znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 29/2011-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. januára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť R. R., N., zastúpeného advokátom JUDr. Ľ. Š., N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd postupom Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 205/06 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť R. R.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. novembra 2010 doručená sťažnosť R. R. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného   práva   na   súdnu   a inú   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl.   47   ods. 3   Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 37 ods. 3 Listiny základných práva a slobôd   (ďalej   len   „listina“)   postupom   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „Úrad   špeciálnej   prokuratúry“)   v konaní vedenom pod sp. zn. VII/2 Gv 205/06.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že proti sťažovateľovi je vedené trestné stíhanie pre podozrenie zo spáchania pokračujúceho zločinu vydierania podľa § 189 ods. 1 a 2 písm. a)   Trestného   zákona.   Vec   sa   nachádza   v štádiu   po   podaní   obžaloby, ktorá   bola Okresnému súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) doručená 20. septembra 2010.

Sťažovateľ dôvody podania sťažnosti formuloval takto: „Počas trestného stíhania som sa dostával a trvalo dostávam do sporu s vyšetrovateľmi a dozorujúcimi orgánmi prokuratúry   pre   nekritické   prijímanie   tvrdení   údajných   poškodených   a   podmietanie vykonania dôkazov v môj prospech a to aj v prípade, že dozorujúci prokurátor vydal na realizáciu   mojich   návrhov   vyšetrovateľke   priame   pokyny.   Vyšetrovateľka   sa   všemožne snažila,   a   s   úspechom,   tieto   obísť   a   úkony   vykonala   spôsobom,   ktorým   sa   dosiahla neefektívnosť   navrhovaného   dôkazného   prostriedku.  ...   Napriek   mnohým   sťažnostiam a návrhom vyšetrovateľka mnou navrhované dôkazy naďalej odmietala. Na tento postup som reagoval sťažnosťami, pričom prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR ako dozorujúci   orgán   prokuratúry   žiadne   relevantné   porušenie   na   mojich   právach   ani   raz nezistil,   čím   zvýhodňoval   dôkazy   produkované   v   môj   neprospech   a   posilňoval   tak postavenie   údajných   poškodených,   ako   zo   strany   v   trestnom   konaní   a   evidentne   si   tak pripravoval   silnejšiu   pozíciu   pre   seba   ako   stranu   v   konaní   pred   súdom.  ...   Postupy navrhované z mojej strany akceptované neboli a moje trestné stíhanie vyústilo do podania obžaloby, ktorému predchádzalo oznámenie o zmene právnej kvalifikácie zo dňa 24.8.2010, ktorou   všetkých   päť   skutkov,   odvtedy   v   obvineniach   kvalifikovaných   v   podstate   ako samostatné skutky, prokurátor spojil ako jednotlivé útoky do jedného pokračujúceho zločinu vydierania...

V   konaní   orgánov   prokuratúry   vidím   porušenia   základných   práv   a   slobôd garantovaných Ústavou Slovenskej republiky a to porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 a článku 47 ods. 3 Ústavy ako aj čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd stále trvá. Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ako   aj   Úrad   špeciálnej   prokuratúry   GP   SR   v   mojej   veci   zostali   nečinní,   napriek opakovaným sťažnostiam na postup vyšetrovateľa.... Sťažnosťou   sa   domáham   nápravy   v   tom   smere,   že   Ústavný   súd   po   prijatí   tejto konštatuje   porušenie   mojich   ústavných   práv   postupom   prokurátora   Úradu   Špeciálnej prokuratúry   GP   SR   pri   jeho   dozorujúcej   činnosti   v mojej   trestnej   veci   pri   preskúmaní postupu   vyšetrovateľky   na   základe   žiadosti   zo   dňa   9.11.2009,   14.12.2009,   7.1.2010 a následným podaním obžaloby, a uloží prokurátorovi Úradu špeciálnej prokuratúry pri jeho   ďalšej   dozorujúcej   činnosti   konať   tak,   aby   nebola   zvýhodňovaná   žiadna   strana v konaní, žiadnymi výhodami ani benevolenciou orgánov činných v trestnom konaní, ako je tomu   doteraz.  ...   Nemám   iné   zákonné   prostriedky,   ktorými   by   som   sa   mohol   domôcť zákonnej   nápravy,   preto   som nútený obrátiť sa s touto   sťažnosťou   na Ústavný   súd   SR s poukazom na čl. 127 ods. 1 Ústavy SR.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol rozhodnúť takto:

1. „Základné právo sťažovateľa R. R. na súdnu a inú ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy SR postupom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri preskúmaní postupu vyšetrovateľky Úradu boja proti organizovanej   kriminalite,   odbor   Bratislava   2,   oddelenie   vyšetrovania   na   základe   jeho obhajcu zo dňa 9.11.2009,14.12.2009 a 7.1.2010 a podaním obžaloby bolo porušené

2.   Ukladá   prokurátorovi   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   späťvziať   obžalobu   zo   dňa   8.9.2010   sp.   zn.   VI1/2   Gv   205/06-138 prijatú Okresným súdom v Komárne dňa 20.9.2010 pod spn.zn. 11T148/2010.

3.   Zrušuje sa správa o preskúmaní postupu vyšetrovateľa zo dňa 20.8.2010.

4.   Ukladá   prokurátorovi   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky vo veci ďalej konať tak, že odníme trestnú vec obvineného R. R. Úradu boja proti organizovanej kriminalite, odbor Bratislava 2, oddelenie vyšetrovania a pridelí ju na ďalšie konanie inej zložke PZ

5.   Ukladá   prokurátorovi   Úradu   špeciálnej   prokuratúry   Generálnej   prokuratúry Slovenskej   republiky   vydať   pokyn   poverenému   policajtovi   vykonať   dôkazy   navrhované stranou obvineného v žiadosti zo dňa 14.12.2009 a 7.1.2010.

6.Sťažovateľovi R. R. sa priznávajú trovy konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovení § 20, § 50 a § 53 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Nadväzne   na   citovaný   článok   ústavy   dopĺňa   právnu   úpravu   prípustnosti   konania o sťažnosti fyzických osôb a právnických osôb § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov. Princíp subsidiarity znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti   domáhať   ochrany   svojich   práv prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá   automaticky   aj právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   fyzickej   osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a aj   účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu nedostatku   svojej   právomoci   na   jej   prerokovanie   (m.   m.   I. ÚS 6/04,   IV.   ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06, III. ÚS 42/07).

Každá   fyzická   osoba   alebo   právnická   osoba,   ktorá   namieta   porušenie   svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04). Sťažovateľ   síce   vo   svojej   sťažnosti   konkretizoval   svoje   žiadosti z 9.   novembra   2009, 14. decembra 2009 a 7. januára 2010, ktorými sa domáhal výkonu prokurátorského dozoru nad   dodržiavaním   zákonnosti   v prípravnom   konaní   a doloženou   kópiou   správy   Úradu špeciálnej prokuratúry o preskúmaní postupu vyšetrovateľa z 20. augusta 2010, uvedenú skutočnosť   aj   preukázal,   avšak   prešetrenia   postupu   prokurátora   Úradu   špeciálnej prokuratúry sa už žiadnym spôsobom nedomáhal. Sťažovateľ teda nevyužil dostupné právne prostriedky   vyplývajúce z §   31 a nasl.   zákona   č.   153/2001   Z.   z. o prokuratúre   v znení neskorších predpisov, ktorými je upravené vybavovanie podnetov, na základe ktorých je možné   napraviť   nezákonný,   resp.   neústavný   postup   podriadených   orgánov   (vrátane prokurátorov   Úradu   špeciálnej   prokuratúry),   čo   vylučuje   aj   právomoc   ústavného   súdu preskúmavať postup Úradu špeciálnej prokuratúry pri zabezpečovaní dozoru nad uvedenou trestnou vecou.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje aj na svoj ustálený právny názor, podľa ktorého je trestné konanie od svojho začiatku až po svoj koniec procesom, v rámci ktorého môžu   orgány   činné   v   trestnom   konaní   a   vo   veci   konajúce   všeobecné   súdy   naprávať, resp. korigovať   pochybenia,   ku   ktorým   došlo   v   predchádzajúcich   štádiách   trestného konania. Spravidla až po právoplatnom skončení trestného konania možno na ústavnom súde   namietať   pochybenia,   ktoré   mohli   spôsobiť   porušenie   práv   a   slobôd   označených v čl. 127 ods. 1 ústavy a ktoré neboli odstránené v jeho priebehu (m. m. napr. III. ÚS 18/04, III. ÚS 75/05, IV. ÚS 76/05, IV. ÚS 226/2010).

V danom   prípade   vznikla   podaním   obžaloby   prokurátorom   Úradu   špeciálnej prokuratúry, t. j. 20. septembra 2010, okresnému súdu právomoc rozhodovať v trestnej veci sťažovateľa, pričom ústavný súd zistil, že vo veci bol určený termín verejného zasadnutia na 24. január 2011 a že toto konanie nie je dosiaľ právoplatne skončené. Platná právna úprava trestného   konania   v súčasnosti   umožňuje   sťažovateľovi   v rámci   uplatnenia   práva   na obhajobu právne účinným spôsobom namietať porušenie svojich základných práv a slobôd garantovaných   ústavou   v dôsledku   nezákonného   postupu   vyšetrovateľa   a prokurátora vykonávajúceho dozor nad zachovávaním zákonnosti trestného stíhania v jeho trestnej veci. Tak súd prvého stupňa konajúci v trestnej veci sťažovateľa, ako aj odvolací súd v prípade podania odvolania v predmetnej trestnej veci sťažovateľa sú súdmi s plnou jurisdikciou, v ktorých právomoci je posúdenie všetkých relevantných skutkových aj právnych okolností prípadu a vzťahuje sa aj na otázku zákonnosti a ústavnosti spôsobu získania dôkazov proti sťažovateľovi predkladaných obžalobou. Skutočnosť, že v sťažovateľovej trestnej veci je oprávnený konať a rozhodovať okresný súd, preto vylučuje právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým   malo byť spôsobené   namietané porušenie   základného   práva.   Táto   lehota   sa   pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že o výsledku preskúmania postupu vyšetrovateľa na základe žiadostí sťažovateľa bol právny zástupca sťažovateľa oboznámený správou Úradu špeciálnej prokuratúry z 20. augusta 2010, ktorá mu bola doručená 7. septembra 2010. Na základe uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v   časti,   v ktorej   sťažovateľ   žiadal vysloviť porušenie základných práv postupom prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho žiadostí z 9. novembra 2009, 14. decembra 2009 a 7. januára 2010, je potrebné   v zmysle   §   53   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   považovať   sťažnosť   aj   za oneskorenú, pretože v období od oznámenia výsledku preskúmania postupu vyšetrovateľa právnemu zástupcovi sťažovateľa (t. j. 7. septembra 2010) do podania sťažnosti ústavnému súdu (t. j. 24. novembra 2010) už došlo k uplynutiu lehoty dvoch mesiacov, keďže tá sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Z dôvodu,   že   prerokovaniu   sťažnosti   ústavným   súdom   bráni   princíp   subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde, pričom sťažnosť je navyše   potrebné   považovať   čiastočne   za   oneskorene   podanú,   ústavný   súd   už   pri predbežnom prerokovaní sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch sťažovateľa v danej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

Košiciach 18. januára 2011