žiadal vypustiť bod 3, ktorým navrhoval ústavnému súdu, aby zrušil uznesenie najvyššieho súdu   sp. zn.   3 Ntv 31/2006   z   23. augusta 2006   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie a „konajúcemu   súdu“   prikázal,   aby   pred   podaním   vyjadrenia   k   návrhu   umožnil sťažovateľovi   nazrieť   do   spisu.   Súčasne   právny   zástupca   opäť   v   sťažnosti,   ktorá   bola pôvodne vedená pod sp. zn. III. ÚS 369/06, žiadal zvýšiť priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zo sumy 100 000 Sk na sumu 200 000 Sk. Tento návrh   odôvodnil   tým, že podľa   jeho vyjadrenia nezákonné konanie spôsobilo   sťažovateľovi   značné zdravotné, predovšetkým psychické problémy, o čom predložil ako dôkaz lekárske správy. Zároveň právny zástupca sťažovateľa predložil ústavnému súdu vyčíslenie uplatnených trov konania v celkovej sume 44 395 Sk.

Na   verejnom   ústnom   pojednávaní   predseda   senátu   udelil   slovo   aj   sťažovateľovi, ktorý   postup   okresného   súdu   označil   ako účelový   a   konanie najvyššieho súdu   hodnotil ako flagrantné, pričom sa v plnom rozsahu pripojil k vyjadreniu svojho právneho zástupcu.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa čl. 50 ods. 3 ústavy obvinený má právo, aby mu bol poskytnutý čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

1. Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   o   porušení   požiadavky neodkladnosti   a   urýchlenia   rozhodovania   o   jeho   žiadostiach   o   prepustenie   z   väzby doručených   okresnému   súdu   24. februára 2006   a   8. marca 2006   rozhodol,   že   tieto   budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

V citovaných ustanoveniach týkajúcich sa práva na osobnú slobodu je obsiahnuté aj právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd neodkladne alebo urýchlene rozhodol o zákonnosti väzby a nariadil prepustenie, ak je táto nezákonná (obdobne napr. III. ÚS 7/00, III. ÚS 126/05).

Z ustanovenia § 72 ods. 2 Trestného poriadku účinného do 31. decembra 2005 (ďalej len „Trestný poriadok“), podľa ktorého s poukazom na ustanovenie § 564 ods. 3 Trestného poriadku účinného od 1. januára 2006 rozhodol okresný súd uznesením sp. zn. 3 T 96/04 z 20. marca 2006, vyplýva, že obvinený má právo kedykoľvek žiadať o prepustenie z väzby na slobodu,   pričom   o   takejto žiadosti   sa   musí neodkladne rozhodnúť.   Na základe   toho je potrebné konštatovať, že ústavne akceptovateľné v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods.   4   dohovoru   je   držanie   osoby   vo   väzbe   z dôvodov   a na   čas   ustanovený   zákonom, ako aj také zaobchádzanie s ňou, ktoré zodpovedá zákonu, to znamená Trestnému poriadku.

Ústavný súd vo viacerých prípadoch, predmetom ktorých bolo posúdenie požiadavky neodkladnosti   a   urýchlenia   rozhodovania   všeobecného   súdu   o   žiadosti   sťažovateľa o prepustenie   z   väzby,   dospel   k   záveru,   že   aj   keď   sa   jednotlivé   lehoty   z   hľadiska požiadaviek neodkladnosti alebo urýchlenia posudzujú podľa všetkých okolností prípadu, spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé   a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti (obdobne   napr.   III. ÚS 7/00,   I. ÚS 18/03).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje, že požiadavke neodkladnosti rozhodovania o žiadosti o prepustenie z väzby v zmysle čl. 17 ods.   2   a 5   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru   nezodpovedá   lehota   počítaná   na   mesiace, ale na týždne.   Tejto   požiadavke   preto   spravidla   nemôže   zodpovedať   lehota   konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Preskúmaním   obsahu   sťažnosti,   jej   príloh,   ako   aj   spisu   okresného   súdu   sp.   zn. 3 T 96/2004 ústavný súd zistil, že okresný súd o žiadostiach sťažovateľa a jeho právneho zástupcu o prepustenie z väzby na slobodu doručených mu 24. februára 2006 a 8. marca 2006 rozhodol až uznesením z 20. marca 2006, pretože medzitým spolu s krajským súdom ako   súdom   odvolacím   riešili   sťažovateľom   nastolenú   otázku   zaujatosti   predsedu   senátu a členky   senátu.   Aj   napriek   tomu,   že   krajský   súd   po   zamietnutí   sťažnosti   proti prvostupňovému rozhodnutiu o nevylúčení predsedu senátu a členky senátu z prerokúvanej veci   vrátil   spis   okresnému   súdu   15. marca 2006,   okresný   súd   o žiadostiach   sťažovateľa nerozhodol   bezodkladne,   keďže   konanie   už   bolo   zdržané   práve   riešením   námietky zaujatosti, ale až v priebehu ďalších 5 dní.

Dňa 23. marca 2006 bola okresnému súdu doručená sťažnosť sťažovateľa proti jeho uzneseniu z 20. marca 2006. Okresný súd sa však v bezprostrednom období nezaoberal sťažnosťou   sťažovateľa,   ako   ani   jej   predložením   odvolaciemu   súdu,   pretože   28. marca 2006   predložil   najvyššiemu   súdu   návrh   predsedu   senátu   na   predĺženie   lehoty   trvania sťažovateľovej väzby. Po rozhodnutí najvyššieho súdu bol spis 24. apríla 2006 vrátený okresnému súdu. Ten ani ďalej nekonal v súlade s jednou zo základných zásad trestného konania ustanovenej v § 2 ods. 4 Trestného poriadku (aplikovanej s poukazom na § 564 ods.   3   Trestného   poriadku   účinného   od   1. januára 2006),   podľa   ktorej   orgány   činné v trestnom konaní musia trestné veci prejednávať čo najrýchlejšie a dôsledne zachovávať občianske   práva   zaručené   ústavou.   Tento   názor   ústavný   súd   opiera   o zistenie,   že   ani po vrátení   spisu   z najvyššieho   súdu   sa   okresný   súd   neponáhľal   predložiť   sťažnosť sťažovateľa   proti   uzneseniu   z   20. marca 2006   krajskému   súdu,   ale   venoval   sa   určeniu termínu hlavného pojednávania, ako aj priebežne prichádzajúcim námietkam sťažovateľa vzneseným   voči   predsedovi   senátu   a   členovi   senátu.   Napokon   okresný   súd   predložil krajskému súdu spis spolu so sťažnosťou sťažovateľa proti uzneseniu z 20. marca 2006 až 19. mája 2006, teda 25 dní po tom, čo mu bol spis vrátený z najvyššieho súdu.

Krajský súd uznesením sp. zn. 1 Tos 72/2006 z 30. mája 2006 zamietol sťažnosť sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu o zamietnutí jeho žiadostí o prepustenie z väzby.   Po   rozhodnutí   ho   14.   júna   2006   vrátil   okresnému   súdu,   pričom   okresný   súd zabezpečil doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu sťažovateľovi 16. júna 2006.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   riešenie   problematiky   predĺženia   lehoty   trvania sťažovateľovej   väzby nemá prednosť pred povinnosťou prvostupňového súdu predložiť odvolaciemu   súdu   sťažnosť   sťažovateľa   proti   svojmu   rozhodnutiu   o zamietnutí   jeho žiadosti   o prepustenie   z väzby   na   slobodu.   Aj   napriek   tejto   skutočnosti   okresný   súd

28. marca   2006,   keď   predložil   najvyššiemu   súdu   návrh   predsedu   senátu   na   predĺženie lehoty trvania väzby tak učinil, pričom sťažnosťou sťažovateľa, ktorá mu bola doručená 23. marca 2006, sa zaoberal až 19. mája 2006, keď ju predložil na rozhodnutie krajskému súdu.

Z prehľadu   vykonaných   úkonov   (24. február 2006   -   doručená   žiadosť   právneho zástupcu   o   prepustenie   sťažovateľa   z   väzby   na slobodu;   doručenie   ďalšej   žiadosti sťažovateľa o prepustenie z väzby na slobodu z 8. marca 2006; rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí oboch žiadostí; predloženie spisu odvolaciemu súdu; rozhodnutie krajského súdu o zamietnutí sťažnosti; doručenie rozhodnutia krajského súdu sťažovateľovi) ústavný súd zistil, že okresný súd v čase, keď mal spis reálne k dispozícii (teda v čase, keď sa spis nenachádzal ani na krajskom súde, ani na najvyššom   súde), konal 51 dní, teda takmer 2 mesiace.   Túto   lehotu   však   nemožno   považovať   za ústavne   akceptovateľnú,   čo   vedie jednoznačne   k záveru,   že   okresný   súd   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3 T 96/2004 pri rozhodovaní o žiadostiach sťažovateľa a jeho právneho zástupcu o prepustenie z väzby na   slobodu   doručených   mu   24. februára 2006   a   8. marca 2006   porušil   základné   právo sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Ústavný súd je toho názoru, že všeobecný súd je v právnom štáte povinný zabezpečiť a garantovať   reálne   a praktické   naplnenie   obsahu   základných   práv   a slobôd.   V danom prípade   si   však   okresný   súd   túto   povinnosť   nesplnil,   čo   viedlo   ústavný   súd   k záveru, že základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru boli postupom okresného súdu porušené.

2. Ústavný   súd   v   súvislosti   s   námietkami   sťažovateľa   o   tom,   že   najvyšší   súd pred vydaním uznesenia sp. zn. 3 Ntv 31/2006 z 23. augusta 2006, ktorým predĺžil lehotu trvania sťažovateľovej väzby, sa neoboznámil s jeho argumentáciou k návrhu predsedu senátu okresného súdu, a to aj napriek tomu, že ešte 16. augusta 2006 bola okresnému súdu doručená jeho žiadosť o nazretie do spisu pred podaním vyjadrenia k návrhu, ktoré bolo napokon okresnému súdu doručené 18. augusta 2006, rozhodol, že tieto budú posudzované z hľadiska čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj z hľadiska čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu (III. ÚS 79/02) nie je len povinnosťou ústavného   súdu   ako   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti   dodržiavať   vo   svojej   činnosti medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná, ale túto povinnosť majú aj všeobecné   súdy   ako   primárni   ochrancovia   ústavnosti   vrátane   povinnosti   rešpektovať dohovor pri preskúmavaní zákonnosti väzby.

Účelom čl. 5 ods. 4 dohovoru je poskytnutie práva osobám pozbaveným osobnej slobody   spočívajúceho   v možnosti   súdnej   kontroly   rozhodnutí   a   opatrení,   na   základe ktorých   bol   zásah   do   ich   osobnej   slobody   vykonaný.   Z judikatúry   Európskeho   súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“),   podľa   vzoru   ktorej   je   koncipovaná   aj   judikatúra ústavného súdu, vyplýva, že v trestnom konaní a bez pochybností aj v konaní o väzobných veciach   sa   musia   rešpektovať pravidlá   spravodlivého procesu,   aj keď   nie   tak identicky ako ich priznáva čl. 6 ods. 1 dohovoru, ale konkrétne procesné záruky sa musia garantovať v rozsahu zlučiteľnom so základným právom podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 5   ods.   4   dohovoru.   Je potrebné   konštatovať,   že   pri   rozhodovaní   o zákonnosti   väzby sa na niektoré   z   procesných   záruk   kladie   mimoriadny   dôraz,   pričom   jednou   z   nich je aj právo osoby predložiť súdu argumenty a vyjadrenia proti svojmu ponechaniu vo väzbe (obdobne napr. III. ÚS 84/06).

Úlohou všeobecného súdu v rámci konania o návrhu na predĺženie lehoty trvania väzby   je   v záujme   dodržania   zásady   kontradiktórnosti   konania   zabezpečiť,   aby   druhá procesná   strana   mala   možnosť   vyjadriť   sa   k tomuto   návrhu   a aby   mohla   predložiť argumenty na svoju obhajobu, čo je v praxi častokrát spájané s prv realizovaným právom osoby nazrieť do spisu.

Účelom práva nazerať do spisu je poskytnutie príležitosti oboznámiť sa so všetkými skutočnosťami podstatnými pre rozhodnutie vo veci, a tým aj v plnej miere predložiť súdu vlastnú argumentáciu v záujme ochrany vlastných práv, nielen pokiaľ ide o konanie vo veci samej, ale aj v konaní o zákonnosti väzby. Naplnenie práva na súdnu previerku zákonnosti pozbavenia osobnej slobody vo väzobných veciach predpokladá rešpektovanie procesných oprávnení sťažovateľa v konaní pred súdom, v ktorom sa skúma zákonnosť a rozhoduje sa o ďalšom trvaní väzby (III. ÚS 79/02, III. ÚS 163/03).

Podľa § 12 ods. 8 Trestného poriadku pokiaľ z povahy veci nevyplýva niečo iné, rozumie sa obvineným aj obžalovaný a odsúdený.

Podľa § 33 ods. 1 Trestného poriadku obvinený má právo vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam,   ktoré   sa   mu   kladú   za   vinu,   a   k   dôkazom   o   nich,   nie   je   však   povinný vypovedať.   Môže   uvádzať okolnosti   a dôkazy   slúžiace na jeho obhajobu, robiť návrhy a podávať žiadosti a opravné prostriedky. (...)

Podľa   § 33   ods. 3   Trestného   poriadku   všetky   orgány   činné   v   trestnom   konaní sú povinné vždy obvineného o jeho právach poučiť a poskytnúť mu plnú možnosť na ich uplatnenie.

Podľa   § 65   ods. 1   Trestného   poriadku   obvinený,   poškodený   a   zúčastnená   osoba, ich obhajcovia   a   splnomocnenci   majú   právo   nazerať   do   spisov   s   výnimkou   zápisnice o hlasovaní a časti spisu obsahujúceho údaje o totožnosti svedka (§ 101 ods. 3 a 4) a krycie údaje o totožnosti agenta, robiť si z nich výpisky a poznámky a obstarávať si na svoje trovy kópie spisov a ich častí. (...)

Podľa § 65 ods. 3 Trestného poriadku tomu, kto mal právo byť pri úkone prítomný, nemožno odoprieť nazretie do zápisnice o takom úkone. Obvinenému a jeho obhajcovi nemožno   odoprieť   nazretie   do   uznesenia   o   vznesení   obvinenia   (§ 163).   V   konaní pred súdom   nemožno   odoprieť   nazretie   do   spisov   obvinenému   a   jeho   obhajcovi, poškodenému, zúčastnenej osobe a ich splnomocnencom.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 3 T 96/2004 ústavný súd zistil, že 9. augusta 2006   predseda   senátu   okresného   súdu   spracoval   návrh   na   predĺženie   lehoty   trvania sťažovateľovej   väzby   do   31. decembra 2006.   Toho   istého   dňa   bol   návrh   zaslaný na vyjadrenie sťažovateľovi, jeho právnemu zástupcovi a príslušnej okresnej prokuratúre. Sťažovateľovi   bol   doručený   11. augusta 2006   s   tým,   že   mu   bola   poskytnutá   lehota 3 pracovných   dní   vyjadriť   sa   k   nemu.   Keďže   11. augusta 2006   bol   piatok,   lehota 3 pracovných dní začala plynúť najbližší pracovný deň, ktorým bol pondelok 14. augusta 2006, a uplynula až v stredu 16. augusta 2006. Aj napriek tejto skutočnosti okresný súd nepočkal na uplynutie lehoty a ešte 16. augusta 2006 o 10.00 h predložil spis najvyššiemu súdu. V ten istý deň bola okresnému súdu doručená žiadosť sťažovateľa o nazretie do spisu za účelom podania vyjadrenia k návrhu predsedu senátu, a tým aj uplatnenia jeho práva na obhajobu.   Následne   18. augusta 2006   bolo   okresnému   súdu   doručené   vyjadrenie sťažovateľa k návrhu predsedu senátu. Žiadosť o nazretie do spisu a vyjadrenie k návrhu predsedu senátu okresný súd doručil najvyššiemu súdu až 28. augusta 2006. Najvyšší súd však ešte prv, teda 23. augusta 2006, rozhodol o predĺžení lehoty trvania sťažovateľovej väzby.

Z uvedeného je zrejmé, že postup najvyššieho súdu vyúsťujúci k prijatiu uznesenia o predĺžení lehoty trvania väzby možno hodnotiť ako formálny a spočívajúci v nedôslednom preskúmaní   všetkých   zákonných   predpokladov   na   vydanie   tohto   rozhodnutia.   Aj   keď doručenie   návrhu   predsedu   senátu   procesným   stranám zabezpečoval   okresný   súd,   ktorý žiadosť sťažovateľa o nazretie do spisu a jeho vyjadrenie k návrhu predložil najvyššiemu súdu až po jeho rozhodnutí, hoci týmito písomnými materiálmi disponoval niekoľko dní pred   vydaním   rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   táto   skutočnosť   nezbavuje   najvyšší   súd povinnosti   precízne   preskúmať,   či   procesným   stranám   bol   poskytnutý   rovnaký   priestor na uplatnenie ich práv, teda či bola dodržaná zásada rovnosti zbraní, resp. kontradiktórnosti konania, či argumenty sťažovateľa neoslabujú tvrdenia predsedu senátu o potrebe predĺžiť lehotu trvania väzby, či základnému právu sťažovateľa na obhajobu bola poskytnutá plná možnosť na uplatnenie, ako aj či boli dodržané ostatné zákonné predpoklady nevyhnuté pre vydanie   zákonného   rozhodnutia.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že okresný   súd   bol povinný najvyššiemu súdu predložiť sťažovateľovo vyjadrenie a žiadosť o nazretie do spisu bez   zbytočného   odkladu   a neurobil   tak,   ale   zároveň   najvyšší   súd   bol   povinný   skúmať existenciu týchto písomných materiálov, teda skutočnosť, prečo pred rozhodnutím nemá k dispozícii vyjadrenie sťažovateľa. Najvyšší súd tieto skutočnosti prehliadol a bez všetkého rozhodol,   hoci   on   posledný   mohol   reparovať predchádzajúce   pochybenie   súdu   nižšieho stupňa, a tak učiniť zadosť uplatneniu základných práv sťažovateľa.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   najvyšší   súd   postupom a uznesením   sp. zn.   3 Ntv 31/2006   z   23. augusta 2006   zvolil   laxný   a   formálny   prístup k preskúmaniu   predpokladov   podmieňujúcich   vydanie   rozhodnutia   o predĺžení   lehoty trvania sťažovateľovej väzby, čím porušil jeho základné práva podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj právo podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru (bod 2 výroku nálezu).

3. Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   žiadal   aj   o priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia   v   celkovej   sume   300 000 Sk,   pričom   žiadal,   aby   ústavný   súd   prikázal okresnému   súdu   vyplatiť   mu   ho   v   sume   100 000 Sk   a   zároveň,   aby   okresnému   súdu a najvyššiemu súdu prikázal vyplatiť mu ho v sume 200 000 Sk. Priznanie primeraného finančného   zadosťučinenia   sťažovateľ   odôvodnil   tým,   že   postupom   a   rozhodnutím najvyššieho súdu, ako aj postupom okresného súdu bol vystavený pocitu právnej neistoty, márnosti   a beznádeje.   Zároveň   dodal,   že   namietaný   postup   a rozhodnutie   všeobecných súdov mu spôsobili zdravotné, predovšetkým psychické problémy.

Podľa   čl. 127   ods. 3   ústavy   a   ustanovenia   § 56   ods. 4   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, môže priznať tomu, koho základné práva alebo slobody boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo   zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   ESĽP,   keď   priznáva   spravodlivé   finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, hlavne na   predmet   sporu   vyžadujúci   obzvlášť   citlivý   prístup   a   urýchlené   konanie.   Súčasne sa pritom riadi úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Keďže ústavný súd deklaroval porušenie ústavného práva zaručeného čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a práva zaručeného čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 T 96/2004, ako aj základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Ntv 31/2006   z   23. augusta 2006,   rozhodol   aj   o   priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia   s   tým,   že   zaviazal   okresný   súd   zaplatiť   sťažovateľovi   sumu   30 000 Sk (bod 3 výroku   nálezu) a najvyšší súd sumu 20 000 Sk (bod 4 výroku   nálezu). Pri jeho určovaní ústavný súd zohľadnil dĺžku konania vedeného okresným súdom rozhodujúceho o zákonnosti väzby a jeho dopad na osobnú slobodu sťažovateľa, ako aj povahu procesných nedostatkov   v postupe   a následnom   rozhodnutí   najvyššieho   súdu.   Aj   keď   ústavný   súd spočiatku uvažoval, že dostatočnou satisfakciou pre sťažovateľa bude samotné vyslovenie porušenia označených práv, dospel napokon k záveru, že vzhľadom na okolnosti prípadu je opodstatnené   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie   tak,   ako   už   uviedol. Vo zvyšnej   časti   uplatnenému   primeranému   finančnému   zadosťučineniu   nevyhovel (bod 7 výroku nálezu).

4. Sťažovateľ v sťažnosti žiadal, aby ústavný súd rozhodol aj o náhrade trov jeho právneho   zastúpenia.   Právny zástupca   sťažovateľa   na verejnom   zasadnutí   vyčíslil   trovy právneho zastúpenia v celkovej sume 44 395 Sk, a to za úkony právnej služby špecifikované v liste z 23. marca 2007.

Ústavný súd považoval za dostatočne preukázané a odôvodnené priznanie náhrady trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľa   v   celkovej   sume   26 101 Sk,   a   preto   Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „kancelária“) uložil zaplatiť trovy konania v uvedenej sume na účet právneho zástupcu sťažovateľa (bod 5 výroku nálezu) a zároveň okresnému súdu prikázal zaplatiť štátu trovy právneho zastúpenia v sume 26 101 Sk na účet kancelárie (bod 6 výroku nálezu). Ústavný súd uplatneným trovám konania sťažovateľa vo zvyšnej časti nevyhovel (bod 7 výroku nálezu).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona   o   ústavnom   súde,   podľa   ktorého   ústavný   súd   môže   v odôvodnených   prípadoch podľa   výsledku   konania uložiť   niektorému   účastníkovi   konania,   aby   úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Podľa   ustanovenia   § 11   ods. 2   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „vyhláška   č. 655/2004 Z. z.“)   základná sadzba tarifnej odmeny za jeden úkon právnej služby je jedna šestina výpočtového základu vo veciach zastupovania pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je možné oceniť peniazmi.

Predmet   konania   –   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   –   je   v zásade nevyjadriteľný v peniazoch a je nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z. výpočtovým základom na účely tejto vyhlášky   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2005 bola priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky 16 381 Sk a za prvý polrok 2006 bola táto priemerná mesačná mzda 17 822 Sk.

Na základe toho ústavný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho zastúpenia za 3 úkony právnej služby poskytnuté v roku 2006 (2-krát prevzatie a príprava zastúpenia – 2 x   2 730 Sk,   1-krát   podanie   ústavnej   sťažnosti   z   10. októbra 2006   –   1 x   2 730 Sk) a 4 úkony právnej služby poskytnuté v roku 2007 (1-krát štúdium spisu okresného súdu na najvyššom   súde   11. januára 2007   –   1 x   2 970 Sk,   1-krát   podanie   ústavnej   sťažnosti z 12. januára 2007 – 1 x 2 970 Sk, 2-krát porada s klientom 22. marca 2007 – 2 x 2 970 Sk).

Podľa   § 15   písm.   a)   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   ústavný   súd   priznal   právnemu zástupcovi sťažovateľa popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu hotových výdavkov účelne   a preukázateľne   vynaložených   v súvislosti   s poskytovaním   právnych   služieb (§ 16 ods.   3   citovanej   vyhlášky),   a to   3-krát   režijný   paušál   za   3   úkony   právnej   služby vykonané   v   roku   2006   (3 x   164 Sk),   4-krát   režijný   paušál   za   4   úkony   právnej   služby vykonané v roku 2007 (4 x 178 Sk), ako aj náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu   vlakom   zo   Ž.   do   B.   a   späť   v   súvislosti   so   štúdiom   spisu   na   najvyššom   súde 11. januára 2007 (556 Sk), pričom zohľadnil aj cestovné výdavky vynaložené na prepravu miestnou hromadnou dopravou v sume 24 Sk a nárok na stravné v sume 89 Sk.

Výpočet   cestovných   výdavkov   ústavný   súd   realizoval   v   súlade   so   zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o cestovných   náhradách“)   a   opatrením   Ministerstva   práce,   sociálnych   vecí   a   rodiny Slovenskej   republiky   č. 615/2005   Z. z.   o   sumách   stravného   (ďalej   len   „opatrenie ministerstva“).

Podľa   § 4   ods. 1   zákona   o   cestovných   náhradách   zamestnancovi   vyslanému na pracovnú cestu patrí a) náhrada preukázaných cestovných výdavkov (...), c) stravné (...).

Podľa   §   5   ods.   1   zákona   o cestovných   náhradách   zamestnancovi   patrí   stravné za každý   kalendárny   deň   pracovnej   cesty   za   podmienok   ustanovených   týmto   zákonom. Suma stravného je ustanovená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma a) 5 až 12 hodín (...).

Podľa § 5 ods. 2 zákona o cestovných náhradách sumu stravného pre časové pásma podľa odseku 1 ustanoví opatrenie, ktoré vydá Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ministerstvo“);   opatrenie   sa   vyhlási   uverejnením   jeho úplného znenia.

Podľa § 1 písm. a) opatrenia ministerstva sumy stravného pre časové pásma sú: a) 89 Sk pre časové pásmo 5 až 12 hodín (...).

Podľa § 15 písm. b) vyhlášky č. 655/2004 Z. z. advokát má popri nároku na odmenu aj nárok na náhradu za stratu času.

Podľa   § 17   ods. 1   vyhlášky   č. 655/2004   Z. z.   pri   úkonoch   právnej   služby vykonávaných v mieste, ktoré   nie je sídlom   advokáta, za čas strávený cestou   do   tohto miesta a   späť   patrí   advokátovi   náhrada   za   stratu   času   vo   výške   jednej   šesťdesiatiny výpočtového základu za každú aj začatú polhodinu. Ústavný súd rozhodol aj o náhrade za stratu   času   7   hodín   (14   polhodín)   stráveného   cestou   zo   Ž.   do   B.   a späť   v súvislosti so štúdiom   spisu   na   najvyššom   súde   11. januára 2007   (17 822   :   60   =   297;   297 x 14   = 4 158 Sk).

Ústavný súd s prihliadnutím na ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde považoval   za   dostatočne   preukázané   a   opodstatnené   priznanie   náhrady   trov   právneho zastúpenia   v   celkovej   sume   26 101 Sk   a   v   tejto   súvislosti   konštatuje,   že   ostatné   trovy konania   uplatnené   právnym   zástupcom   sťažovateľa   vrátane   trov   právneho   zastúpenia za účasť na pojednávaní ústavného súdu 27. marca 2007, stratu času stráveného na ceste zo Ž. do K. a späť, cestovné výdavky a stravné nepriznal z dôvodu, že ich nevyhodnotil ako účelne   vynaložené,   keďže   právny   zástupca   sťažovateľa   a ani samotný   sťažovateľ na pojednávaní   neuviedli   skutočnosti,   ktoré   by   neboli   ústavnému   súdu   známe   z obsahu sťažnosti, ako aj z vyžiadaných spisov.

Ústavný   súd   v   bode   6   výroku   nálezu   vyslovil,   že   trovy   konania   štátu   v sume 26 101 Sk zaplatí okresný súd na účet kancelárie. Ústavný súd nezaviazal na zaplatenie trov konania štátu najvyšší súd z dôvodu, že v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde vychádzal   z   petitu   sťažnosti,   v   ktorom   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   zaviazal nahradiť trovy právneho zastúpenia len okresný súd.

Ústavný súd v závere poznamenáva, že listinnými dôkazmi predloženými právnym zástupcom   (návrh   predsedu   senátu   okresného   súdu   na   predĺženie   lehoty   trvania   väzby z 20. marca 2006   a   28. marca 2006)   sa   nezaoberal,   pretože   tieto   neboli   v   danej   veci predmetom jeho konania. Jeho predmet bol v súlade s § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde vymedzený   v   uzneseniach   o   prijatí   sťažností   na   ďalšie   konanie   z   30. novembra 2006 a 20. marca 2007.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   je   uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2007