znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 290/2011-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. júna 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., s. r. o., P., zastúpenej advokátom JUDr. M. B., K., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C/19/2009 a uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., s. r. o.,   o d m i e t a   pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2011 doručená   sťažnosť   spoločnosti   A.,   s.   r.   o.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   B.,   K.,   pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   9   C/19/2009   a uznesením   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) č. k. 2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že svojím návrhom doručeným okresnému súdu 23. januára 2009 uplatnila voči odporcovi nárok na zaplatenie sumy 1 090 645,60 € s prísl. z titulu náhrady škody z poistnej udalosti. Sťažovateľka pre účely, „aby sa tým vytvoril priestor pre možnú mimosúdnu dohodu účastníkov“, návrh podala miestne nepríslušnému súdu,   ktorý   nie   je   všeobecným   súdom,   súdom   daným   na   výber   ani   výlučným   súdom žiadneho z účastníkov, t. j. okresnému súdu. Vo veci boli ďalej vykonané tieto úkony:„- 27. 11. 2009 prípis sťažovateľa konajúcemu súdu, v ktorom oznamuje neúspešnosť pokusu o mimosúdnu dohodu,

- 21. 12. 2010 Okresný súd Košice-okolie uznesením sp. zn. 9 C/19/2009-106 ukladá odporcovi, aby sa písomne k veci vyjadril,

- 18. 2. 2010 písomná zmena uplatneného návrhu,

- písomné podania zo dňa 4. 2. 2010, 18. 2. 2010, 4. 6. 2010, 21. 7. 2010, ktorými sťažovateľ   oznamuje   súdu   skutočnosti   ním   požadované   a   zároveň   oznamuje   súdu   svoju žiadosť o postúpenie veci miestne príslušnému súdu,

- 22. 4. 2010 doručené uznesenie Okresného súdu Košice-okolie sp. zn. 9 C/19/2009 zo dňa 7. 4. 2010, ktorým pripustil zmenu žaloby,

- dňa 11. 5. 2010 doručená výzva súdu na úhradu súdneho poplatku,

- úhrada súdneho poplatku,

-   doručenie   uznesenia   súdu   zo   dňa   22.   6.   2010,   ktorým   pripustil   do   konania vedľajšieho účastníka...,

-   doručené uznesenie Okresného súdu Košice-okolie zo dňa 23.   6.   2010,   ktorým konanie pre nezaplatenie súdneho poplatku zastavil,

- dňa 21. 7. 2010 úhrada súdneho poplatku z návrhu,

- 1. októbra 2010 bolo sťažovateľovi doručené oznámenie Okresného súdu Košice- okolie o postúpení veci Okresnému súdu Bratislava I zo dňa 17. 9. 2010,

- 18. 3. 2011 sťažovateľovi doručené uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 NcC/35/2010 z 3. 11. 2010,

- 18. 3. 2011 doručenie predvolania Okresného súdu Košice-okolie na nariadené pojednávanie na deň 29. 4. 2011,

- 6. 4. 2011 písomné podanie sťažovateľa vo veci,

- 18. 4. 2011 dovolanie sťažovateľa na NS SR,

- 20. 4. 2011 sťažovateľ vzniesol voči konajúcej sudkyni námietku zaujatosti, ako aj námietku zaujatosti sudcov Okresného súdu Košice-okolie.“

Podľa názoru sťažovateľky:„Okresný   súd   Košice-okolie   v   nesúlade   so   svojim   prípisom   zo   dňa   1.   10.   2010 nezabezpečil ním predsavzatý postup a v rozpore s ust. § 105 ods. 3 OSP privodil vznik nezákonného stavu. Podľa ustanovenia § 105 ods. 3 OSP nadriadený súd Okresného súdu Bratislava I mal byť súdom, ktorý mal rozhodovať o nesúhlase tohto súdu s postúpením veci, resp. mal rozhodovať o námietke účastníka s postúpením veci. Jeho rozhodnutie malo byť záväzným aj pre súd, ktorému mala byť vec podľa rozhodnutia nadriadeného súdu postúpená. Krajský súd v Košiciach nebol takýmto súdom. Krajský súd v Košiciach svojím uznesením 2 NcC/35/2010 zo dňa 3. 11. 2010 v tejto právnej veci účastníkov rozhodol o miestnej príslušnosti, ktorým v zmysle uvedeného uznesenia je Okresný súd Košice-okolie. Krajský súd v Košiciach za právny základ svojho rozhodnutia použil ust. § 105 ods. 3 OSP a takto rozhodoval o námietke odporcu v 1. rade o postúpení veci v zmysle písomnej námietky proti postúpeniu zo dňa 12. 10. 2010.

Krajský súd v Košiciach nemal rozhodovať o námietke účastníka voči postúpeniu, lebo nebol miestne príslušným krajským súdom na také rozhodnutie a k takémuto postupu v zmysle   zdokumentovaných   úkonov   prvostupňového   súdu   taktiež   nebol   dôvod,   pričom takýto postup neumožňuje ani ustanovenie § 105 ods. 3 OSP.

Rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach, ktorý rozhodol ako miestne nepríslušný krajský   súd,   založilo   právny   stav,   ktorý   napriek   zdokumentovaným   úkonom   sťažovateľa nemôže už byť v súčasnosti relevantnými úkonmi všeobecných súdov riešený.

Sťažovateľ svojim návrhom sa nedostal k zákonnému sudcovi a v konaní Krajský súd v   Košiciach   rozhodoval,   aj   keď   tak   konať   nemal   a   svojim   rozhodnutím   privodil   vznik právneho stavu, ktorý nie je všeobecnými súdmi riešiteľný okrem postupu, ku ktorému bol Okresný súd Košice-okolie podaním zo dňa 6. 4. 2011 vyzvaný, ale tak neučinil. Jedine postúpenie   súdneho   spisu,   napriek   rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Košiciach,   miestne príslušnému   Okresnému   súdu   Bratislava   I   vie   opätovne   navodiť   súlad   so   zákonným postupom a rozhodovaním o procesných právach účastníkov konania.“

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že postupom okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9   C/19/2009   a uznesením   krajského   súdu   č.   k. 2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010 boli porušené jej základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby napadnuté rozhodnutie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil „za účelom predloženia súdneho spisu Okresnému súdu   Bratislava   I   na   rozhodnutie   o námietke   odporcu   v 1.   rade   o príslušnosti“ a aby sťažovateľke priznal finančné zadosťučinenie v sume 500 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 261,82 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľky s uznesením krajského súdu č. k. 2 NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010, ktorý na základe námietky žalovaného v 1. rade proti oznámeniu okresného súdu zo 17. septembra 2010 o postúpení veci Okresnému súdu Bratislava I rozhodol, že na konanie je miestne príslušný okresný súd. Sťažovateľka sa stotožňuje   s právnym   názorom   okresného   súdu   vyplývajúcim   z   uvedeného   oznámenia, a síce,   že na rozhodovanie o jej návrhu je miestne príslušný Okresný súd Bratislava I, a z tohto   dôvodu   napadnuté   rozhodnutie   krajského   súdu   považuje   za   vydané   miestne nepríslušným súdom, v dôsledku ktorého vo veci ďalej koná (taktiež) miestne nepríslušný okresný   súd.   Uvedeným   rozhodnutím   krajského   súdu   a s ním   súvisiacim   postupom okresného súdu dochádza podľa názoru sťažovateľky k porušovaniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľky odmietol pre jej neprípustnosť podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uznesenie   krajského   súdu   č.   k.   2   NcC/35/2010-186 z 3. novembra 2010 nadobudlo právoplatnosť 18. marca 2011. Dňa 18. apríla 2011 podala sťažovateľka proti uvedenému rozhodnutiu dovolanie, o ktorom Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) dosiaľ nerozhodol.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   svoje   námietky   uplatnila   v   sťažnosti podanej ústavnému súdu, ako aj v dovolaní podanom najvyššiemu súdu, pričom v čase rozhodovania ústavného súdu nie je dovolacie konanie ešte skončené, musela byť sťažnosť odmietnutá   pre   jej   predčasnosť,   pretože   o   ochrane označených   práv,   ktorých   porušenie namieta, bude vo vzťahu ku krajskému súdu rozhodovať najvyšší súd ako súd dovolací. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti na ústavnom súde navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho   súdu   o   dovolaní.   Tejto   situácii   zodpovedá   aplikácia   §   53   ods.   1   zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je sťažnosť neprípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje.

Ústavný   súd   preto   zaujal   názor   (podobne   napr.   I.   ÚS   358/09,   III.   ÚS   26/09, III. ÚS 109/2010, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 199/2010), že v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti ústavnému súdu je sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Inými slovami, právomoc poskytnúť ochranu   označeným   právam   sťažovateľky,   porušenie   ktorých   namieta,   má   najprv a predovšetkým najvyšší súd ako súd dovolací.

Ústavný súd sa v daných okolnostiach musel zaoberať aj úvahou, aké dôsledky bude mať   pre   sťažovateľku   prípadné   posúdenie   dovolania   najvyšším   súdom   ako   dovolania neprípustného.   Pre   tento   prípad   ústavný   súd,   majúc   na   zreteli   účel   základného   práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   konštatuje,   že   v   prípade   procesného   rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní bude sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu krajského súdu (porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

A contrario potom platí, že v prípade vecného posúdenia a rozhodnutia najvyšším súdom o dovolaní bude mať sťažovateľka k dispozícii už iba podanie sťažnosti ústavnému súdu, čo sa týka tohto rozhodnutia, za obvyklých podmienok.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   zároveň   upozorňuje   právneho   zástupcu   sťažovateľky,   že   jednou zo všeobecných náležitostí návrhu na začatie konania vo veci sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je v zmysle § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde splnomocnenie na zastupovanie navrhovateľa advokátom, v ktorom sa musí výslovne uviesť, že sa udeľuje na zastupovanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. júna 2011