znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 29/2015-68

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   18.   februára   2015 v senáte   zloženom   z predsedu   Ľubomíra   Dobríka   a   zo   sudkýň   Jany   Baricovej   a   Ivetty Macejkovej (sudkyňa spravodajkyňa) v konaní o sťažnosti M. T., zastúpeného JUDr. Evou Mišíkovou,   Advokátska   kancelária,   Laurinská   2,   Bratislava,   Mgr.   Markom   Parom, Advokátska kancelária, Šancová 48, Bratislava, a Mgr. Petrom Agalarevom, Advokátska kancelária, Adámiho 26, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014, takto

r o z h o d o l :

1.   Základné práva M. T. podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl. 5   ods.   1   písm. c),   ods.   3   a 4 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014 p o r u š e n é   b o l i.

2. Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. M. T. n e p r i z n á v a finančné zadosťučinenie.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. júna 2014 doručená   sťažnosť   M.   T.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   vo   veci   namietaného   porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 a čl. 6 ods. 1, čl. 8 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením   Špecializovaného   trestného   súdu   (ďalej   aj   „špecializovaný   súd“)   sp.   zn.   Tp 28/2013 z 3. apríla 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014.

2. Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 12. apríla 2013 bolo voči sťažovateľovi vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. b), § 219 ods.   1 a   2 písm.   b)   a h)   zákona   č.   140/1961 Zb.   Trestný   zákon   v znení zákona č. 183/1999 Z. z. (ďalej len „Trestný zákon“).

Uznesením   špecializovaného súdu   sp.   zn. Tp   28/2013   z 20.   septembra   2013   bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 72 ods. 2 zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“) s poukazom na § 73 ods. 6 Trestného poriadku z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku. Špecializovaný   súd   zároveň   týmto   uznesením   rozhodol   podľa   §   81   ods.   1   Trestného poriadku o neprijatí ponuky peňažnej záruky a nenahradení väzby obvineného dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 ods. 1 písm. c) a ods. 2 Trestného poriadku. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Tost 30/2013 z 9. októbra 2013 bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku zamietnutá sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu sp. zn. Tp 28/2013 z 20. septembra 2013 ako nedôvodná.

Dňa 20. marca 2014 podal prokurátor návrh na predĺženie lehoty väzby podľa § 76 ods. 2 a 4 Trestného poriadku o 6 mesiacov a 7 dní, t. j. do 25. októbra 2014, z dôvodov uvedených v § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku.

Uznesením špecializovaného súdu sp. zn. Tp 28/2013 z 3. apríla 2014 bola predĺžená lehota väzby obvineného do 25. októbra 2014 z dôvodu podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného   poriadku   a podľa   §   80   ods.   1   písm.   c)   a   ods.   2   Trestného   poriadku   bolo rozhodnuté o nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka. Uvedeným uznesením   bola   podľa   §   79   ods.   3   Trestného   poriadku zamietnutá   žiadosť   obvineného o prepustenie z väzby a súd neprijal ponuku peňažnej záruky sťažovateľa podľa § 81 ods. 1 Trestného poriadku.

Namietaným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014 bola podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu špecializovaného súdu zamietnutá ako nedôvodná.

V spise špecializovaného súdu sp. zn. Tp 28/2013, ktorý si ústavný súd vyžiadal a ktorý bol ústavnému súdu doručený 8. decembra 2014, sa nenachádzalo zažurnalizované rozhodnutie   týkajúce   sa väzby   sťažovateľa   v čase   po   25.   októbri   2014.   Dopytom   na špecializovanom   súde   bolo   zistené,   že   25.   septembra   2014   bola   v predmetnej   veci sťažovateľa podaná obžaloba pre trestný čin vraždy formou účastníctva podľa § 10 ods. 1 písm. b) a § 219 ods. 1 a 2 písm. b) a h) Trestného zákona a vec je vedená pod sp. zn. BB-3T/32/2014.

O   ďalšom   trvaní   väzby   obžalovaného   sťažovateľa   bolo   rozhodnuté   uznesením predsedu   senátu   Špecializovaného trestného   súdu   Pezinok,   pracovisko   Banská   Bystrica, sp. zn. BB-3T/32/2014 z 9. októbra 2014 v spojení s uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 34/2014 zo 16. októbra 2014.

3. Sťažovateľ odôvodňuje porušenie čl. 17 ods. 5, čl. 46 ods. 1 a čl. 50 ods. 3 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že označené všeobecné súdy „nerozhodli na základe všetkých relevantných skutkových a právnych okolností“, a poukazuje na skutkové okolnosti a rozpory v tvrdeniach svedkov.

Sťažovateľ uvádza: „Je   zarážajúce,   že   sa   súdy   pri   posudzovaní   dôvodnosti   podozrenia   nezaoberali dôvodom   pre   ktorý   mi   prokurátor   na   moje   vlastné   náklady   neumožnil   vyšetrenie   na polygrafe a zamietol moje žiadosti o povolenie vstupu znalcov do ústavu na výkon väzby, ani   mojim   obhajcom   nedovolil   v   celom   zákonnom   rozsahu   klásť   otázky   za   účelom odstránenia rozporov vo výpovediach svedka D. V. Za najzávažnejšie v postupe orgánov činných v trestnom konaní považujem to, že so zreteľom na obsah mojej výpovede zo 4. 10. 2013, v ktorej odmietam obvinenie zo skutku, ktorý som nespáchal a napriek tak závažným rozporom   vo   výpovediach   už   spomenutých   svedkov   a   obvineného   J.   F.,   vyšetrovateľ nevykonal mnou navrhované konfrontácie s týmito rozhodujúcimi svedkami a obvineným. Na podporenie svojich tvrdení o tendenčnosti vedenia vyšetrovania uvádzam, že napriek závažným rozporom v podstatných častiach výpovede svedka D. V. a J. B., jednak k svojim predchádzajúcim tvrdeniam ako aj v ich vzájomných tvrdeniach im zo strany vyšetrovateľa ani prokurátora NEBOLA položená ani jedna jediná otázka s cieľom odstránenia rozporov, hoci   som   predložil   písomne   vyšetrovateľovi   nasledovné   návrhy   na   doplnenie dokazovania...“

V tomto postupe vidí porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy.

Namieta, že vyšetrovateľ vykonáva dôkazy k viacerým skutkom skupiny obvinených, ktoré sa na sťažovateľa nevzťahujú, a nevykonáva dôkazy, ktoré v priebehu vyšetrovania navrhol sťažovateľ.

„Sudca pre prípravné konanie Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie lehoty trvania mojej väzby ignoroval a nezaoberal sa tým, že vyšetrovateľ od októbra 2013 nesplnil povinnosti, ktoré mu   boli   uložené   ešte   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 4Tost/30/2013   zo   dňa   9.   10.   2013,   ktorým   bola   v mojej trestnej veci orgánom   činným v trestnom konaní uložená povinnosť (strana 8) prednostne a urýchlene (§ 2 odsek 6, § 76 odsek 1, 2 Trestného poriadku) všetkými dostupnými prostriedkami napríklad aj opätovnými výsluchmi   svedkov   svedčiacich   v   prospech   i   neprospech   obvineného,   dôsledným odstránením   rozporov   v   ich   výpovediach   a   ich   konfrontáciami,   ako   aj   konfrontáciou s obvineným   preveriť   vierohodnosť   dôkazov,   ktoré   svedčia   v   neprospech   obvineného a vyrovnať   sa   s   obhajobnými   námietkami   obvineného,   ktoré   prostredníctvom   obhajcu podrobne uviedol v písomnom podaní doručenom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky 16. 7. 2013 na stranách č. 187 až 212...

Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. 4. 2014, ktorým podľa § 193 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku bola zamietnutá moja sťažnosť proti vyššie uvedenému   uzneseniu   sudcu   pre   prípravné   konanie,   je   formálne   a   evidentne   v   ňom absentujú odpovede na viacero mojich podstatných a konkrétnych námietok,   uvedených v sťažnosti, a preto nie je odôvodnené, lebo neobsahuje preskúmateľné dôvody, na ktorých je založené.“

V sťažnosti ďalej sťažovateľ pomerne rozsiahlo uvádza dôvody, pre ktoré nesúhlasí s rozhodnutím o útekovej väzbe a kolúznej väzbe, pričom uvádza skutkové okolnosti, ktoré majú podľa jeho názoru vyvrátiť existenciu dôvodov väzby.

Ďalej uvádza: „Z výrokovej časti uznesenia o vznesení obvinenia vyplýva, že skutok som mal spáchať v presne nezistenom čase v období mesiacov júl a august roku 1999. Podľa § 67 odsek 1 písmeno b) Trestného zákona číslo 140/1971 Zb. v znení účinnom v čase spáchania skutku, trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej lehoty, ktorá je desať rokov, ak   je   horná   hranica   trestnej   sadzby   odňatia   slobody   najmenej   desať   rokov,   pričom premlčanie trestného stíhania sa podľa odseku 2 § 67 označeného Trestného zákona sa prerušuje a) vznesením obvinenia pre trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom nasledujúcimi   úkonmi   policajného   orgánu,   vyšetrovateľa,   prokurátora   alebo   súdu smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo b) ak páchateľ spáchal v premlčacej dobe   trestný   čin   nový,   na   ktorý   tento   zákon   ustanovuje   trest   rovnaký   alebo   prísnejší. V predmetnom trestnom konaní plynula premlčacia doba od mesiaca júl 1999 v trvaní 10 (desať) rokov a to bez prerušenia premlčania trestného stíhania. Obvinenie mi tak ako som uviedol vyššie bolo vznesené až dňa 12. 4. 2013.

Na oprávnenosti argumentácie zánikom trestnosti skutku premlčaním nemení nič ani ustanovenie   §   437   odsek   4   Trestného   zákona   (zákona   číslo   300/2005   Z.   z.),   ktorého účinnosť bola pozastavená počnúc dňom 4. 7. 2013 uznesením Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 9/2013.“

K dôvodom väzby sťažovateľ uviedol: „Ako už bolo vyššie uvedené, do väzby som bol vzatý z dôvodu podľa §71 ods.1 písm. a) Tr.   por. V počiatočnom štádiu väzby mi zo strany Krajskej prokuratúry v Košiciach a príslušných súdov bolo vyčítané, že som sa sporadicky   zdržiaval   v   Maďarskej   republike   a   že   táto   skutočnosť   opodstatňuje   obavu z môjho úteku po prípadnom prepustení na slobodu.

Okresný súd v uznesení z 20. 12. 2013 a ani Krajský súd v napadnutom uznesení z 8. 1. 2014 už toto vôbec neuvádza.

V tejto súvislosti chcem uviesť, že v mesiaci november 2011 som bol prepustený z výkonu trestu odňatia slobody. Neboli mi uložené žiadne obmedzenia. Podotýkam, že až do môjho zadržania dňa 17. 10. 2012 sa voči mne neviedlo žiadne trestné stíhanie... Krajský súd v uznesení sp. zn. 4 Tos 1/2014 uviedol, že naďalej trvajú dôvody väzby podľa   § 71 ods.1 písm.   a)   Tr.   por.,   pretože mi hrozí v prípade uznania   viny uloženie vysokého   alebo   výnimočného   trestu.   Krajský   súd   vôbec   nereagoval   na   mnou   uvádzanú skutočnosť, že dňa 17. 10. 2012 som sa sám a dobrovoľne dostavil na procesný úkon na OR PZ v Michalovciach. Podotýkam, že na základe predvolania policajta, ktoré som zákonom predpísaným spôsobom prevzal.

Už z uvedeného dôvodu samého osebe nemôžu obstáť dôvody útekovej väzby. Nemám vedomosť ani o tom, že by súdy v inej podobnej veci zistili dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por., teda keď sa dotyčná osoba dobrovoľne dostaví na policajnú stanicu a súdy by následne konštatovali dôvody útekovej väzby a tento záver by dookola opakovali počas 15 mesiacov bez toho, aby pribudol akýkoľvek relevantný poznatok o snahe ujsť a podobne... V mojom prípade neexistujú konkrétne skutočnosti nasvedčujúc tomu, že hrozí útek, alebo skrývanie sa. Nikdy v minulosti som takto nekonal a ani v budúcnosti takto konať nebudem.“

Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru „ESĽP vo veciach Wemhoff v. Nemecko, Neumeister   v.   Rakúsko,   Stogmuller   v.   Rakúsko   a   Letellier   v.   Francúzsko“ a na   nálezy ústavného súdu „sp. zn. III. ÚS 38/01, sp. zn. ÚS 128/05“.

Ďalej   sťažovateľ   uviedol: „mám   za   to,   že   Krajský   súd   nerešpektoval   relevantné princípy a zásady, ktorými sa riadi ESĽP pri posudzovaní dôvodnosti väzby a jej trvania, pretože   v   predmetnom   prípade   dôsledne   neskúmal   skutočnosti   svedčiace   pre   a   proti ďalšiemu trvaniu väzby.

Čo sa týka doplnenia znaleckého dokazovania (psychológa, psychiatra) je potrebné uviesť, že znalecké dokazovanie týkajúce sa svedkov bolo navrhnuté obhajobou. Za daných okolností sa stalo to, že súd akceptoval návrh obhajoby a následne tento návrh použil ako dôvod na ďalšie trvanie väzby. Naozaj netuším, ako môže súvisieť dôvodnosť útekovej väzby so znaleckým dokazovaním týkajúcim sa svedkov.

Čo   sa   týka   opakovaného   znaleckého   dokazovania   vo   vzťahu   k   obžalovaným (psychológia, psychiatria), takéto dokazovanie mohol súd nariadiť už omnoho skôr a nie na záver dokazovania. Opäť si však dovolím tvrdiť, že znalecké dokazovanie nie je dôvod na ďalšie trvanie väzby... Krajský súd na margo ponúknutých záruk v podobe písomného sľubu, probačným dohľadom a peňažnou zárukou uviedol, že nezistil výnimočné okolnosti prípadu.   Podľa   môjho   názoru   výnimočné   okolnosti   spočívajú   v   tom,   že   som   sa   sám a dobrovoľne   dostavil   na   základe   predvolania   na   policajnú   stanicu,   kde   ma   zatkli, obvinenie vo vzťahu k mojej osobe je založené skutočne na spochybnenej výpovedi jediného svedka – K., ktorý o skutku z r. 2001 začal vypovedať až v r. 2012, dokazovanie sa chýli k záveru a nevyprodukovalo žiadne objektívne nespochybniteľné dôkazy proti obžalovaným, tobôž   voči   mne.   Skôr   naopak,   dokazovaním   sa   podarilo   vyvrátiť   mnohé   tvrdenia   tohto jediného svedka N. P.... Trestné stíhanie a teda aj väzba je výlučne založená na tvrdení P., že som sa mu mal zdôveriť... Krajský súd namiesto toho, aby poskytol primeranú odpoveď na mnou uvedené argumenty o rozptýlení dôvodného podozrenia, si osvojil nič nehovoriaci výrok okresného súdu, že dôvodné podozrenie zodpovedá danému štádiu trestného konania. K   znaleckému   dokazovaniu   týkajúceho   sa   aj   svedka   P.   podotýkam,   že   problém spočíva   v   tom,   že   každý   znalec   má   k   dispozícii   prítomnosť   posudzovaného   a   minulosť skutku, ktorá sa už nevráti a ak nej sa môže viac-menej priblížiť, ale nie dostať. Preto si nemôže byť súdny znalec už z povahy veci istý stopercentnosťou svojich záverov.

Navyše, keď dôkazy týkajúce sa mojej osoby závisia od jedného (tvrdenie P.), počet dôkazov (znalecké expertízy) nezvyšuje, ani neznižuje pravdepodobnosť činu, lebo celá ich hodnota spočíva práve v hodnote tohto jedného, od ktorého závisia.

Z uvedeného vyplýva, že znalecké dokazovanie a ich závery neovplyvnia podstatným spôsobom mieru dôvodného podozrenia.“

4. Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   navrhol,   aby   ústavný   súd   nálezom   takto rozhodol:

«Uznesením Špecializovaného trestného súdu, pracovisko Banská Bystrica sp. zn. Tp 28/2013 dňa 3. 4. 2014 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.   2Tost/10/2014   zo   dňa   15.   4.   2014,   ktorými   bolo   právoplatne   rozhodnuté   I) o predĺžení lehoty väzby podľa § 76 odsek 3 Trestného poriadku, II) nenahradení väzby dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, III) zamietnutí žiadosti o prepustenie z väzby podľa § 79 odsek 3 Trestného poriadku, IV)neprijatí peňažnej záruky podľa § 81 odsek 1 Trestného poriadku, bolo:

- porušené základné právo M. T. na osobnú slobodu garantované čl. 17 ods. 1, 2, 5 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3, ods. 4 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a bolo

- porušené právo M. T. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) a bolo

- porušené právo M. T. na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa   §   56   odsek   2   zákona   číslo   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov zrušuje Ústavný súd Slovenskej   republiky   uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu,   pracovisko   Banská Bystrica, sp. zn. Tp/28/2013 zo dňa 3. 4. 2014 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Tost/10/2014 zo dňa 15. 4. 2014.

Podľa § 56 odsek 3 písmeno c) zákona číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej   republiky,   o   konaní   pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   Ústavný   súd Slovenskej republiky prepúšťa obvineného M. T. z väzby.

Podľa § 56 odsek 2, 5 zákona číslo 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,   o konaní   pred ním   a o   postavení   jeho   sudcov,   boli nedôvodnými obmedzeniami sťažovateľa počas výkonu väzby porušené jeho základné práva zaručené článkami č. 8, 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, za čo sa mu priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- Eur.»

5. Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 29/2015-35 z 21. januára 2015 prijal sťažnosť sťažovateľa   na   ďalšie   konanie   v rozsahu   namietaného   porušenia   jeho   základných   práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014.

6.   Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   sa   k sťažnosti   vyjadrila   predsedníčka najvyššieho   súdu   podaním   z 10.   februára   2015,   ktoré   bolo   ústavnému   súdu   doručené 11. februára 2015. Vo svojom stanovisku predsedníčka najvyššieho súdu uviedla: „Ústavnú sťažnosť... považuje Najvyšší súd za vecne neopodstatnenú a napriek jej prijatiu na ďalšie konanie ju navrhuje odmietnuť. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu nie je formálne ani nedôvodné, naopak reaguje na všetky podstatné okolnosti týkajúce sa väzby sťažovateľa. Súd rozhodujúci o väzbe vo fáze prípravného konania je oprávnený skúmať dôvodnosť podozrenia   zo   spáchania   konkrétneho   trestného   činu   a   jeho   pretrvávanie,   nie   je   ale oprávnený dávať záväzné pokyny na obsah a rozsah dokazovania, ktoré sa má vykonať. Zároveň   poukazujeme   na   to,   že   názor   sťažovateľa   o   premlčaní   jeho   trestného stíhania je mylný. V danom prípade platí dvadsaťročná doba (§ 67 ods. 1 psím. a/ Tr. zák. v znení účinnom v čase spáchania činu), keďže sťažovateľovi je možné za stíhaný trestný čin uložiť výnimočný trest.

V súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde Najvyšší súd súhlasí s upustením od verejného ústneho pojednávania.“

7. Právnym zástupcom sťažovateľa bolo vyjadrenie najvyššieho súdu odoslané faxom a poštou   a   na   vyjadrenia   najvyššieho   súdu   reagoval   sťažovateľ   svojím   stanoviskom z 11. februára   2015.   Sťažovateľ   uviedol: „Po   oboznámení   sa   s obsahom   vyjadrenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. KP 3/2014-34 uvádzam, že je po obsahovej stránke   veľmi   formálne,   všeobecné,   pričom   absentujú   vyjadrenia   ku   konkrétnym sťažnostným tvrdeniam v rozsahu, v ktorom bola sťažnosť M. T. prijatá na ďalšie konanie a je v súčasnosti vedená pod sp. zn. III. ÚS 29/2015. Jednotlivé argumenty sťažovateľa sú pritom v sťažnosti podrobne odôvodnené a nakoľko neboli vo vyjadrení Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   jednotlivo   namietané,   dovoľujem   si   v celom   rozsahu   odkázať   na odôvodnenie   sťažnosti   M.   T.   Záverečné   konštatovanie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   v predmetnom   vyjadrení   o mylnom   názore   Sťažovateľa   ohľadom   premlčania trestného   stíhania,   taktiež   vôbec   nereaguje   na   podrobnú   argumentáciu   pod   bodom   VI. sťažnosti, na znenie ktorého v celku odkazujem.“

Sťažovateľ   v závere   vyjadrenia   oznámil,   že   súhlasí   s upustením   od   ústneho pojednávania vo veci.

8. Ústavný súd upustil so súhlasom všetkých účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa   s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

9. Podľa   čl.   124   ústavy   ústavný   súd   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.

10. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

11. Podľa čl. 131 ods. 2 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach podľa čl. 127 ústavy v trojčlenných senátoch. Senát sa uznáša nadpolovičnou väčšinou svojich členov.

12.   Podľa   §   30   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   od   ústneho   pojednávania   môže ústavný súd so súhlasom účastníkov konania upustiť, ak od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

13. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

14. Podľa § 56 ods. 1 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd sťažnosti vyhovie, v náleze vysloví, ktoré základné právo alebo sloboda a ktoré ustanovenie ústavy, ústavného zákona   alebo   medzinárodnej   zmluvy   sa   porušili,   a   akým   právoplatným   rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa základné právo alebo sloboda porušili.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   a)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie,   môže   prikázať,   aby   ten,   kto   základné   právo   alebo   slobodu   porušil   svojou nečinnosťou, vo veci konal podľa osobitných predpisov.

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

15. Podľa čl. 17 ods. 1 ústavy osobná sloboda sa zaručuje.Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a   spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

16.   Podľa   čl.   50   ods.   3   ústavy   obvinený   má   právo,   aby mu   bol   poskytnutý   čas a možnosť na prípravu obhajoby a aby sa mohol obhajovať sám alebo prostredníctvom obhajcu.

17. Podľa čl. 5 ods. 1 dohovoru každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom... c) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa čl. 5 ods. 3 dohovoru každý, kto je zatknutý alebo inak pozbavený slobody v súlade s ustanoveniami odseku 1 písm. c) tohto článku, musí byť ihneď predvedený pred sudcu alebo inú úradnú osobu splnomocnenú zákonom na výkon súdnej právomoci a má právo byť súdený v primeranej lehote alebo prepustený počas konania. Prepustenie sa môže podmieniť zárukou, že sa dotknutá osoba ustanoví na pojednávanie.

Podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo iným spôsobom,   má   právo   podať   návrh   na   konanie,   v   ktorom   by   súd   urýchlene   rozhodol o zákonnosti   jeho pozbavenia slobody   a   nariadil   prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.

18. Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona trestnosť činu zaniká uplynutím premlčacej doby, ktorá je

a)   dvadsať   rokov,   ak   ide   o   trestný   čin,   za   ktorý   tento   zákon   v   osobitnej   časti dovoľuje uložiť výnimočný trest,

b) desať rokov, ak je horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody najmenej desať rokov.

19. Podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona kto iného úmyselne usmrtí, potresce sa odňatím slobody na desať až pätnásť rokov.

Podľa § 219 ods. 2 Trestného zákona odňatím slobody na dvanásť až pätnásť rokov alebo výnimočným trestom sa páchateľ potresce, ak spácha čin uvedený v odseku 1

b) obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom,

h) v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

20. Podľa § 79 ods. 2 prvej vety Trestného poriadku policajt, prokurátor, sudca pre prípravné konanie a súd sú povinní skúmať v každom období trestného stíhania, či dôvody väzby trvajú, alebo či sa zmenili. Sudca pre prípravné konanie tak koná iba pri rozhodovaní o   návrhu   prokurátora   na   predĺženie   lehoty   väzby   alebo o   zmene dôvodov   väzby   a   pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby podľa odseku 3....

21. Podstatou sťažnosti sťažovateľa v rozsahu, v akom bola prijatá na ďalšie konanie, je namietané porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 a čl. 50 ods. 3 ústavy a práv   podľa   čl. 5   ods.   1   písm.   c),   ods. 3   a 4 dohovoru   rozhodnutím   najvyššieho   súdu v konaní o predĺženie väzby. Sťažovateľ tvrdí, že vzhľadom na tvrdenia uvedené v sťažnosti nemôžu obstáť dôvody väzby a že trestné stíhanie bolo v predmetnej veci už premlčané.

K namietanému porušeniu základných práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a ods. 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014

22. Ústavný súd konštatuje, že z čl. 17 ústavy vyplýva neodmysliteľná súvislosť medzi väzobným dôvodom uvedeným v zákone a rozhodnutím sudcu alebo súdu, a to nielen pri rozhodnutiach o vzatí do väzby, ale aj počas ďalšieho trvania väzby. Zákonnosť väzby je zároveň determinovaná aj skutkovými okolnosťami, ktoré by svojou podstatou mali dať ratio decidendi (nosné dôvody) na uplatnenie vhodného zákonného ustanovenia. S touto konštatáciou úzko súvisí aj obsah základných práv vyplývajúcich z čl. 17 ods. 1, 2, 3 a 5 ústavy,   ktorého   súčasťou   je   aj   oprávnenie   konkrétnej   osoby   na   preskúmanie   okolností svedčiacich   pre   a   proti   väzbe,   ale   zároveň   aj   povinnosť   súdu   rozhodnúť   na   základe konkrétnych   skutočností,   a   nie   na   základe   abstraktnej   úvahy   (m.   m.   III.   ÚS   271/07, III. ÚS 177/08, III. ÚS 285/2010, IV. ÚS 301/2011).

23. Väzba je najzávažnejším zásahom do osobnej slobody a do práv obvineného. Keďže   ide   o   najzávažnejší   zásah,   vyžaduje   po   celý   čas   súdnu   kontrolu   jej   ústavnosti a zákonnosti (m. m. III. ÚS 26/01). Je výsostným právom, ale aj povinnosťou všeobecného súdu dbať o to, aby doba väzby obvineného neprekročila nevyhnutnú hranicu. Na tento účel patrí   všeobecnému   súdu   skúmať   všetky   okolnosti   spôsobilé   vyvrátiť   alebo   potvrdiť existenciu   skutočného   verejného   záujmu   odôvodňujúceho   so   zreteľom   na   prezumpciu neviny výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutiach o väzbe. Ústavný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôraznil, že jeho právomoc na rozhodovanie vo väzobných veciach predpokladá výlučne skúmanie toho, či sa v konaní pred   väzobnými   súdmi   dodržali   ústavno-procesné   princípy   takého   obmedzenia   osobnej slobody, akým je väzba obvineného (I. ÚS 147/09, II. ÚS 94/2012).

24. Podľa slovenského práva v prípade dlhšie trvajúcej väzby pre oprávnenosť jej ďalšieho trvania musia byť splnené štyri podmienky. Po formálnej stránke musí existovať uznesenie   o   vznesení   obvinenia,   po   materiálnej   stránke   sa   vyžaduje   existencia kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku, pre ktorý je vznesené obvinenie, musí existovať niektorý z väzobných dôvodov podľa § 67 ods. 1 Trestného poriadku a napokon musí   byť   splnená   podmienka,   aby   orgány   činné   v   trestnom   konaní   vo   veci   samej postupovali s osobitnou starostlivosťou a urýchlením (I. ÚS 100/04).

Základné právo podľa čl. 17 ods. 2 ústavy vo svojom znení odkazuje na zákon, a preto pri posudzovaní otázky rešpektovania alebo porušenia základného práva zaručeného v čl. 17 ústavy musí brať ústavný súd do úvahy zákonnú úpravu a jej aplikáciu príslušným orgánom, pričom v prípade zistenia závažného porušenia zákonnosti ide aj o porušenie ústavnosti (III. ÚS 48/00, I. ÚS 312/2012).

25. Ústavný súd konštantne poukazuje na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej pojem „zákonnosti“ väzby podľa čl. 5 ods. 4 dohovoru má ten istý význam ako v odseku 1 tohto článku. Otázka, či je väzba zákonná, má byť vyriešená nielen s poukazom na vnútroštátny zákon, ale aj na znenie dohovoru, všeobecné zásady v ňom obsiahnuté a účel obmedzení, ktoré pripúšťa čl. 5 ods. 1 dohovoru. V zmysle čl. 5 ods. 4 dohovoru je osoba vo väzbe oprávnená na preskúmanie procesných a hmotných podmienok, ktoré sú podstatné pre „zákonnosť“ tejto väzby v zmysle dohovoru (napr. rozsudok vo veci Brogan and Others v. Anglicko z 29. 11. 1988, séria A, č. 154-B, bod 65; a už citovaný rozsudok vo veci Jecius v. Litva, bod 100).

Požiadavka preskúmania hmotných podmienok („substantive requirement“) znamená povinnosť preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a s poukazom na právne kritériá rozhodnúť, či sú dané dôvody opodstatňujúce väzbu, ako aj prepustiť osobu na slobodu, pokiaľ   také   dôvody   neexistujú   (napr.   rozsudok   vo   veci   Schiesser   v.   Švajčiarsko zo 4. 12. 1979,   séria   A,   č.   34,   bod   31).   Táto   povinnosť   zahŕňa   aj   preskúmanie odôvodnenosti   podozrenia   zo   spáchania   trestného   činu,   na   základe   ktorého   došlo k zadržaniu, a preskúmanie, či zadržanie a následná väzba sledujú legitímny účel (Ilijkov v. Bulharsko,   rozsudok   z   26.   7.   2001,   bod   94).   Odôvodnenosť   podozrenia   predpokladá existenciu skutočností alebo informácií, ktoré objektívnemu pozorovateľovi umožnia urobiť záver, že daná osoba mohla spáchať trestný čin (Michalko v. Slovenská republika, rozsudok z 21. 12. 2010, body 112 a 113). Konanie musí vykazovať znaky, ktoré v danom čase podľa platného   vnútroštátneho   práva   napĺňa   skutkovú   podstatu   trestného   činu   (rozhodnutie Lukanov v. Bulharsko z 20. 3. 1997), a musí byť jasné, o aký konkrétny trestný čin ide [rozhodnutie vo veci Berktay c. Turecko z 1. 3. 2001 (IV. ÚS 494/2013)].

26. Podstatná časť sťažovateľových argumentov sa týkala postupu pri vykonávaní úkonov vyšetrovateľa a prokurátora, najmä vykonávania svedeckých výpovedí a vyšetrenia na polygrafe.

Najvyšší súd v namietanom uznesení sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014 na s. 5 vo   vzťahu   k týmto   argumentom   sťažovateľa   opísal   priebeh   vyšetrovania   a uviedol: „Doposiaľ   vykonané   dokazovanie   v   prípravnom   konaní   obsahovo   stručne   zhrnuté v časových   súvislostiach   vykonanie   jednotlivých   dôkazov   uvedených   v   sťažnosťou napadnutom uznesení ŠTS, nedáva za pravdu v sťažnosti uplatnenej námietke obvineného M. T. o (ne)plynulosti vykonávania dokazovania v prípravnom konaní v jeho (väzobnej) trestnej veci. Z pragmatického hľadiska je prirodzené, že pri takom rozsahu výsluchov, ako sú uskutočňované v tejto trestnej veci, je prirodzené (ospravedlnenie, nedostavenie sa), že nie všetky úkony sa podarí vykonať v plánovaných termínoch. Pritom je treba brať do úvahy i skutočnosť, že nielen kvantitatívna, ale najmä kvalitatívna stránka vykonaných dôkazov sú rozhodujúce   pre   adekvátne   zákonu   na   základe   záverov   vykonaného   dokazovania zodpovedajúce   uzavretie   prípravného   konania.   Tu   samozrejme   nemožno   opomenúť nevyhnutnosť   preverovania   faktov   vyplývajúcich   z   vykonaného   dokazovania   ďalšími dôkazmi,   vrátane   ne/vieryhodnosti   svedkov   (či   obvinených)   ako   nositeľov   dôkazov,   čo v konečnom dôsledku sťažnosťou z pohľadu hodnotenia dôkazov vo svoj prospech napáda i obvinený M. T., a to nielen argumentačne, ale v rámci svojich práv obvineného návrhmi na doplnenie dokazovania rámcuje a rozširuje rozsah dokazovania v tejto trestnej veci. Je teda zrejmé, že rozsah dokazovania z časového hľadiska vo väzobnej trestnej veci obvineného M. T., ktorý bol do väzby vzatý uznesením sudcu pre prípravné konanie ŠTS z 20. septembra 2013   sp.   zn.   Tp   28/2013   (so   započítaním   väzby   od   18.   septembra   2013)   v   spojení s uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 9. októbra   2013   sp.   zn.   4   Tost 30/2013, z dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a/, b/ Tr. por. (úteková a kolúzna väzba), prekročí základnú sedemmesačnú lehotu trvania väzby tohto obvineného (§ 76 ods. 2 Tr. por.), čoho dôsledkom bol v konkrétnom prípade návrh prokurátora na predĺženie väzby obvineného, o čom kladne rozhodol ŠTS v obvineným sťažnosťou napadnutom uznesením, ktorého dôvodnosť je predmetom posúdenia sťažnostným súdom v tomto konaní.“

27.   Z namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu   vyplýva,   že   sa   vysporiadal s uvedenými námietkami sťažovateľa. Najvyšší súd sa k argumentom sťažovateľa týkajúcim sa   postupu   vyšetrovateľa   vyjadril,   zdôraznil   vecnú   náročnosť   veci,   viacero   súvisiacich skutkov, šiestich obvinených a potrebný rozsah dokazovania vo veci, ktorý rozširuje svojimi návrhmi aj sám sťažovateľ.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pri skúmaní postupov všeobecných súdov rozhodujúcich o zákonnosti väzby nie je jeho úlohou, aby posudzoval smer vedenia vyšetrovania alebo aby sa zaoberal vhodnosťou a opodstatnenosťou získavaných dôkazov, ktoré podľa názoru orgánov činných v trestnom konaní a následne aj všeobecných súdov sú významným   prostriedkom   na   odôvodnenie   ďalšieho   trvania   väzby   sťažovateľa.   Úloha ústavného súdu spočíva v zistení, či skutkové a právne závery všeobecných súdov obstoja z hľadiska dodržania záruk podľa čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru. Pritom je podstatné, aby tieto závery boli dostatočne odôvodnené, teda aby boli preukázané zistenými skutkovými okolnosťami, aby ich dôvodnosť vychádzala z relevantnej právnej normy a aby ako celok pôsobili   presvedčivo.   Len   vtedy,   ak ústavný súd   zistí   splnenie   tvrdených   predpokladov v rozhodnutiach všeobecných súdov, vylúči svojvôľu a nezákonnosť ich postupov (napr. IV. ÚS 301/2011, IV. ÚS 425/2012, II. ÚS 149/2014, III. ÚS 285/2010, I. ÚS 546/2013).Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd v spojení s uznesením špecializovaného súdu vyjadril svoj právny názor k námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu vyšetrovania, pričom   ústavný súd nezistil   taký   výklad a aplikáciu   dotknutých   ustanovení   označených právnych predpisov, pre ktorý by bolo možné napadnuté uznesenie považovať za arbitrárne.

28. V okolnostiach veci ústavný súd považuje za podstatnú predovšetkým námietku sťažovateľa týkajúcu sa tvrdeného premlčania trestnosti činu. Skutok, pre ktorý sa vedie trestné stíhanie voči   sťažovateľovi,   sa mal stať v roku   1999 a voči   sťažovateľovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin vraždy formou účastníctva 12. apríla 2013.

Vzhľadom na vznesené obvinenie z trestného činu podľa kvalifikovanej skutkovej podstaty podľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Trestného zákona sa v zmysle § 67 ods. 1 písm. a) Trestného zákona na predmetné trestné konanie proti sťažovateľovi vzťahuje premlčacia doba dvadsať rokov. Na obvinenie z trestného činu podľa základnej skutkovej podstaty podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona sa vzťahuje premlčacia doba desiatich rokov podľa § 67   ods.   1   písm.   b)   Trestného   zákona.   Ústavný   súd   preto   skúmal,   či   sa   najvyšší   súd v namietanom   uznesení   o predĺžení   väzby   dostatočne   vysporiadal   s otázkou   dôvodnosti podozrenia zo spáchania skutku v kontexte už uvedeného obvinenia podľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Trestného zákona.

29.   V okolnostiach   veci,   pokiaľ   ide   o povinnosť   sudcu   v prípravnom   konaní preskúmať   dôvodnosť   vzneseného   obvinenia   (v   danej   veci   aj   podľa   kvalifikovanej skutkovej podstaty § 219 Trestného zákona) aj s ohľadom na lehotu premlčania trestnosti činu,   ústavný   súd   poukazuje   na   judikatúru   najvyššieho   súdu,   právnu   vetu   z   uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 2 Ntv 382/93 zo 7. októbra 1993, podľa ktorej z princípu, že v každom konkrétnom prípade musí byť väzba obvineného proporcionálna (úmerná) daným podmienkam, vyplýva, že nie je prípustné ďalšie trvanie väzby obvineného v prípadoch, v ktorých   podľa   výsledkov   dokazovania   možno   dôvodne   očakávať   zastavenie   trestného stíhania (§ 172 Trestného poriadku, teraz § 215 Trestného poriadku, pozn.). V takýchto prípadoch musí byť obvinený neodkladne z väzby prepustený, a to aj vtedy, keď príslušný orgán   činný   v trestnom   konaní rozhodnutie   o   zastavení   trestného   stíhania   ešte   nevydal. V prípravnom konaní je sudca oprávnený takto konať pri rozhodovaní o návrhu prokurátora na predĺženie väzby a pri rozhodovaní o žiadosti obvineného o prepustenie z väzby (§ 72 ods. 1 Trestného poriadku, teraz § 79 ods. 2 Trestného poriadku, pozn.).

30. Ústavný súd z uvedeného hľadiska preskúmal namietané uznesenie najvyššieho súdu   v spojení   s tomuto   uzneseniu   predchádzajúcim   uznesením   špecializovaného   súdu sp. zn. Tp 28/2013 z 3. apríla 2014.

31.   V   uznesení   špecializovaného   súdu   o   predĺžení   väzby   sp.   zn.   Tp   28/2013 z 3. apríla 2014 (s. 22) sa sudca pre prípravné konanie vyjadruje k podozreniu, že obvinený mal spáchať skutok v úmysle získať majetkový prospech [§ 219 ods. 2 písm. h) Trestného zákona], kde uvádza:

«V súvislosti s materiálnymi dôvodmi väzby súvisiacimi s dôvodnosťou trestného stíhania   je   potrebné   ešte   uviesť,   že   presný   motív   orgánmi   činnými   v   trestnom   konaní predpokladaného konania obvineného, naozaj nie je v tomto štádiu konania možné ustáliť. je pravdou, že ani vo vzťahu ku „kollárku“ (nehnuteľnosť stojaca na Kollárovom námestí v Bratislave),   ani vo vzťahu k „slepičárni“ (podľa všetkého privatizované zatiaľ bližšie nešpecifikované hydinárske závody) osoba obvineného M. T. „oficiálne“ nevystupuje, čo znamená,   že   v   účtovne   a   inak   právne   dokumentovaných   vzťahoch   sa   meno   jej   osoby nenachádza. Táto okolnosť však nevylučuje neformálne angažovanie sa obvineného do s týmito nehnuteľnosťami súvisiacich obchodných transakcií, ktoré angažovanie sa naznačujú viaceré výpovede svedkov. V každom prípade bude úlohou orgánov činných v trestnom konaní   pokúsiť   sa   spôsob   tohto   eventuálneho   angažovania   sa   bližšie   objasniť.   Je   však zrejmé, že súčasťou či už legálneho alebo nelegálneho podnikania s akoukoľvek komoditou vrátane   nehnuteľností,   sú   aj   tzv.   skryté   formy   participácie   na   príslušných   obchodno- právnych vzťahoch, do ktorých môže byť zasvätený len naozaj veľmi úzky okruh osôb. Problémy medzi obvineným a R. D., ktorí podľa všetkého istý čas boli v blízkom kamarátskom   až   priateľskom   kontakte,   súvisiace   s   bližšie   nešpecifikovaným   konfliktom, naznačuje aj svedok T. D. Ako je vyššie uvedené, angažovanosť obvineného do spôsobu vysporiadania dedičstva po R. D. naznačuje aj svedkyňa S. M. (ponuka šiestich až siedmich miliónov   SK   z   dedičstva   po   R.   D.),   pričom   bližšie   nešpecifikovaný   motív   súvisiace   s „kollárkom“ alebo „slepičárňou“ opisujú aj svedkovia V., B. a F.

... Treba ešte dodať, že oproti stavu, ktorý existoval pri prvom väzobnom rozhodnutí, do mozaiky   dôkazov   pribudli   nielen   dôkazy   svedčiace   o   tom,   že   obvinený   T.   formálne nevystupoval v obchodno-právnych a iných právnych vzťahoch vo vzťahu k R. D., ale aj výpoveď J. F., ktorý takisto vypovedá o angažovanosti obvineného do prípravy usmrtenia R. D. za pozornosť stojí i to, že i keď súd drobné rozpory, pokiaľ ide o vyplácané sumy a spôsob ich vyplatenia, aj tento svedok hovorí v súlade s ostatnými o tom, že obvinený „už má peniaze“ a mal ich získať „po predaji pozemkov“.»

32. K podozreniu zo spáchania skutku obvineným obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom [§ 219 ods. 2 písm. b) Trestného zákona] sa špecializovaný súd v uznesení sp. zn. Tp 28/2013 z 3. apríla 2014 nevyjadril.

33.   Najvyšší   súd   k   dôvodnosti   vzneseného   obvinenia   v uznesení   sp.   zn. 2 Tost 10/2014   z   15.   apríla   2014   na   s.   6   uviedol: „...   V   tejto   súvislosti   najvyšší   súd podotýka, že škála preukaznosti skutku dôkazmi od podozrenia zo spáchania trestného činu po vznesení obvinenia v počiatočných fázach trestného stíhania a pri vzatí obvineného do väzby (v konkrétnom prípade s väčším časovým odstupom), sa musí zvýrazňovať aktuálne vykonaným dokazovaním. V súčasnosti je trestná vec obvineného M. T. (a v nadväznosti i iných obvinených) v relatívne pokročilom štádiu vykonávania dokazovania v prípravnom konaní   a   tomu   má   zodpovedať   primeraný   stupeň   dôkaznej   preukaznosti   pretrvávajúcej dôvodnosti trestného stíhania obvineného, zatiaľ bez konečného smerovania k rozhodnutiu o jeho vine či nevine.

Rozhodovanie o väzbe nie je rozhodovaním o vine či nevine. Musí mať však svoj podklad v tomto štádiu konania v primeranosti (väzobného) trestného stíhania obvineného M. T. vykonaným dokazovaním. Najvyšší súd v tejto súvislosti poukazuje na konštatácie ŠTS v jeho uznesení z 3. apríla 2014 sp. zn. Tp 28/2013 ako závery priebežného hodnotenia dôkazov, že doposiaľ zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý je obvinený trestne stíhaný sa stal, vykazuje znaky trestného činu a stále existuje dôvodné dôkazmi podporené podozrenie, že sa na jeho spáchaní podieľal aj obvinený M. T. a že je tento obvinený   naďalej   v   rovine   rozumnej   istoty   dôvodne   podozrivý   zo spáchania   závažnej trestnej činnosti. Bude nepochybne vecou ďalšieho dokazovania, ako to v podanej sťažnosti v podobe návrhov na doplnenie dokazovania avizuje sám obvinený, potvrdiť alebo vyvrátiť dôkazy doposiaľ v neprospech obvineného produkované výpoveďami už uvedených svedkov, resp.   obvineného,   prípadnými   konfrontáciami   navzájom,   resp.   s obvineným,   či   inými dôkazmi na posun dôkaznej situácie v prospech či neprospech obvineného s tým spojeným dopadom   na dôvodnosť   či nedôvodnosť   pretrvávania   jeho väzby   [jedna z   materiálnych podmienok   -   (ne)existencia   (pretrvávania)   dôvodov   na   podozrenie,   že   skutok   spáchal konkrétny obvinený] v ďalších fázach trestného konania.“

34.   Najvyšší   súd   sa   k dôvodnosti   obvinenia   sťažovateľa   podľa   kvalifikovanej skutkovej podstaty § 219 ods. 2 písm. b) a h) Trestného zákona, t. j. zo spáchania skutku obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech alebo v   úmysle   zakryť alebo uľahčiť   iný   trestný   čin,   alebo z   inej   obzvlášť   zavrhnutiahodnej pohnútky, v označenom uznesení podrobnejšie nevyjadril.

35. Bolo predovšetkým povinnosťou špecializovaného súdu a následne najvyššieho súdu ako garantov ústavnosti a zákonnosti nariadenej väzby dôsledne sa zaoberať otázkou dôvodnosti   vzneseného   obvinenia   a   preskúmať,   či   vedeniu   trestného   stíhania   nebránia zákonné prekážky. To v okolnostiach veci zahŕňalo aj preskúmanie vzneseného obvinenia zo   spáchania   skutku   obvineným   sťažovateľom   podľa   kvalifikovanej   skutkovej   podstaty podľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Trestného zákona, t. j. obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom a v úmysle získať majetkový prospech alebo v úmysle zakryť alebo uľahčiť iný trestný čin, alebo z inej obzvlášť zavrhnutiahodnej pohnútky.

Najvyšší   súd   v   konaní   o   sťažnosti   proti   rozhodnutiu   špecializovaného   súdu   mal skúmať všetky okolnosti spôsobilé vyvrátiť alebo potvrdiť existenciu skutočného verejného záujmu odôvodňujúceho výnimku z pravidla rešpektovania osobnej slobody a uviesť ich v rozhodnutí o väzbe. Posúdením možného premlčania trestného stíhania so zreteľom na skutočnosť,   že od času   spáchania skutku, pre ktorý   sa   v predmetnej   veci   vedie   trestné stíhanie, po moment vydania uznesenia o vznesení obvinenia voči sťažovateľovi uplynulo vyše 13 rokov,   sa   však najvyšší súd v namietanom uznesení ani v spojení s uznesením špecializovaného   súdu   nijako   nevysporiadava.   Táto   skutočnosť   je   o to   závažnejšia,   že v samotnom uznesení sp. zn. Tp 28/2013 z 3. apríla 2014 špecializovaný súd uvádza, že presný   motív   predpokladaného   konania   obvineného   sťažovateľa   nie   je   možné   v danom štádiu   konania   ustáliť   [§   219   ods.   2   písm.   b)   Trestného   zákona],   a teda   k obvineniu zo spáchania skutku obzvlášť surovým alebo trýznivým spôsobom [§ 219 ods. 2 písm. h) Trestného zákona] sa tak najvyšší súd v namietanom uznesení, ako ani špecializovaný súd v uznesení sp. zn. Tp 28/2013 z 3. apríla 2014 nijako nevyjadrili. V uznesení najvyššieho súdu   tak   absentuje   dostatočné   odôvodnenie,   pokiaľ   ide   o existenciu   kvalifikovaného podozrenia zo spáchania skutku podľa § 219 ods. 2 písm. b) a h) Trestného zákona, pre ktorý bolo sťažovateľovi vznesené obvinenie a ktoré by odôvodňovalo dlhšiu premlčaciu dobu.

Vychádzajúc   z už   uvedeného,   možno   zhrnúť,   že   špecializovaný   súd   a následne najvyšší súd mali skúmať, či dôvodnosť vznesenia obvinenia existovala a trvá aj naďalej a či nedošlo k zoslabeniu dôvodov do takej miery, že by to mohlo mať za následok absenciu jedného z materiálnych predpokladov väzby. Ako už totiž ústavný súd uviedol, existencia dôvodného podozrenia, že obvinená osoba spáchala trestný čin, je podmienkou sine qua non regulárnosti vzatia a držania vo väzbe. Aby bolo možné obvineného vziať do väzby, musí okrem formálnych náležitostí existovať aj tzv. dvojitý materiálny predpoklad vzatia do väzby, a to dôvodnosť obvinenia a dôvodnosť väzby.

Špecializovaný   súd   a následne   najvyšší   súd   sa   tak   mali   náležite   vysporiadať s otázkou, z akého dôvodu bol skutok obvineného kvalifikovaný ako spáchaný obzvlášť surovým   alebo   trýznivým   spôsobom,   resp.   ako   spáchaný   v úmysle   získať   majetkový prospech   alebo   v úmysle   zakryť   alebo   uľahčiť   iný   trestný   čin,   alebo   z inej   obzvášť zavrhnutiahodnej   pohnútky.   Špecializovaný   súd   a následne   najvyšší   súd   sa   teda   mali vysporiadať   s otázkou,   či   zadokumentované   dôkazy   racionálne   odôvodňovali   takúto kvalifikáciu   skutku   a či   posudzovanie   skutku   podľa   kvalifikovanej   skutkovej   podstaty nebolo   vedené   len   na   účely   bez   primeraných   dôvodov   zvýšiť   závažnosť   predmetného skutku tak, aby sa na tento skutok nevzťahovalo premlčanie.

Vzhľadom na nedostatočné odôvodnenie a vysporiadanie sa s uvedeným aspektom kvalifikovanej skutkovej podstaty a z nej vyplývajúcej dĺžky premlčacej doby a na charakter väzby ako závažného zásahu do osobnej slobody a práv obvineného ústavný súd konštatuje, že uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014 boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy a práva podľa čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 3 a 4 dohovoru (bod 1 výroku).

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 50 ods. 3 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Tost 10/2014 z 15. apríla 2014

36. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ namietané porušenie základného práva na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 ústavy odvodzuje len z postupu vyšetrovateľa a prokurátora v súvislosti s vykonávaným dokazovaním.

Ústavný   súd   v tejto   časti   poukazuje   na   závery   tohto   nálezu   v bodoch   26   a 27. Najvyšší   súd   v   spojení   s   uznesením   špecializovaného   súdu   vyjadril   svoj   právny   názor k námietke sťažovateľa týkajúcej sa postupu vyšetrovania, pričom ústavný súd nezistil taký výklad a aplikáciu dotknutých ustanovení označených právnych predpisov, pre ktorý by bolo možné napadnuté uznesenie najvyššieho súdu považovať za také, ktoré by porušilo sťažovateľovo   základné   právo   na   obhajobu   podľa čl.   50   ods.   3   ústavy.   Vzhľadom   na uvedené ústavný súd sťažnosti v tejto časti nevyhovel (bod 4 výroku).

Ústavný súd v tejto súvislosti tiež poukazuje aj na svoj ustálený právny názor (m. m. napr. III. ÚS 75/05, I. ÚS 314/09), podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého môžu orgány činné v trestnom konaní a vo veci konajúce   všeobecné   súdy   naprávať,   resp.   korigovať   pochybenia,   ku   ktorým   došlo v predchádzajúcich   štádiách   trestného   konania.   Spravidla   až   po   právoplatnom   skončení trestného konania možno na ústavnom súde namietať pochybenia, ktoré mohli spôsobiť porušenie práv a slobôd označených v čl. 127 ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu.

37.   Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie   a   svojím   rozhodnutím   vysloví,   že právoplatným   rozhodnutím   boli   porušené   základné   práva,   tak   zruší   takéto   rozhodnutie (čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a vec môže vrátiť na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu práv sťažovateľa bolo potrebné nielen označené uznesenie najvyššieho súdu zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie (bod 2 výroku).

38.   Sťažovateľ   sa   domáhal   priznania   primeraného   finančného   zadosťučinenia vo výške 10 000 €.

Vzhľadom   na   okolnosti   danej   veci   ústavný   súd   dospel   k   názoru,   že   vyslovenie porušenia   práv   je   za   daných   okolností   dostatočnou   satisfakciou   pre   sťažovateľa,   preto sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie   nepriznal.   Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia v bode 3.

39. Sťažovateľ si v sťažnosti neuplatnil nárok na náhradu trov konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátmi.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o náhrade   trov   konania   sťažovateľa nerozhodoval.

40. Vzhľadom na čl. 133 ústavy toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Podľa   čl.   133   ústavy   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu   nemožno podať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizácie zriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná, vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmať už prijaté rozhodnutie ústavného súdu.

V Košiciach 18. februára 2015