znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 29/08-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   K.,   zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 4 ods.   2   a čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 z 28. mája 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Ing.   Mgr.   K.   M.,   súdneho   exekútora,   o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola   faxom 26. septembra 2007 a poštou 28. septembra 2007 doručená sťažnosť súdneho exekútora Ing. Mgr. K. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv a slobôd podľa čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 4 ods. 2 a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 z 28. mája 2007.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza: „Dňa   19.   7.   2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   uznesenie   OS   v   Žiline   sp.   zn. 18 Er 3483/2002-17   zo   dňa   17.   7.   2005,   ktorým   súd   exekúciu   zastavil   a   zaviazal oprávnenému nahradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 4.620,- Sk. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ dňa 21. 7. 2005 odvolanie, ktoré bolo Krajským súdom v Žiline odmietnuté uznesením sp. zn. 5 CoE 120/05 z 30. 9. 2005. Dňa   5.   1.   2006   podal   sťažovateľ   podnet   na   mimoriadne   dovolanie   voči   uzneseniu Okresného súdu Žilina sp. zn. 18 Er 3483/2002-17 na Generálnu prokuratúru SR. Listom   zo   dňa   25.   1.   2006   sp.   zn.   Kc   2010/06-11   Krajská   prokuratúra   v Ž.   oznámila sťažovateľovi, že jej bo! postúpený jeho podnet z Generálnej prokuratúry SR. Listom   zo   dňa   2.   3.   2006   sp.   zn.   Kc   2010/06-13   Krajská   prokuratúra   v Ž.   vyzvala sťažovateľa na predloženie spisu, ktorý sťažovateľ zaslal listom dňa 6. 3. 2006. Dňa 22. 5. 2006 podal generálny prokuratúr SR mimoriadne dovolanie sp. zn. VI/1 Pz 290/06-18.

Listom zo dňa 23. 5. 2006 sp. zn. VI/1 Pz 290/06-25 oznámila GP SR sťažovateľovi, že generálny prokurátor SR podal 22. 5. 2006 pod sp. zn. VI/1 Pz 290/06-18 na Najvyšší súd   SR   mimoriadne   dovolanie   proti   rozhodnutiu   Okresného   súdu   v   Žiline   č.   k.   18   Er 3483/02-17. Dňa   26.   7.   2007   bol   sťažovateľovi   doručený   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 zo dňa 28. 5. 2007, ktorým Najvyšší súd SR dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti uzneseniu Okresného súdu v Žiline zo 14. 7. 2005 sp. zn. 18 Er 3483/2002-17, Ex 383/2002 zamietol a oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.“

Sťažovateľ ďalej v sťažnosti cituje ustanovenia § 44, 46, 57, 203, 196 a § 14 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), pričom podľa neho, ako vyplýva z uvedených ustanovení   tohto   zákona,   citovaným   rozsudkom   najvyššieho   súdu   boli   porušené   jeho označené práva podľa čl. 20 ods. 1 a 3 ústavy a podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru.

K porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru uvádza nasledovné dôvody:

«Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   ako   dovolacieho   súdu   zamietlo   dovolanie generálneho prokurátora SR, pričom ako dôvod takéhoto rozhodnutia uviedol najvyšší súd, že sčítavanie časov, ktoré exekútor vynaložil na jednotlivé úkony exekučnej činnosti, je v súlade s Exekučným poriadkom.

Súd môže preskúmať vyčíslenie trov exekúcie a nepriznať exekútorovi trovy exekúcie účelne vynaložené.

V predmetnej vecí však nie je spornou otázka, či úkony uvedené vo vyčíslení trov súdneho exekútora boli účelne vynaložené, ale v tom, či možno podľa ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a) za počet hodín účelne vynaložených na exekúciu považovať súčet všetkých účelne   vynaložených   hodín,   bez   ohľadu   na   skutočnosť,   že   exekučná   činnosť   bola vykonávaná   v   rôznych   dňoch.   Sťažovateľ   je   toho   názoru,   že   súd   je   orgánom,   ktorý   je oprávnený vykladať a aplikovať zákon, ale toto jeho právo podlieha určitým obmedzeniam, spočívajúcim   v   tom,   že   výklad   a   aplikácia   zákonov   musí   byť   v   súlade   s   ich   obsahom, zmyslom a cieľom. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu I. stupňa, konal v rozpore s obsahom, zmyslom a účelom zákona č. 233/1995 Z. z.. jeho ustanovenia § 196, vyhlášky č. 288/1995 Z. z., jej ustanovenia § 14.

Rovnaký názor, teda, že sčítavanie časov jednotlivých úkonov pri priznávaní trov exekúcie exekútorovi je v rozpore s ustanoveniami zákona č. 233/1995 Z. z. a vyhlášky č. 288/1995 Z. z. zaujal aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí 2 M Cdo 16/2005.

Aj Krajský súd v Košiciach vo svojom uznesení sp. zn. 5 CoE 74/2006-41 zo dňa 30.3.2007, ktorým zmenil uznesenie prvostupňového súdu, práve na odvolanie exekútora, namietajúce okrem iného nesprávny postup súdu I. stupňa pri sčítavaní časov vynaložených potrebných na jednotlivé úkony exekučnej činnosti...

Ako   vyplýva   z   rozsudku   Najvyššieho   súdu   SR   sp.   zn.   2   M   Cdo   16/2005   zo   dňa 28.4.2006:   „Podľa   dovolacieho   súdu,   z   ostatne   citovanej   právnej   normy   možno   jej jazykovým (gramatickým ) výkladom vyvodiť iba to, že základnú hodinová.sadzba odmeny exekútora   je   200   Sk   za   každú,   hoci   aj   začatú   hodinu   úkonu   exekučnej   Činnosti.   Táto odmena patrí exekútorovi aj vtedy, ak úkon exekučnej činnosti netrval celú hodinu. Odmena súdneho exekútora sa určuje za jednotlivé úkony; sčítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej   činnosti   nepresahujúcich   jednu   hodinu,   je   v   rozpore   s   citovanými   právnymi normami. "

Rozhodnutie dovolacieho súdu je teda zjavne arbitrárne, účinok jeho interpretácie a aplikácie   právnych   predpisov   je   nezlučiteľný   so   základnými   právami   zaručenými sťažovateľovi Ústavou SR.»

K porušeniu práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa čl. 4 ods. 2 dohovoru, základného práva na ochranu vlastníckeho práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy   a   na   ochranu   pred   vyvlastnením   podľa   čl.   20   ods.   3   ústavy   sťažovateľ   uvádza nasledovné dôvody:

„Ako vyplýva z citovaných ustanovení exekučného poriadku exekútor, ktorému bol doručený návrh na začatie exekúcie, je povinný exekúciu vykonať. Exekútor postupuje v exekúcii tak, aby vymáhaný nárok bol upokojený. Exekútorovi patrí za výkon exekučnej činnosti odmena (§ 196 Exekučného poriadku ).

Je   nesporné,   že   sťažovateľ,   súdny   exekútor,   vykonával   v   exekučnom   konaní   od podaria   návrhu   exekučnú   činnosť.   V   priebehu   exekúcie   teda   vznikli   trovy   exekúcie dvojakého druhu, a to odmena súdneho exekútora a hotové výdavky.

Odmena   súdneho   exekútora   pozostáva   z   hodinovej   odmeny   za   výkon   exekučnej činnosti, ktorú exekútor vykonal a ktorá smerovala k vymoženiu pohľadávky oprávnenej. Všetky   tieto   úkony   boli   účelné   a   v   prospech   oprávnenej   a   sťažovateľ   ich   v návrhu   na zastavenie exekúcie špecifikoval.

Sťažovateľ   nie   je   a   ani   nebol   súčasťou   súkromnoprávnych   vzťahov   medzi oprávneným a povinným a preto neexistuje dôvod, pre ktorý by mal znášať riziká z týchto vzťahov vznikajúce. Ak súd rozhodol inak to rozhodnutia je v rozpore so sťažovateľom uvádzaným práv.“

Sťažovateľ   na   základe   uvedeného   v závere   sťažnosti   navrhuje,   aby   ústavný   súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa

-   na prejednanie veci zákonom ustanoveným spôsobom podľa článku 46 ods. 1 Ústavy,

-   na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 Dohovoru,

- práva, aby od neho nebola vyžadovaná povinná a nútená práca, podľa článku 4 ods. 2 Dohovoru,

-   práva   na   ochrana   vlastníckeho   práva   podľa   článku   20   ods.   1   a   na   ochranu   pred vyvlastnením podľa článku 20 ods. 3 Ústavy SR, bolo rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 zo dňa 28. 5. 2007 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 zo dňa 28.5.2007 a vec mu vracia na ďalšie konanie. Ústavný súd Slovenskej republiky zakazuje Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky v porušovaní namietaných právach sťažovateľa.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a namietaným   konaním   alebo   iným   zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. To znamená, že ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   resp.   ľudským   právom   a základnou   slobodou,   porušenie   ktorých   sťažovateľ namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a túto   odmietne   (obdobne   napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06 II. ÚS 27/07).

Predmetom   sťažnosti   je teda   sťažovateľom   namietané porušenie   základných   práv zaručených v čl. 20 ods. 1 a 3 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného v čl. 4 ods. 2 dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 z 28. mája 2007.

Ústavný   súd   zo   sťažnosti   sťažovateľa   zistil,   že Okresný   súd   Žilina   (ďalej   len „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   Er   3483/02-17   zo   14.   júla   2005   rozhodol   o návrhu oprávnenej, ktorým požiadala o zastavenie exekúcie podľa Exekučného poriadku tak, že exekúciu   proti   povinnému   zastavil   a oprávnenú   zaviazal   nahradiť   sťažovateľovi   trovy exekúcie v sume 4 620 Sk vrátane DPH.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, ktoré Krajský súd v Žiline odmietol uznesením sp. zn. 5 CoE 120/05 z 30. septembra 2005, a 5. januára 2006 podal podnet na mimoriadne dovolanie proti uzneseniu okresného súdu č. k. 18 Er 3483/2002-17 Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

Najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   1   M   Cdo   7/2006   z   28.   mája   2007   dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti citovanému uzneseniu okresného súdu zamietol a oprávnenému náhradu trov dovolacieho konania nepriznal.

Z rozsudku najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Okresný   súd v Žiline uznesením zo 14.7. 2005 sp. zn. 18 Er   3483/2002-17, Ex 383/2002   exekúciu   zastavil   a   oprávnenému   uložil   nahradiť   súdnemu   exekútorovi   trovy exekúcie vo výške 4620 Sk do troch dní od jeho právoplatnosti. Takto rozhodol podľa § 57 ods. 1 písm. c/ zákona č. 233/1995 Z. z. osudoch a exekútor a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov (ďalej len Exekučný poriadok) na návrh oprávneného. O náhrade trov exekúcie patriacich súdnemu exekútorovi rozhodol podľa § 203   ods.   1   Exekučného   poriadku   tak,   že   uložil   oprávnenému   nahradiť   súdnemu exekútorovi účelne vynaložené náklady exekučného konania vo výške 4 620 Sk, vrátane dane   z   pridanej   hodnoty.   Táto   suma   predstavuje   odmenu   súdneho   exekútora   za   výkon exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu vo výške 400, Sk - § 14 ods. 1 písm. a/ a ods. 2 Vyhlášky č. 288/1995 Z. z. (ďalej len vyhláška) za úkony- prijatie   návrhu   na   vykonanie   exekúcie,   vypracovanie   žiadosti   o   udelenie   poverenia, upovedomenie o začatí exekúcie, výzva na súčinnosť, oznámenie o stave exekúcie, podnet na zastavenie   exekúcie,   ktorým   úkonom   zodpovedajú   dve   hodiny   času,   odmenu   určenú paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti vo výške 3 906 Sk, poštovné 176 Sk cestovné náhrady 3 630 Sk, telekomunikačné výdavky 100 Sk Nakoniec priznal súdnemu exekútorovi 19 % daň z pridanej hodnoty zo sumy 600 Sk t. j. vo výške 114 Sk.

Proti   tomuto   uzneseniu   v   časti   výroku   o   trovách   exekúcie   na   základe   podnetu súdneho exekútora   podal dňa   24.   5.   2006 mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky. Navrhol uznesenie v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie. Uviedol, že nesúhlasí s právnym posúdením dôvodnosti uplatnených trov exekúcie okresným súdom. V zmysle § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky mal súd odmenu exekútora za výkon exekučnej činnosti podľa počtu hodín účelne vynaložených na exekúciu. Súd priznanie tejto časti odmeny exekútora odôvodnil poukazom na vykonané úkony, ktorým podľa jeho názoru zodpovedajú dve hodiny času. Teda v podstate posúdil tieto úkony ako účelne vykonané, avšak dĺžku času potrebného na ich vykonanie stanovil rozdielne od súdneho exekútora. (...)

Podľa   časovej   špecifikácie   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   tieto   boli vykonané v rozdielnych dňoch v časovom období od 27. 11. 2002 do 13. 4. 2005, okrem vypracovania   upovedomenia   o   začatí   exekúcie   a   výzvy   na   súčinnosť,   ktoré   exekútor vypracoval v ten istý deň 28. 4. 2003. Bol toho názoru, že keď súd za účelne vynaložené považoval šesť z ôsmych exekútorom uplatnených úkonov, pri stanovení odmeny sa mal pridržiavať nim predloženej časovej špecifikácie. Z Exekučného poriadku ani z vyhlášky totiž nevyplýva, že by mal súd čas potrebný na vykonanie jednotlivých výkonov spočítať resp. že by mal vôbec rozhodovať o tom koľko času exekútor potreboval na vykonanie toho ktorého úkonu. Ak súd konštatoval, že exekútor uskutočnil procesný úkon prezumovaný exekučným poriadkom, patrí mu zaň náhrada trov exekúcie vo výške stanovenej vyhláškou. Ďalej uviedol, že ak súd posúdil určité úkony exekútora ako vykonané účelne, pričom tieto úkony boli preukázateľne vykonané v rôznych dňoch, mal exekútorovi za tieto úkony priznať odmenu podľa §14 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 14 ods. 2 vyhlášky sumou 200 Sk za každú aj začatú hodinu. Pokiaľ ide o dva úkony, vykonané dňa 28. 4. 2003, mal sa pridržiavať časovej   špecifikácie   exekútora.   Z   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   uznesenie   súdu v napadnutej časti vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom k tomu za podmienok uvedených v § 243e ods. 1 O. s. p. v spojení s § 243f ods. l písm. c/ O. s. p. je mimoriadne   dovolanie   opodstatnené,   pričom   jeho   podanie   si   vyžaduje   ochrana   práv a zákonom   chránených   záujmov   osoby   poškodenej   rozhodnutím   súdu,   ktorú   nemožno dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Oprávnený, povinný ani súdny exekútor sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora Slovenskej republiky nevyjadrili.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 O.s.p.) po zistení, že   dovolanie   podal   včas   generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   (§   243g   O.s.p.) preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 1 O.s.p. ) a dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora nie je dôvodné.

Vady v zmysle § 237 O. s. p. ani iné vady konania, ktoré dovolací súd posudzuje podľa § 242 ods. 1 druhej vety O.s.p. z úradnej povinnosti, neboli v mimoriadnom dovolaní namietané a z obsahu spisu ani nevyplývajú. Z výnimkou týchto vád je dovolací súd viazaný uplatneným dovolacím dôvodom vrátane toho, ako ho dovolateľ obsahovo vymedzil. Z obsahu spisu vyplýva, že súdny exekútor v návrhu na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného súčasne navrhol,aby oprávnený nahradil trovy exekúcie a odmenu súdnemu   exekútorovi   v   rozsahu   vyhotovenej   časovej   špecifikácie   jednotlivvch   úkonov. exekučnej   činnosti,   špecifikácie   paušálne   odmeňovaných   úkonov   exekučnej   činnosti a špecifikácie   náhrady   hotových   výdavkov,   celkove   vo   výške   6   048   Sk.   Pri   časovej špecifikácii   jednotlivých   úkonov   exekučnej   činnosti   (od   15   do   60   minút)   si   za   každý jednotlivý úkon uplatňoval odmenu 200 Sk, spolu za osem úkonov 1 600 Sk. Okresný súd odmenu priznal podľa § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky v sume iba 400 Sk, keď mal za to, že táto zodpovedá počtu hodím účelne vynaložených na exekúciu. Teda je zrejmé, že sčítal časy trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti vyjadrené v minútach, pričom skúmal aj účelnosť času vynaloženého súdnym exekútorom na vykonanie toho - ktorého úkonu. Tento postup súdneho exekútora bol podľa názoru dovolacieho súdu správny.

Podľa § 196 veta prvá Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada   hotových   výdavkov   a   náhrada   za   stratu   času   pri   vykonaní   exekúcie   (§   196). Oprávnený   a   exekútor   majú   nárok   na   náhradu   trov   potrebných   na   účelné   vymáhanie nároku.

Podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku ak dôjde k zastavenie exekúcie zavinením oprávneného, súď mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie.

Podľa   ods.   2   tohto   ustanovenia   ak   sa   exekúcia   zastaví   z   dôvodu,   že   majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.

Podľa § 14 ods. 1 vyhlášky ak súdny exekútor je vylúčený z vykonávania exekúcie alebo ak exekúciu súd zastaví, odmena súdneho exekútora za výkon exekučnej činnosti sa určuje   a/   podľa   počtu   hodín   účelne   vynaložených   na   exekúciu   b/paušálnou   sumou   za jednotlivé úkony exekučnej činnosti.

Podľa ods. 2 vyhlášky základná hodinová sadzba podľa ods. 1 písm. a/ je 200 Sk za každú   aj   začatú   hodinu.   Súdny   exekútor   je   povinný   vyhotoviť   časovú   špecifikáciu jednotlivých úkonov exekučnej činnosti. (...)

Generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   namietal   nesprávnu   aplikáciu ustanovenia § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky. Spočítanie času trvania jednotlivých úkonov exekučnej   činnosti   uvedených   v   časovej   špecifikácii   súdneho   exekútora   a   posúdenie účelnosti času ich trvania uskutočnené exekučným súdom považoval za nesprávne. Z   logického   a   gramatického   výkladu   ustanovenia   §   14   ods.   1   písm.   a/   vyhlášky vyplýva,   že   pri   výpočte   odmeny   sa   má   zohľadniť   počet   účelne   vynaložených   hodín na exekúciu a nie počet jednotlivých úkonov. Rozhodujúce je časové hľadisko jednotlivých. úkonov, teda čas reálne potrebný na ich vykonanie. Bez relevancie je početnosť jednotlivých úkonov. Tomuto výkladu zodpovedá aj znenie ustanovenia § 14 odseku 1 písm. b/ vyhlášky, ktoré odmenu určuje paušálnou sumou za jednotlivé úkony exekučnej činnosti (taxatívne vymenované v § 15 ods. 1 vyhlášky). Ak by zákonodarca vychádzal z toho, že základná hodinová sadzba 200 Sk patrí za každú aj začatú hodinu úkonu exekučnej činnosti, bol by použil v § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky formuláciu ako v písm. b/ tohto ustanovenia. Nestalo sa tak, potom nieje v rozpore s § 14 ods. 1 písm. a/ sčítanie časového trvania jednotlivých úkonov exekučnej činnosti nepresahujúcich jednu hodinu a na základe toho určenie odmeny vo výške   podľa   ustanovenia   § 14 ods.   2 vety prvej vyhlášky.   Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu oceňovať   samostatne každý úkon exekučnej činnosti,   ktorý nie   je   uvedený v § 15 ods. 1 vyhlášky, výslovne by to vyjadril v § 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky.

Za   dôvodnú   námietku   nemožno   považovať   ani   námietku   týkajúcu   sa   prípustnosti skúmania účelnosti vynaloženého času na jednotlivé úkony exekučnej činnosti súdom. Práve účelnosť hodín vynaložených na exekúciu je predpokladom na priznanie odmeny exekútora (§ 14 ods. 1 písm. a/ vyhlášky). Napokon trovy exekúcie, ktoré iná súdnemu exekútorovi uhradiť oprávnený, určuje vždy exekučný súd (§ 203 ods. 1 exekučného poriadku), ktorý nesie zodpovednosť za ich správnosť.

Vychádzajúc z uvedeného Najvyšší súd Slovenskej republiky mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky nepovažoval za dôvodné a preto ho podľa § 243b ods. 1 veta prvá pred bodkočiarkou v spojení s § 243i ods. 2 O. s. p. zamietol. Dovolací   súd   úspešnému   oprávnenému   náhradu   trov   konania   nepriznal,   pretože nepodal návrh na ich náhradu v zmysle § 151 ods. 1 O. s. p.“

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06, I. ÚS 88/07).

Ústavný súd konštatuje, že v danom prípade samotná skutočnosť, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, kedy nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. november 1983, séria A č. 70), v ktorom bolo zdôraznené, že riziko s výkonom určitej profesie (v citované prípade advokáta), kam spadá i riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (obdobne III. ÚS 351/07).

Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 1 M Cdo 7/2006 z 28. mája 2007, toto rozhodnutie je podľa názoru ústavného súdu primerane odôvodnené. Ústavný súd nezistil skutočnosti, z ktorých by boli vyvodené závery zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné, resp. neudržateľné,   ktoré   by   súčasne   mali   za   následok   porušenie   označených   práv sťažovateľa. Skutočnosť, že sa sťažovateľ s rozhodnutím najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže   sama   osebe   viesť   k   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   jeho postupu. Zo skutkového stavu daného prípadu je jednoznačné, že sťažovateľa ako súdneho exekútora   požiadal   o vykonanie   exekúcie   oprávnený.   Keďže   sťažovateľ   nevidel   dôvod požiadavku oprávneného odmietnuť, predložil vec súdu s tým, aby od neho získal poverenie na vykonanie exekúcie, čo sa aj stalo. Za tohto stavu preto vôbec nemožno hovoriť o tom, že by sťažovateľ vykonával v danej veci exekútorskú činnosť proti svojej vôli. Je to tak tým viac, že sťažovateľ vykonáva súdnoexekútorskú činnosť ako slobodné povolanie.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol [vychádzajúc aj z judikatúry ústavného   súdu   v podobných   veciach   sťažovateľa   (napr.   I.   ÚS   199/07)]   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia, a preto sa už ďalšími nárokmi sťažovateľa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2008