znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 290/04-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra 2004   predbežne   prerokoval   sťažnosť   Terézie   Košovičovej,   bytom   D.,   zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky vo veci dovolania z 26. novembra 2000 proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 Co 340/00 z 24. októbra 2000 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Terézie Košovičovej o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2004 doručená sťažnosť Terézie Košovičovej, bytom D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. I. R., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, práva na súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru   postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) vo veci dovolania z 26. novembra 2000 proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 Co 340/00 z 24. októbra 2000.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala Okresnému súdu Košice-okolie (ďalej len „okresný súd“) návrh na začatie konania o zaplatenie sumy 200 000 Sk. Táto vec bola vedená na okresnom súde pod sp. zn. 7 C 709/98. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom z 1. júna 2000, ktorý nadobudol právoplatnosť 13. novembra 2000 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 12 Co 340/00 z 24. októbra 2000. Dňa 28. novembra 2000 sťažovateľka podala dovolanie. Dňa 4. februára 2004 sťažovateľka vyzvala najvyšší súd na vyjadrenie, „ako naložil s jej dovolaním“ z 26. novembra 2000. Najvyšší súd listom sp.   zn.   Ncv   345/00   zo   17.   februára   2004   sťažovateľke   oznámil,   že   podnet   na   podanie mimoriadneho   dovolania   sťažovateľka   výslovne   adresovala   Generálnej   prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a najvyššiemu súdu ho dala len na vedomie. Tiež jej oznámil, že nie je oprávnený podávať vo veciach právoplatne skončených na nižších súdoch opravné prostriedky, teda ani dovolanie.

Sťažovateľka je toho názoru, že podala riadne dovolanie a ak obsahovalo nedostatky, ktoré bolo možné odstrániť, mal najvyšší súd urobiť vhodné opatrenia. Nesporne podľa jej názoru   do   dňa   podania   sťažnosti   sa   týmto   dovolaním   nezaoberal   a ako   vyplýva   z jeho vyjadrenia zo 17. februára 2004, ani zaoberať nemieni. V prípade, že dovolanie nespĺňalo náležitosti,   mohol   najvyšší   súd   podľa   ustanovenia   §   241   ods.   4   Občianskeho   súdneho poriadku vyzvať sťažovateľku na jeho doplnenie, alebo ju poučiť, že má byť zastúpená advokátom.

V postupe najvyššieho súdu vidí sťažovateľka porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,   základného   práva na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48 ods. 2 ústavy, práva na súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a práva na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru.

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol, že:„Právo sťažovateľky... domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR, na súdne konanie zakotvené v článku 6 ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   v znení protokolov č. 3, 5 a 8, na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote zakotvené v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci dovolania sťažovateľky zo dňa 26. 11. 2000 proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 Co 340/00 zo dňa 24. 10. 2000 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, aby vo veci dovolania sťažovateľky zo dňa 26. 11. 2000 proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 12 Co 340/00 zo dňa 24. 10. 2000 konal.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva sťažovateľke... finančné zadosťučinenie vo výške 30.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke... všetky trovy tohto konania.“

Sťažovateľka   pripojila   k sťažnosti   okrem   rozsudkov   okresného   súdu   a krajského súdu aj listy adresované najvyššiemu súdu označené ako dovolanie z 26. novembra 2000 a 4. februára 2004 a odpoveď najvyššieho súdu sp. zn. Ncv 345/00 zo 17. februára 2004.

Na základe výzvy ústavného súdu z 26. augusta 2004 sťažovateľka sťažnosť doplnila a uviedla, že nahliadnutím do spisu najvyššieho súdu sp. zn. Ncv 345/00 zistila, že tento neobsahuje podanie   označené   ako „vec   dovolávam   sa   Najvyššiemu   súdu   SR“,   kde   ako adresát   je   uvedený   najvyšší   súd   a je   datované   26.   novembra   2000,   teda   list,   ktorého neprejednanie   namieta   pred   ústavným   súdom.   V spise   najvyššieho   súdu   sa   nenachádza obálka, v ktorej bola doručená najvyššiemu súdu písomnosť zasielaná sťažovateľkou. Táto zásielka   je   totožná   so   zásielkou,   ktorej   podací   lístok   sťažovateľka   ústavnému   súdu predložila,   pričom   trvá   na   tom,   že   zásielka   obsahovala   aj   podanie „dovolávam   sa Najvyššiemu   súdu   SR“.   Pokiaľ   najvyšší   súd   tvrdí,   že   obsahom   tejto   zásielky   bola   iná písomnosť, je otázkou posúdenia ústavného súdu, či rozhodne o prijatí sťažnosti.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k veci vyjadril aj predseda najvyššieho súdu listom č. KP 8/04-16 z 24. mája 2004 a uviedol, že navrhuje sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú, lebo v namietanom postupe najvyšší súd nerozhodoval a ani inak nie je vo veci pasívne legitimovaný. Podnet na podanie mimoriadneho dovolania z 26. novembra 2000,   ktorý   sťažovateľka   výslovne   adresovala   generálnej   prokuratúre   a najvyšší   súd   ho zobral len na vedomie, nebol takým relevantným podaním, ktorým sa mal najvyšší súd zaoberať vecne, preto ho bez ďalšieho spracovania založil.

V   liste   č.   KP   8/04-16   z   11.   augusta   2004   predseda   občianskoprávneho   kolégia najvyššieho súdu uviedol, že zo strany sťažovateľky nešlo o také procesné podania, ktorými by sa mal najvyšší súd vecne zaoberať.

Dňa   9.   septembra   2004   bol   ústavnému   súdu   doručený   spis   najvyššieho   súdu sp. zn. Ncv   345/00,   ktorý   obsahuje   originál   listu   sťažovateľky   adresovaný   generálnemu prokurátorovi   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny   prokurátor“)   z 27.   novembra 2000, kde je uvedené, že ide o kópiu pre najvyšší súd. List je opatrený podacou pečiatkou podateľne najvyššieho súdu z 30. novembra 2000. Spis obsahuje urgenciu sťažovateľky na vybavenie dovolania zo 4. februára 2004 opatrenú pečiatkou podateľne najvyššieho súdu z 9. februára 2004 a odpoveď na túto urgenciu zo 17. februára 2004.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   ustanovenia   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania musí obsahovať odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy.

Predmetom   konania   pred   ústavným   súdom   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   bolo porušené jej základné právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na súde   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy,   základné   právo na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, právo na súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   vo   veci   dovolania   z 26.   novembra   2000   proti rozsudkom okresného súdu a krajského súdu v jej civilnej veci.

Ústavný   súd   už   vo   svojich   rozhodnutiach   zaujal   stanovisko,   že   o zjavnú neopodstatnenosť   môže   ísť   aj   v prípade,   ak   sa   nezistí   priama   príčinná   súvislosť   medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 24/98).

Ústavný súd v tejto súvislosti vyslovil, že ak navrhovateľ v konaní pred ústavným súdom   namietne   také   porušenie   práva   alebo   slobody,   ktoré   podľa   okolností   prípadu očividne nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (II. ÚS 70/99).

Ústavný   súd   nemohol   ani   skúmať   namietaný   postup   najvyššieho   súdu,   keďže sťažovateľka   nevedela   zákonne   konformným   spôsobom   preukázať   doručenie   dovolania najvyššiemu súdu.

Spis   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   Ncv   345/00   preukázal,   že   sťažovateľka   doručila najvyššiemu   súdu   len   kópiu   svojho   podnetu   na   mimoriadne   dovolanie   adresovaného generálnemu prokurátorovi.

V liste   generálnemu   prokurátorovi   sťažovateľka   uvádza,   že   si   uvedomuje,   že   vo vlastnom   mene   nemôže   podať   dovolanie   najvyššiemu   súdu,   lebo   krajský   súd   v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 340/00 potvrdil rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 709/98. Z toho   dôvodu   žiadala,   aby   generálny   prokurátor   podal   proti   citovaným   rozsudkom dovolanie.

Postup najvyššieho súdu v tejto veci je zlučiteľný s predloženými dôkazmi, naopak, sťažovateľka nevedela náležite doložiť svoje tvrdenie tak, aby sa s ním mohol ústavný súd zaoberať.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd po predbežnom prerokovaní podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa ustanovenia § 25 ods. 2 citovaného zákona ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2004