znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 29/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. Š., Ž., zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a na   spravodlivé   konanie   podľa   čl.   36   ods.   1   Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 7 Co/74/2012-189 z 30. mája 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. októbra 2012 doručená sťažnosť Ľ. Š., Ž. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou Mgr. S. G., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a na spravodlivé konanie podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením   Krajského   súdu   v   Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   7   Co/74/2012-189 z 30. mája 2012.

Z podania a jeho príloh vyplynulo, že sťažovateľka bola v procesnom postavení navrhovateľky v 1. rade účastníčkou konania vo veci o určenie vlastníckeho práva a určenie veci patriacej do dedičstva vedeného na Okresnom súde Žilina (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 13 C 239/2008. Rozsudkom z 25. novembra 2010 vyhovel okresný súd návrhu na začatie konania v celom rozsahu. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 151 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) až samostatným uznesením č. k. 13 C   239/2008-166   z   24.   januára   2012,   v   ktorom   okresný   súd   nevzal   do úvahy   posledné vyčíslenie náhrady trov konania, keďže toto vyčíslenie bolo doručené súdu až po uplynutí zákonom   ustanovenej   lehoty,   a   priznal   sťažovateľke   náhradu   trov   konania   podľa predchádzajúceho   vyčíslenia   trov.   Zároveň   podľa   sťažovateľky   súd nesprávne aplikoval vyhlášku Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (ďalej   len   „vyhláška“)   pri posúdení   nároku   na   odmenu   za   spoločný   úkon   vykonaný pre viacerých klientov, v dôsledku čoho jej znížil priznanú odmenu za tieto úkony.

Uznesenie prvostupňového súdu o náhrade trov konania napadla sťažovateľka včas podaným odvolaním. V odvolaní argumentovala nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 2 OSP a poukazovala na to, že okresný súd ju mal vyzvať na vyčíslenie trov konania do troch pracovných dní od doručenia výzvy, a zároveň poukazovala na to, že súd nemal   byť viazaný   jej   nesprávnym   (nižším)   vyčíslením   trov   právneho   zastúpenia.   Tiež namietala   nesprávne   určenie   výšky   tarifnej   odmeny   v   dôsledku   odlišného   posúdenia hodnoty nehnuteľnosti. Za nesprávny označila aj výklad ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky a určenie výšky nároku na odmenu advokáta.

Odvolací súd uznesením č. k. 7 Co/74/2012-189 z 30. mája 2012 zmenil napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa, čo sa týka výšky priznaných trov právneho zastúpenia. Nepovažoval   pritom   za   opodstatnenú   námietku   o   včasnom   vyčíslení   trov   právneho zastúpenia   a neviazanosti   súdu   návrhom,   ak   trovy   konania   nie   sú   vyčíslené   správne. Podobne   ako   prvostupňový   súd   aj   krajský   súd   preto   vychádzal   z   predchádzajúceho predloženého   vyčíslenia.   Za   dôvodnú   však   uznal   krajský   súd   námietku   týkajúcu   sa nesprávnej aplikácie ustanovenia § 13 ods. 2 vyhlášky a tiež námietku týkajúcu sa základnej sadzby tarifnej odmeny.

Podľa sťažovateľky krajský súd podobne ako okresný súd nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 3 OSP porušil jej už označené práva.

Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení uvádza tieto argumenty:„V uvedenom prípade ide o situáciu, kedy súd o nároku na náhradu trov konania rozhodoval   samostatným   uznesením   po   meritórnom   rozhodnutí   o   nároku   na   určenie predmetu dedičstva. Nesúhlasíme však s názorom vyslovenými v rozsudku, že navrhovatelia prostredníctvom právnej zástupkyne nesplnili jednu z podmienok pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia a to vyčíslenie trov právneho zastúpenia v lehote 3 pracovných dní od právoplatnosti rozhodnutia vo veci.

Samotné   rozhodovanie   o   náhrade   trov   konania   je   taktiež   návrhovým   konaním (uvedené vyslovil aj KS Žilina) na ktoré konanie sa taktiež vzťahuje dispozičná zásada, tzn. disponovanie   s   podaným   návrhom   zo   strany   účastníkov   súdneho   konania   až do právoplatného rozhodnutia vo veci, tzn. rozhodnutia o uplatnenom nároku na priznanie trov   právneho   zastúpenia   ako   procesnej   garancie   realizovateľnosti   práva   účastníka súdneho konania.

Rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania je nesporne podmienené procesnou aktivitou účastníkov a to jednak:

-   uplatnením   nároku   na   ich   priznanie   -   nárok   na   prisúdenie   trov   konania   bol uplatnený už v podanom návrhu na rozhodnutie vo veci,

- a ich vyčíslenie - OS súdu predložené dňa 29. 11. 2011, ktorých vyčíslená výška pri uplatnení   dizpozičnej   zásady   bola   upravené   podaním   dňa   23.   5.   2011,   teda pred rozhodnutím o náhrade trov konania uznesením OS Žilina.

Tvrdíme, že v danom prípade zo strany účastníkov došlo k procesnému splneniu podmienok pre priznanie náhrady trov právneho zastúpenia vo výške upravenej podaním zo dňa 23. 5. 2011, nakoľko dňa 29. 11. 2010 bola splnená druhá procesná podmienka spočívajúca v ich vyčíslení, aj keď nesprávnym spôsobom. Záver súdov je preto potrebné považovať   za   negovanie   dispozičnej   zásady.   Dizpozičná   zásada   sprevádza   celé   súdne konanie,   a   teda   aj   konanie   vo   veci   priznania   náhrady   trov   konania   ako   samostatného nároku, ktorý je potrebné chápať ako rozhodovanie vo veci samej - tzn. nároku na náhradu trov konania, čo sa premieta aj do samostatných výrokov súdnych rozhodnutí a to:

- rozhodnutie o nároku ktorého sa účastník domáha,

- rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov právneho zastúpenia, súdy síce uplatnili správne   ustanovenie   právneho   predpisu,   avšak   toto   ustanovenie   nesprávne   vyložil, v dôsledku   čoho   došlo   k   porušeniu   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   vtom,   že   súd nepriznal účastníkom náhradu trov právneho zastúpenia vo výške uplatnenej.“

Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti vydal tento nález:

„základné   právo   na   súdnu   ochranu   zaručené   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a jej právo na spravodlivé súdne konanie zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Krajského   súdu   Žilina   vydaným   dňa   30.   5.   2012   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 7 Co/74/2012-189, porušené bolo.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   Žilina sp. zn. 7 Co/74/2012-189 zo dňa 30. 5. 2012 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline je povinný uhradiť sťažovateľke trovy konania do troch dni od vydania nálezu na účet právnej zástupkyne vo výške 322,96 € (za 2 úkony, pričom 1 úkon predstavuje sumu 127,16 € + 7,63 € režijný paušál + DPH).“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   všeobecného   súdu   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Podstatou námietok sťažovateľky sú jej tvrdenia o porušení práva na spravodlivé súdne konanie nesprávnou aplikáciou ustanovenia § 151 ods. 1 a 3 OSP.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v určených prípadoch na inom orgáne.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   má   každý   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   preskúmal   argumentáciu sťažovateľky a napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu.

Krajský súd uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia takéto dôvody:„Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal vec v rozsahu vymedzenom ust. § 212 ods. 1 O. s. p. a bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O. s. p.) napadnuté uznesenie zmenil podľa § 220 O. s. p. tak, ako je to uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Odvolaciu   námietku   o   včasnom   vyčíslení   trov   právneho   zastúpenia   nepovažoval krajský súd za opodstatnenú. Zhodne s okresným súdom dospel k záveru, že vyčíslenie trov právneho   zastúpenia   zo   dňa   23.   5.   2011   bolo   urobené   po   uplynutí   zákonnej   lehoty vyplývajúcej z ust. § 151 ods. 1 v spojení s odsekom 3 O. s. p.

Ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. upravuje postup účastníkov pri vyčíslení trov právneho   zastúpenia,   v   prípade,   ak   súd   rozhodol,   že   o   trovách   konania   rozhodne po právoplatnom skončení vo veci samej. V tomto prípade, je účastník povinný tieto trovy vyčísliť v lehote troch pracovných dní od právoplatnosti takéhoto rozhodnutia. Pokiaľ ich v tejto   lehote   nevyčísli,   súd,   aplikujúc   primerane   ustanovenie   §   151ods.   2   O.   s.   p., na použitie ktorého ustanovenie § 151 ods. 3 O. s. p. priamo odkazuje, účastníkovi trovy právneho zastúpenia neprizná. Aplikovať § 151 ods. 4 O. s. p., je možné v prípade, ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí nevyhlasuje.

V súdenej veci boli prvostupňový rozsudok (č. k. 13 C/239/2008-124 zo dňa 25. 11. 2010), ako aj druhostupňový rozsudok (č. k. 9 Co/73/2011-155 zo dňa 24. 2. 2011) verejne vyhlásené, lehota na vyčíslenie trov konania tak začala účastníkom plynúť odo dňa ich právoplatnosti - 16. 5. 2010 a uplynula 19. 5. 2010. Okresný súd potom správne vychádzal z vyčíslenia trov právneho zastúpenia tak ako boli špecifikované v podaní navrhovateľov zo dňa 26. 11. 2010 a neprihliadal na oneskorené vyčíslenie, ktoré mu bolo doručené až dňa 23. 5. 2010.

Ďalej   nezodpovedá   stavu   veci   tvrdenie   navrhovateľov,   že   súd   pri   rozhodovaní o trovách konania nie je viazaný návrhom v prípade, že trovy konania nie sú vyčíslené správne. Z ust. § 151 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že o trovách konania rozhoduje súd na základe návrhu. Návrh je podaním, ktoré musí mať náležitosti vyplývajúce z § 42 ods. 3 O. s. p., t. j. musí byť z neho okrem iného zrejmé, čoho sa účastník domáha. Týmto návrhom je súd viazaný (§ 153 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 O. s. p.).

Navrhovatelia pri vyčíslení trov konania zo dňa 26. 11. 2010 sami limitovali výšku uplatnených   trov   konania,   aj   keď   spôsob   jej   výpočtu   nebol   správny.   Túto   skutočnosť nemohli konvalidovať následným vyúčtovaním trov konania po uplynutí zákonnej lehoty označeným ako oprava a doplnenie vyúčtovania trov právneho zastúpenia.“

Podľa ustanovenia § 151 ods. 1 OSP o povinnosti nahradiť trovy konania rozhoduje súd   na   návrh   spravidla   v   rozhodnutí,   ktorým   sa   konanie   končí.   Účastník,   ktorému   sa prisudzuje   náhrada   trov   konania,   je   povinný   trovy   konania   vyčísliť   najneskôr   do   troch pracovných dní od vyhlásenia tohto rozhodnutia.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 2 OSP ak účastník v lehote podľa odseku 1 trovy nevyčísli, súd mu prizná náhradu trov konania vyplývajúcich zo spisu ku dňu vyhlásenia rozhodnutia   s   výnimkou   trov   právneho   zastúpenia;   ak   takému   účastníkovi   okrem   trov právneho zastúpenia iné trovy zo spisu nevyplývajú, súd mu náhradu trov konania neprizná a v takom prípade súd nie je viazaný rozhodnutím o prisúdení náhrady trov konania tomuto účastníkovi v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 3 OSP v zložitých prípadoch, najmä z dôvodu väčšieho počtu účastníkov konania alebo väčšieho počtu nárokov uplatňovaných v konaní, môže súd rozhodnúť, že o trovách konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej; ustanovenie § 166 sa nepoužije. Ustanovenia odsekov 1 a 2 platia primerane s tým, že lehota troch pracovných dní plynie od právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Podľa ustanovenia § 151 ods. 4 OSP ak sa rozhodnutie, ktorým sa konanie končí, nevyhlasuje a bol podaný návrh na rozhodnutie o trovách, súd vyzve účastníka na vyčíslenie trov   do   troch   pracovných   dní   od   doručenia   výzvy.   Ustanovenia   odsekov   1   a   2   platia primerane.

Ako z citovaného ustanovenia § 151 ods. 1 OSP vyplýva, priznanie trov právneho zastúpenia účastníkovi konania je viazané na splnenie si subjektívnej povinnosti advokáta vyčísliť   si   včas   trovy   právneho   zastúpenia,   a   nie   od   svojvôle   súdu.   Preto   nepriznanie náhrady   trov   právneho   zastúpenia   účastníkovi   konania   súdom   z   dôvodu   porušenia, resp. nesplnenia si   subjektívnej povinnosti advokátom účastníka konania (hmotnoprávny vzťah), nemožno ponímať ako sankciu súdu voči účastníkovi konania (procesný vzťah), resp.   ako   svojvoľné   rozhodnutie   súdu   porušujúce   právo   účastníka   konania (napr. II. ÚS 206/08).

Z   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   sa   týkajú   trov konania, vyplýva, že súd rozhoduje o náhrade trov konania na návrh a prisúdenie trov konania sa viaže na splnenie formálnych podmienok a predpokladov, ktoré sú predmetom súdneho   posúdenia   a   uváženia.   Vo   vzťahu   k   uplatneniu   trov   konania   ide   o   povinnosť účastníka konania vyčísliť trovy konania v ustanovenej lehote. Z právnej úpravy vyplýva tiež   záver,   že   na   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v   nárokovateľnej   výške nepostačuje   akýkoľvek   úkon   s   očakávaním,   že   všeobecný   súd   ich   prizná   „v   správnej výške“.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozhodnutia krajského súdu ústavný súd konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné   pre   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval,   a   jeho   úvahy   vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných na vec sa vzťahujúcich procesnoprávnych zákonných ustanovení je napadnuté rozhodnutie krajského súdu aj náležite odôvodnené.

V súvislosti s namietaným rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ani práva podľa čl. 36 ods. 1 listiny a čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (obdobne napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05). Ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť   medzi   napadnutým   rozhodnutím   krajského   súdu   a   sťažovateľkou   označeným právom (čl. 46 ods. 1 ústavy), a preto bolo potrebné ňou podanú sťažnosť odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. januára 2013