znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 290/06-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra 2006 predbežne prerokoval sťažnosť K. O., O., zastúpenej advokátom Mgr. R. T., PhD., B, pre   namietané   porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl. 17   ods.   1,   2,   4   a   5   Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská Streda v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 25/05 v súvislosti s nedodržaním požiadavky bez meškania byť oboznámený s dôvodmi zatknutia, vzneseného obvinenia a poučenia o právach obvineného, ako aj v súvislosti s nedodržaním požiadavky urýchlenosti a neodkladnosti rozhodovania o zákonnosti väzby a postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo   11/2006   v súvislosti   s nepreskúmateľnosťou   uznesenia   zo   14.   marca   2006 o nedodržaní požiadavky bez meškania byť oboznámený s dôvodmi zatknutia, vzneseného obvinenia a poučenia o právach obvineného, a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosť K. O. v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Dunajská   Streda   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   25/05   v súvislosti   s nedodržaním požiadavky   bez   meškania   byť   oboznámený   s dôvodmi   zatknutia,   vzneseného   obvinenia a poučenia o právach obvineného,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

2. Sťažnosť K. O. vo zvyšnej časti o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2006 doručená sťažnosť K. O., O. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom Mgr. R. T., PhD., B., pre namietané porušenie jej základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Dunajská Streda (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 25/05 v súvislosti s nedodržaním požiadavky bez meškania byť oboznámený s dôvodmi zatknutia,   vzneseného   obvinenia   a poučenia   o právach   obvineného,   ako   aj   v súvislosti s nedodržaním požiadavky urýchlenosti a neodkladnosti rozhodovania o zákonnosti väzby a postupom   Krajského   súdu   v Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 5 Tpo 11/2006 v súvislosti s nepreskúmateľnosťou uznesenia zo 14. marca 2006 o nedodržaní požiadavky bez meškania byť oboznámený s dôvodmi zatknutia, vzneseného obvinenia a poučenia o právach obvineného.

Sťažovateľka   uviedla,   že   uznesením   vyšetrovateľa   Úradu   justičnej   a kriminálnej polície Okresného riaditeľstva Policajného zboru D. (ďalej len „úrad justičnej a kriminálnej polície“) sp. zn. ČVS: ORP-275/OEK-DS-2005 z 27. mája 2005 bolo proti nej vznesené obvinenie za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1 a 3 Trestného zákona. Na základe návrhu   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   v Dunajskej   Strede   (ďalej   len   „okresná prokuratúra“) vydal sudca okresného súdu príkaz na jej zatknutie. Sťažovateľka uviedla, že 2. februára 2006 jej bola policajtmi na Obecnom úrade v O. obmedzená osobná sloboda a následne bola umiestnená v cele policajného zaistenia. Na základe uznesenia okresného súdu sp. zn. Tp 25/05 z 3. februára 2006 bola vzatá do väzby z dôvodu podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Proti uzneseniu okresného súdu o vzatí do väzby sťažovateľka   toho   istého   dňa   podala   sťažnosť,   ktorú   jej   právny   zástupca   odôvodnil 13. marca   2006.   O sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu   rozhodol   krajský   súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 11/2006 zo 14. marca 2006 tak, že prvostupňové rozhodnutie zrušil a sťažovateľku   ihneď   prepustil   na   slobodu.   Podľa   vyjadrenia   sťažovateľky   uznesenie krajského súdu   jej bolo   doručené prostredníctvom   obhajcu 3.   mája 2006.   Sťažovateľka zároveň poukázala na to, že uznesením prokurátorky okresnej prokuratúry z 25. apríla 2006 bolo uznesenie vyšetrovateľa v časti vznesenia obvinenia zrušené, pričom mu bolo zároveň uložené, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Porušenie označených základných práv postupom okresného súdu v konaní vedenom pod   sp.   zn.   Tp   25/05   vidí   sťažovateľka   v tom,   že   pred   svojím   prvým   výsluchom v procesnom postavení obvinenej nebola sudcom okresného súdu poučená podľa platných ustanovení   Trestného   poriadku,   čo   podľa   jej   názoru   vyplýva   zo   zápisnice   o výsluchu z 3. februára 2006. Na základe toho sa sťažovateľka domnieva, že obmedzenie jej osobnej slobody nebolo vykonané spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a teda svoje vzatie do väzby považuje za nezákonné. Sťažovateľka zároveň namietala, že uznesenie o vznesení obvinenia jej bolo doručené po jej výsluchu na okresnom súde, čo podľa jej názoru tiež vyplýva zo zápisnice z 3. februára 2006. V tejto súvislosti sťažovateľka vyjadrila názor, že keďže pred   výsluchom   nebola   oboznámená s dôvodmi   svojho   zatknutia,   nemala žiadnu   reálnu a efektívnu možnosť namietať zákonnosť pozbavenia svojej osobnej slobody. Sťažovateľka dodala, že k obmedzeniu jej osobnej slobody došlo 2. februára 2006, ale s dôvodmi svojho zatknutia a obvinenia sa neoboznámila bez meškania, keď uznesenie o vznesení obvinenia jej bolo doručené krátkou cestou 3. februára 2006 a dôvody svojho zatknutia vyvodila len z písomného vyhotovenia uznesenia okresného súdu.

Sťažovateľka   uviedla,   že   aj   keď   tieto   nedostatky   okresného   súdu   namietala v sťažnosti   proti   uzneseniu   tohto   súdu,   podľa   jej   názoru   sa   krajský   súd   s týmito skutočnosťami v uznesení sp. zn. 5 Tpo 11/2006 zo 14. marca 2006, ktorým ju prepustil z väzby   na   slobodu,   nevysporiadal.   Z uvedeného   dôvodu   považuje   uznesenie   krajského súdu za nepreskúmateľné, čo má podľa jej vyjadrenia za následok porušenie označených základných práv.

Sťažovateľka   zároveň   namietala,   že   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. Tp 25/05 nepostupoval v súlade s požiadavkou neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti   väzby,   keď   po   podaní   jej   sťažnosti   proti   prvostupňovému   uzneseniu 3. februára   2006   predložil   spis   na   rozhodnutie   krajskému   súdu   najskôr   7.   marca   2006, pričom túto lehotu minimálne 32 dní nepovažuje sťažovateľka za lehotu garantovanú čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom by   vyslovil   porušenie   označených   základných   práv   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 25/05 a postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Tpo 11/2006, ako aj jeho uznesením zo 14. marca 2006, zaviazal ich uhradiť jej primerané finančné zadosťučinenie a trovy právneho zastúpenia.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   pričom   skúmal,   či   spĺňa   zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona.   Pri   predbežnom   prerokovaní sťažnosti   vychádzal   z toho,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov ustanovených v zákone.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1. Pri   prejednaní časti   sťažnosti,   ktorou sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 1, 2, 4 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Tp 25/05 v súvislosti s nedodržaním požiadavky bez meškania byť oboznámený s dôvodmi zatknutia, vzneseného obvinenia a poučenia o právach obvineného, ústavný súd vychádzal z princípu subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Toto vyššie citované ustanovenie limituje hranice právomoci   ústavného   súdu   a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v občianskoprávnych a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   ochrany   základného   práva   a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že o sťažovateľkinej sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. Tp 25/05 z 3. februára 2006, na základe ktorého bola vzatá do väzby, ako aj voči jeho predchádzajúcemu postupu rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 5 Tpo 11/2006 zo 14. marca 2006 tak, že jej sťažnosti vyhovel, prvostupňové rozhodnutie zrušil a prepustil ju z väzby   na   slobodu.   Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv sťažovateľky v podobe podanej sťažnosti proti rozhodnutiu a postupu okresného súdu, bola predmetom   rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení zo 14. marca 2006.

Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebol   príslušný   na   preskúmanie   uznesenia   okresného   súdu,   ako   aj   jeho postupu v súvislosti s nedodržaním požiadavky bez meškania byť oboznámený s dôvodmi zatknutia, vzneseného obvinenia a poučenia o právach obvineného preto, lebo preskúmanie tohto rozhodnutia a postupu na základe podanej sťažnosti patrilo do právomoci krajského súdu.   V súvislosti   s namietaným   porušením   označených   základných   práv   je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu (obdobne   napr.   III.   ÚS   135/04,   IV.   ÚS   405/04,   III.   ÚS   133/05).   Z uvedeného   dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. A) V časti sťažnosti sťažovateľka namietala aj porušenie základného práva podľa čl.17 ods. 1, 2, 4 a 5 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2, 3 a 4 dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 11/2006 zo 14. marca 2006.

Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 4 ústavy obvineného možno zatknúť iba na odôvodnený písomný príkaz sudcu. Zatknutá osoba musí byť do 24 hodín odovzdaná súdu. Sudca musí zatknutú osobu do 48 hodín a pri obzvlášť závažných trestných činoch do 72 hodín od prevzatia vypočuť a rozhodnúť o väzbe alebo o jej prepustení na slobodu.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl.   5   ods.   2   dohovoru   každý,   kto   je zatknutý,   musí   byť oboznámený bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenia sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho   pozbavenia   slobody   a nariadil   prepustenie,   ak   je   pozbavenie   slobody nezákonné.

Sťažovateľka   v   tejto   súvislosti   namietala,   že   sudca   okresného   súdu   ju   pred výsluchom ako obvinenú nepoučil podľa platných právnych predpisov, nebola bez meškania oboznámená   s dôvodmi   svojho   zatknutia   a vzneseného   obvinenia.   Zároveň   uviedla, že aj napriek   tomu,   že   tieto   skutočnosti   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu namietala v sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu z 3. februára 2006, krajský súd sa s jej argumentmi   nevysporiadal.   Z uvedeného   dôvodu   sťažovateľka   považuje   uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 11/2006 zo 14. marca 2006 za nepreskúmateľné.

Z obsahu sťažnosti,   jej príloh, ako aj zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   Tp   25/05 ústavný súd zistil, že na základe príkazu na zatknutie vydaného 3. októbra 2005 okresným súdom pod sp. zn. Tp 25/05 bola sťažovateľke 2. februára 2002 obmedzená osobná sloboda, pričom   bola   umiestnená   v cele   policajného   zaistenia.   Následne   3.   februára   2006   bola sťažovateľka predvedená pred sudcu okresného súdu. Zo zápisnice o výsluchu obvineného z 3. februára 2006 ústavný súd zistil, že sťažovateľka bola ako obvinená poučená v zmysle zákonných   ustanovení   Trestného   poriadku   účinného   do   31.   decembra   2005,   stručne sa vyjadrila ku skutku, ktorý sa jej kládol za vinu, pričom jej bolo zároveň krátkou cestou doručené uznesenie o vznesení obvinenia. Po výsluchu sťažovateľky okresný súd vyhlásil uznesenie, ktorým ju vzal do väzby z dôvodov podľa ustanovenia § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Proti uzneseniu o vzatí do väzby sťažovateľka podala ihneď sťažnosť, ktorú neodôvodnila. Odôvodnenie sťažnosti bolo krajskému súdu doručené 23. februára 2006, pričom jej právny zástupca sťažnosť odôvodnil aj podaním doručeným krajskému súdu 13. marca 2006.

V sťažnosti proti uzneseniu okresného súdu sťažovateľka namietala, že ako obvinená nebola poučená podľa platných ustanovení Trestného poriadku, a teda pozbavenie svojej osobnej   slobody   považuje   za   nezákonné.   Zároveň   namietala,   že   uznesenie   o vznesení obvinenia   jej   bolo   doručené   až   po   jej   výsluchu   pred   okresným   súdom.   Sťažovateľka uviedla,   že o vznesení   obvinenia nemala žiadnu   vedomosť   a vzatie do   väzby z dôvodu, že sa nezdržiava   v mieste   svojho   trvalého   bydliska,   ako   aj   z dôvodu,   že   nie   je   nikde prihlásená   k prechodnému   pobytu,   hodnotí   ako   absurdné.   Poukázala   aj   na   skutočnosť, že podľa   jej   názoru   sa   okresný   súd   nevysporiadal   s dôvodnosťou   jej   trestného   stíhania, predovšetkým   s naplnením   obligatórnych   znakov   skutkovej   podstaty   trestného   činu podvodu   podľa   §   250 ods.   1   a 3   Trestného zákona.   Na   základe uvedených   skutočností sťažovateľka žiadala, aby krajský súd uznesenie okresného súdu z 3. februára 2006 zrušil a prepustil   ju   z väzby   na   slobodu,   prípadne,   aby   jej   väzba   bola   nahradená   písomným sľubom alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka.

Krajský   súd   14.   marca   2006   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   o sťažnosti sťažovateľky proti uzneseniu okresného súdu rozhodol uznesením sp. zn. 5 Tpo 11/2006 tak, že napadnuté uznesenie okresného súdu zrušil v celom rozsahu a sťažovateľku ihneď prepustil z väzby na slobodu.

V uznesení krajský súd konštatoval, na základe akých skutočností vzal okresný súd sťažovateľku do väzby, pričom stručne uviedol dôvody sťažovateľkinej sťažnosti. Krajský súd v odôvodnení uznesenia okrem iného uviedol: „Krajský súd podľa § 192 ods. 1 Tr. por. preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia,   proti   ktorým   sťažovateľ   podal sťažnosť,   a konanie   predchádzajúce   týmto   výrokom   napadnutého   uznesenia   a zistil, že sťažnosť obvinenej je dôvodná. Podľa názoru krajského súdu, dôvod väzby u obvinenej nie je daný. (...) V prvom rade treba zdôrazniť, že skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania a ktorý je posudzovaný ako trestný čin podvodu, nevykazuje znaky tohto trestného činu, (...) takže by malo ísť iba o občianskoprávny vzťah. Ďalej treba uviesť, že obvinená sa nemohla pred trestným stíhaním skrývať, pretože o ňom ani nemala vedomosť. Naviac treba uviesť, že obvinená oznámila súdu, že sa bude zdržiavať v ubytovni C., B., kde sa zdržiavala už od 12. 5. 2005 a prisľúbila, že sa dostaví na každé predvolanie.“

Ústavný súd je toho názoru, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu.   Skutkové   a právne   závery   všeobecného   súdu   by   mohli   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05).

Ústavný súd konštatuje, že krajský súd sa v odôvodnení svojho uznesenia zameral predovšetkým   na   opodstatnenosť   trestného   stíhania   sťažovateľky   a s tým   súvisiacu dôvodnosť   väzby,   ktorá   musí   byť   založená   na   trestnom   obvinení   konkrétnej   osoby a niektorom   väzobnom   dôvode   (úteková   väzba,   kolúzna   väzba,   preventívna   väzba). Krajský súd   zároveň   uviedol,   že   preskúmal   správnosť   výrokov   napadnutého   uznesenia, ako aj konanie   predchádzajúce   vydaniu   uznesenia   a dospel   k záveru,   že   sťažnosť je dôvodná, a preto uznesenie okresného súdu zrušil a sťažovateľku ihneď prepustil z väzby na slobodu. Ústavný súd je toho názoru, že krajskému súdu možno vytknúť isté obmedzenie sa na odôvodnenie vybraných a konkrétnych skutočností, a tak nevysporiadanie sa s úplnou argumentáciou   sťažovateľky   obsiahnutou   v sťažnosti   proti   uzneseniu   okresného   súdu, ale na druhej strane, toto zistenie nemožno považovať za zásah takej intenzity, ktorý by bol spôsobilý vyvolať porušenie sťažovateľkou namietaných základných práv.

Argumentácia   krajského   súdu   je   dostatočná,   lebo   ak   zistil   jeden   dôvod pre prepustenie z väzby (neexistenciu jednej podmienky väzby) a sťažovateľku prepustil, tak nemal prečo skúmať u nej existenciu ďalších podmienok väzby.

Ústavný   súd   už   vyššie   konštatoval,   že   v rámci   ústavnej   kontroly   zasahuje do postupov a rozhodnutí všeobecných súdov len v prípade, ak ich závery sú arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neudržateľné, pričom k tomu musí pristúpiť ešte ďalšia, nemenej dôležitá okolnosť, že dané závery všeobecného súdu vedú k porušeniu základných práv sťažovateľa. Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že vzhľadom na to, že po preskúmaní uznesenia   okresného   súdu   a postupu   mu   predchádzajúcemu   krajský   súd   prepustil sťažovateľku   ihneď z väzby na slobodu,   poskytol   jej   účinnú a efektívnu   ochranu, ktorú si základné právo na osobnú slobodu zasluhuje. Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnenú.   To,   že   sa   krajský   súd   nevysporiadal so všetkými   argumentmi   obsiahnutými   v sťažnosti,   nie   je   vo   veci   rozhodujúce,   pretože argumenty obsiahnuté v sťažnosti smerovali k ukončeniu väzby sťažovateľky, v čom bola táto úspešná a nebol dôvod nad rámec tohto rozhodnutia uvádzať ďalšie argumenty.

B) Vo zvyšnej časti sťažnosti sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   Tp   25/05   v súvislosti   s nedodržaním   požiadavky urýchlenosti a neodkladnosti rozhodovania o zákonnosti väzby.

Z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. Tp 25/05 ústavný súd zistil, že na základe uznesenia okresného súdu z 3. februára 2006 bola sťažovateľka vzatá do väzby z dôvodu obavy z úteku s tým, že väzba sa jej započítava od 2. februára 2006 od 14.00 hod. Po tom, čo okresný súd vyhlásil uznesenie o vzatí sťažovateľky do väzby, táto voči nemu podala sťažnosť, ktorú neodôvodnila. Samotná sťažovateľka sťažnosť odôvodnila až 23. februára 2006, keď odôvodnenie sťažnosti bolo doručené krajskému súdu. Zo spisu okresného súdu je ústavnému súdu zrejmé, že 7. marca 2006 sestra sťažovateľky splnomocnila právneho zástupcu   na   zastupovanie   sťažovateľky   v označenom   trestnom   konaní.   Po   nahliadnutí do spisu   okresného   súdu   právny   zástupca   sťažovateľky   13.   marca   2006   jej   sťažnosť odôvodnil.   Prílohou   sťažnosti   bol   písomný   sľub   obvinenej,   v ktorom   prehlásila,   že   na predvolanie sa vždy dostaví k súdu, ako aj k orgánom činným v trestnom konaní, oznámila miesto pobytu, kde sa bude zdržiavať a prisľúbila, že každú jeho zmenu nahlási príslušným orgánom.

Ústavný   súd   ďalej   zistil,   že   okresný   súd   predložil   krajskému   súdu   spis   na rozhodnutie 9. marca 2006 a krajský súd na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2006 zrušil   uznesenie   okresného   súdu   a sťažovateľku   ihneď   prepustil   z väzby   na   slobodu. Uznesenie krajského súdu sp. zn. 5 Tpo 11/2006 zo 14. marca 2006 bolo okresnému súdu doručené   18. apríla   2006.   Povinnosťou   okresného   súdu   bolo   doručiť   toto   uznesenie sťažovateľke   a jej   právnemu   zástupcovi.   Vzhľadom   na   to,   že   okresný   súd   doručoval uznesenie   krajského   súdu   na   adresu   trvalého   bydliska   sťažovateľky,   kde   sa   toho   času nezdržiavala,   zásielka   sa   vrátila   s tým,   že   adresát   si   ju   v odbernej   lehote   nevyzdvihol. Právnemu zástupcovi sťažovateľky bolo uznesenie krajského súdu doručené 3. mája 2006. Z obsahu sťažnosti je zrejmé, že v daný deň bolo uznesenie krajského súdu doručené aj sťažovateľke, a to prostredníctvom jej právneho zástupcu.

Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch, v ktorých sa zaoberal požiadavkou urýchlenosti   a neodkladnosti   rozhodovania   o zákonnosti väzby   judikoval,   že   aj   keď sa jednotlivé   lehoty   z hľadiska   požiadaviek   neodkladnosti   alebo   urýchlenosti   posudzujú podľa   všetkých   okolností   prípadu,   spravidla   lehoty   rátané   na   mesiace   sú   príliš   dlhé a nevyhovujú   požiadavke   rýchlosti   (obdobne   napr.   III.   ÚS   7/00,   I.   ÚS   18/03, III. ÚS 126/05).   V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   požiadavke   neodkladnosti a urýchlenosti rozhodovania o zákonnosti väzby v zmysle čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru nezodpovedá lehota počítaná na mesiace, ale na týždne. Tejto požiadavke preto spravidla nemôže zodpovedať lehota konania presahujúca na jednom stupni súdu dobu jedného mesiaca a ani nečinnosť trvajúca týždne.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresnému   súdu   trvalo   34   dní,   kým   od   svojho rozhodnutia o vzatí sťažovateľky do väzby (3. februára 2006) predložil spis krajskému súdu na rozhodnutie (9. marec 2006) v dôsledku podanej sťažnosti, ktorá nebola sťažovateľkou odôvodnená (3. február 2006). V tejto súvislosti je však potrebné poukázať na podstatnú skutočnosť, a teda, že okresný súd predložil spis krajskému súdu až po tom, čo sťažovateľka svoju sťažnosť 23. februára 2006 odôvodnila. Postup okresného súdu je preto v danom prípade   potrebné   považovať   za   celkom   logický,   keď   odvolaciemu   súdu   predložil   spis až po doručení   odôvodnenia   sťažnosti   a zároveň   pre   sťažovateľku   priaznivý,   pretože rozhodovanie   o neodôvodnenej   sťažnosti   by   zrejme   nemuselo   vyznieť   v jej   prospech. Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   nečinnosť   okresného   súdu   vo   vymedzenom   období nemôže   pripísať   len   na   jeho   účet.   Odôvodnenie   sťažnosti   zvýšilo   nádej   sťažovateľky v konaní pred krajským súdom a malo za následok aj jej prepustenie na slobodu pri zvážení jej argumentov obsiahnutých v sťažnosti.

Podľa   názoru   ústavného   súdu   je   nepochybné,   že   po   tom,   čo   sťažovateľka   svoju sťažnosť odôvodnila, okresný súd bol povinný bez meškania predložiť spis krajskému súdu na rozhodnutie. Okresný súd však tak učinil v lehote 14 dní, čo nemožno síce hodnotiť ako urýchlené konanie, ale na druhej strane ani ako konanie, ktoré by malo za následok možné porušenie   čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru.   Ústavný   súd   zároveň   zistil, že okresný súd v lehote 15 dní odvtedy, čo mu bolo doručené uznesenie krajského súdu, toto   doručil   právnemu   zástupcovi   sťažovateľky.   Sťažovateľka   sa   o uznesení   dozvedela prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu   3.   mája   2006.   Z obsahu   spisu   je   zrejmé, že zásielka s uznesením krajského súdu adresovaná sťažovateľke sa okresnému súdu vrátila ako nedoručená s tým, že adresát si ju v odbernej lehote nevyzdvihol.

Aj   napriek   tejto   skutočnosti   ústavný   súd   nepovažuje   konanie   okresného   súdu za postup,   ktorý   by   znamenal   porušenie čl.   17   ods.   2   ústavy   a čl.   5   ods.   4   dohovoru, a to aj z toho   dôvodu,   že   doručenie   uznesenia   krajského   súdu   sťažovateľke   už   nemalo žiaden   konštitutívny   význam.   Pri   tomto   tvrdení   ústavný   súd   vychádzal   zo   skutočnosti, že proti uzneseniu krajského súdu nebolo možné podať riadny opravný prostriedok, ktorým je sťažnosť, a teda v súlade s ustanovením § 184 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku sa toto rozhodnutie   stalo   právoplatným   a vykonateľným.   Na   základe   tohto   právoplatného a vykonateľného   rozhodnutia   bola sťažovateľka   ihneď,   teda   14.   marca   2006   prepustená z väzby na slobodu. Je teda nepochybné, že sťažovateľka sa už v tento deň dozvedela o tom, že   jej   väzba   nepokračuje,   obmedzenie   jej   osobnej   slobody   netrvá   a že   je   prepustená na slobodu.

Z uvedeného   dôvodu   a s prihliadnutím   na   konkrétne   okolnosti   daného   prípadu ústavný súd nehodnotí postup okresného súdu ako nesúladný s čl. 17 ods. 2 ústavy a čl. 5 ods. 4 dohovoru, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   to,   že   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   žiadosťou   sťažovateľky o priznanie primeraného finančného sa už nezaoberal.

K tomuto rozhodnutiu sa podľa ustanovenia § 32 ods. 1 zákona o ústavnom súde pripája odlišné stanovisko sudcu Juraja Babjaka.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2006