znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 290/09-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka vo   veci   sťažnosti   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   K.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   R.   K.,   K., pre namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 559/1999 takto

r o z h o d o l :

1. Základné   právo   spoločnosti   F.,   s.   r.   o.,   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 559/1999 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice   I p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 24 C 559/1999 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti F., s. r. o., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom   tisíc eur),   ktoré j e   Okresný   súd   Košice   I p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Košice I j e   p o v i n n ý   uhradiť spoločnosti F., s. r. o., trovy právneho zastúpenia v sume 438,57 € (slovom štyristotridsaťosem eur a päťdesiatsedem centov),   na   účet   jej   právneho   zástupcu   advokáta   JUDr.   R.   K.   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“)   22. septembra 2009 prijal na ďalšie konanie sťažnosť spoločnosti F., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. R. K., K., v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom Okresného   súdu   Košice   I   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 559/1999.

Sťažovateľka v sťažnosti namietala neprimeranú dĺžku konania o zaplatenie sumy 1 857,15 € v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 24 C 559/1999, ktoré začalo návrhom   sťažovateľky   z   20.   júna   1999.   Okresný   súd   v   predmetnej   veci   už   spočiatku vykazoval nečinnosť. Po žiadosti sťažovateľky o preverenie nečinnosti súdu z 26. februára 2004 okresný súd vo veci pojednával, jeho postup však nesmeroval k rozhodnutiu vo veci. Sťažovateľka uviedla, že „od pojednávania konaného dňa 20. 04. 2004 bolo síce vo veci nariadených   niekoľko   pojednávaní,   tie   však   neviedli   k   efektívnemu   vybaveniu   veci, v dôsledku čoho doteraz nedošlo k vydaniu rozhodnutia vo veci samej. Uvedené sťažovateľ považuje za zjavné a ničím neodôvodnené prieťahy v konaní a teda má za to, že došlo k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky...“.

Sťažovateľka   preto   podľa   §   62   a   nasl.   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov 19. augusta 2009 prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   podala   sťažnosť   predsedovi   okresného   súdu a požiadala ho o zjednanie nápravy.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„Základné   právo   sťažovateľa   podľa   čl.   48   ods.   2,   prvá   veta   Ústavy   Slovenskej republiky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   ktorým   je   Slovenská   republika   viazaná, nečinnosťou Okresného súdu Košice I. v konaní sp. zn.: 24 C 559/1999 porušené bolo. Ústavný   súd   prikazuje   Okresnému   súdu   Košice   I.,   aby   v   konaní   sp.   zn.: 24 C 559/1999 bezodkladne konal.

Sťažovateľovi priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 3.320 €, ktoré mu je Okresný súd Košice I. povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Okresný súd Košice I. je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy konania do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia   odôvodnila   sťažovateľka skutočnosťou, že „dôvera sťažovateľa v právnu istotu bola závažným spôsobom narušená, sťažovateľovi tak vznikla morálna ujma spočívajúca v pocitoch nedôvery v súdny systém a jeho účinnosť.

Sťažovateľ   preto   žiada,   aby   Ústavný   súd   rozhodol   o   priznaní   primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľovi, ako náhrady vyššie uvedenej nemajetkovej ujmy, pričom za primerané finančné zadosťučinenie považuje sumu 3.320 €. Poukazuje pritom na skutočnosť, že od podania návrhu na začatie konania prešla bez akéhokoľvek výsledku doba desiatich rokov a Okresný súd Košice I. nezjednal nápravu.“.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   podaním sp. zn. Spr 2337/04 doručeným ústavnému súdu 19. októbra 2009, v ktorom predseda tohto súdu   uviedol   prehľad   jednotlivých   procesných   úkonov   vykonaných   vo   veci. K opodstatnenosti   sťažnosti   sa   nevyjadril.   V   závere   uviedol: „Po   právnej   stránke   vec nie je náročná.   Je   však   náročná   po   stránke   skutkovej,   nakoľko   na   objektívne   zistenie skutkového stavu bolo potrebné vypočutie svedka Ing. G. V., ktorý na predvolania súdu vôbec nereagoval. S predmetnou vecou súvisia aj konania vedené na Okresnom súde Košice – okolie pod sp. zn. 14 C/470/2002 a na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 22 C/83/2000, ktoré nie sú právoplatne skončené. V priebehu celého konania účastníci opakovane žiadali o odročenie pojednávania a často nepreberali súdne zásielky. Tieto skutočnosti značne prispeli k predĺženiu konania.“

K   stanovisku   predsedu   okresného   súdu   sa   sťažovateľka   vyjadrila   podaním z 5. novembra 2009, v ktorom uviedla: „Skutočnosti uvedené vo vyjadrení len potvrdzujú dôvodnosť podanej sťažnosti, a teda existenciu prieťahov v konaní, na ktoré sťažovateľ poukazoval v sťažnosti, a to najmä v prvej fáze konania – od podania návrhu na začatie konania,   resp.   zaplatenia   súdneho   poplatku   za   návrh   po   vydanie   platobného   rozkazu, od vydania   platobného   rozkazu   po   1.   pojednávanie,   ale   tiež   v   ďalšom   priebehu (pojednávanie dňa 11. 1. 2006 – a ďalšie až dňa 10. 1. 2007, pojednávanie dňa 3. 9. 2008 – a ďalšie až dňa 7. 10. 2009).

Vzhľadom   na   to   právny   zástupca   sťažovateľa   navrhuje   Ústavnému   súdu, aby po prejednaní veci rozhodol tak, ako je to uvedené v sťažnosti sťažovateľa zo dňa 20. 8. 2009, teda aby sťažnosti vyhovel.“

Trovy právneho zastupovania si sťažovateľka vyčíslila na sumu 438,57 €.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o   konaní pred   ním   a   o   postavení jeho sudcov   v   znení neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

II.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a zo spisu okresného súdu sp. zn. 24 C 559/1999 zistil,   že   konanie   začalo   26.   júna   1999   návrhom   sťažovateľky   na   vydanie   platobného rozkazu.   Okresný   súd   konal   až   po   viac   ako   jednom   roku,   keď   18.   júla   2000   vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku. Platobný rozkaz vydal po ďalšom období nečinnosti až 16. januára 2002. Z dôvodu materskej dovolenky sudkyne predseda okresného súdu   opatrením   z 1.   februára 2002   pridelil   vec do   senátu   11 C. Keďže   prvé doručenie platobného rozkazu bolo neúspešné, okresný súd ho opakovane doručoval 11. marca 2002. Po podanom odpore a vyžiadaní stanoviska navrhovateľa k odporu doručenému okresnému súdu 28. novembra 2002 sa v konaní okresného súdu vyskytlo ďalšie obdobie nečinnosti až do prvého pojednávania vo veci, ktoré bolo nariadené na 20. apríl 2004. Sťažovateľka listom   z   27.   februára   2004   požiadala   predsedu   okresného   súdu   o   preverenie   prípadnej nečinnosti súdu. Predsedníčka senátu odôvodnila nečinnosť zaťaženosťou a vybavovaním inej súdnej agendy.

Prvé   pojednávanie   vo   veci,   ktoré   sa   konalo   20.   apríla   2004,   bolo   odročené pre ospravedlnenú neprítomnosť odporcov.   V rámci druhého pojednávania 2. júna 2004 okresný súd vypočul stanoviská oboch strán a odročil vec z dôvodu doplnenia dokazovania. Na ďalšom pojednávaní 6. októbra 2004 bolo pojednávanie odročené na neurčito z dôvodu práceneschopnosti   predsedníčky   senátu.   Vo   veci   sa   ďalej   konalo   7.   decembra   2004, keď strany predniesli svoje ďalšie vyjadrenia a navrhli doplnenie dokazovania. Nasledujúce pojednávania   boli   odročené   pre   neprítomnosť   účastníkov   –   16.   marca   2005   z   dôvodu doloženej práceneschopnosti právnej zástupkyne navrhovateľa, 8. júna 2004 a 18. októbra 2005 z dôvodu pobytu odporcov v zahraničí. Na pojednávaní 11. januára 2006 okresný súd konštatoval,   že   sa   nedostavil   predvolaný   svedok.   Účastníci   požiadali   okresný   súd o poskytnutie   dlhšej   lehoty   na   účely   možnej   mimosúdnej   dohody.   Okresný   súd   odročil pojednávanie na neurčito.

Listom z 5. apríla 2006 navrhovateľ oznámil okresnému súdu, že k mimosúdnej dohode nedošlo. Okresný súd určil ďalšie pojednávanie na 10. január 2007, ktoré odročil pre   neprítomnosť   odporcov   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní   právnej   zástupkyne   odporcu a služobnej   cesty   odporcu.   Sudkyňa   dala   pokyn   na   predvolanie   odporcov   pod   hrozbou poriadkovej pokuty. Ďalšie pojednávanie sa konalo 7. februára 2007, kde po predložení dokladov   odporcom   a   jeho   vyjadrení   bolo   pojednávanie   odročené   z dôvodu   doplnenia dokazovania   a   výsluchu   svedka.   Okresný   súd   potom   neúspešne   doručoval   predvolanie svedkovi   prostredníctvom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   K.   Pojednávanie nariadené na 17. apríl 2007 okresný súd odročil pre neprítomnosť účastníkov (na strane navrhovateľa pre liečebný pobyt jeho právnej zástupkyne) a neprítomnosť svedka. Ďalšie pojednávanie   nariadené   na   11.   september   2007   bolo   odročené   pre mimoriadne   udalosti na okresnom   súde   na neurčito.   Pre   neprítomnosť   z   dôvodu   kolízie   pojednávaní právnej zástupkyne   navrhovateľa   a   neprítomnosť   svedka   bolo   odročené   aj ďalšie   pojednávanie určené   na 30. január   2008.   Okresný   súd   potom   opätovne   zisťoval   pobyt   svedka prostredníctvom   žiadosti   adresovanej   Mestskej   evidencii   obyvateľstva   K. a   Obvodnému Oddeleniu   Policajného   zboru   K.   Ďalšie   pojednávania   boli   odročené   pre   neprítomnosť účastníkov – 30. apríla 2008 pre nepreukázané vážne rodinné problémy právnej zástupkyne navrhovateľa a 3. septembra 2008 pre opätovnú neprítomnosť navrhovateľa. Okresnému súdu   bolo   16.   septembra   2008   doručené   stanovisko   odporcu,   v ktorom   poukazuje, že navrhovateľ a jeho právna zástupkyňa nechodia na pojednávania ani v iných kauzách, ktorých   sú   obe   strany   účastníkmi,   a   teda   že   na   veci   nemajú   právny   záujem.   Listom z 19. marca   2009   upozornil   predseda   okresného   súdu   sudkyňu   konajúcu   vo veci na vzniknuté   prieťahy   v   konaní   a   uložil   jej   urýchlene   vo   veci   konať. Na pojednávaní 7. októbra   2009,   na   ktoré   sa   nedostavili   odporcovia,   navrhovateľ ani svedok, sudkyňa za prítomnosti právnej zástupkyne navrhovateľa vyhlásila dokazovanie za skončené a odročila pojednávanie z dôvodu vyhlásenia rozsudku na 28. október 2009, keď bol vyhlásený rozsudok, ktorým okresný súd žalobu zamietol.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo   inom   štátnom   orgáne sa právna neistota neodstráni. K vytvoreniu želateľného stavu, t. j. stavu právnej istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Povinnosťou súdov vyplývajúcou zo základného práva účastníkov súdneho konania na prerokovanie ich veci bez zbytočných prieťahov, v kontexte medzinárodných záväzkov Slovenskej   republiky   garantovať   účastníkom   súdneho   konania   právo   na   prerokovanie ich veci v primeranej dobe (v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru), je zabezpečiť odstránenie stavu právnej   neistoty   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   štátneho   orgánu   v   primeranej   dobe (III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05).

Otázku existencie zbytočných prieťahov v konaní, a tým aj porušenie základného práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy,   skúma   ústavný   súd   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a   faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníkov konania a spôsobu,   akým   v   konaní   postupoval   súd   (II.   ÚS   74/97).   Tieto   tri   kritériá zohľadňuje pri namietaní porušenia práva na prejednanie záležitosti súdom v primeranej lehote   podľa čl. 6 ods.   1   dohovoru   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   (III. ÚS 111/02, III. ÚS 29/03).

1. Predmetom   posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodnutie o zaplatenie sumy 1 857,15 € (za nezaplatenie časti ceny za vykonanie diela). Ide o konanie, ktoré   spravidla   nebýva   skutkovo   zložité,   v   tomto   prípade   však   pre   objektívne   zistenie skutkového   stavu   bolo   potrebné   vypočuť   svedka,   ktorého   pobyt   okresný   súd   dlhodobo zisťoval a ktorý na doručené predvolanie nereagoval. Po právnej stránke vec nie je náročná. Návrhy tohto typu tvoria častú a bežnú agendu okresných súdov.

2. Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   posudzoval,   bolo   správanie   účastníkov konania.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   z dôvodu   opakovanej neúčasti   účastníkov   konania na pojednávaniach, tak na strane odporcov, ktorí sa nezúčastnili pojednávania v siedmich prípadoch   (spravidla   pre   pobyt   mimo   K.   alebo   v   zahraničí),   pre   kolíziu   pojednávaní ich právnej   zástupkyne   alebo   neospravedlnene,   ako   aj   na   strane   navrhovateľky v šiestich prípadoch,   spravidla   z   dôvodov   práceneschopnosti,   liečebného   pobytu,   kolízie pojednávania, rodinných problémov jej právnej zástupkyne, z dôvodu vedomosti o neúčasti druhej   strany   a   neospravedlnene.   Takýmto   správaním   účastníkov   došlo   k   výraznému spomaleniu   napadnutého   konania.   V   jednom   prípade   okresný   súd   pojednávanie   odročil pre kolíziu   termínov   pojednávaní,   v   jednom   prípade   z   dôvodu   rodinných   problémov a v jednom prípade bez ospravedlnenia právnej zástupkyne sťažovateľky.

Správanie   právnej   zástupkyne   sťažovateľky   do   istej   miery   spochybňuje skutočný záujem sťažovateľky na odstránení stavu jej právnej neistoty v namietanom konaní, ktorého sa domáhala sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Ústavný súd na uvedenú skutočnosť prihliadol pri určení sumy finančného zadosťučinenia.

3. Pokiaľ   ide   o   hodnotenie   postupu   okresného   súdu,   v   posudzovanom   prípade sa v konaní   okresného   súdu   vyskytli   obdobia   nečinnosti.   Okrem   nečinnosti   bol   postup okresného súdu v napadnutom konaní poznačený aj neefektívnosťou. Ústavný súd hodnotí ako   neefektívnosť   postupu   okresného   súdu   aj   skutočnosť,   že   bez   náležitého   posúdenia vyhovel žiadostiam účastníkov o odročenie pojednávaní z dôvodu kolízie termínov s inými pojednávaniami,   v   dôsledku   čoho   došlo   k   spomaleniu   priebehu   napadnutého   konania. V tejto súvislosti poukazuje na svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. I. ÚS 68/98), v ktorej vyslovil,   že   kolízia   dvoch   pojednávaní   v   tom   istom   termíne   na   rozdielnych   súdoch, o čom v danom   prípade   právny   zástupca   vedel   v   dostatočnom   časovom   predstihu, nie je akceptovateľným   predpokladom   uznania   existencie   dôležitého   dôvodu nevyhnutne potrebného   na   odročenie   riadne   a   včas   nariadeného   pojednávania.   Podobne hodnotí aj akceptovanie neospravedlnených neúčastí a ospravedlnenie z dôvodu „pobytu mimo K.“ alebo „pobytu v zahraničí“. Obsahom základného práva na verejné prerokovanie veci   v   prítomnosti   účastníka   konania   a   práva,   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku všetkým vykonávaným   dôkazom,   nie   je   povinnosť   súdu   vyhovieť   akejkoľvek   jeho   žiadosti o odročenie   pojednávania.   Posúdenie   opodstatnenosti   dôležitého   dôvodu   (§ 101 ods.   2 Občianskeho súdneho poriadku) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho   súdu.   Ústavný   súd   v   kontexte   vyhodnotenia   celého   priebehu   namietaného konania na základe obsahu súvisiaceho súdneho spisu konštatuje, že nedôsledný prístup okresného súdu k žiadostiam o odročenie pojednávaní a jeho akceptovanie nedostatočného ospravedlňovania neúčasti prispeli nepochybne k jeho predĺženiu. Podobne ako neefektívny hodnotí ústavný súd postup okresného súdu pri zisťovaní miesta pobytu a predvolávaní svedka.

Podľa ustanovenia § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku len čo sa konanie začalo, postupuje v   ňom   súd   i   bez ďalších   návrhov tak, aby vec bola čo   najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Pritom sa usiluje predovšetkým o to, aby sa spor vyriešil zmierne a aby konanie pôsobilo výchovne.

Podľa   ustanovenia   §   53   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   tomu,   kto   marí uplatnenie   základného   práva   iného   účastníka   konania   alebo   kto   hrubo   sťažuje   postup konania tým, že   sa   neustanoví na súd,   hoci   naň bol riadne a včas predvolaný a svoju neprítomnosť neospravedlnil včas a vážnymi okolnosťami, alebo kto neposlúchne príkaz súdu, alebo kto ruší poriadok, alebo kto urobí hrubo urážlivé podanie, súd môže uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 820 €. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia pri   opakovanom   hrubom   sťažení   postupu   konania   podľa   odseku   1   súd   môže   uložiť uznesením poriadkovú pokutu až do výšky 1 640 €.

Ústavný súd konštatuje, že v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 559/1999 sa dlhšie obdobia nečinnosti vyskytli v období od 29. júna 1999 do 18. júla 2000 (1 rok), od 24. júla 2000 do 16. januára 2002 (1 rok a 6 mesiacov), od 28. novembra 2002 do 4. marca 2004 (1 rok a 3 mesiace). Od 20. apríla 2004 okresný súd síce priebežne konal (okrem obdobia nečinnosti   od   5.   apríla   2006   do   10.   januára   2007,   t.   j.   9   mesiacov),   ale   neefektívne, bez postupu vo veci, a prvé rozhodnutie vo veci vyhlásil až 28. októbra 2009, teda po viac ako desiatich rokoch od podania návrhu na začatie konania.

Po   zhodnotení   postupu   okresného   súdu   v   napadnutej   veci   možno   konštatovať príčinnú súvislosť s porušovaním základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Pri sústredenom postupe okresného súdu v posudzovanom konaní bolo možné vo veci rozhodnúť bez zbytočných prieťahov. V čase rozhodovania   ústavného   súdu   nebolo   posudzované   konanie   právoplatne   skončené ani po viac   ako   desiatich   rokoch   od   začatia   konania.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd judikoval, že ak už konanie trvá neprimerane dlho, má všeobecný súd venovať zvláštnu pozornosť jeho urýchleniu (III. ÚS 146/05).

Celkovo ústavný súd posúdil dĺžku konania na okresnom súde ako neprimerane dlhú a konštatuje, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 24 C 559/1999 neposkytol sťažovateľke rýchlu a účinnú ochranu jej práv podľa § 6 a § 100 ods.   1 Občianskeho súdneho poriadku, preto rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo veci samej (bod 2 výroku nálezu).

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 3 320 €, čo odôvodnila pretrvávajúcim stavom právnej neistoty.

Ústavný súd vyslovil porušenie základného práva sťažovateľky, prikázal okresnému súdu, ktorý jej základné právo porušil, vo veci konať, a na dovŕšenie nápravy porušenia základného   práva   priznal   sťažovateľke   po   zohľadnení   všetkých   okolností   prípadu aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právny zástupca sťažovateľky si uplatnil nárok na náhradu trov konania za tri úkony právnej   služby   (za   prevzatie   a   prípravu   zastúpenia,   za   podanú   ústavnú   sťažnosť a za stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) v sume 115,90 € za jeden úkon právnej služby a režijný paušál 3 x 6,95 € v zmysle § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov.   Pretože   právny   zástupca   sťažovateľky je platiteľom dane z pridanej hodnoty, jeho odmena po zvýšení o daň z pridanej hodnoty predstavuje sumu spolu 438,57 €. Ústavný súd preto priznal náhradu trov konania v tejto sume (bod 4 výroku nálezu).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2009