znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 290/08-30

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   15.   apríla   2009 v senáte zloženom z predsedu Rudolfa Tkáčika a zo sudcov Jána Auxta a Ľubomíra Dobríka prerokoval sťažnosť O. K., R., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1259/98 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo O. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1259/98   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Michalovce   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 1259/98 p r i k a z u j e   konať bez zbytočných prieťahov.

3. O. K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 3 000 € (slovom tritisíc eur), ktoré j e Okresný súd Michalovce   p o v i n n ý   vyplatiť jej do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Michalovce   j e   p o v i n n ý   uhradiť O. K. trovy konania v sume 170,74 €   (slovom   stosedemdesiat   eur   a sedemdesiatštyri   centov)   do   dvoch   mesiacov   od právoplatnosti tohto nálezu na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., M.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením č. k. III. ÚS 290/08-12 z 24. septembra 2008 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť O. K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Michalovce (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 1259/98.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 25. marca 2009 doručenom ústavnému súdu 27. marca 2009 uviedol, že konajúci sudca „po celý čas spôsoboval neodôvodnené prieťahy vo vybavovaní tejto veci“.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností,   z vyjadrení   účastníkov a z vyžiadaného spisu ústavný súd vo veci sp. zn. 13 C 1259/1998 zistil tento skutkový stav:

Dňa 23. októbra 1998 doručil právny predchodca sťažovateľky (ďalej aj „žalobca“) okresnému   súdu „žalobu   o náhradu   mzdy   a výdavkov   z titulu   neplatného   okamžitého zrušenia pracovného pomeru a odvolania z funkcie“ proti žalovanému „N. M.“. Dňa 25. novembra 1998 okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku, ten mu však 4. decembra 1998 oznámil, že od poplatku je podľa platného zákona oslobodený.

Dňa   5.   februára   1999   okresný   súd   vyzval   žalovaného,   aby   sa   vyjadril   k žalobe. V roku 1999 trikrát (31. mája, 20. októbra a 6. decembra) zisťoval stav súvisiaceho konania sp. zn. 11 C 106/1995.

Dňa 3. mája 2000 určil termín pojednávania na 12. máj 2000. Pojednávanie bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť právneho zástupcu žalobcu, ktorý požiadal o jeho odročenie z dôvodu, že súvisiace konanie „o neplatnosť okamžitého zrušenia pracovného pomeru a odvolania z funkcie“ ešte nie je právoplatne skončené (konanie bolo právoplatne skončené   22.   júla   2000,   pozn.).   Dňa   21.   augusta   2000   okresný   súd   opätovne   vyzval žalovaného   oznámiť,   či   uznáva   nárok   žalobcu   na náhradu   mzdy   a ostatných   výdavkov a v akej výške.

Dňa 16. júla 2001 okresný súd zaslal stanovisko žalovaného na vyjadrenie právnemu zástupcovi   žalobcu,   ktorý   30.   júla   2001   upresnil   označenie   žalovaného.   Jeho   podanie okresný súd zaslal 25. septembra 2001 na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalovaného.

V roku   2002   sa   uskutočnili   pojednávania   (7.   januára   bolo   odročené   s   cieľom uzavretia zmieru, 15. februára, 5. apríla, 3. a 17. mája a 18. júna), na ktorých okresný súd vypočul účastníkov konania a oboznamoval sa s predloženými listinnými dôkazmi.

Ďalšie pojednávania sa konali v roku 2003, a to 5., 19. marca, 23. apríla a 21. mája (sťažovateľ   upresnil   petit   žaloby   podaniami   z 22.   apríla   a 19.   mája   2003),   11.   júna, 22. septembra, 1. a 13. októbra. Na poslednom z nich okresný súd pripustil zmenu návrhu v časti uplatneného nároku na náhradu mzdy, náhradu cestovných nákladov a stratu času a vo zvyšnej časti   zmenu návrhu nepripustil a vyhlásil rozsudok, ktorým rozhodol o časti uplatneného nároku tak, že zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 130 883,80 Sk s prísl. a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 17 Co 19/04 z 9. júla 2004 bola vec vrátená okresnému súdu na rozhodnutie o celom predmete konania. Krajský súd konštatoval, že okresný súd mu vec predložil predčasne.

Dňa 30. septembra 2004 sa konalo pojednávanie, na ktorom   okresný súd vyzval žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za podané odvolanie. Pojednávanie bolo odročené na   neurčito.   Dňa   8.   októbra   2004   žalobca   požiadal   o oslobodenie   od   platenia   súdnych poplatkov   a na   pojednávaní   29.   októbra   2004   okresný   súd   zrušil   výzvu   na   zaplatenie súdneho poplatku. Ďalšie pojednávania sa konali 15. novembra, 6. a 20. decembra 2004 a následne   24.   a 31.   januára   2005.   Na   poslednom   z nich   okresný   súd   vyhlásil   dopĺňací rozsudok, ktorým rozhodol o časti uplatneného nároku tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi 17,6 % úrok z omeškania zo sumy 79 090,- Sk a vo zvyšnej časti jeho žalobu zamietol. Po podaní odvolania a vyjadreniach účastníkov bol spis 9. júna 2005 predložený krajskému súdu.

Dňa 14. júna 2006 právny zástupca sťažovateľky podal na okresnom súde návrh na pristúpenie sťažovateľky do konania namiesto žalobcu, pretože ten v máji 2006 zomrel.

Dňa 3. januára 2007 krajský súd žiadal okresný súd oznámiť, či bolo začaté dedičské konanie po zosnulom žalobcovi, okresný súd mu 26. januára 2007 predložil právoplatné osvedčenie o dedičstve.

Krajský súd po pojednávaniach uskutočnených 16. septembra a 14. októbra 2008 (na ktorom krajský súd pripustil zmenu žalobného návrhu z 13. októbra 2008) 21. októbra 2008 rozsudkom   sp.   zn.   6   Co   177/2005   rozhodol   tak,   že   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu v spojení s dopĺňacím rozsudkom v jeho napadnutej časti, v časti jeho rozsudok a dopĺňací rozsudok zmenil a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. Súčasne zrušil rozsudok okresného súdu   vo   výrokoch   o príslušenstve   pohľadávky   a o trovách   konania   a vec   mu   v rozsahu zrušenia vrátil 9. decembra 2008 na ďalšie konanie. Súčasne vydal 24. novembra 2008 opravné uznesenie k zmeňujúcemu rozsudku okresného súdu. Rozhodnutia okresného súdu v potvrdzujúcej   a zmeňujúcej   časti   v spojení   s rozhodnutiami   krajského   súdu   nadobudli právoplatnosť 5. januára 2009.

Dňa   11.   marca   2009   okresný   súd   určil   termín   pojednávania   na   23.   apríl   2009 z dôvodu rozhodnutia o príslušenstve pohľadávky a o trovách konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   prerokovala   bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03, II. ÚS 66/03, IV. ÚS 15/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v posudzovanom prípade považovať   také   konanie,   ktoré   smeruje   k právoplatnému   rozhodnutiu   vo   veci   alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty   preto dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri   posudzovaní   otázky,   či   v súdnom   konaní   okresného   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods.   2 ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   v súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou (II. ÚS 813/00,   I.   ÚS   20/02,   III.   ÚS   111/02,   IV. ÚS   74/02)   ústavný   súd   zohľadnil   tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie   účastníka   súdneho   konania   (2)   a postup samotného   súdu   (3).   Ústavný   súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa.

1. V posudzovanom prípade je predmetom konania nárok na náhradu mzdy s prísl. vyplývajúci   z pracovnoprávneho   sporu   o neplatnosť   okamžitého   zrušenia   skončenia pracovného   pomeru,   ktorý   sa osobitne   nelíši   od pracovnoprávnych   sporov   tohto   druhu. Keďže   však   ide   o   závažnú   statusovú   vec   z   hľadiska   sociálneho   postavenia   účastníkov konania,   vyžaduje   si   povaha   veci   osobitný   prístup   všeobecného   súdu.   Ústavný   súd   po preskúmaní súdneho spisu v okolnostiach prípadu dospel k záveru, že v danom prípade nešlo   o   takú   vec,   v   ktorej   by   prípadné zbytočné   prieťahy   v konaní   boli   ovplyvnené skutkovou   a   právnou   zložitosťou   veci.   Ani   predseda   okresného   súdu   nepoukazoval   na skutkovú a právnu zložitosť veci.

Z hľadiska   povahy   veci   považuje   ústavný   súd   pracovnoprávne   spory   a mzdové nároky   z nich   vyplývajúce   za   spory   mimoriadne   citlivej   povahy   (II.   ÚS   32/02, IV. ÚS 82/02, IV.   ÚS   4/05, III.   ÚS   35/07, III.   ÚS   1/09),   ktoré   pripúšťajú   chápanie zbytočných prieťahov v prísnejšom meradle, ako je to pri iných súdnych sporoch, ktoré nemajú súvis s existenčnou otázkou účastníka. V týchto sporoch by súd mal postupovať čo najrýchlejšie a efektívne. Ústavný súd konštatuje, že v tejto veci všeobecný súd nevenoval dostatočnú pozornosť uvedenej povahe sporu a ani tomu, o čo v ňom účastníkom konania išlo.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky (i jej právneho predchodcu) ako účastníkov súdneho   konania   pred   okresným   súdom,   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   toto   bolo   po doterajšiu dobu konania aktívne a súčinnostné a neprispelo k predĺženiu doby konania. Ich činnosť   smerovala   k rýchlej   a účinnej   ochrane   svojich   práv   v súlade   s   § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Ani okresný súd nemal k ich správaniu námietky.

3.   Tretím   hodnotiacim   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval,   či   došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a   jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup okresného súdu.

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Prvoradou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   organizovať   procesný   postup   v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa fyzická osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie. Takáto povinnosť je konkretizovaná v § 6   OSP,   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej v § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd bez ďalších návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Z rozboru veci, ktorý je výsledkom preskúmania obsahu súdneho spisu a doterajšieho priebehu konania, vyplýva, že v predmetnej veci došlo k niekoľkomesačným obdobiam nečinnosti (od 11 do 15 mesiacov) bez akejkoľvek zákonnej prekážky, čím v konaní vznikli zbytočné prieťahy, v určitom období však bolo konanie okresného súdu málo efektívne a minulo sa svojmu účinku.

Okresný súd bol nečinný najmä na začiatku konania od 5. februára 1999, keď vyzval žalovaného, aby sa vyjadril k žalobe, až do 16. júla 2001, keď zaslal stanovisko žalovaného na vyjadrenie právnemu zástupcovi žalobcu. V tomto období nevykonal žiadne dokazovanie a jeho   procesné   úkony   boli   neefektívne.   Svedčí   o tom   i   to,   že   25.   novembra   1998 vypracoval výzvu žalobcovi na zaplatenie súdneho poplatku, hoci tento bol podľa § 4 ods. 2 písm. d) zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov od zaplatenia súdneho poplatku oslobodený.

Hoci   v zostávajúcom   období   okresný   súd   konal   (nariadil   od   7.   januára   2002   do 31. januára 2005 až 22 pojednávaní) a vo veci aj rozhodol rozsudkom 13. októbra 2003, stav právnej neistoty účastníkov konania bol odstránený až v neprimeranej dĺžke od podania žaloby (jeho rozhodnutie z 13. októbra 2003 spolu s rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 6 Co 177/05 z 21. októbra 2008 sa stalo právoplatným až 5. januára 2009) a o príslušenstve a náhrade trov konania rozhoduje aj v súčasnej dobe (termín pojednávania je určený na 23. apríl 2009).

Z uvedeného vyplýva, že okresný súd v období od podania žaloby (23. október 1998) do   dňa,   keď   ústavný   súd   rozhodol   o prijatej   sťažnosti   (september   2008),   nedokázal organizovať   procesný   postup   plynulo   a efektívne,   t. j.   tak,   aby   odstránil   stav   právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň obrátili účastníci konania so žiadosťou o rozhodnutie.

Aj   predseda   okresného   súdu   k sťažnosti   uviedol,   že   v konaní   sa   vyskytli neodôvodnené prieťahy.

Ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   občianske   súdne   konanie,   ktoré   bez   meritórneho právoplatného rozhodnutia trvá tak dlho, ako je to v danej veci, možno už len na základe jeho posúdenia   v celku považovať za nezlučiteľné s imperatívom   ustanoveným v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

S poukazom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 14 C 1259/98 bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   a právo   na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Keďže ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde, prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. 14 C 1259/98 konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   požadovala   za   porušenie   označených   práv   finančné   zadosťučinenie v sume 1 000 000 Sk (33 193 €) z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Pri určení primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý   spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na súčasný stav konania a zistenú nečinnosť a neefektívnu činnosť okresného súdu, berúc do úvahy správanie účastníkov považoval priznanie sumy 3 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde. Preto vo zvyšnej časti jej žiadosti nevyhovel.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj o   úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku   právneho zastúpenia   pred ústavným súdom   advokátom JUDr. J. K., uplatnených v jej sťažnosti z augusta 2008. Sťažovateľka požadovala úhradu trov konania spolu v sume 5 144 Sk (170,74 €).

Ústavný súd zistil, že uplatnená suma trov právneho zastúpenia spolu 170,74 € je nižšia   ako   suma   vypočítaná   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov a neodporuje tejto vyhláške. Preto ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky úhradu trov právneho zastúpenia v požadovanej sume.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nie je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. apríla 2009