znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 290/2010-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   36   ods.   1 Listiny základných práv a slobôd a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Zvolen č.   k.   25   Er/759/2008-45   z 23. novembra   2009   a   uznesením   Krajského   súdu   v   Banskej Bystrici č. k. 17 CoE/56/2010-74 z 19. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júla 2010 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., pre namietané porušenie jej základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Zvolen (ďalej len „okresný súd“) č. k. 25 Er/759/2008-45 z 23. novembra 2009 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 17 CoE/56/2010-74 z 19. apríla 2010.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd na základe platobných výmerov č. 1199/2001 z 5. novembra 2001 a č. 1200/2001 z 5. novembra 2001 vydaných správcom konkurznej podstaty P., B. (ďalej len „úpadca“), poverením č. 5611 023775 zo 17. októbra 2008 poveril súdneho exekútora vykonaním exekúcie, predmetom ktorej bolo vymoženie sumy 44 390,89 € s príslušenstvom od P. (ďalej len „povinný“). Sťažovateľka   nadobudla   predmetnú   pohľadávku   na   základe   zmluvy   o   postúpení pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.

Okresný   súd   na   základe   návrhu   povinného   uznesením   č.   k.   25   Er/759/2008-45 z 23. novembra 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   č.   k. 17 CoE/56/2010-74   z   19.   apríla   2010   tak,   že   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa potvrdil.

Sťažovateľka uviedla, že v danom prípade všeobecné súdy rozhodovali nad rámec svojej zákonnej právomoci. Okresný súd a krajský súd vydali rozhodnutia, ktoré síce boli ako   exekučné   súdy   oprávnené   vydať,   avšak   podkladom   pre   tieto   uznesenia   bolo «posudzovanie   skutočnosti,   ktorá   v   rámci   riadnych   opravných   prostriedkov   patrila   do oblasti   verejnej   správy,   resp.   za   taxatívne   stanovených   zákonných   podmienok,   v   rámci mimoriadnych opravných prostriedkov, do preskúmavacej pôsobnosti krajských súdov.... V prípade Sťažovateľa bol predmetným správnym rozhodnutím Platobný výmer, na ktorého   preskúmavanie   zákonnosti   by   však   boli   za   taxatívne   vymedzených   zákonných podmienok (napr.   dodržanie zákonnej   2-mesačnej prekluzívnej   lehoty)   príslušné krajské súdy. Dovoľujeme si poukázať jednak na skutočnosť, že Povinný svoje právo domáhať sa súdneho   preskúmania   Platobného   výmeru   v   zákonom   stanovenej   dvojmesačnej   lehote nevyužil, ako aj na skutočnosť, že uvedená lehota je prekluzívna a jej márnym uplynutím toto právo Povinného zaniklo. OS ZV ako prvostupňový exekučný súd a KS BB ako odvolací exekučný súd neboli oprávnení ex offo a navyše po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty dodatočne preskúmavať Rozhodnutia správneho orgánu – Platobného výmeru....

V   čase   vydania   Platobného   výmeru   bolo   teda   na   majetok   zdravotnej   poisťovne vedené konkurzné konanie. V zmysle ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze tak dňom vyhlásenia   konkurzu   prešlo   na   správcu   konkurznej   podstaty   oprávnenie   nakladať s majetkom   konkurznej   podstaty,   ako   aj   výkon   práv   a   povinností,   ktoré   súviseli   s nakladaním   s   majetkom   konkurznej   podstaty.   Počas   trvania   konkurzu   sa   na   činnosť   a právny stav úpadcu prioritne aplikoval Zákon o konkurze, ako jednoznačne vyplýva aj z vyššie citovaného ust. § 66e ods. 2 Zákona o konkurze. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a priamej aplikácie ust. § 14 ods. 1 písm. a) Zákona o konkurze bol správca konkurznej   podstaty   zdravotnej   poisťovne   oprávnený   vydať   Platobný   výmer.   Platobný výmer predstavuje exekučný titul v zmysle ust. § 41 Exekučného poriadku....

Prílohou tejto ústavnej sťažnosti je aj Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1S 11/2007-49, IČS: 1007200121 zo dňa 04. 10. 2007, právoplatné dňa 06. 11. 2007.... V zmysle citovaného rozhodnutia, a dovoľujeme si zdôrazniť, že v tomto prípade vecne príslušného súdu v zmysle OSP, bol správca konkurznej podstaty oprávnený vydať Platobný výmer, ktorý bol posúdený ako platný právny akt. Opačné rozhodnutie, ku ktorému dospeli   exekučné   súdy   (mimo   svojej   vecnej   pôsobnosti,   keďže   neboli   oprávnené   na preskúmavanie   oprávnenia   správcu   konkurznej   podstaty   vydávať   platobné   výmery,   toto oprávnenie   prináležalo   výlučne   krajským   súdom   v   rámci   výkonu   správneho   súdnictva) predstavovalo zásah do právnej istoty Sťažovateľa a v konečnom dôsledku porušenie práva na spravodlivý súdny proces (teda proces v súlade so zákonom stanoveným postupom, ako to predpokladá vo svojich ustanoveniach v súvislosti s ochranou základných práv a slobôd aj   Ústava   SR),   ako   aj   porušenie   vlastníckeho   práva   k   pohľadávke   vyplývajúcej z nadobudnutého exekučného titulu....

Prioritne by sme si dovolili poukázať na skutočnosť, že samotný Ústavný súd SR v Náleze   sp.   zn.   I.   ÚS   415/08-19   zo   dňa   10.   12.   2008   uvádza   v   súvislosti   s   údajnou neexistenciou oprávnenia správcu konkurznej podstaty zdravotnej poisťovne vydať platobné výmery ako exekučné tituly voči Povinnému skutočnosť, že „absenciu takéhoto oprávnenia prináležalo   skúmať   jedine   na   základe   opravného   prostriedku   smerujúceho   voči   tomuto rozhodnutiu   príslušným   odvolacím   orgánom,   a   nie   okresnému   súdu   v   posudzovanom exekučnom konaní.“...

Prioritnou problematikou v našom prípade je, či zákony alebo Ústava SR umožňovali OS   ZV   a   následne   KS   BB   ako   exekučným   súdom   rozhodovať   o   vyhlásení   exekúcie   za neprípustnú na základe posúdenia oprávnenia správcu konkurznej podstaty vydať Platobný výmer   a   vyhlásiť   ho   za   nulitný   vyše   sedem   rokov   po   právoplatnosti   a   vykonateľnosti Platobného výmeru,   a navyše po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty na preskúmanie zákonnosti správneho rozhodnutia v rámci správneho súdnictva....

Sťažovateľ považuje Uznesenie 1 a Uznesenie 2 za arbitrárne.  ... Sťažovateľ má navyše za to, že súdy sa náležite nevysporiadali s príslušnými zákonnými ustanoveniami, ani so skutočnosťami, zohľadnenie ktorých bolo nevyhnutné pre právne posúdenie veci (napriek tomu,   že   Sťažovateľ   na   tieto   skutočnosti   v   súvislosti   s   absenciou   danej   preskúmavacej právomoci súdov počas predmetného exekučného konania upozornil) a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili....

Sťažovateľ má za to, že Uznesenie 1 a následne Uznesenie 2 sú arbitrárne a ako také ústavne   neudržateľné,   ako   vyplýva   z   ich   odôvodnenia.  ...   Z   odôvodnení   Uznesenia   1 a Uznesenia   2   jasne   vyplýva   skutočnosť,   že   OS   ZV   koncipoval   svoje   rozhodnutie   na právnych   záveroch,   ktoré   v   rámci   slovenského   právneho   poriadku   nebol   oprávnený posudzovať (keďže preskúmavacia právomoc rozhodnutí v správnom súdnictve prislúcha výlučne krajským súdom a za zákonom presne stanovených podmienok Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky)   a že   KS BB   tiež   koncipoval   Uznesenie   2   na   základe   skutočností, v ktorých mu zákon nezveroval preskúmavaciu právomoc správnych rozhodnutí...».

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:„1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoE/56/2010-74 zo dňa 19.   04.   2010   v spojení   s Uznesením   Okresného   súdu   Zvolen sp.   zn.   25Er/759/2008-45 zo dňa   23.   11.   2009   došlo   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   ochranu, k porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   spravodlivý   súdny   proces,   ako   aj   k   porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa garantovaných čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, ust. § 1 ods. 1, ust. čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a ust. čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoE/56/2010-74 zo dňa 19. 04.   2010   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Zvolen   sp.   zn.   25Er/759/2008-45 zo dňa 23. 11. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3.   Ústavný   súd   SR   priznáva   Sťažovateľovi   náhradu   trov   konania   titulom   trov právneho zastúpenia Sťažovateľa v zmysle ust. § 31a Zákona o Ústavnom súde. Krajský súd v   Trenčíne   a   Okresný   súd   Trenčín   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť   trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podstatou   námietok   sťažovateľky   bolo   tvrdenie   o   porušení   označených   práv uznesením okresného súdu č. k. 25 Er/759/2008-45 z 23. novembra 2009, ktorým bola exekúcia z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu vyhlásená za neprípustnú a následne bola zastavená, ako aj uznesením krajského súdu č. k. 17 CoE/56/2010-74 z 19. apríla 2010, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie. Podľa názoru sťažovateľky všeobecné súdy rozhodli nad rámec svojich právomocí, svoje rozhodnutia nedostatočne odôvodnili, a preto ich považuje za arbitrárne a ústavne neudržateľné.

1. Pokiaľ ide o námietku porušenia označených práv sťažovateľky okresným súdom, ústavný súd uvádza, že vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods. 1 ústavy nemá právomoc preskúmavať napadnuté uznesenie okresného súdu, keďže proti nemu bol prípustný opravný prostriedok (odvolanie), ktorý sťažovateľka aj využila, a krajský súd o ňom rozhodol.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   na   jej   prerokovanie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde (I. ÚS 103/02, III. ÚS 70/02).

2.   V   ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   namietala   porušenie   označených   práv krajským súdom.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia   priamej   súvislosti   medzi   označeným   základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.   Úloha   ústavného súdu   sa   obmedzuje na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   s   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo samotných rozhodnutiach došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   pričom   skutkové   a   právne   závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a zároveň by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   o   niekoľkých   predchádzajúcich   sťažnostiach sťažovateľky analogického skutkového a právneho obsahu s posudzovanou sťažnosťou už rozhodoval   svojimi   skoršími   uzneseniami   (napr.   III.   ÚS   35/2010,   III.   ÚS   86/2010, I. ÚS 185/2010   a   iné),   preto   pri   posudzovaní   tejto   sťažnosti   vychádzal   z   odôvodnenia svojich skorších uznesení, na ktoré zároveň odkazuje.

Ústavný   súd   zhodne   so   svojimi   predchádzajúcimi   uzneseniami   o   odmietnutí analogických sťažností sťažovateľky konštatuje, že všeobecné súdy v rámci exekučného konania boli oprávnené aj mimo rámec správneho súdnictva skúmať správne rozhodnutie označené v   exekučnom   konaní ako   exekučný titul,   a to   práve   len z hľadiska, či   nejde o správne rozhodnutie ničotné (nulitný správny akt, resp. paakt), ktoré nevyvoláva žiadne právne   účinky. Takýto predmet   skúmania podľa   názoru   ústavného súdu   nebol žiadnym spôsobom   limitovaný   uplynutím   lehôt   na   preskúmanie   správneho   rozhodnutia   v   rámci správneho súdnictva.

Ústavný súd taktiež konštatuje, že nie je možné ustáliť prvky arbitrárnosti v záveroch krajského súdu (ani okresného súdu) o tom, že správne rozhodnutie označené v exekučnom konaní ako exekučný titul je ničotným správnym aktom z dôvodu, že správca konkurznej podstaty úpadcu nebol oprávnený vydávať individuálne správne akty (správne rozhodnutia) ako orgán verejnej správy, a teda nemohol vydať ani platný exekučný titul, na základe ktorého sťažovateľka navrhla viesť exekučné konanie.

Všeobecný   súd   môže   rozhodnúť   o   zastavení   exekúcie   kedykoľvek   v   priebehu konania, len čo na to zistí dôvody, a v súlade s tým postupoval aj okresný súd, keď na základe záveru o nulitnosti exekučného titulu exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, čo následne krajský súd potvrdil.

Ústavný súd preto po preskúmaní uznesenia krajského súdu konštatuje, že v ňom nemožno ustáliť prvky arbitrárnosti, ktoré by nasvedčovali nesprávnosti právnych záverov krajského súdu alebo ktoré by spočívali v ich nedostatočnom odôvodnení.

Pokiaľ   ide   o   námietky   sťažovateľky,   že   v   obdobných   veciach   iných   účastníkov konania rozhodol ten-ktorý všeobecný súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, a že naopak, v jej veci rozhodli súdy odlišne, ústavný súd konštatuje, že nie je úlohou ústavného súdu zjednocovať rozhodovaciu prax všeobecných súdov, lebo zjednocovanie rozhodovacej   praxe   je   vecou   odvolacích   súdov,   resp.   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07).

Pokiaľ   sťažovateľka   v   sťažnosti   poukázala   na   uznesenie   ústavného   súdu   č.   k. I. ÚS 415/08-19 z 10. decembra 2008, ústavný súd poznamenáva, že v označenom prípade išlo o odlišnú právnu situáciu, keď námietky v sťažnosti predostrel účastník konania, ktorý v rámci exekučného konania zastával pozíciu povinného. Z toho potom vyplývali aj jeho odlišné možnosti   brániť svoje práva, ktoré, ako ústavný súd konštatoval, mohol využiť v rámci   odvolacieho   konania   proti   rozhodnutiu,   ktoré   bolo   exekučným   titulom.   Keďže v tejto   veci   išlo   o   odlišné   okolnosti   prípadu,   ústavný   súd   v   danej   veci   nemohol   prijať identické závery, pretože vychádzal z úplne opačného postavenia účastníkov konania, od ktorých   pri   rovnakých   situáciách   nemožno   spravodlivo   očakávať   využitie   identických právnych   a   opravných   prostriedkov   na   ochranu   svojich   práv,   pretože   ich   realizácia s najväčšou pravdepodobnosťou nevyvolá priaznivé výsledky pre oboch zároveň.

Z   týchto   dôvodov   ústavný   súd   nezistil   žiadne   okolnosti,   ktoré   by   nasvedčovali možnosti porušenia základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II.   ÚS   78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy,   ak   toto   porušenie   nevyplýva   z   toho,   že   všeobecný   súd   súčasne   porušil ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Inak povedané, o prípadnom porušení základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy by bolo možné uvažovať zásadne len vtedy,   ak   by   zo   strany   všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého zo základných   práv,   resp.   ústavnoprocesných   princípov   vyjadrených   v   čl.   46   až   čl.   48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením.

Ústavný súd dospel k záveru, že uznesenie krajského súdu, ako aj dôvody uvádzané sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by   svedčili   o   porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu zaručeného čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 listiny. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže ústavný súd v posudzovanej veci nezistil porušenie základného práva na súdnu   ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny), nemohlo dôjsť ani k porušeniu interpretačného pravidla zakotveného v tejto právnej norme.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4 ústavy, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane zákona.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti smerujúcej proti krajskému   súdu   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Pretože sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu ústavnosti uplatnených v sťažnosti nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. augusta 2010