znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 29/04-36

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Eduarda Báránya a zo sudcov Juraja Babjaka a Ľubomíra Dobríka vo veci sťažnosti RNDr. S. H., bytom P., zastúpeného advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., pre namietané porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 73/01 na neverejnom zasadnutí konanom 28. apríla 2004 takto

r o z h o d o l :

Základné   právo   RNDr.   S.   H.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Prešov v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 73/01 p o r u š e n é   n e b o l o.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. III. ÚS 29/04-25   zo   4.   februára   2004   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   RNDr.   S.   H.,   bytom   P.   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., vo veci namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 73/01.

Sťažovateľ   prostredníctvom   splnomocneného   právneho   zástupcu   uviedol,   že 22. februára   2001   podal   okresnému   súdu „žalobu   o vyslovenie   neplatnosti   odvolania a náhradu   mzdy“ proti   Krajskému   úradu   v Prešove.   Konanie   v predmetnej   veci   je   na okresnom súde vedené pod sp. zn. 8 C 73/01. Okresný súd určil tri pojednávania, ktoré sa uskutočnili 3. apríla 2002, 26. septembra 2002 a 26. novembra 2002. Od tejto doby okresný súd   podľa   sťažovateľa   nekoná, „čo   je   potrebné   považovať   za   nečinnosť   a prieťahy v konaní“.   Svojím   listom   z 9.   apríla   2003   adresovaným   predsedovi   okresného   súdu sťažovateľ   požiadal   o odstránenie   prieťahov   v predmetnom   konaní.   Listom   sp.   zn. Spr 2231/03 okresný   súd   sťažovateľovi   oznámil,   že   súdny   spis   v predmetnej   veci   sa nachádza od 28. januára 2003 na Krajskom súde v Prešove (ďalej len „krajský súd“) kvôli rozhodovaniu o odvolaní žalovaného proti uzneseniu okresného súdu z 2. novembra 2002 o pripustení zámeny na strane žalovaného v prvom   rade.   O podanom   odvolaní rozhodol krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   45/03-93   zo   16.   septembra   2003   tak,   že   napadnuté uznesenie   zrušil   a vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie.   Sťažovateľovi   bolo uznesenie krajského súdu doručené 6. októbra 2003.

V prejednávanej veci nejde podľa sťažovateľa po skutkovej alebo právnej stránke o náročnú   vec   a na   jej   prerokovanie   a právoplatné   rozhodnutie   nie   je   potrebný   taký neprimerane   dlhý   čas.   Sťažovateľ   označil   tento   spor   z určitého   hľadiska   za   špecifický, pretože   sa   týka   vyriešenia   dôvodnosti   jeho   odvolania   z funkcie   riaditeľa   gymnázia, na ktorom v tejto funkcii pôsobil viac ako 10 rokov, a očakávaniu výsledku rozhodnutia tohto   sporu   vzhľadom   na   jeho   medializáciu   je   venovaná   pozornosť   širokého   okruhu verejnosti, predovšetkým však samotných žiakov a profesorského zboru gymnázia.

Podľa sťažovateľa je povinnosťou štátu, aby v rámci obsadenia sudcovských miest zabezpečil   toľko   miest,   koľko   si   vyžaduje   potreba   prejednávaných   vecí,   pretože   počet nevybavených vecí a ich nárast nie je dôvodom na to, aby bolo porušované základné právo účastníka konania. V súvislosti s touto skutočnosťou nemožno akceptovať a brať do úvahy skutočnosť,   že   sudkyňa,   ktorej   bola   vec   po   nápade   pridelená,   je   v súčasnej   dobe   ako stážistka   na   krajskom   súde.   Rozhodným   obdobím   na   posúdenie   namietaného   porušenia základného práva je podľa sťažovateľa obdobie po 2. novembri 2002 do súčasnej doby, keď došlo „k nesprávnemu   procesnému   postupu   a rozhodnutiu“ okresného   súdu „a súdne konanie bez meritórneho rozhodnutia trvá skoro 2 roky“.

Správanie   účastníkov   konania „nezadáva“ podľa   sťažovateľa   takú   závažnú skutočnosť, ktorá by mohla byť zohľadnená pri posudzovaní otázky, či a z akých dôvodov došlo v tomto konaní k zbytočným prieťahom.

Na základe vyššie uvedených skutočností sťažovateľ vo svojej sťažnosti žiadal, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„1. Okresný súd v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn.: 8 C 73/01 porušil základné právo RNDr. S. H., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2.   RNDr.   S.   H.   priznáva primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   50.000,-   Sk (slovom: päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré mu je Okresný súd v Prešove povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd v Prešove je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia RNDr. S. H. advokátovi JUDr. F. K., Advokátska kancelária, P., vo výške (...).“

V sťažnosti zdôvodnil požadované finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk tak, že „takáto zdĺhavosť konania v princípe predlžuje stav právnej neistoty dotknutej osoby do tej miery, že sa jej právo na súdnu ochranu stáva iluzórnym a teda ho ohrozuje vo svojej podstate“.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetu konania písomne vyjadrili obaja účastníci   konania,   okresný   súd   vyjadrením   sp.   zn.   U   3013/03   z 9.   decembra   2003 a sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu stanoviskom z 30. decembra 2003.

Predseda   okresného   súdu   vo   vyjadrení   k sťažnosti   sťažovateľa   uviedol   stručný prehľad   priebehu   konania   vedeného   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   8   C   73/01,   pričom konštatoval:   „Je   pravdivé   tvrdenie   sťažovateľa,   že   konajúca   sudkyňa   odišla   na   stáž   na Krajský súd Prešov, čo však v danom prípade nemalo vplyv na dĺžku konania. Jej stáž trvá od 1. 4. do 31. 12. 2003, teda ide o obdobie takmer zhodné s obdobím, počas ktorého sa spis nachádzal na odvolacom súde. Keďže spis bol dočasne pridelený inému sudcovi, tento referátom zo dňa 17. 10. 2003 dal pokyn na doručenie II.-stupňového rozhodnutia. Ďalší úkon   vo   veci   nebol   urobený,   avšak   neuplynulo   časové   obdobie,   ktoré   by   bolo   možné považovať za prieťah.“ Podľa predsedu okresného súdu: „Vec č. k. 8 C 73/01 je vecou právne a fakticky zložitou. Spôsob, akým súd v konaní postupoval bol spôsobom zákonným. Dávam do pozornosti Ústavného súdu, že zámenu účastníkov, ktorú súd pripustil uznesením zo dňa 2. 11. 2002, navrhol sám sťažovateľ a konajúci sudca sa musel vyporiadať v každom prípade s týmto podaním. Okresný súd Prešov konal bez prieťahov a po podanom odvolaní a predložení   spisu   odvolaciemu   súdu   ani   nemal   možnosť   pokračovať   v konaní.   Otázka okruhu   účastníkov   bola   totižto   otázkou,   bez   vyriešenia   ktorej   nebolo   možné   vytýčiť pojednávanie a vec meritórne rozhodnúť. (...)“

Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku z 30. decembra 2003 k vyjadreniu okresného súdu okrem iného uviedol: „(...) zotrvávam na mnou podanej sťažnosti a na jej dôvodoch, ktoré som uviedol v svojom písomnom podaní zo dňa 3. 11. 2003. Nemožno súhlasiť s vyjadrením Okresného súdu v Prešove v tom, že vec je po právnej stránke zložitá a náročná.   Jedná   sa   o bežnú   pracovno-právnu   vec,   ktorá   podľa   môjho   názoru   pri dôslednejšej   príprave   pojednávania   mohla   byť   zo   strany   procesného   súdu   rozhodnutá prinajmenšom na 1. – 2.   pojednávaní. To, že procesný súd vo veci konal a opakovane vytýčil   viacero   pojednávaní,   ešte   samo   o sebe   neznamená,   že   jeho   postupom   pri prejednávaní   veci   nedošlo   k prieťahom   v konaní.   Totiž   samotný   počet   pojednávaní neznamená a nezakladá postup súdu vec prejednať rýchlo a bez prieťahov (...) Neobstojí ani ďalší argument zo strany súdu, že v dôsledku podaného odvolania sa vec nachádzala na odvolacom Krajskom súde v Prešove, pretože odvolanie proti uzneseniu procesného súdu sp. zn.: 8 C 73/01-75 zo dňa 2. 11. 2002 podal dokonca žalovaný a ja, sťažovateľ, ktorý som v spore   aktívne   legitimovaný,   som   vo   svojom   písomnom   vyjadrení   k odvolaniu   súhlasil s podaným   odvolaním   a poukázal   na   nesprávnosť   postupu   súdu   z procesno-právneho hľadiska, ktorú som spatroval v tom, že v dôsledku prechodu práv a povinností z bývalých krajských   úradov   ku   školám   a zariadeniam   na   nový   subjekt   samosprávny   kraj   nedošlo k zámene účastníkov, ale k univerzálnej sukcesii, pričom postup súdu podľa § 92 ods. 2 O. s. p. nie je možný a neprichádza do úvahy. Aj tento postup súdu je potrebné považovať za prieťah   v konaní.   (...)“ V závere   stanoviska   upresnil   právny   zástupca   sťažovateľa požadovanú výšku náhrady trov konania (konkrétne trov právneho zastúpenia sťažovateľa) pred ústavným súdom.

Obaja   účastníci   konania   (sťažovateľ   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu v podaní z 11. marca 2004 a okresný súd v podaní sp. zn. U 3013/03 zo 17. marca 2004) ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na konaní verejného ústneho pojednávania o prijatej sťažnosti a súhlasia s upustením od neho. Ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa s vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 73/01 dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát ústavného súdu sťažnosť prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len na základe písomne predložených vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav posudzovaného konania.

Okresnému súdu bola 22. februára 2001 doručená žaloba sťažovateľa z 21. februára 2001, ktorou sa proti Krajskému úradu Prešov, Nám. Mieru 3, Prešov (ďalej len „žalovaný v I. rade“) domáhal určenia neplatnosti odvolania jeho osoby z funkcie riaditeľa Gymnázia, Konštatínova 2, Prešov, ako aj plnenia mzdových nárokov.

Podaním   z 22.   februára   2001   sťažovateľ   v   zastúpení   advokátom   JUDr.   F.   K., Advokátska kancelária, P. požiadal okresný súd o oslobodenie od platenia súdneho poplatku (k žiadosti pripojil aj vyplnené a potvrdené tlačivo o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch...).

Pokynom z 18. júna 2001 nechala vo veci konajúca sudkyňa pripojiť spis okresného súdu sp. zn. 10 C 195/00.

Podaním z 31. augusta 2001 doručeným okresnému súdu 3. septembra 2001 navrhol sťažovateľ   rozšírenie   okruhu   účastníkov   konania   na   strane   odporcu   o Gymnázium, Konštantínova 2, Prešov (ďalej len „žalovaný v II. rade“).

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   73/01-8   z 24.   januára   2002   pripustil,   aby do konania na strane žalovaného pristúpil žalovaný v II. rade. Rozhodnutie bolo účastníkom konania doručené 5. februára 2002.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom z 27. januára 2002 vytýčila termín pojednávania na 14. marec 2002, nechala naň predvolať účastníkov konania a zároveň odporcom doručiť návrh v predmetnej veci spolu s výzvou, aby sa k nemu v lehote 15 dní vyjadrili.

Okresný   súd   pojednávanie   určené   na   14.   marec   2002   odročil   na   3.   apríl   2002. Podaním   z 2.   apríla   2002   sa   právny   zástupca   oboch   žalovaných   vyjadril   k žalobe. Na pojednávaní   konanom   3.   apríla   2002   po   vypočutí   právnych   zástupcov   účastníkov konania   okresný   súd   uznesením   nariadil   dokazovanie   výsluchom   účastníkov a oboznámením   listinných   dôkazov.   Na   pojednávaní   k predmetu   konania   vypočul sťažovateľa   a uznesením   ho   odročil   na   28.   máj   2002   s tým,   že   budú   predvolaní   ďalší svedkovia   (ktorých   vypočutie   navrhol   právny   zástupca   sťažovateľa)   a právny   zástupca žalovaných doloží do spisu v lehote 15 dní platové dekréty sťažovateľa. Tie boli predložené 15. apríla 2002.

Listom zo 7. mája 2002 (doručeným okresnému súdu 9. mája 2002) požiadal právny zástupca   žalovaných   o zmenu   termínu   pojednávania   z dôvodu   kolízie   termínov   úkonov právnej služby. Zároveň navrhol predvolať a vypočuť ako svedka RNDr. E. A., bytom P.

Pokynom   z 15.   mája   2002   vo   veci   konajúca   sudkyňa   zrušila   vytýčený   termín pojednávania   a nechala   účastníkov   konania,   ako   aj   ich   právnych   zástupcov   a svedkov predvolať na nový termín pojednávania - na 26. september 2002.

Podaním z 11. septembra 2002 (doručeným okresnému súdu v ten istý deň) navrhol právny zástupca sťažovateľa, „aby súd pribral namiesto predchodcu Krajský úrad Prešov do   konania   nový   subjekt:   Prešovský   samosprávny   kraj,   ul.   Nám.   mieru   č.   2,   080   01 Prešov“.

Vo veci konajúci sudca pokynom z 13. septembra 2002 nechal doručiť kópiu žaloby Prešovskému samosprávnemu kraju a predvolať ho na pojednávanie. Súdna zásielka bola doručená 17. septembra 2002.

Pojednávanie   konané   26.   septembra   2002   okresný   súd   po   vypočutí   právnych zástupcov účastníkov konania, ako aj svedkov odročil na 26. november 2002 s tým, že opätovne   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   bude   predvolaný   Prešovský samosprávny   kraj   (ako žalovaný v I.   rade),   svedok   JUDr.   L.   S. a Krajský   úrad Prešov. Zároveň   mala byť predvolaná   svedkyňa   p.   H.,   ktorú   navrhol   vypočuť   právny   zástupca sťažovateľa,   a súdna   kancelária   dostala   pokyn   pripojiť   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 17 C 249/00 (taktiež na návrh právneho zástupcu sťažovateľa).

Podaním z 27. septembra 2002 (doručeným okresnému súdu v ten istý deň) navrhol právny   zástupca   sťažovateľa   okresnému   súdu   vypočuť   v predmetnej   veci   ako   svedkov Ing. D. B., PhDr. D. H., Ing. B. H.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   8   C   73/01-75   z 2.   novembra   2002   pripustil,   aby do konania namiesto žalovaného v I. rade vstúpil Prešovský samosprávny kraj, Námestie mieru 2, Prešov. Rozhodnutie bolo doručené 27. novembra 2002.

Pokynom   z 18.   novembra   2002   nechal   vo   veci   konajúci   sudca   predvolať   na pojednávanie JUDr. L. S., p. H., ako aj ďalšie svedkyne navrhnuté právnym zástupcom sťažovateľa   v podaní   z 27.   septembra   2002.   Listom   z 20.   novembra   2002   (doručeným okresnému súdu 21. novembra 2002) ospravedlnil svedok JUDr. L. S. svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu plnenia dôležitých pracovných povinností. Podľa úradného záznamu okresného   súdu   z   25.   novembra   2002   ospravedlnil   právny   zástupca   žalovaných   svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu práceneschopnosti.

Na pojednávaní konanom 26. novembra 2002 zobral právny zástupca sťažovateľa žalobu v časti týkajúcej sa žalovaného v II. rade späť. Okresný súd po vypočutí právneho zástupcu sťažovateľa, ktorý uviedol, že trvá na vypočutí svedkýň Ing. D. B. a PhDr. D. H. (nedostavili sa na pojednávanie), pojednávanie odročil na 18. marec 2002.

Listom z 27. novembra 2002 vyzval okresný súd právneho zástupcu žalovaných, aby v lehote 15 dní oznámil, či súhlasí so späťvzatím návrhu voči žalovanému v II. rade.

Podaním   z 11.   decembra   2002   (doručeným   okresnému   súdu   12.   decembra   2002) podal   právny   zástupca   žalovaných   odvolanie   proti   uzneseniu   č.   k.   8   C   73/01-75 z 2. novembra   2002,   ktorým   okresný   súd   pripustil,   aby   do   konania   vstúpil   namiesto žalovaného v I. rade Prešovský samosprávny kraj, Námestie mieru 2, Prešov.

Podaním z 13. januára 2003 (doručeným okresnému súdu 15. januára 2003) právny zástupca žalovaných oznámil okresnému súdu stanovisko žalovaného v II. rade k späťvzatiu návrhu.

Pokynom zo 17. januára 2003 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť podané odvolanie právnemu zástupcovi sťažovateľa, vyhotoviť predkladaciu správu pre krajský súd s tým, že po 1. marci 2003 má súdna kancelária na krajskom súde zistiť stav konania kvôli prípadnému   zrušeniu   termínu   pojednávania   z 18.   marca   2003.   Krajskému   súdu   bol predmetný spisový materiál doručený 28. januára 2003.

Dňa 20. februára 2003 predložil okresný súd krajskému súdu vyjadrenie právneho zástupcu   sťažovateľa   z 13.   februára   2003   k odvolaniu   právneho   zástupcu   žalovaných. Krajský   súd   posúdil   toto   podanie   podľa   jeho   obsahu   ako   odvolanie   proti   uzneseniu okresného súdu č. k. 8 C 73/01-75 z 2. novembra 2002.

Podľa úradného záznamu okresného súdu z 18. marca 2003 bolo 17. marca 2003 účastníkom   konania,   ako   aj   ich   právnym   zástupcom   oznámené   zrušenie   termínu pojednávania   (18.   marec   2003),   pretože   spis   v predmetnej   veci   sa   stále   nachádzal na krajskom súde.

Opatrením   predsedu   okresného   súdu   bola   predmetná   vec   z dôvodu   zmeny personálneho obsadenia súdu (zákonná sudkyňa v predmetnej veci JUDr. V. G. bola na stáži na krajskom súde od 1. apríla 2003 do 31. decembra 2003) pridelená na ďalšie konanie novému zákonnému sudcovi (JUDr. E. S.).

Krajský   súd   uznesením   č.   k.   2   Co   45/03-93   zo   16.   septembra   2003   uznesenie okresného súdu č. k. 8 C 73/01-75 z 2. novembra 2002 zrušil a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Rozhodnutie bolo okresnému súdu doručené 29. septembra 2003.Pokynom z 3. októbra 2003 nechala vo veci konajúca sudkyňa doručiť spomínané uznesenie   krajského   súdu   právnym   zástupcom   účastníkov   konania.   Rozhodnutie   bolo právnemu zástupcovi sťažovateľa doručené 6. októbra 2003.

Podaním zo 6. októbra 2003 sa sťažovateľ obrátil na ústavný súd.

III.

I. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (napr. III. ÚS 28/03, III. ÚS 8/04).

Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, III. ÚS 67/04).

Ani nečinnosť súdu v trvaní štyroch mesiacov nemusí byť (s prihliadnutím na ostatné okolnosti konkrétneho prípadu) prejavom takej   nečinnosti,   ktorá   odôvodňuje vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní (II. ÚS 21/01, III. ÚS 30/03).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. III. ÚS 9/04).

II.   Vzhľadom   na   vyššie   uvedenú   judikatúru   ústavný   súd   posudzoval   existenciu namietaných zbytočných prieťahov v označenom konaní podľa troch základných kritérií: procesnej a faktickej zložitosti veci, správania sťažovateľa, resp. jeho právneho zástupcu a postupu súdu.

1. Predmetom posudzovaného konania je sťažovateľova žaloba o určenie neplatnosti odvolania jeho osoby z funkcie riaditeľa žalovaného v II. rade a o náhradu mzdy. Ústavný súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by   odôvodňovala   záver   o osobitnej   právnej   alebo skutkovej   zložitosti   veci.   Označené   konanie   sa   osobitne   nelíši   od   obdobných pracovnoprávnych   sporov   tohto   druhu,   aj   keď   na   jeho   dĺžku   môže   mať vplyv   potreba vypočutia viacerých svedkov vzhľadom na skutkové okolnosti prípadu. Jeho predmetom je však   citlivá   otázka   ochrany   práv   a právom   chránených   záujmov   zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Ústavný súd bral do úvahy závažnosť predmetu konania pre sťažovateľa   s prihliadnutím   na skutočnosť,   že   sťažovateľ   je   aj   naďalej   zamestnancom žalovaného v II. rade vo funkcii učiteľa.

2.   Správanie   sťažovateľa   a   jeho   právneho   zástupcu   neprispelo   podľa   názoru ústavného   súdu   k predlžovaniu   celkovej   doby   prerokovania   predmetnej   veci   takým spôsobom, aby mu bolo možné pričítať na ťarchu vznik a existenciu prieťahov v uvedenom konaní.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.

Ten   po   podaní   žaloby   pojednával   vo   veci   3.   apríla   2002,   26.   septembra   2002 a 26. novembra 2002. Podľa názoru právneho zástupcu sťažovateľa mohol byť daný spor „pri   dôslednejšej   príprave   pojednávania“ rozhodnutý „prinajmenšom   na   1.   –   2. pojednávaní“. Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom súdneho spisu dospel k záveru, že postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   nemožno,   pokiaľ   ide   o prípravu pojednávaní   a zabezpečovanie   dôkazných   prostriedkov   ani   pokiaľ   ide   o dokazovanie vykonávané   na   samotných   pojednávaniach,   označiť   za   neúčelný   a neefektívny   alebo za smerujúci   k zisťovaniu   skutkových   okolností   nepodstatných   pre   rozhodnutie   v merite veci. Podľa názoru ústavného súdu záujem na hospodárnosti a rýchlosti konania nemožno presadzovať   na   úkor   zákonnosti   a spravodlivosti   rozhodnutia   (III.   ÚS   111/01).   Postup okresného   súdu   zodpovedal   v uvedenom   ohľade   skutkovým   okolnostiam   prípadu,   ktoré v priebehu   konania   vychádzali   najavo,   na   jednej   strane   a relatívne   stručnému   návrhu na začatie   konania   (vrátane   uvedenia   skutkových   okolností   a navrhovaných   dôkazov), ako aj   následným   návrhom   na   doplnenie   dokazovania   vznášaným   na   jednotlivých pojednávaniach predovšetkým zo strany právneho zástupcu sťažovateľa, na strane druhej.

Postup okresného súdu v posudzovanom konaní nebol podľa názoru ústavného súdu celkom bez prieťahov. V tejto súvislosti je potrebné poukázať najmä na obdobie nečinnosti okresného   súdu   v úvode   konania   od   3.   septembra   2001,   keď   mu   bol   doručený   návrh na pribratie žalovaného v II. rade do konania, do 24. januára 2002, keď o uvedenom návrhu rozhodol   (cca   štyri   a pol   mesiaca),   a na   neskoršie   predĺženie   celkovej   doby   konania v dôsledku podľa záverov odvolacieho súdu nesprávneho procesného postupu okresného súdu   v súvislosti   s pripustením   zámeny   na   strane   žalovaného   v I.   rade   uznesením z 2. novembra 2002.

Obsah   príslušného   na   vec   sa   vzťahujúceho   spisu   síce   nepotvrdzuje   tvrdenie sťažovateľa,   podľa   ktorého   bol   okresný   súd   po   26.   novembri   2002   v konaní   nečinný, napriek   tomu   za   predĺženie   konania   v dôsledku   procesného   pochybenia   v súvislosti s uznesením z 2. novembra 2002 (ako konštatoval krajský súd) bez ohľadu na formuláciu procesného návrhu sťažovateľa z 11. septembra 2002 vzhľadom na zásadu iura novit curia nesie   zodpovednosť   okresný   súd.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   však   dobu   predĺženia posudzovaného   konania,   za   ktorú   zodpovedá   okresný   súd,   nemožno   v žiadnom   prípade stotožniť s obdobím od 28. januára 2003 do 29. septembra 2003, keď vo veci konal krajský súd.   Ďalší   postup   okresného   súdu   v posudzovanom   konaní   po   2.   novembri   2002 a následnom podaní odvolania právnym zástupcom žalovaného v I. rade 12. decembra 2002 až   do   predloženia   veci   krajskému   súdu   (28.   januára   2003)   nemožno   považovať   za neefektívny. Predmetom konania o odvolaní proti uzneseniu okresného súdu z 2. novembra 2002 bolo iba posúdenie právnej otázky procesného charakteru. Samotnou primeranosťou dĺžky   odvolacieho   konania   a postupom   krajského   súdu   v ňom   sa   však   ústavný   súd nezaoberal,   pretože   sťažnosť   sťažovateľa   smerovala   iba   proti   postupu   okresného   súdu v označenom konaní, pričom ústavný súd je návrhom na začatie konania pred ním viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Po   zvážení   uvedených   skutočností   dospel   ústavný   súd   k záveru,   že   intenzita prieťahov   spôsobených   okresným   súdom   nečinnosťou   v úvode   posudzovaného   konania a nesprávnym   procesným   postupom   v súvislosti   s jeho   uznesením   z 2.   novembra   2002 nedosiahla s prihliadnutím na ostatné relevantné okolnosti prípadu úroveň odôvodňujúcu záver o porušení základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 30/03, III. ÚS 24/04, III. ÚS 67/04).

III. Sťažovateľ v petite sťažnosti žiadal okrem vyslovenia porušenia práva na konanie bez   zbytočných   prieťahov   aj   rozhodnutie   o priznaní   50 000   Sk   z titulu   primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj náhrady trov konania pred ústavným súdom.

V zmysle ustanovenia čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým   vyhovie   sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   boli   porušené, primerané finančné zadosťučinenie. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže tento v   odôvodnených   prípadoch   podľa   výsledku   konania   uznesením   uložiť   niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Z uvedeného vyplýva, že výroky, ktorých sa sťažovateľ domáhal (t. j. výrok o priznaní primeraného   finančného   zadosťučinenia   a výrok   o priznaní   náhrady   trov   konania   pred ústavným   súdom),   sú   viazané   na   vyhovenie   sťažnosti   vo   veci   samej,   teda   na   výrok ústavného súdu   o porušení základného práva, ktoré sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom   namieta,   orgánom   verejnej   moci,   proti   ktorému   sťažnosť   smeruje.   Keďže v uvedenom prípade ústavný súd vyslovil, že označené základné právo porušené nebolo, uvedenými   návrhmi   sa   následne   pri   svojom   rozhodovaní   už   nezaoberal   (obdobne napr. III. ÚS 30/03).

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. apríla 2004