znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 290/2014-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. apríla 2014 predbežne   prerokoval   sťažnosť   V.   H.   a R.   H.,   zastúpených   Advokátskou   kanceláriou JUDr. Jakub Mandelík, s. r.   o.,   Štefánikova   8,   Bratislava,   v mene   ktorej   koná   konateľ a advokát   JUDr.   Jakub   Mandelík,   PhD.,   pre   namietané   porušenie   čl.   12   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 149 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   a oznámením   Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave č. k. Kd 596/13-8 z 2. decembra 2013 a postupom a oznámeniami Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Gd 373/13-5 z 30. októbra 2013, č. k. VI/2 Gd 380/13-5 zo 7. februára 2014 a č. k. VI/2 Gd 397/13-9 z 18. februára 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. H. a R. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. marca 2014 doručená sťažnosť V. H. a R. H., (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 149 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) a práva   na účinný   prostriedok   nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   postupom   a oznámením Krajskej   prokuratúry   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   Kd   596/13-8 z 2. decembra   2013   a   postupom   a oznámeniami   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) č. k. VI/1 Gd 373/13-5 z 30. októbra 2013 (v petite   nesprávne   uvedené   č.   k.   VII/1   Gd   373/13-5   z 30.   októbra   2013,   pozn.), č. k. VI/2 Gd   380/13-5   zo 7. februára   2014   (v   petite   nesprávne   uvedené č. k. VI/2 Gn 380/13-5 zo 7. januára 2014, pozn.) a č. k. VI/2 Gd 397/13-9 z 18. februára 2014.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   uviedli,   že   návrhom   z   26.   júna   2013   požiadali Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto (ďalej len „regionálny úrad“)   o   prerušenie   priestupkového   konania   podľa   §   29   ods.   1   zákona   č.   71/1967   Zb. o právnom   konaní   (správny   poriadok)   v znení   neskorších   predpisov,   ktoré   je   proti   ním vedené z dôvodu, že „vraj“ nedali povinne očkovať svojho syna. Regionálny úrad na tento ich   návrh   reagoval   oznámením   č.   OOD/9949/2013   z 8. júla 2013   tak,   že   ho   odmietol s poukazom   na   §   29   ods.   2   správneho   poriadku.   Proti   tomuto   oznámeniu,   keďže   ho sťažovatelia   považovali   za   rozhodnutie,   podali   v zákonnej   lehote   odvolanie.   Následne regionálny úrad 11. septembra 2013 nevyhovel ich návrhu na prerušenie priestupkového konania.   Sťažovatelia   uviedli,   že   proti   tomuto   opakovanému   rozhodnutiu   o   neprerušení priestupkového konania opakovane podali odvolanie, na čo regionálny úrad reagoval listom zo 7. októbra 2013, v ktorom im oznámil, že odvolanie bolo postúpené Úradu verejného zdravotníctva Slovenskej republiky (ďalej aj „úrad verejného zdravotníctva“ a „odvolací orgán“).   Sťažovatelia   ďalej   dodali,   že   5.   novembra   2013   im   bolo   doručené   opakované oznámenie   regionálneho   úradu   o tom,   že   na   základe   stanoviska   odvolacieho   orgánu   sa priestupkové konanie neprerušuje a rozhodnutie č. OOD/9949/2013 z 11. septembra 2013 nadobudlo právoplatnosť 20. septembra 2013.

Keďže sťažovatelia neboli spokojní s postupmi orgánov verejnej správy, 1. októbra 2013 podali generálnej prokuratúre podnet na vykonanie previerky zachovávania zákonnosti postupmi orgánov verejnej správy.

Sťažovatelia   uviedli,   že   generálna   prokuratúra   im   prostredníctvom   prokurátorky listom č. k. VI/1 Gd 373/13-4 z 10. októbra 2013 oznámila, že časť podnetu týkajúcu sa postupu regionálneho úradu postúpila na priame vybavenie krajskej prokuratúre, a pokiaľ išlo o postup úradu verejného zdravotníctva, túto časť podnetu si generálna prokuratúra ponechala.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   generálna   prokuratúra   im   prostredníctvom prokurátorky listom č. k. VI/1 Gd 373/13-5 z 30. októbra 2013 oznámila, že previerky dodržiavania zákonnosti sa vykonávajú v skončených veciach a že postup orgánov verejnej správy   v týchto   veciach   pozná,   považuje   ho   za   správny,   a preto   podnet   na   vykonanie previerky neakceptovala.

Ďalším prejavom nespokojnosti sťažovateľov v ich veci bol opakovaný podnet, ktorý 6.   decembra   2013   podali   generálnej   prokuratúre   a v ktorom   žiadali   o preskúmanie zákonnosti postupu prokurátorky generálnej prokuratúry, pretože podľa ich názoru v ňom nereflektovala na podstatnú námietku spočívajúcu v požiadavke preskúmania zákonnosti prerušenia správneho konania podľa § 29 ods. 2 správneho poriadku.

Sťažovatelia   ďalej   poukázali   na   to,   že   na   časť   ich   podnetu   z 1.   októbra   2013 reagovala   prokurátorka   krajskej   prokuratúry   oznámením   č.   k.   Kd   596/13-8 z 2. decembra 2013,   v ktorom   uviedla,   že   v postupe   regionálneho   úradu   nezistila nezákonnosť,   ktorá   by   bola   dôvodom   na   podanie   prokurátorského   opatrenia,   preto   ich podnet odložila. Z uvedeného dôvodu sťažovatelia 16. decembra 2013 podali opakovaný podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   a   rozhodnutia   prokurátorky   krajskej prokuratúry.

Sťažovatelia   uviedli,   že   2.   januára   2014   vzniesli   námietku   zaujatosti   voči prokurátorke generálnej prokuratúry, ktorá vybavovala ich podnet, na základe čoho bola vec pridelená   inej   prokurátorke.   Sťažovatelia   zároveň   2.   januára   2014   podali   na   generálnej prokuratúre   podnet   na   preskúmanie   zákonnosti   postupu   generálnej   prokuratúry pri prideľovaní opakovaného podnetu v konaní vedenom pod č. k. č. VI/2 Gd 380/13-3.

Podľa   vyjadrenia   sťažovateľov   listom   riaditeľa   netrestného   odboru   generálnej prokuratúry zo 7. februára 2014 im bolo oznámené, že ich podnet zo 6. decembra 2013 a z 2. januára 2014 považuje za vybavený. Sťažovatelia dodali, že 27. februára 2014 im bolo doručené   „rozhodnutie“   prokurátorky   generálnej   prokuratúry   č.   k.   VI/2   Gd   397/13-9 z 18. februára 2014.

Sťažovatelia uviedli, že dôvodom podania návrhu na prerušenie správneho konania podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku bola skutočnosť, že na ústavnom súde je vedené konanie o súlade § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore   a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) a § 6 vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii   a   kontrole   prenosných   ochorení   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška č. 585/2008 Z. z.“) s ústavou. Sťažovatelia vyslovili názor, že bez rozhodnutia ústavného   súdu   nemohol   správny   orgán   rozhodnúť   o tom,   či   porušili   ustanovenia dotknutých   právnych   predpisov.   Sťažovatelia   v tejto   súvislosti   dodali,   že   právo na spravodlivé správne konanie s úplným zistením skutkového stavu je súčasťou ich práv, pričom ani jeden z orgánov prokuratúry ich argumentu nevenoval pozornosť.

Sťažovatelia   namietali,   že   o ich   prvom   a druhom   odvolaní   proti   rozhodnutiu regionálneho úradu nerozhodol úrad verejného zdravotníctva ako odvolací orgán. Podľa názoru   sťažovateľov   sa   správne   orgány   nezaoberali   zákonným   spôsobom   ich   návrhom na prerušenie správneho konania z 26. júna 2013 podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku. Sťažovatelia   ďalej   namietali,   že   ako   účastníci   správneho   konania   nepodali   žiadny opakovaný návrh na prerušenie konania, ale aj napriek tomu regionálny úrad vydal podľa nich   svojvoľne   druhé   rozhodnutie   z   11.   septembra   2013.   Okrem   toho   namietali,   že   aj napriek tomu, že podali návrh na prerušenie konania podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku, regionálny úrad rozhodol podľa § 29 ods. 2 správneho poriadku.

Vo vzťahu k postupu orgánov prokuratúry sťažovatelia namietali, že rozdelením ich podnetu   na   dve   časti   sa   stratila   kontinuita   preskúmavania   zákonnosti   celého   postupu orgánov   verejnej   správy   v tejto   veci,   čím   si   podľa   názoru   sťažovateľov   generálna prokuratúra nesplnila povinnosť zaoberať sa riadne ich podnetom, čo viedlo k porušeniu ich práva na inú právnu ochranu. Okrem toho sťažovatelia namietali, že ani krajská prokuratúra sa riadne nezaoberala ich podnetom, keďže preskúmala postup nielen regionálneho úradu, ale aj úradu verejného zdravotníctva, na čo podľa nich nemala kompetencie. Okrem toho podnet nevybavila v zákonnej lehote, čím došlo aj k porušeniu ich základného práva podľa čl.   48   ods.   2   ústavy.   Sťažovatelia   tvrdili,   že   prokurátorka   krajskej   prokuratúry a prokurátorky   generálnej prokuratúry   sa   dostatočne a zrozumiteľne nevysporiadali   s ich argumentáciou, predovšetkým s otázkou prerušenia konania podľa § 29 ods. 1 správneho poriadku   na   čas,   kým   ústavný   súd   rozhodne   o súlade   dotknutých   právnych   predpisov s ústavou. Sťažovatelia namietali aj tú skutočnosť, že ich opakovaný podnet mal vybaviť nadriadený   prokurátor   (v ich   prípade   generálny   prokurátor),   a nie   riaditeľ   netrestného odboru   generálnej   prokuratúry.   V tejto   súvislosti   doplnili,   že   ich   opakované   podnety zo 6. decembra 2013 a z 2. januára 2014 boli vybavené po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty.   V súvislosti   s uvedenými   námietkami   sťažovatelia   vyslovili   svoj   názor: «Tento postup GP SR je, podľa nášho názoru, porušením nášho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prerokovanie veci „zákonným“ prokurátorom obdobne ako je to pri práve na zákonného sudcu.» Tento právny názor sťažovatelia vyjadrili aj vo vzťahu k vybaveniu ich opakovaného podnetu zo 16. decembra 2013.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti namietali aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy a v tejto súvislosti   poukázali na postup   správnych   orgánov,   ktorý   vyhodnotili ako   diskriminačný vo vzťahu k rodičom neočkujúcich svoje deti.

Na základe uvedených skutočností sťažovatelia žiadali, aby ústavný súd prijal ich sťažnosť na ďalšie a aby v náleze vyslovil:

„Základné právo sťažovateľov na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo   na   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupmi   a   rozhodnutiami   orgánov prokuratúry bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi a rozhodnutiami orgánov prokuratúry bolo porušené. Základné právo sťažovateľov na efektívny prostriedok nápravy podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru bolo porušené.

Základné právo sťažovateľov na slobodu a rovnosť v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy bolo porušené.

Právo sťažovateľov na ochranu práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb podľa čl. 149 ústavy orgánmi prokuratúry bolo porušené.

Zrušuje sa rozhodnutie prokurátora GP SR v konaní č. VI/2 Gn 380/13-5 zo dňa 7. januára 2014, rozhodnutie prokurátorky GP SR v konaní č. VII/1 Gd 373/13 -5 zo dňa 30. októbra 2013, rozhodnutie dozorujúcej prokurátorky GP SR v konaní č. VI/2 Gd 397/13-9 zo dňa 18. februára 2014 a

d) rozhodnutie prokurátorky Krajskej prokuratúry Bratislava v konaní č. Kd 596/13- 8 zo dňa 2. decembra 2013

a vracia na ďalšie konanie GP SR. Ústavný súd priznáva vzhľadom na dĺžku preskúmavania podnetov a zhodnotenie aktivít orgánov prokuratúry, ako aj aplikáciu zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, finančné zadosťučinenie sťažovateľom vo výške 3 000 eur, ktoré je GP SR povinná vyplatiť sťažovateľom do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu. Ústavný   súd   priznáva   advokátovi   sťažovateľov   náhradu   trov   právneho zastupovania.“

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia,   zastúpení   kvalifikovaným   právnym zástupcom, sa v petite sťažnosti, ale aj jej odôvodnení dopustili viacerých chýb v písaní, pokiaľ   ide   o označenia   postupov   a oznámení   príslušných   prokuratúr.   Keďže   z príloh pripojených   k sťažnosti   bolo   možné   jednoznačne   určiť,   ktoré   postupy   a oznámenia sťažovatelia   namietajú,   ústavný   súd   nepovažoval   za   právne   významné   vyzývať   ich na odstránenie týchto nedostatkov podania.

K námietkam   sťažovateľov   o porušení   ich   práv   postupom   a oznámením krajskej prokuratúry č. k. Kd 596/13-8 z 2. decembra 2013 a postupom a oznámením generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 373/13-5 z 30. októbra 2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity. Zmysel a účel princípu subsidiarity je založený na tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa   zásad   uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (III.   ÚS   149/04, IV. ÚS 277/09).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zákon   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „zákon   o   prokuratúre“)   vo   svojich   ustanoveniach   okrem   iného   zakotvuje   kompetenciu prokurátora   vykonávať   previerky   zákonnosti   v   skončených   veciach   ako   metódu prokurátorského dozoru (§ 30), ako aj kompetenciu prokurátora na základe podnetu fyzickej osoby alebo právnickej osoby preskúmavať zákonnosť postupu a rozhodnutí vymedzených orgánov verejnej moci a vykonávať opatrenia na odstránenie zistených   porušení. Zákon o prokuratúre   súčasne   priznáva   podávateľovi   podnetu   právo   žiadať   o preskúmanie zákonnosti   vybavenia   svojho   podnetu   opakovaným   podnetom,   ktorý   vybaví   nadriadený prokurátor (§ 31 a násl.).

Ústavný súd považuje podnet, ako aj opakovaný podnet podľa zákona o prokuratúre za   účinný   prostriedok   nápravy,   ktorého   vyčerpaním   pred   podaním   sťažnosti   ústavnému súdu   sa   možno   domôcť   ochrany   svojich   práv   (m.   m.   IV.   ÚS   330/04,   I.   ÚS   186/05, III. ÚS 486/2013).

Ústavný súd aj v predchádzajúcich konaniach (napr. III. ÚS 235/07, III. ÚS 157/08, III. ÚS 112/2012, III. ÚS 56/2013) vyslovil opakovane právny názor, že vynechanie tohto prostriedku   nápravy   (podnetu,   opakovaného   podnetu)   v   sústave   orgánov   prokuratúry Slovenskej   republiky   nemožno   nahrádzať   podaním   sťažnosti   v   konaní   pred   ústavným súdom,   pretože   takto   by   sa   obmedzovala   možnosť   orgánov   prokuratúry   vo vlastnej kompetencii nielen preveriť skutočnosti, ktoré tvrdia sťažovatelia, ale aj prijať opatrenia podľa zákona o prokuratúre, ktoré by účinne napomohli odstráneniu namietaného porušenia práv,   ku ktorému   malo   podľa   tvrdenia   sťažovateľov   dôjsť   v   súvislosti   s postupom a oznámeniami krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry (m. m. napr. I. ÚS 186/05).

Podstatou námietok sťažovateľov v tejto časti sťažnosti bolo tvrdenie o porušení ich práv   uvedenými postupmi   a oznámeniami krajskej   prokuratúry   a generálnej prokuratúry, ktoré   boli   reakciou   na   ich   podnet.   Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   zákon   o prokuratúre umožňoval   sťažovateľom   prostredníctvom   opakovaného   podnetu   žiadať   o preskúmanie zákonnosti vybavenia ich podnetu. Z obsahu sťažnosti a jej príloh jednoznačne vyplýva, že sťažovatelia   možnosť   priznanú   im   zákonom   využili   a opakovaným   podnetom   žiadali preskúmať   zákonnosť   vybavenia   ich   podnetu   krajskou   prokuratúrou   vo   veci č. k. Kd 596/13-8   (oznámenie   z 2.   decembra   2013)   a generálnou   prokuratúrou   v konaní vedenom pod č. k. VI/1 Gd 373/13-5 (oznámenie z 30. októbra 2013).

Keďže na preskúmanie zákonnosti vybavenia podnetov sťažovateľov prokurátorkou krajskej   prokuratúry   a prokurátorkou   generálnej   prokuratúry   mal   primárnu   právomoc nadriadený   prokurátor,   ktorého   právomoc   v tejto   veci   predchádza   právomoci   ústavného súdu bezprostredne preskúmať postup a oznámenie krajskej prokuratúry č. k. Kd 596/13-8 z 2. decembra 2013 a postup a oznámenie generálnej prokuratúry č. k. VI/1 Gd 373/13-5 z 30. októbra 2013, ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom   súde   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na   jej prerokovanie.

K námietkam   sťažovateľov   o porušení   ich   práv   postupom   a oznámením generálnej   prokuratúry   č.   k.   VI/2   Gd   380/13-5   zo   7.   februára   2014 a č. k. VI/2 Gd 397/13-9 z 18. februára 2014

Sťažovatelia   v tejto   časti   sťažnosti   namietali   porušenie   čl.   12   ods.   1   ústavy, základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čl. 149 ústavy, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na účinný prostriedok nápravy   podľa   čl.   13   dohovoru   označeným   postupom   a oznámeniami   generálnej prokuratúry, ktoré reflektovali na opakovaný podnet sťažovateľov.

Súčasťou základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je nepochybne aj právo dotknutej osoby požiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry,   či   už   prostredníctvom   podnetu   alebo   opakovaného   podnetu   (§   31   a násl. zákona   o prokuratúre),   pričom   tomuto   právu   zodpovedá   povinnosť   príslušných   orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmto podnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť. Súčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je ale   právo,   aby   príslušné   orgány   prokuratúry   jej   podnetu   (podaniu)   vyhoveli (m. m. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03 a III. ÚS 133/06), t. j. za porušenie základného práva na inú právnu ochranu nemožno samo osebe považovať skutočnosť, že prokuratúra podnetu, resp. opakovanému podnetu nevyhovie podľa predstáv jeho pisateľa (napr. I. ÚS 38/02, II. ÚS 358/06, IV. ÚS 28/06 atď.).

Ústavný súd z prílohy k sťažnosti zistil, že riaditeľ netrestného odboru generálnej prokuratúry   v oznámení   č.   k.   VI/2   Gd   380/13-5   zo   7.   februára   2014,   ktorým   vybavil opakovaný podnet sťažovateľov vo vzťahu k postupu prokurátorky generálnej prokuratúry, okrem iného uviedol:

„S ohľadom na obsah Vášho opakovaného podnetu si dovoľujem uviesť, že podľa § 35   ods.   2   zákona   č.   153/2001   Z.   z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov... prokurátor posudzuje podnet podľa obsahu, pričom prihliada na všetky skutočnosti, ktoré počas prešetrovania vyšli najavo.

Z   uvedeného   vychádzala   aj   prokurátorka   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky, keď Váš podnet v časti vyhodnotila ako podnet na preskúmanie postupu orgánov (RÚVZ a ÚVZ) v súvislosti s prerušovaním správneho konania, na vybavovanie ktorých je vecne a miestne príslušná krajská prokuratúra...

Časť vášho pôvodného podnetu z 1. októbra 2013, v ktorej ste prokuratúru žiadali o vykonanie   previerky   zachovávania   zákonnosti   postupmi   RÚVZ   a   ÚVZ   pri   vykonávaní ustanovenia § 29 Správneho poriadku v spojení s konaním podľa § 56 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., ale prokurátorka Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky posúdením jeho obsahu ho vyhodnotila aj ako podnet na preskúmanie postupu orgánov verejného zdravotníctva pri prejednávaní priestupkov na úseku verejného zdravotníctva. Keďže v tomto smere už vybavovala podnet iného podávateľa, podľa § 34 ods. 3 zákona o prokuratúre Vás iba oboznámila s jeho obsahom. Podľa citovaného ustanovenia ak v tej istej veci, v ktorej už bol vybavený podnet iného podávateľa podnetu, podá podnet ďalší podávateľ podnetu bez uvedenia nových skutočností, vec netreba prešetrovať; podávateľ podnetu sa upovedomí o výsledku vybavenia pôvodného podnetu...

Čo sa týka Vášho podnetu z 2. januára 2014, doručeného na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky 7. januára 2014, v ktorom žiadate o preskúmanie zákonnosti postupu Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri prideľovaní tohto opakovaného podnetu, v ktorom namietate, že vo vzťahu k vybaveniu veci prokurátorom Generálnej prokuratúry Slovenskej   republiky,   ho   má   v   zmysle   §   54   ods.   2   zákona   o   prokuratúre   vybavovať generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky,   a   nie   riaditeľ   netrestného   odboru   ako bezprostredne   nadriadený   prokurátor,   ktorý   jeho   príjem   písomne   potvrdil   uvádzam,   že podľa § 10 ods. 1 zákona o prokuratúre generálny prokurátor riadi a kontroluje činnosť všetkých prokuratúr. Na plnenie úloh vydáva služobné predpisy, príkazy a pokyny, ktoré sú záväzné   pre   všetkých   prokurátorov,   asistentov   prokurátora   a   ostatných   zamestnancov. Takýmto služobným predpisom je aj Príkaz generálneho prokurátora Slovenskej republiky z 30. októbra 2013 por. č. 11/2013, ktorým sa upravujú aprobačné oprávnenia na Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, ktorý bol prijatý v zmysle citovaného ustanovenia § 10 ods. 1 zákona o prokuratúre.

Podľa čl. 9 písm. a) bod 1. riaditelia odborov schvaľujú a podpisujú vo veciach, ktoré patria do ich riadiacej pôsobnosti, ak tento príkaz neustanovuje inak, v zastúpení generálneho   prokurátora   vybavenie   podnetu,   ktorý   smeruje   proti   stanovisku   alebo rozhodnutiu prokurátora generálnej prokuratúry.

S   poukazom   na   uvedené   preto   bol   váš   podnet   vybavený   v   súlade   so   zákonom a príslušnými služobnými predpismi.“

Pokiaľ   ide   o vybavenie   opakovaného   podnetu   sťažovateľov   listom   generálnej prokuratúry č. k. VI/2 Gd 397/13-9 z 18. februára 2014, ktorým generálna prokuratúra reagovala na opakovaný podnet sťažovateľov vo vzťahu k postupu prokurátorky krajskej prokuratúry, ústavný súd z jeho obsahu zistil aj tieto skutočnosti:

„V danom prípade na RÚVZ prebiehalo konanie vo veci prejednania priestupku na úseku verejného zdravotníctva, ktorého ste sa mali dopustiť tým, že ste nezabezpečili povinné očkovanie vášho maloletého dieťaťa. Predpokladom vydania rozhodnutia o uložení sankcie   podľa   zákona   č.   355/2007   Z.   z.   je   preukázanie,   že   fyzická   osoba   sa   dopustila priestupku na úseku zdravotníctva, lebo si nesplnila povinnosti pre ňu vyplývajúce, pričom konanie o priestupkoch sa riadi zásadou oficiality, to znamená, že príslušný správny orgán je povinný začať konanie, ak sa o priestupku dozvie. Uvedené konanie začal správny orgán na   základe   oznámenia   Š.   o   odmietnutí   povinného   očkovania   vášho   maloletého   dieťaťa. Pokiaľ je v konaní, ktoré je začaté ex offo podaný návrh účastníka konania na prerušenie konania, je správny orgán povinný zvážiť, či existujú dôvody prerušenia konania. Pokiaľ ale správny orgán nevzhliadne dôvod na prerušenie konania začatého na podnet správneho orgánu a takémuto návrhu nemieni vyhovieť, nevydáva samostatné procesné rozhodnutie, pretože to správny   poriadok vo   svojich ustanoveniach   nepripúšťa.   Účastníkovi konania majú byť dôvody, prečo konanie začaté na podnet správneho orgánu nebolo na jeho návrh prerušené, vysvetlené až v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. V takýchto prípadoch správny poriadok nepredpokladá, tak ako to už bolo vyššie uvedené, vydanie samostatného procesného rozhodnutia o neprerušení konania. Takýmto postupom správneho orgánu nie sú   nijakým   spôsobom   dotknuté   práva   účastníka   konania,   pretože   účastník   v   konaní zahájenom na podnet správneho orgánu nemá právo disponovať návrhom. Takisto nie je žiadnym spôsobom dotknutá jeho obrana, pretože túto si môže plnohodnotne uplatniť v prípadnom   odvolaní   proti   rozhodnutiu   vo   veci   samej,   kde   môže   prípadne   namietať   aj nesprávnosť   postupu   konajúceho   orgánu,   resp.   jeho   záveru   o dôvodoch   neprerušenia konania.

Správny orgán preto tým, že vo veci vydal samostatné rozhodnutie o neprerušení konania, konal podľa môjho názoru nad rámec zákona, pretože s otázkou, prečo nepristúpil k   prerušeniu   konania   podľa   §   29   ods.   1   správneho   poriadku   sa   musí   vysporiadať   až v rozhodnutí vo veci samej, v ktorom si aj musí odôvodniť svoju správnu úvahu v tomto smere. V prípade, že sa s ňou ako účastníci konania nestotožníte, máte možnosť vo veci podať i v tomto smere odvolanie.

V tejto súvislosti, iba považujem za potrebné doplniť, že návrh na začatie konania o súlade právnych, predpisov podľa § 37 a nasl. zákona č. 38/1993 Z. z..., na ktorý sa vo svojom   podnete   odvolávate,   bol   rozhodnutím   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky z 3. júla 2013 č. k. PL. ÚS 10/2013-9 prijatý na ďalšie konanie, Treba zdôrazniť, že Ústavný súd Slovenskej republiky po prijatí návrhu podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ale   súčasne   nerozhodol   o   pozastavení   účinnosti   napadnutých   ustanovení   právnych predpisov...

Mám za to, že dôvod, že na Ústavnom súde Slovenskej republiky prebieha konanie o súlade   právnych   predpisov,   nie   je   sám   o   sebe   obligatórnym   dôvodom   na   prerušenie správneho konania (nie súdneho, kde sú v takomto prípade dôvody na prerušenie konania dané).   Za   právneho   stavu,   že   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   nepozastavil   účinnosť napadnutých ustanovení právnych predpisov existuje len fakultatívna možnosť prerušenia správneho konania.

Ak Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodne, potom jeho výrok bude záväzný aj pre príslušné správne orgány. Dovtedy je otázka prerušenia správneho konania za vyššie opísaného   právneho   stavu,   otázkou   právneho   názoru,   s   ktorou   sa   musí   správny   orgán vysporiadať v rozhodnutí vo veci samej. V prípade, ak sa s takýmto postupom účastník konania nestotožní, má možnosť napadnúť ho v rámci preskúmania rozhodnutia vo veci samej v odvolacom konaní...

V prípade rozhodnutia o neprerušení konania, ktoré bolo vydané nad rámec zákona, som s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti ale nevzhliadla dôvod na prijatie niektorého z prokurátorských opatrení, pretože by sa týmto opatrením nezabezpečila dôsledná, účinná a rýchla ochrana práv a zákonom chránených záujmov fyzických osôb vo verejnom záujme (§ 3 ods. 2 zákona o prokuratúre). V tomto smere iba dopĺňam, že prokurátor i v prípade zistenia nezákonnosti v postupe a rozhodovaní orgánu verejnej správy, nemusí uplatniť prostriedok prokurátorského dozoru, ale musí zvážiť, aký dopad bude mať uplatnenie tohto prostriedku na už existujúce právne vzťahy a ich nositeľov...“

Ústavný   súd   konštatuje,   že   postup   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní opakovaných podnetov sťažovateľov nenesie prejavy svojvôle, pričom právne názory sú dostatočne odôvodnené aplikovanou právnou úpravou a zisteným skutkovým stavom.

Ústavný súd sa nestotožňuje s názorom sťažovateľov o tom, že im nebola poskytnutá odpoveď na ich zásadný argument o použití § 29 ods. 2 správneho poriadku pri prerušení správneho konania. Ako z obsahu oznámenia generálnej prokuratúry z 18. februára 2014 vyplýva,   prokurátorka   generálnej   prokuratúry   veľmi   zreteľne   vysvetlila   dôvod   postupu správneho   orgánu   podľa   §   29   ods.   2   správneho   orgánu,   a tým   aj   dôvod   nepoužitia § 29 ods. 1   správneho   poriadku.   V tejto   súvislosti   vyslovila   právny   názor,   že   správne orgány, pokiaľ je právny predpis platný a účinný, jeho ustanovenia vykonávajú, pričom postavenie   správnych   orgánov   v otázkach   prerušenia   konania   z dôvodu   prebiehajúceho konania o súlade právnych predpisov na ústavnom súde je rozdielne od konania súdneho, kedy je súd povinný takéto konanie prerušiť. Vzhľadom na to, že správny orgán nemal obligatórnu povinnosť prerušiť správne konanie, aplikoval, aj keď podľa prokurátorky úplne nad rámec, fakultatívne ustanovenie § 29 ods. 2 správneho poriadku a návrhu sťažovateľov na prerušenie správneho konania nevyhovel.

Skutočnosť,   že   sťažovatelia   sa   s právnymi   názormi   generálnej   prokuratúry nestotožnili, ešte sama osebe nemôže znamenať porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ani ich práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z obsahu základného práva na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno vyvodiť   len povinnosť,   aby sa   prokurátor   podnetom,   respektíve   opakovaným podnetom sťažovateľov zaoberal podľa príslušných ustanovení zákona o prokuratúre.

Pokiaľ   ide   o námietku   sťažovateľov   o tom,   že   ich   opakovaný   podnet   nevybavil priamo   generálny   prokurátor,   ústavný   súd   ju   vyhodnotil   ako   zjavne   neopodstatnenú. Riaditeľ netrestného odboru generálnej prokuratúry v oznámení zo 7. februára 2014 totiž veľmi zreteľne vysvetlil, na základe ktorých   ustanovení zákona o prokuratúre a ktorého služobného   predpisu   postupoval.   Takýto   spôsob   vybavenia   opakovaného   podnetu generálnou   prokuratúrou   zodpovedá   aj   právnemu   názoru   ústavného   súdu   vyjadrenému v náleze č. k. II. ÚS 4/2011-53 z 21. júna 2011. V tomto náleze ústavný súd konštatoval porušenie práv iného sťažovateľa oznámením generálnej prokuratúry, ktorá v tomto prípade vôbec nereflektovala na argument sťažovateľa o nutnosti vybavenia opakovaného podnetu generálnym prokurátorom. Ústavný súd konštatuje, že taká situácia v prípade sťažovateľov nenastala,   pretože   aj   napriek   tomu,   že   opakovaný   podnet   vybavil   riaditeľ   netrestného odboru, svoj postup v naznačenom smere riadne zdôvodnil.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že stanoviská generálnej prokuratúry, ktorými tento orgán verejnej moci reagoval na námietky sťažovateľov, nie sú v príčinnej súvislosti so žiadnym ústavou garantovaným právom, a preto namietaným postupom ani namietanými   prípismi   generálnej   prokuratúry   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   sťažovateľmi označeného   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   svojho   práva na účinný prostriedok nápravy podľa čl. 13 ods. 1 dohovoru. K uvedenému ústavný súd uvádza,   že   podľa   judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   sa   toto   ustanovenie dohovoru   vzťahuje   iba   na   prípady,   v   ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť   tvrdenia,   že sa   stal   obeťou   porušenia   práv   garantovaných   dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach tohto prípadu však ústavný súd k takémuto záveru nedospel.

Postupom generálnej prokuratúry sťažovatelia namietali aj porušenie čl. 12 ods. 1 ústavy,   pretože   podľa   ich   názoru   naznačený   postup   správnych   orgánov   znamenajúci diskriminačný   prístup   k rodičom   neočkujúcich   detí   podporili   aj   orgány   prokuratúry pri prešetrovaní ich podnetov.

Ústavný súd už vyslovil názor, že v postupe generálnej prokuratúry nezistil žiaden exces, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu či zásadou zákazu diskriminácie. Ústavný súd zároveň pripomína, že čl. 12 ods. 1 ústavy vylučuje akúkoľvek diskrimináciu fyzickej osoby alebo právnickej osoby, avšak jeho aplikácia bez konkrétneho dopadu   diskriminujúceho postupu orgánu verejnej moci na niektoré zo základných práv a slobôd   nie   je   možná.   Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   postup   generálnej   prokuratúry vyhodnotil ako ústavne akceptovateľný.

Generálnej   prokuratúre,   ktorá   sa   zaoberala   podnetmi   a opakovanými   podnetmi sťažovateľov, títo vyčítali aj porušenie čl. 149 ústavy. Obsahom označeného ustanovenia ústavy je vymedzenie ústavnej pôsobnosti prokuratúry Slovenskej republiky zahŕňajúcej ústavnú povinnosť chrániť práva a zákonom chránené záujmy fyzických a právnických osôb a štátu. Ustanovenie čl. 149 ústavy nezakotvuje žiadne konkrétne základné právo alebo slobodu.

K prezentovaným právnym názorom považuje ústavný súd za potrebné dodať, že postup orgánu verejnej moci, ktorý je v súlade s platným a účinným zákonom, nemožno hodnotiť ako porušovanie základných práv garantovaných ústavou a ani práv garantovaných dohovorom   či   inou   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach a základných   slobodách   (napr.   I.   ÚS   8/96,   II.   ÚS   81/00).   Ústavný   súd   dodáva,   že z uvedeného dôvodu nemohol postup generálnej prokuratúry, ktorá na základe podnetov a opakovaných   podnetov   preskúmavala   postup   orgánov   verejnej   správy   v rámci priestupkového konania na úseku verejného zdravotníctva, vyhodnotiť ako taký, ktorý by znamenal popretie zmyslu a podstaty aplikovanej právnej úpravy.

Uvedené skutočnosti boli podkladom na záver ústavného súdu o tom, že sťažnosť je aj v tejto časti zjavne neopodstatnená, a preto ju ústavný súd na predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z tohto dôvodu odmietol.

Osobitne   k námietke   sťažovateľov   o porušení   ich   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry

Sťažovatelia   namietali   aj   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy orgánmi prokuratúry, pretože tie podľa ich názoru nevybavili ich podnety v zákonom ustanovenej lehote dvoch mesiacov.

Ústavný   súd   aj   predmetný   námietku   sťažovateľov   vyhodnotil   ako   zjavne neopodstatnenú   poukazujúc na to,   že   v čase   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   boli   už oznámenia   krajskej   prokuratúry   a   generálnej   prokuratúry   o vybavení   podnetov a opakovaných   podnetov   doručené   sťažovateľom   (posledné   z namietaných   oznámení generálnej prokuratúry bolo sťažovateľom doručené 27. februára 2014). To znamená, že prípadný zásah do základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy už netrval, keďže v čase, keď sa so svojou sťažnosťou obrátili na ústavný súd, stav ich právnej neistoty poznať   odpovede   na   nastolené   právne   problémy   bol   už   odstránený.   Sťažovatelia   totiž v danom čase už disponovali stanoviskami krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry k ich námietkam.

Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá ako   celok,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. apríla 2014