znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 290/05-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. októbra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť D. P., bytom Z., zastúpeného advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. P.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2005 doručená   sťažnosť   D.   P.,   bytom   Z.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. D. Š., B., ktorou namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   rozhodnutím   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005, ktoré nebolo písomne vyhotovené ani doručené.

Sťažovateľ uviedol, že na základe podnetu ministra vnútra Slovenskej republiky (ďalej   len   „minister   vnútra“)   podal   4.   apríla   2005   minister   spravodlivosti   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „minister   spravodlivosti“) „Sťažnosť   pre   porušenie   zákona v neprospech   sťažovateľa   vo   výroku   o treste“.   Podľa   názoru   sťažovateľa   sťažnosť   pre porušenie   zákona   nebola   dôvodná   a dostatočne   odôvodnená,   čím   podľa   neho   došlo k namietanému   porušeniu   jeho   základného   práva   podľa   čl.   12   ods.   2   ústavy,   pretože minister spravodlivosti v nej dôvodil: „Súd nebral do úvahy ani tú skutočnosť, že obvinený skutky spáchal ako príslušník Policajného zboru. Obvinený stál na strane zákona pri výkone svojho oficiálneho povolania, ale na druhej strane sám páchal trestnú činnosť, a to nielen majetkového charakteru, ale navyše aj proti slobode a ľudskej dôstojnosti.“ Sťažovateľ vníma sťažnosť pre porušenie zákona podanú v jeho neprospech ako diskrimináciu pre výkon povolania. Podľa sťažovateľa mal najvyšší súd z uvedeného dôvodu sťažnosť pre porušenie zákona podanú ministrom spravodlivosti zamietnuť.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby po preskúmaní jeho sťažnosti vo veci rozhodol ústavný súd nasledovným nálezom:

„Ústavné práva sťažovateľa zakotvené v čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky boli   porušené,   zrušuje   sa   v celom   rozsahu   rozhodnutie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky číslo 1 Tz 5/05 zo dňa 1. júna 2005 (ktoré ešte nebolo písomne vyhotovené ani doručené),   ktorým   tento   súd   vyhovel   sťažnosti   ministra   v rozpore   s Ústavou   Slovenskej republiky.

Ústavný   súd   až   do   rozhodnutia   o tejto   sťažnosti   predbežne   pozastavuje   výkon rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   o zrušení   právoplatného   rozsudku Okresného súdu vo Zvolene číslo konania 2 T 123/99 vo výroku o treste.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia JUDr. D. Š., advokátky.“

Ústavný súd 29. júna 2005 podľa ustanovenia § 50 ods. 1 písm. b) zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vyzval sťažovateľa na predloženie namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu.

Sťažovateľ 14. septembra 2005 predložil ústavnému súdu rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005 spolu s doplnením sťažnosti, v ktorej uviedol, že v zmysle ústavy a Trestného poriadku, ak bol obvinený právoplatne odsúdený alebo oslobodený spod obžaloby, nemožno ho za tieto skutky znovu stíhať a ani odsúdiť (...) a ak bol sťažovateľ prvostupňovým súdom odsúdený za znásilnenie 27. júla 1998 a obžaloba tvrdí, že skutok spáchal 26. júla 1998, nemôže najvyšší súd konštatovať spáchanie skutku 26. júla 1998 bez opravy rozsudku, a teda bez vrátenia veci (...).

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   už   uvedené   skutočnosti „predbežne pozastavil výkon rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o zrušení právoplatného rozsudku Okresného súdu vo Zvolene číslo konania 2 T 123/99 o výroku o treste a z toho dôvodu zrušil pojednávanie na Krajskom súde v Banskej Bystrici vedené pod č. k. 5 To 351/05 dňa 20. 9. 2005 o 8.30 hod.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (v tomto prípade   sťažnosti)   podľa   §   49   až   56   zákona   o ústavnom   súde   vrátane   okolností,   ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   tohto   zákona   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý je zjavne   neopodstatnený.   Ak   ústavný   súd   navrhovateľa   na   také   nedostatky   upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z obsahu   sťažnosti,   ako   aj   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   na   základe   podnetu ministra   vnútra   podal   4.   apríla   2005   minister   spravodlivosti   v trestnej   veci   sťažovateľa vedenej   na   Okresnom   súde   Zvolen   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn.   2   T   123/99 sťažnosť pre porušenie zákona proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 56/03 zo 6. októbra 2004, pretože podľa ministra spravodlivosti bol týmto rozsudkom porušený zákon v ustanovení § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona a v ustanovení § 258 ods. 1 písm. e) a v § 259 ods. 3 Trestného poriadku v prospech sťažovateľa.  

V sťažnosti pre porušenie zákona zo 4. apríla 2005 minister spravodlivosti uviedol podrobne   a   chronologicky   rozhodovací   proces   v sťažovateľovej   trestnej   veci,   pričom v rámci tohto procesu rozhodoval okresný súd, na základe podaného odvolania krajský súd, ako   aj najvyšší   súd   v súvislosti   so   sťažnosťou   pre porušenie   zákona,   v prvom   prípade podanou generálnym prokurátorom Slovenskej republiky v neprospech sťažovateľa.

Zo sťažnosti pre porušenie zákona je zrejmé, že po tom, ako najvyšší súd v prvom prípade   na základe   skôr   podanej   sťažnosti   pre   porušenie zákona   zrušil   skorší   rozsudok krajského   súdu   ako   súdu   odvolacieho,   krajský   súd   opäť   vec   prerokoval   a svojím rozhodnutím   sp.   zn.   1   To   56/03   zo   6.   októbra   2004   zrušil   rozsudok   okresného   súdu vo výroku o treste a sťažovateľovi uložil miernejší trest odňatia slobody ako súd prvého stupňa.   Podľa   názoru   ministra   spravodlivosti   krajský   súd   pri   určovaní   výmery   trestu podcenil   spoločenskú   nebezpečnosť   sťažovateľom   spáchaných   trestných   činov.   V tejto súvislosti argumentoval tým, že sťažovateľ ako príslušník Policajného zboru stál na strane zákona, ale aj napriek tomu páchal trestnú činnosť nielen majetkového charakteru, ale aj trestný   čin   proti   slobode   a ľudskej   dôstojnosti.   Z uvedených   dôvodov   sa   minister spravodlivosti domnieval, že krajský súd pri určovaní výmery trestu sťažovateľovi porušil zákon   v jeho   prospech,   pretože   uložený   trest   bol „v   zrejmom   nepomere   k stupňu nebezpečnosti činov pre spoločnosť, k pomerom páchateľa a v zrejmom rozpore s účelom trestu“.

Na   základe   ministrom   spravodlivosti   podanej   sťažnosti   pre   porušenie   zákona rozhodol najvyšší súd rozhodnutím sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005. Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu bolo ústavnému súdu doručené sťažovateľom 14. septembra 2005.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v prípade,   ak   v konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a neudržateľné   a zároveň   by   mali   za   následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005 rozhodol, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 1 To 56/03 zo 6. októbra 2004 bol porušený zákon v ustanoveniach § 23 ods. 1 a § 31 ods. 1 Trestného zákona a § 258 ods. 1 písm. e) a § 259 ods. 3 Trestného poriadku   v prospech   sťažovateľa.   Rozsudok   krajského   súdu   zrušil   a zrušil   aj „ďalšie rozhodnutia na zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej   došlo   zrušením,   stratili   podklad“.   Krajskému   súdu   zároveň   prikázal,   aby   vec v potrebnom rozsahu znovu prerokoval a rozhodol.

Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí uviedol, že „je však toho názoru, že trest odňatia slobody uložený obvinenému vo výmere dva roky je neprimerane mierny a nezohľadňuje v dostatočnej   miere   skutočnosť,   že   obžalovaný   sa   dopustil   viacerých   trestných   činov, nezohľadňuje dostatočne ich spoločenskú nebezpečnosť ako aj postoj páchateľa k trestnej činnosti.   Obvinený   sa   dopustil   štyroch   trestných   činov,   trestného   činu   vydierania   ako pokračujúceho, viacerými skutkami. Za dva z týchto trestných činov (trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Tr. zák. a trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. b) Tr. zák. je stanovená trestná sadzba dva až osem rokov odňatia slobody. Obvinenému teda bol uložený trest odňatia slobody na samej dolnej hranici stanovenej trestnej sadzby. (...) Najvyšší súd Slovenskej republiky zistil, že rozhodnutie krajského súdu o výmere trestu pre obvineného D. P. bolo predčasné“.

Ústavný súd z citovaného rozhodnutia nezistil, že by najvyšší súd vo veci nemal právomoc konať, ako namietal sťažovateľ v doplnení sťažnosti; takýto postup by znamenal popretie existencie mimoriadnych opravných prostriedkov.

Sťažovateľ   videl   porušenie   čl.   12   ods.   2   ústavy,   ktoré   viedlo   k jeho diskriminácii v nezákonnom rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré malo byť i nedostatočne odôvodnené.

Ústavný súd preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tz 5/05 z 1. júna 2005, nezistil príčinnú súvislosť medzi namietaným porušením základného práva podľa čl. 12   ods.   2   ústavy   a predmetným   rozhodnutím   najvyššieho   súdu.   Podľa   ustálenej judikatúry   ústavného   súdu   jedným   z dôvodov   odmietnutia   sťažnosti   je   jej   zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (napr. I. ÚS 20/97, III. ÚS 143/03).

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosti rozhodol o jej odmietnutí pre zjavnú neopodstatnenosť. Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť   odmietol,   návrhom   sťažovateľa   o odloženie   vykonateľnosti   namietaného rozhodnutia najvyššieho súdu sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. októbra 2005