znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

  III. ÚS 29/2010-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   K.   J.,   N.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   V., Advokátska kancelária V., s. r. o., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 14/2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. K. J. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. novembra 2009 doručená sťažnosť JUDr. K. J., N. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 14/2009.

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že na sťažovateľa bola 20. apríla 2009 podaná obžaloba na   vtedajšom   Špeciálnom   súde   v   Pezinku   (ďalej   len   „špeciálny   súd“)   a   jeho   vec   bola v súlade s rozvrhom práce pridelená „zákonnému sudcovi“ – príslušnému senátu, ktorý v dňoch 6.a 7. júla 2009 uskutočnil vo veci sťažovateľa verejné zasadnutie.

Na základe nálezu ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009, ktorým bol vyslovený nesúlad podstatnej časti zákona č. 458/2003 Z. z. o zriadení Špeciálneho súdu a Úradu špeciálnej prokuratúry a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 458/2003 Z. z.“) s príslušnými článkami ústavy a záväznej medzinárodnej   zmluvy,   stratil   tento   zákon   k   17.   júlu   2009   účinnosť,   a   preto   podľa sťažovateľa „nie je možné ďalej konať v neskončených trestných veciach“.

Sťažovateľ uviedol, že na túto skutočnosť upozornil novovzniknutý špecializovaný trestný súd jeho obhajca na samotnom začiatku hlavného pojednávania 23. septembra 2009, na ktoré ho predvolal ešte vtedajší špeciálny súd. Na pojednávaní poukázal na to, že podľa čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy právomoc rozhodovať o pridelení a preložení sudcov patrí do pôsobnosti Súdnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „súdna rada“), ktorá však doteraz nerozhodla   o   pridelení,   dočasnom   pridelení   alebo   preložení   sudcov   na   špecializovaný trestný   súd,   a   z   tohto   dôvodu   neexistuje „zákonný   sudca“,   ktorý   by   mohol   v   súlade s právnym poriadkom vykonať hlavné pojednávanie vo veci sťažovateľa.

Zriadený špecializovaný trestný súd však v jeho veci konal, hlavné pojednávanie „otvoril, skontroloval prítomnosť, vypočul obžalovaných a časť svedkov a následne odročil na   január   2010“.   Sťažovateľ   z   tohto   dôvodu   podal   námietku   zaujatosti   predmetného senátu,   v   ktorej   dôvodil,   že „nerešpektovaním   vyššie   uvedených   skutočností,   existuje dôvodná   pochybnosť   o   jeho   nezaujatosti   k   prejednávanej   veci,   resp.   k   nemu“.   Podľa vyjadrenia sťažovateľa senát podanú námietku „ignoroval“.

Sťažovateľ v sťažnosti poukázal na dôvodovú správu k zákonu č. 291/2009 Z. z. o Špecializovanom   trestnom   súde   a   o   zmene   a   doplnení   niektorých   zákonov   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   č.   291/2009   Z.   z.“),   podľa   ktorej   relevantné ustanovenia tohto zákona majú „zabrániť vzniku právneho vákua v období po uverejnení nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky   v   súvislosti   s   agendou   špeciálneho   súdu   a   zachovať   princíp   právnej   istoty v súvislosti s doterajším rozhodovaním špeciálneho súdu“, a to zabezpečením kontinuity v rozhodovaní právoplatne neskončených vecí, ktoré ku dňu zverejnenia nálezu ústavného súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   17/08   patrili   do   pôsobnosti   špeciálneho   súdu   a   ktoré   dokončí špecializovaný trestný súd.  

Sťažovateľ argumentoval, že s týmto nesúhlasí, pretože „Princíp právnej istoty je vyjadrený   v   článku   1   ods.   1   ústavy   (princíp   materiálneho   právneho   štátu),   pričom absolútnym   princípom   interpretácie   a   aplikácie   čl.   1   ods.   1   je   presadenie   koncepcie materiálneho,   nie   formálneho   právneho   štátu.“.   Opierajúc   sa   o   nález   ústavného   súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 z 20. mája 2009 vyslovil sťažovateľ záver, že «nie je možné práve v záujme právnej istoty, kontinuálne pokračovať v činnosti tzv. „hybridného súdu“, ktorý v sebe   inkorporuje   prvky   mimoriadneho   súdneho   orgánu,   tak   ako   to   predpokladala dôvodová správa a zakotvuje zákon č. 291/2009 Z. z., ktorý zriaďuje špecializovaný trestný súd».

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   základného   práva   na   zákonného   sudcu zaručeného   čl.   48   ods. 1   ústavy   postupom   špecializovaného   trestného   súdu   sťažovateľ poukázal na judikatúru ústavného súdu, podľa ktorej je zákonným sudcom sudca, ktorý spĺňa zákonom   určené   predpoklady   na výkon   tejto   funkcie,   bol natrvalo alebo dočasne pridelený na výkon funkcie k určitému súdu, jeho funkcia nezanikla a bol určený v súlade s rozvrhom práce súdu.

Sťažovateľ   argumentoval,   že   právomoc   rozhodnúť   o   dočasnom   alebo   trvalom pridelení   sudcu   na   konkrétny   súd   patrí   výlučne   súdnej   rade,   a to   v   zmysle   zmocnenia čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy, ale aj podľa ustanovení zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   č.   385/2000   Z.   z.“),   a   preto   postup   špecializovaného   trestného   súdu   je „porušením ústavy“, „ a to článku 141a ods. 4 písm. a), b) ústavy“.

Na   tomto   mieste   použil   sťažovateľ   na   podporu   predložených   argumentov   svoju interpretáciu   záverov   rozhodnutia   ústavného   súdu   sp.   zn.   PL.   ÚS   12/04.   Rozhodnutie obsahuje   názor   ústavného   súdu   o   možnosti   zásahu   do   nezávislosti   sudcov   (zásahom do výkonu sudcovskej funkcie z hľadiska miesta jej výkonu) zmenou súdnych obvodov na základe čl. 143 ods. 2 ústavy (podľa ktorého ustanovenie súdov a súdnych obvodov možno   zmeniť   zákonom).   Podľa   sťažovateľa   sa   tento   názor   týka   len   novej   súdnej organizácie pri zachovaní sústavy súdov, keď sa do nej nezaradzuje nový súdny orgán, tak ako je to v prípade zákona č. 291/2009 Z. z., ktorý takýto nový súdny orgán zriadil.

Podľa   sťažovateľa   rozvrh   práce   v   zmysle   zákona   č.   757/2004   Z.   z.   o   súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 757/2004 Z. z.“), ktorý má „kľúčový význam pre uplatnenie práva na zákonného sudcu“, nebol pre špecializovaný trestný súd vypracovaný a vzhľadom na to, že zákon č. 458/2003 Z. z. stratil účinnosť, podľa rozvrhu práce špeciálneho súdu nebolo možné postupovať.

Sťažovateľ   uviedol,   že „pokračovaním   v   hlavnom   pojednávaní   a   odročením hlavného   pojednávania,   špecializovaným   trestným   súdom   v mojej   trestnej   veci,   vedenej na špeciálnom súdu pod sp. zn. PK - 1Tš 8/2005 došlo k porušeniu ústavy v dotknutých článkoch, pretože v predmetnej trestnej veci konal sudca, resp. senát zložený zo sudcov, ktorý neboli   na novovzniknutý súdny orgán pridelení, resp.   dočasne pridelení Súdnou radou, ktorej ako jedinej prislúcha táto právomoc ex constitutio a nemožno ju obmedziť, resp. obísť žiadnym zákonom. V podstate sa vytvoril právny stav, kedy si zákonodarca uzurpoval túto ústavnú právomoc Súdnej rady a sám pridelil sudcov na špecializovaný trestný   súd.   Zároveň   namietaný   senát   nebol   určený   podľa   rozvrhu   práce   v   súlade so zákonom.“.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   práva   sťažovateľa   na   prejednanie   jeho záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľ dôvodil, že vzhľadom na to, že sudcovia senátu špecializovaného trestného súdu prerokúvajúceho jeho vec neboli na výkon svojej funkcie pridelení v súlade so zákonom č. 385/2000 Z. z., teda súdnou radou, nie sú určení zákonným spôsobom, a teda zákonnosť súdu nie je založená na jeho   zložení,   tak   ako   to   vyžaduje   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, na základe čoho možno vyvodiť záver o porušení čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a aby v náleze vyslovil:

„1. Postupom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku v konaní vedenom pod sp. zn.   PK   1T   14/2009   bol   porušený   článok   48   ods.   1   a   článok   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

2.   Podľa   §   56   ods.   3   písm.   c)   zákona   č.   38/1993   Z.   z.   zakázal   pokračovať v porušovaní základného práva alebo slobody.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľa   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   postupom   špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 14/2009.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ uviedol, že v jeho trestnej veci, pôvodne vedenej na špeciálnom súde, pokračoval v rozhodovaní a vykonal hlavné pojednávanie senát špecializovaného trestného súdu, ktorého členovia neboli do svojich funkcií kreovaní ústavne konformným spôsobom. Sťažovateľ vychádzal z argumentov, že nálezom ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 17/08 bol vyslovený nesúlad zákona č. 458/2003 Z. z.   a ustanovení ďalších relevantných právnych predpisov s príslušnými článkami ústavy a záväznej medzinárodnej zmluvy, na základe čoho zákon č. 458/2003 Z. z. ku dňu vyhlásenia predmetného nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 17. júla 2009 stratil účinnosť.

Trestnú vec sťažovateľa prevzal novovzniknutý súdny orgán – špecializovaný trestný súd zriadený   zákonom č. 291/2009 Z. z. Sťažovateľ namietal, že vo veci konajúci senát špecializovaného trestného súdu, teda jeho členovia, neboli pridelení na tento súd súdnou radou tak, ako si to vyžaduje čl. 141a ods. 4 písm. b) ústavy a naň nadväzujúce ustanovenia § 11 ods. 1 a § 12 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z. z., a navyše tomuto senátu vec sťažovateľa nebola pridelená na základe vypracovaného rozvrhu práce v súlade s ustanovením § 51 zákona č. 757/2004 Z. z.

Námietka   sťažovateľa   sa   teda   netýka   pochybení   v   procesnom   postupe špecializovaného   trestného   súdu   pri   prerokúvaní   jeho   veci,   ale   poukazuje   na porušenie pravidiel   ústavnosti   a   zákonnosti   pri   pridelení   členov   rozhodujúceho   senátu na špecializovaný trestný súd.

Tak ako to uvádza samotná dôvodová správa k zákonu č. 291/2009 Z. z., kontinuitu pri prechode právomoci špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd zabezpečil samotný zákon č. 291/2009 Z. z., ktorého čl. II novelizoval zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok účinný od 1. januára 2006“) tak, že   za   §   567e   vložil   §   567f,   ktorý   v   odseku   1   zakotvil,   že   vo   veciach,   ktoré   patria do pôsobnosti špecializovaného trestného súdu, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, je príslušný na konanie špecializovaný trestný súd, ak ďalej nie je ustanovené inak, a ktorého čl. XII novelizoval zákon č. 371/2004 Z. z. o sídlach   a   obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky   a   o   zmene   zákona   č.   99/1963   Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (v znení zákonov č. 428/2004 Z. z. a č. 757/2004 Z. z.) tak, že za § 18h vložil § 18i, ktorý ustanovil, že výkon súdnictva, všetky práva a povinnosti vrátane prechodu správy majetku štátu, práv a povinností vyplývajúcich z   pracovnoprávnych   vzťahov   a   štátnozamestnaneckých   vzťahov   a   iných   obdobných právnych vzťahov a práv a povinností z osobných vzťahov sudcu k štátu prechádza dňom vyhlásenia nálezu ústavného súdu sp. zn. PL.ÚS 17/08 z 20. mája 2009 v Zbierke zákonov Slovenskej republiky zo špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd.

Podľa čl. 143 ods. 1 ústavy sústavu súdov tvoria najvyšší súd a ostatné súdy.

Podľa   čl.   143   ods.   2   ústavy   podrobnejšiu   úpravu   sústavy   súdov,   ich   pôsobnosť, organizáciu a konanie pred nimi ustanoví zákon.

Ústavný súd už vo svojej rozhodovacej činnosti na základe výkladu čl. 148 ods. 1 ústavy v spojení čl. 143 ods. 2 ústavy judikoval, že okrem zmeny súdnych obvodov možno zákonom zmeniť aj ustanovenie súdov (PL. ÚS 12/04).

Opierajúc   sa   o   túto   judikatúru   možno   jednoznačne   konštatovať,   že   k   prechodu sudcov špeciálneho súdu na špecializovaný trestný súd došlo na základe zákona, ktorého prijatie   má   výslovnú   oporu   v   texte   ústavy,   konkrétne   v   čl.   143   ods.   2   ústavy,   ktorý umožňuje upraviť existujúcu súdnu sústavu aj zriadením nového súdneho orgánu. Prijatie takéhoto zákona majúceho výslovnú oporu v texte ústavy môže mať za následok aj prechod sudcu na iný súd (PL. ÚS 12/04).

Podľa dôvodovej správy mal novozriadený špecializovaný trestný súd kontinuálne nadviazať na činnosť špeciálneho súdu, a takto okrem prechodu právomoci rozhodovania neskončených   vecí   prerokúvaných   pôvodne   pred   špeciálnym   súdom   na   špecializovaný trestný súd, nepochybne bola táto náväznosť spojená aj s prebratím vypracovaného rozvrhu práce   špeciálneho   súdu   stanovujúceho   harmonogram   pridelenia   prerokúvaných   vecí prijatého regulárnym spôsobom v súlade s ustanoveniami § 51 zákona č. 757/2004 Z. z.

Možno teda vyvodiť záver, že senát špecializovaného trestného súdu prerokúvajúci vec sťažovateľov bol kreovaný v súlade so zákonom, určený zákonným rozvrhom práce, v zmysle zmocnenia relevantných ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z., prostredníctvom ktorých je v danom konkrétnom prípade sťažovateľa ústavná požiadavka prerokovania veci zákonným sudcom dodržaná.

Sťažovateľ   teda   namietal neústavnosť   postupu   zákonodarcu,   ktorý   si   podľa   neho osvojil právomoc patriacu podľa ústavy výlučne súdnej rade a rozhodol sám o pridelení sudcov pre novovzniknutý súdny orgán. Mimo rámca uvedených námietok týkajúcich sa porušenia   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   dohovoru predostrel sťažovateľ aj názor o porušení princípu právnej istoty vyjadreného v čl. 1 ods. 1 ústavy kontinuálnym pokračovaním špecializovaného trestného súdu v činnosti špeciálneho súdu, ktorého zriadenie nebolo v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy.

Ústavný súd zdôrazňuje, že vychádza z prezumpcie ústavnosti všetkých ustanovení zákona č. 291/2009 Z. z. a nemôže v rámci konania o sťažnostiach fyzických a právnických osôb podľa § 49 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde skúmať ústavnosť predmetného právneho predpisu. Priestor pre riešenie uvedenej otázky poskytuje iba konanie o súlade právnych predpisov podľa § 37 a nasl. zákona o ústavnom súde, na iniciovanie ktorého navyše v zmysle právnej úpravy [§ 37 ods. 1 s odkazom na § 18 ods. 1 písm. a) až f) zákona o ústavnom súde] nie je sťažovateľ aktívne procesne legitimovaný.

Na   základe   uvedeného   dospel   ústavný   súd   k   záveru,   že   námietka   sťažovateľa o porušení jeho základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti súdom zriadeným zákonom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. PK 1 T 14/2009 je zjavne neopodstatnená.

Na základe všetkých   uvedených   skutočností   rozhodol   ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010