znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 29/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. februára 2005 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Heleny Hudákovej, K., Bc. Ley Bessenyeyovej, M. R., a Martina Saba, M., zastúpených advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie ich práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 12/2004 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   Mgr.   Heleny   Hudákovej,   Bc.   Ley   Bessenyeyovej   a Martina   Saba o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. októbra 2004   doručená   sťažnosť   Mgr.   Heleny   Hudákovej,   K.,   Bc.   Ley   Bessenyeyovej,   M.   R., a Martina Saba, M. (ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom JUDr. M. K., K., ktorou namietajú porušenie ich práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), ako aj práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 12/2004 a jeho rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004. Sťažovatelia boli v predmetnom konaní účastníkmi konania na strane žalovaných.

V sťažnosti   uvádzajú,   že   žalobcovia   J.   M.,   T.,   D.   M.,   T.,   a J.   R.,   K.   (ďalej   len „žalobcovia“), sa domáhali proti nim na Okresnom súde Trebišov (ďalej len „okresný súd“) určenia rozsahu dedičstva v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/99 preukazujúc, že určité nehnuteľnosti, ktoré sú v katastri nehnuteľností vedené ako vlastníctvo sťažovateľov, patria v skutočnosti do dedičstva po M. a A. M., právnych predchodcoch žalobcov.

Po   tom,   ako   pôvodný   zamietavý   rozsudok   prvostupňového   súdu   v   merite   vecisp. zn. 14 C 4/99 z 5. októbra 1999 bol odvolacím Krajským súdom v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) zrušený a vrátený na ďalšie konanie, okresný súd pri rešpektovaní právneho názoru krajského súdu žalobe žalobcov rozsudkom z 18. septembra 2002 vyhovel. Podané odvolanie zo strany sťažovateľov voči predmetnému rozhodnutiu posúdil odvolací krajský súd   ako   nedôvodné   a rovnako   ako   neopodstatnené   posúdil   ich   dovolanie   proti potvrdzujúcemu   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   36/03   zo 16.   septembra   2003 najvyšší súd.

Sťažnosť   sťažovateľov   smeruje   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004, ktorým bolo predmetné dovolanie sťažovateľov proti rozsudku   odvolacieho   krajského   súdu   sp.   zn.   11   Co   36/03   zo   16.   septembra   2003 zamietnuté.   Podľa   sťažovateľov   najvyšší   súd   svojím   uvedeným   rozsudkom   porušil   ich základné práva na súdnu a inú právnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie garantované v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa   názoru   sťažovateľov   najvyšší   súd   porušil   ich   právo   na   spravodlivé   súdne konanie predovšetkým tým, že „porušil princíp rovnosti zbraní a princíp kontradiktórnosti konania“.   V súvislosti   s tým   sťažovatelia   najvyššiemu   súdu   vytýkajú,   že   im   nedoručil vyjadrenie   žalobcov   k ich   dovolaniu,   a tak   nedostali   možnosť   primerane   reagovať   na argumenty   žalobcov   v ňom   obsiahnuté,   pričom   dovolací   súd   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania, hoci rozsudok vyhlásil verejne.

Sťažovatelia sú toho názoru, že najvyšší súd porušil ich právo na spravodlivé súdne konanie aj tým, že sa nezaoberal ich argumentmi, týkajúcimi sa obsahových nedostatkov výmeru o vlastníctve zo 6. apríla 1948 ako právnej skutočnosti, o ktorú žalobcovia opierajú svoj   vlastnícky   nárok   (sporná   identita   prídelcov   spočívajúca   v chybnom   mene   jednéhoz nich). Namietajú, že najvyšší súd si osvojil právny názor odvolacieho súdu o povahe výmeru   ako   administratívneho   aktu,   ktorý   súdy   nemôžu   preskúmavať   ohľadne   jeho podstaty,   ale   majú   iba   právo   skúmať   splnenie   formálnych   náležitostí,   medzi   ktoré nepochybne patrí aj jasná identifikácia osoby prídelcu, napriek tomu, že krajský súd pre svoj   záver   o nepochybnosti   identity   prídelcov   neposkytol   nijaké   odôvodnenie   (prídelca M. M. je na druhej strane výmeru uvádzaný ako J.).

Sťažovatelia   namietajú,   že   najvyšší   súd   na   ich   uvedenú   podrobnú   argumentáciu neprihliadol.

Sťažovatelia   napokon   tvrdia,   že   predmetným rozhodnutím   najvyššieho   súdu   bolo zasiahnuté do ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, keďže následkom   takéhoto   rozhodnutia   sú   už   teraz   považovaní   za   vlastníkov   sporných nehnuteľností právni predchodcovia žalobcov, resp. samotní žalobcovia a oni samotní boli pozbavení svojho vlastníckeho práva postupom súdu porušujúcim ich základné práva na súdnu ochranu a na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovatelia na základe uvedeného žiadajú, aby ústavný súd deklaroval, že najvyšší súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004 porušil ich   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   47   ods.   3   ústavy, na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, zrušil rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004 a vec vrátil na ďalšie konanie a priznal každému z nich primerané finančné zadosťučinenie po 10 000 Sk.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

V súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (napr. I. ÚS 50/01, II. ÚS 109/02) je   predmetom   predbežného   prerokovania   iba   rozhodovanie   o návrhu   vo   vzťahu k základným   právam   alebo   slobodám,   porušenie   ktorých   sa   namieta.   Rozhodovanie o zrušení   sťažovateľmi   označeného   právoplatného   rozhodnutia   vyplýva   z čl.   127   ods.   2 ústavy   a nadväzuje   na   rozhodnutie   o vyslovení   porušenia   základných   práv   a slobôd. Ústavný súd preto nemôže rozhodnúť o zrušení rozhodnutia, ktorým mali byť porušené práva   alebo   slobody   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy,   separátne   bez   toho,   aby   súčasne rozhodnutím porušenie týchto práv a slobôd vyslovil.

Z tohto   dôvodu   ústavný   súd   v rámci   predbežného   prerokovania   sťažnosti   skúmal predovšetkým   to,   či   neexistujú   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Z obsahu   sťažnosti   a k nej   priložených   písomností   (z   rozsudkov   prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho súdu) ústavný súd zistil nasledovné relevantné skutočnosti.

Žalobcovia   sa   domáhali   na   okresnom   súde   určenia   sporných   nehnuteľností (pozemkov) do dedičstva po ich právnych predchodcoch M. a A. M. Svoj nárok založili na tom   základe,   že   títo   ich   právni   predchodcovia   nadobudli   vlastnícke   právo   k sporným parcelám v rámci pozemkovej reformy, a to prídelom do vlastníctva na základe výmeru bývalého Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy zo 6. apríla 1948 podľa § 1 ods. 1 nariadenia Slovenskej národnej rady č. 104/1946 Sb. n. SNR o vydávaní výmerov o vlastníctve pôdy, pridelenej podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení nariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR (ďalej len „nariadenie č. 104/1946 Sb. n. SNR“).

Nehnuteľnosti, ktoré boli predmetom tohto konania, boli pôvodne zapísané vo vložke číslo   1 v katastrálnom území M. ako spoluvlastníctvo   J. a Š. B. Na   základe   nariadenia Slovenskej   národnej   rady   č.   104/1945   Sb.   SNR   o konfiškovaní   a urýchlenom   rozdelení pôdohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa boli menovaným tieto nehnuteľnosti skonfiškované pre účely pozemkovej reformy.

Časť z týchto nehnuteľností,   a to parcela č.   665/14 ako roľa   o výmere 19834 m2 a parcela   č.   664/1   ako   roľa   o výmere   23994   m2 boli   vyššie   uvedeným   výmerom o vlastníctve pôdy pridelené do vlastníctva manželov M. a A. M. Podľa čl. II výmeru mala byť konečná platná prídelová cena, ako aj správne pozemno-knižné označenie a presná výmera   určená   v prídelovej   listine,   ktorú   malo   vydať   Povereníctvo   pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.

Sťažovatelia žiadali žalobný návrh zamietnuť z dôvodu, že na základe rozhodnutia Pozemkového   úradu   v Trebišove   sp.   zn.   52/93-Pi   z 25.   marca   1993   im   boli   vrátené pozemky ich právnych predchodcov – otcov, pričom táto skutočnosť bola zapísaná v ich prospech aj na liste vlastníctva č. 902 pre katastrálne územie M.

Okresný súd druhým rozsudkom vo veci sp. zn. 14 C 4/99 z 18. septembra 2002 určil, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva po M. a A. M. a tento výrok potvrdil aj odvolací   súd   rozsudkom   sp.   zn.   11   Co   36/03   zo   16.   septembra   2003.   Dovolanie sťažovateľov   proti   predmetnému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   zamietol   najvyšší   súd rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004.

Predmetom   posúdenia   ústavného   súdu   je preto   otázka,   či   dôvodnosť   zamietnutia dovolania sťažovateľov v prospech žalobcov bola rozhodnutím najvyššieho súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   3   Cdo   12/2004   z 27.   júla 2004   určená podľa   zákona, alebo bola základom pre zákonný a ústavný zásah do označených práv sťažovateľov, a teda či právo sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo rešpektované, alebo či sa tak nestalo a došlo k porušeniu tohto práva.

Sťažovatelia   predovšetkým   namietali,   že   najvyšší   súd   svojím   postupom a rozhodnutím   porušil   princíp   rovnosti   zbraní a princíp   kontradiktórnosti   konania, a tým porušil ich základné právo podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Podstatou   tvrdení   sťažovateľov   o   porušení   uvedených   princípov   spravodlivého súdneho konania bola tá skutočnosť, že najvyšší súd nenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý   pred   predložením   spisu   najvyššiemu   súdu   nedoručil   sťažovateľom   vyjadrenie žalobcov   k ich   dovolaniu,   a taktiež   že   najvyšší   súd   o dovolaní   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania, hoci rozsudok vyhlásil verejne.

Ústavný   súd   uvádza,   že   rozhodnutiu   všeobecného   súdu   vo   veci   samej   (vrátane rozhodnutia   o dovolaní)   musí   predchádzať   jeho   postup   zodpovedajúci   garanciám spravodlivého   súdneho   konania   v zmysle   príslušných   ustanovení   ústavy   a príslušnej medzinárodnej   zmluvy   o ľudských   právach   a základných   slobodách,   najmä   garanciám obsiahnutým v princípe rovností zbraní a práve na kontradiktórne konanie. Ústavný súd už zdôraznil, že zo vzájomnej súvislosti ustanovení čl. 152 ods. 4 a čl. 154c ods. 1 ústavy vyplýva, že dohovor a judikatúra k nemu sa vzťahujúca predstavujú pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, a tým normujú rámec, v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa   rešpektovania   jednotlivých   aspektov   „práva na spravodlivé   súdne konanie“(I. ÚS 49/01, I. ÚS /03, I. ÚS 230/03).

Z judikatúry   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že princíp rovnosti zbraní vyžaduje, aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok, ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej situácie, než v ktorej je jej odporca (Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. júna 2002, § 45). Právo na kontradiktórne konanie zase znamená, že procesné strany musia dostať príležitosť nielen predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby ich návrh uspel, ale i zoznámiť   sa   so   všetkými   dôkazmi   a pripomienkami,   ktoré   boli   predložené   s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu a vyjadriť sa k nim (pozri cit. rozsudok Komanický, § 46).

V súvislosti s námietkou sťažovateľov, že v rámci dovolacieho konania im nebolo doručené vyjadrenie žalobcov k ich dovolaniu, čím bolo porušené ich právo na spravodlivé súdne konanie, sa   títo v sťažnosti   odvolávajú na už prijaté rozhodnutie ústavného súdu v inej veci sp. zn. I. ÚS 230/03. Ústavný súd však konštatuje, že konanie na najvyššom súde,   predmetom   ktorého   je   preskúmanie   rozhodnutia   správneho   orgánu   (čo   bolo predmetom posúdenia ústavného súdu vo veci sp. zn. I. ÚS 230/03), nemožno zrovnávať s dovolacím konaním na najvyššom súde.

Kým v prípade preskúmania správneho rozhodnutia súdom ide o prvý a jediný súd rozhodujúci o veci, v okolnostiach prípadu vo veci sťažovateľov už dva súdy (prvostupňový a odvolací) právne rozhodli. Každá strana v konaní sa mohla raz vyjadriť k rozhodnutiu súdu.   Táto   možnosť   spočívala   v tom,   že   sťažovatelia   podali   dovolanie   voči   rozsudku odvolacieho súdu a žalobcovia sa k tomuto dovolaniu vyjadrili. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu,   argumenty   uvedené   v stanovisku   žalobcov k dovolaniu sťažovateľov boli známe od začiatku konania („... žalobcovia pripomenuli, že už v žalobe tvrdili...“), a preto sa sťažovatelia už mali možnosť k uvedeným argumentom vyjadriť. Stanovisko teda neobsahovalo nové argumenty, ktoré by boli prekvapením pre sťažovateľov.   Najvyšší   súd   odôvodnil   svoje   rozhodnutie   argumentmi,   ktoré   boli sťažovateľom známe a mali možnosť sa k nim vyjadriť.

Ústavný   súd   opiera   uvedené   konštatovanie   o   už   vyslovené   závery,   že   v prípade dovolacieho   súdu   ako   tretej   inštancie   všeobecného   súdnictva   môžu   byť   podmienky   na prístup k súdnej ochrane ustanovené prísnejšie ako u súdu prvého alebo druhého stupňa, čo je napokon dané samotnou povahou dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku (III. ÚS 72/01).

Osobitosti týchto konaní pri aplikácii čl. 6 dohovoru na tieto konania (odvolacie, dovolacie)   berie   do   úvahy   aj   ESĽP   (napr.   rozhodnutie   vo   veci   Ekbatani   c.   Švédsko z 26. mája 1988, Annuaire, č. 134). Z predmetnej judikatúry ESĽP vyplýva, že nedostatok verejného   prejednania   veci   na   druhom   a treťom   stupni   možno   ospravedlniť   povahou konania,   o ktoré   ide,   ak   pojednávanie   na   súde   prvého   stupňa   bolo   verejné.   V prípade kasačných súdov je takým ospravedlniteľným dôvodom prerokovávanie výlučne právnych otázok (napr. rozhodnutie vo veci Sutter c. Švajčiarsko z 22. februára 1984, Annuaire, č. 74, rozhodnutie   Bulut c.   Rakúsko   z   22.   februára   1996,   Recueil   1996,   II).   Pri   posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan - Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. októbra 1991, Annuaire, č. 212-C).

V okolnostiach   prípadu   najvyšší   súd   nenariadil   v konaní   o dovolaní   sťažovateľov pojednávanie, čo bolo v súlade s § 243a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Nemožno pritom opomenúť ani skutočnosť, že v konaní o dovolaní sa nielen nevykonáva dokazovanie (§   243a   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku),   ale   vo   veci   sťažovateľov   sa   v konaní o dovolaní žiadne dokazovanie ani v skutočnosti nevykonalo.

Z uvedeného vyplýva, že postup dovolacieho súdu bol v súlade so zákonom (čl. 51 ods.   1   ústavy).   Takýto   postup   dovolacieho   súdu   preto   nemôže   byť   v žiadnej   príčinnej súvislosti s porušením základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces (čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru).

K   napadnutému rozsudku dovolacieho súdu

Ústavou   zaručené   základné   právo   na   súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ods.   1 ústavy   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   nemožno   účelovo ponímať tak, že jeho naplnením je iba úspech v súdnom konaní, t. j. priaznivé rozhodnutie vo veci účastníka (II. ÚS 21/02).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   nie   je   tento   nezávislý   súdny   orgán ochrany   ústavnosti   súčasťou   systému   všeobecných   súdov.   Preto   pri   uplatňovaní   svojej právomoci nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky   (I.   ÚS   44/03).   Ústavný   súd   nemôže   prikazovať najvyššiemu súdu   ako dovolaciemu súdu,   ktoré skutkové okolnosti   má pri rozhodovaní zohľadňovať.   Poslaním   ústavného   súdu   nie   je   nahrádzanie   všeobecných   súdov,   ktorým predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Preto len skutočnosť, že sa sťažovatelia nestotožňujú s právnym záverom najvyššieho súdu, nemôže   sama   osebe   viesť   k záveru   o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným.

Za   protiústavné   treba   považovať   arbitrárne   rozhodnutia,   ktorých   odôvodnenie   sa netýka veci samej (napríklad v dôsledku chyby v uvažovaní) alebo došlo k extrémnemu nesúladu medzi skutkovým stavom ustáleným súdom a právnymi závermi súdu.

Podľa   názoru   ústavného súdu   za   také rozhodnutie sa   nedá   považovať napadnutý rozsudok   len   preto,   že   jeho   odôvodnenie   sa   zhoduje   s právnymi   a skutkovými   závermi rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorému podali dovolanie sťažovatelia. Z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004 ústavný súd zistil, že sťažovatelia dovolanie obmedzili na nesprávne právne posúdenie napadnutého rozhodnutia. Najvyšší súd ako dovolací súd musel takto vymedzený rozsah rešpektovať.

V súvislosti s tým ústavný súd zdôrazňuje, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu   nie   je   aj   nárok   účastníka   na   to,   aby   dovolací   súd   vybočil   z medzí   dôvodov dovolania, ak navyše dovolací súd nezistil žiadnu skutočnosť, ktorá by takéto vybočenie alebo rozšírenie prieskumu dovoľovala (dôvody zmätočnosti).

Z napadnutého   rozhodnutia   predovšetkým   vyplýva,   že   najvyšší   súd   sa   náležitým spôsobom   vyrovnal   s právnym   dôvodom   nadobudnutia   vlastníckeho   práva   k sporným pozemkom právnymi predchodcami žalobcov, t. j. výmerom o vlastníctve pôdy zo 6. apríla 1948   č.   2041/1948   vydaným   Povereníctvom   pôdohospodárstva   a pozemkovej   reformy podľa § 1 ods. 1 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR, ktorý považoval za nesporný. Vyrovnal sa aj s námietkou sťažovateľov ohľadne spornej identity prídelcov (rozpory v mene jedného z prídelcov) a relevantne vysvetlil, že hoci predmetný výmer predpokladal ďalšie úkony zo strany   prideľujúceho   orgánu   alebo   prídelcov,   k týmto   malo   v súlade   s   uvedeným nariadením dôjsť až po nadobudnutí vlastníctva prídelcami.

Ústavný súd zistil, že v zmysle § 1 ods. 2 nariadenia č. 104/1946 Sb. n. SNR výmer o vlastníctve pôdy je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe ktorej bol urobený záznam vlastníckeho práva v prospech   prídelcu   bez   podmienky   dodatočného   ospravedlnenia.   Uvedený   obsah   tejto právnej normy aplikoval na zistený skutkový stav v okolnostiach prípadu aj najvyšší súd v právnom názore, ktorý vyslovil v rozsudku sp. zn. 3 Cdo 12/2004 z 27. júla 2004.

V zmysle   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   pre   odmietnutie sťažnosti   pre   jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   vzájomnej   súvislosti   medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním, rozhodnutím alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovatelia namietajú, alebo aj nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (I. ÚS 91/03).

Najvyšší   súd   viazaný   rozsahom   dovolania   preskúmal   správnosť   právneho   názoru odvolacieho súdu, stotožnil sa s ním bez vykonania dokazovania a uviedol aj dostatočné dôvody na výrok o zamietnutí dovolania sťažovateľov. Príčinnú súvislosť medzi postupom a rozhodnutím dovolacieho súdu a namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže zakladať postup a rozhodnutie tohto súdu, ktoré je v súlade s platným Občianskym súdnym poriadkom.

Ústavný súd, vychádzajúc zo skutkových okolností, ktoré vyplynuli z predloženého rozhodnutia   najvyššieho   súdu,   z právnych   východísk   a záverov,   odmietol   sťažnosť sťažovateľov   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavne   neopodstatnenú v celom   rozsahu   namietaného   porušenia   základných   práv,   t.   j.   aj   v rozsahu   tvrdení o porušení práv podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   sa   touto   časťou   sťažnosti   osobitne   nezaoberal   a   taktiež   nerozhodoval   ani o ďalších   návrhoch   sťažovateľov   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   (primerané   finančné zadosťučinenie a trovy konania).

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. februára 2005