znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 291/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. októbra 2004 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Boženy   Žabkovej,   Z.;   Márie   Angletovej,   B.;   Rudolfa Angleta,   T.;   Rudolfa   Angleta,   B.;   Františka   Slosiara,   Ž.   H.;   Marty   Slosiarovej,   Ž.   H.; Kataríny Pivarčiovej, Z.; Pavla Ostrihoňa, Z.; Pavla Packa, B.; Pavla Huliaka, O.; Rajka Christovova Genova, S.; Stanislava Sochora, S.; Jána Karáska, Z.; Jozefa Karáska, Z.; Eleny Tomaštíkovej, Z.; Ing. Mariana Hlinku, H. H.; Štefana Marcineka, L.; Zuzany Halamovej, B.; Marty Halamovej, B.; Oľgy Krnáčovej, Z.; Michala Bernáta, Z.; Márie Bernátovej, Z., a Doc.   Pavla   Zdychu,   CSc.,   K.,   zastúpených   advokátkou   JUDr.   Z.   B.,   Advokátska kancelária, B. B.,   vo   veci   porušenia   ich   základného práva   zaručeného v čl.   20 Ústavy Slovenskej   republiky   a porušenia   ich   práva   zaručeného   v   čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nečinnosťou Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh v súvislosti s činnosťou nebankových subjektov a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   sťažovateľov   Boženy   Žabkovej,   Márie   Angletovej,   Rudolfa   Angleta, Rudolfa   Angleta,   Františka   Slosiara,   Marty   Slosiarovej,   Kataríny   Pivarčiovej,   Pavla Ostrihoňa, Pavla Packa, Pavla Huliaka, Rajka Christovova Genova, Stanislava Sochora, Jána   Karáska,   Jozefa   Karáska,   Eleny   Tomaštíkovej,   Ing. Mariana   Hlinku,   Štefana Marcineka, Zuzany Halamovej, Marty Halamovej, Oľgy Krnáčovej, Michala Bernáta, Márie Bernátovej a Doc. Pavla Zdychu, CSc.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. augusta 2004   doručená   sťažnosť   (z   5.   júna 2004)   Boženy   Žabkovej,   Z.;   Márie   Angletovej,   B.; Rudolfa Angleta, T.; Rudolfa Angleta, B.; Františka Slosiara, Ž. H.; Marty Slosiarovej, Ž. H.; Kataríny Pivarčiovej, Z.; Pavla Ostrihoňa, Z.; Pavla Packa, B.; Pavla Huliaka, O.; Rajka Christovova Genova, S.; Stanislava Sochora, S.; Jána Karáska, Z.; Jozefa Karáska, Z.; Eleny   Tomaštíkovej,   Z.;   Ing.   Mariana   Hlinku,   H.   H.;   Štefana   Marcineka,   L.;   Zuzany Halamovej,   B.; Marty Halamovej, B.; Oľgy Krnáčovej, Z.; Michala Bernáta, Z.; Márie Bernátovej,   Z.,   a Doc.   Pavla   Zdychu   CSc.,   K.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených advokátkou   JUDr.   Z.   B.,   Advokátska   kancelária,   B.   B.,   ktorou   namietali porušenie   ich základného práva zaručeného v čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a porušenie ich práva zaručeného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „Dodatkový   protokol   k Dohovoru“) nečinnosťou   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstva   financií   Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh v súvislosti s činnosťou nebankových subjektov.

Sťažovatelia   prostredníctvom   splnomocnenej   právnej   zástupkyne   uviedli,   že   na základe   rôznych   právnych   titulov   (zmluvy   o pôžičke,   zmluvy   o tichom   spoločenstve, zmluvy   o vrátení   vložených   financií   na   základe   cestovného   šeku,   atď.)   poskytli   svoje finančné prostriedky spoločnostiam HORIZONT SLOVAKIA o. c. p., a. s., K., B. M. G INVEST, s. r. o., K., AGW, s. r. o., K., BDV družstvo, B. B., DRUKOS, a. s., B. B. (ďalej aj „nebankové subjekty“), ktoré sa v zmysle dohodnutého plnenia zaviazali „... zabezpečiť vkladateľom   (sťažovateľom)   podiel   na   zisku,   výnos,   alebo   iným   spôsobom   označené zúročenie vkladov – investície sťažovateľov“.

Podľa právnej zástupkyne sťažovateľov: „Uvedené spoločnosti vykonávali činnosť v oblasti finančného trhu. Pre výkon takejto podnikateľskej aktivity sa okrem všeobecných náležitostí pre podnikanie vyplývajúcich z Obchodného zákonníka vyžadovalo aj splnenie špeciálnych   podmienok   stanovených   v právnych   normách   pôsobiacich   subsidiárne   voči Obchodnému   zákonníku,   práve   za   účelom   splnenia   osobitných   požiadaviek   na   výkon podnikateľských aktivít v oblasti finančného trhu (...).“

  Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú,   že   ústredné   orgány   štátnej   správy, konkrétne   Ministerstvo   vnútra   Slovenskej   republiky,   Ministerstvo   financií   Slovenskej republiky   a   Úrad   pre   finančný   trh „v rámci   svojich   zákonných   povinností   nevenovali dostatočnú pozornosť pôsobeniu tzv. nebankových subjektov na trhu“, pričom vedeli, že ich podnikanie je v rozpore s platným právnym poriadkom Slovenskej republiky.

Sťažovatelia   tvrdenie   o zodpovednosti   Ministerstva   vnútra   Slovenskej   republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky a Úradu pre finančný trh za nezákonnú činnosť tzv.   nebankových   subjektov   a ich   následnú   neschopnosť   plniť   svoje   zmluvné   záväzky opierajú o ustanovenia § 4 ods. 1 a 2, § 16, § 28, § 29 a § 30 zákona č. 347/1990 Zb. o organizácii   ministerstiev   a   ostatných   ústredných   orgánov   štátnej   správy   Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako aj o ustanovenia § 59, § 60 a § 62 zákona č. 385/1999 Z. z. o kolektívnom investovaní v znení neskorších predpisov.

V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na čl. 12 ods. 1 ústavy, podľa ktorého sú ľudia   slobodní   a   rovní   v   dôstojnosti   i   v právach,   pričom   základné   práva   a   slobody   sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné, v spojení s čl. 20 ods. 1 ústavy, podľa ktorého každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   právnej   zástupkyne   sťažovateľov: „(...)   sťažovatelia   negatívnym a protizákonným   stavom   plynúcim   z vykonávania   podnikateľských   aktivít   nebankových subjektov   utrpeli   ujmu   na   svojich   základných   právach,   keď   vložené   úspory   neboli zhodnotené spôsobom garantovaným. (...) Sťažovatelia vložením vlastných finančných úspor do   spoločností   (...)   za   účelom   ich   zhodnotenia   utrpeli   ujmu   a to   aj   z toho   dôvodu,   že Ministerstvo financií Slovenskej republiky, Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a Úrad pre finančný trh nekonali dôsledne svoju povinnosť kontrolovať dodržiavanie zákonnosti v rámci   im   zverených   kompetencií.   Svojou   nečinnosťou   spôsobili,   že   subjekty,   ktoré podnikali   na   trhu   nespĺňali   zákonom   predpísané   podmienky   a ústredné   orgány   štátnej správy nezasiahli v rámci možnosti zverených im zákonom.“

Na základe tvrdení obsiahnutých v sťažnosti žiadali sťažovatelia, aby ústavný súd ich sťažnosť   prejednal   a nálezom   vyslovil: „nekonaním   Ministerstva   vnútra   Slovenskej republiky, Ministerstva financií Slovenskej republiky, Úradu pre finančný trh bolo porušené základné   právo   sťažovateľov   vyplývajúce   z   čl.   20   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   1 dodatkového protokolu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v zmysle zákona č. 23/1991 Zb. a oznámenia FMZV č. 209/1992 (...).“ Sťažovatelia taktiež žiadali priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v jednotlivo   špecifikovanej   výške   každému z nich.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či sú splnené zákonom ustanovené podmienky na jeho prijatie na ďalšie konanie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia   sa   svojou   sťažnosťou   domáhajú   vyslovenia   porušenia   svojho základného práva zaručeného v čl. 20 ústavy a v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. V rámci odôvodnenia sťažnosti sťažovatelia citujú čl. 2 ods. 2, čl. 12 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy,   čl.   11   ods.   1   Listiny   základných   práv   a slobôd   a čl.   1   Dodatkového   protokolu k Dohovoru.   Návrh   rozhodnutia   ústavného   súdu   (petit   sťažnosti)   smeruje   však   len k vysloveniu   porušenia   ich   základného   práva   zakotveného   v čl.   20   ústavy   a v čl.   1 Dodatkového protokolu k Dohovoru. Ústavný súd sa preto, súc viazaný návrhom (20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), sťažnosťou sťažovateľov zaoberal v rozsahu, v akom predmet konania vymedzila právna zástupkyňa sťažovateľov v petite sťažnosti.

Základnou ústavnou podmienkou konania o ústavnej sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je sťažovateľom namietané porušenie   niektorého   z   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   zaručených   v   ústave,   alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, pričom   ochrana   uvedeného   práva   v okolnostiach   daného   prípadu   nepatrí   do   právomoci všeobecných súdov.

V súvislosti s porušením čl. 20 ústavy ústavný súd uvádza, že vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením chránia všeobecné súdy [čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 Občianskeho   súdneho   poriadku   a   §   123   a nasl.   (resp.   §   415   až   §   450   pokiaľ   ide o zodpovednosť   za   škodu)   Občianskeho   zákonníka],   ako   aj   osobitné   zákony.   Ochrana vlastníckeho   práva   porušeného   spôsobením   majetkovej   škody   v dôsledku   prípadného nesprávneho úradného postupu štátnych orgánov patrí do právomoci všeobecných súdov [§ 3   ods.   1   písm.   d),   §   9   ods.   1   a 2,   §   16   ods.   1   a   §   17   zákona   č. 514/2003   Z.   z. o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú   pri   výkone   verejnej   moci   a   o   zmene   niektorých zákonov   a   §   18   a   §   26   zákona   č.   58/1969   Zb.   o   zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, pokiaľ ide o prípadný nesprávny úradný postup štátnych orgánov do 1. júla 2004].

Podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   je   právomoc   ústavného   súdu   v týchto   veciach subsidiárna.   Vychádzajúc   z uvedeného   a zo   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu (IV. ÚS 66/03, II. ÚS 132/04) ústavný súd sťažnosť sťažovateľov odmietol pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. októbra 2004