znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

III. ÚS 29/03-29

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Juraja Babjaka a zo sudcov   Eduarda   Báránya   a Ľubomíra   Dobríka   vo   veci   sťažnosti   Ing.   Z.   Š.,   bytom   K., zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K., pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. P 91/00 na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2003 takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd Košice   II   v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   P   91/00   p   o r   u š i l základné právo Ing. Z. Š. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   jej   právo   na   prerokovanie   veci   súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Ing. Z. Š.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II   p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Košice II   j e   p o v i n n ý   zaplatiť náhradu trov konania v sume 12 400 Sk (slovom dvanásťtisícštyristo slovenských korún) na účet advokátky JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K., do pätnástich dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažnosti Ing. Z. Š. vo zvyšnej časti   n e v y h o v u j e.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 29. januára 2003   č.   k.   III.   ÚS   29/03-9 prijal   podľa   § 25 ods.   3   zákona Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť Ing. Z. Š., bytom K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. T., Advokátska kancelária, K., zo 16. decembra 2002 pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prerokovanie   veci   súdom   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. P 91/00.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že 20. marca 2000 podala na okresnom súde návrh na začatie konania vo veci zvýšenia výživného na jej maloletého syna S. Š., bytom K., proti Ing. S. Š., bytom K. (ďalej aj „odporca“).

Prvé   úkony   smerujúce   k rozhodnutiu   vo   veci   vykonal   podľa   nej   okresný   súd   až 16. novembra 2000 a prvé pojednávanie bolo vytýčené po uplynutí viac ako jedného roka od   podania   návrhu   na   začatie   konania   (18.   apríla   2001).   Od   25.   apríla   2001,   keď sťažovateľka na základe požiadavky okresného súdu doplnila svoj návrh, okresný súd podľa nej vo veci nekonal.

Sťažovateľka sa podaním zo 14. októbra 2002 obrátila na predsedu Krajského súdu v Košiciach namietajúc prieťahy v uvedenom konaní. Predseda Krajského súdu v Košiciach odstúpil   sťažnosť   na   priame   vybavenie   predsedovi   okresného   súdu.   Ten   v odpovedi z 12. novembra   2002   označil   sťažnosť   za   dôvodnú   a zároveň   ju   informoval,   že   ďalšie pojednávanie   vo   veci   je   vytýčené   na   12.   február   2003.   Z uvedenej   odpovede   podľa sťažovateľky vyplýva, že ani využitie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle § 17 zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov)   v znení   neskorších   predpisov   neprinieslo   zásadnú   zmenu   vo   faktickom   stave spočívajúcom v nečinnosti okresného súdu bez podstatných dôvodov.

Sťažovateľka   namietala,   že   okresný   súd   nekonal   vo   veci   primerane   k svojim možnostiam a okolnostiam daného prípadu, čím spôsobil zbytočné prieťahy v uvedenom konaní. Tým podľa jej tvrdenia došlo aj k narušeniu citových a sociálnych vzťahov v jej rodine, čo jej spôsobilo závažnú nemajetkovú ujmu. Nečinnosťou okresného súdu jej mala byť spôsobená aj finančná ujma. Ak by okresný súd včas rozhodol o jej návrhu a vyhovel by mu v plnom rozsahu, zvýšil by sa jej mesačný príjem o 3 000 Sk, čo by umožňovalo zabezpečovať   riadnu   výchovu   jej   maloletého   syna.   Vzhľadom   na   odstup   od   podania relevantného   návrhu   na   okresný   súd   a primeranej   lehoty,   v ktorej   mal   o tomto   návrhu rozhodnúť, sa celková finančná ujma sťažovateľky blíži k hranici 100 000 Sk.

Na základe uvedených skutočností navrhla, aby ústavný súd rozhodol, že:„1. Základné   právo   Ing.   Z.   Š.   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. P 91/00.

2. Okresnému súdu Košice II prikazuje, aby v konaní vedenom pod sp. zn. P 91/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Z. Š. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk, ktoré je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od   nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4.   Ing.   Z.   Š.   priznáva   právo   na   náhradu   trov   konania,   vrátane   trov   právneho zastupovania,   ktoré   je   Okresný   súd   Košice   II   povinný   zaplatiť   do   jedného   mesiaca   od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.“

Okresný súd v písomnom vyjadrení k sťažnosti sp. zn. Spr. 220/03 z 20. februára 2003 uviedol:

„Návrh na zvýšenie výživného bol sťažovateľkou podaný na tunajšom súde dňa 20. 3. 2000,   pričom   prvé   úkony   vo   veci   –   ustanovenie   kolízneho   opatrovníka   a vyžiadanie mzdových listín – boli vykonané dňa 16. 11. 2000. Po doručení žiadaných dokladov bol určený termín pojednávania na deň 18. 4. 2001. Uvedené pojednávanie bolo odročené za účelom predloženia ďalších listinných dokladov potrebných pre rozhodnutie vo veci. Dňa 12. 2. 2003 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vo veci rozhodnuté. Od   18.   4.   2001   do   vytýčenia   uvedeného   pojednávania   skutočne   vznikol   prieťah v konaní. Tento bol však spôsobený enormnou zaťaženosťou sudcov tunajšieho súdu, teda aj JUDr. M. J., ktorej je predmetná vec pridelená a v súdnom oddelení ktorej bolo k 31. 1. 2003 692 nevybavených vecí.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky písomne reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním z 10. marca 2003, v ktorom okrem iného uviedla:

„Ako   z obsahu   vyjadrenia   vyplýva,   Okresný   súd   Košice   II.   zhodnotil   sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní ako dôvodnú.

Dňa   12.   2.   2003   sa   síce   uskutočnilo   pojednávanie,   na   ktorom   bolo   vo   veci rozhodnuté, avšak zvýšenie výživného pre maloleté dieťa, ktoré bolo predmetom konania, bolo priznané len od januára 2003, pričom sťažovateľka návrh na súde podala dňa 20. 3. 2000 a požadovala v ňom zvýšenie výživného počnúc dňom 1. 1. 1999. (...)

Tým,   že   Okresný   súd   Košice   II.   o návrhu   sťažovateľky   rozhodol   až   po   uplynutí takmer   3   rokov,   vyvolal   u nej   dlhodobý   stav   právnej   neistoty.   Tento   napriek   využitiu dostupných právnych prostriedkov nápravy však i naďalej trvá, keďže Okresný súd Košice II. dňa 12. 2. 2003 síce rozhodol vo veci, avšak napriek preukázaným prieťahom v konaní (ktoré boli predmetom samostatnej sťažnosti), výživné pre maloleté dieťa priznal spätne len za dobu jedného mesiaca.

Tento   stav   spôsobuje   sťažovateľke   vážne   problémy   pri   zabezpečovaní   riadnej výchovy jej maloletého syna a narúša citové a sociálne vzťahy v rodine.

V zmysle § 30 ods. 2 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov Vám zároveň oznamujem, že súhlasím s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.“

V podaní z 23. apríla 2003 vyčíslila právna zástupkyňa výšku požadovanej náhrady trov sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom na 13 194 Sk.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde   upustil   v danej   veci   od   ústneho   pojednávania,   pretože   po   oboznámení   sa   s ich vyjadreniami,   ako   aj   s obsahom   súdneho   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   P   91/00   dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho   senát   ústavného   súdu   sťažnosť   prerokoval   na   svojom   zasadnutí   bez   prítomnosti účastníkov,   ich   zástupcov   a verejnosti   len   na   základe   písomne   predložených   vyjadrení účastníkov a obsahu dotknutého spisu.  

II.

Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Návrh na začatie konania podala sťažovateľka na okresnom súde 20. marca 2000.

Vo veci konajúca sudkyňa pokynom súdnej kancelárii zo 16. novembra 2000 uložila vykonať prvotné úkony v predmetnej veci (vyžiadať odpisy mzdových listov sťažovateľky aj otca dieťaťa od ich zamestnávateľov, vyzvať sťažovateľku na predloženie rodného listu maloletého,   doručiť   podaný   návrh   na   vyjadrenie   odporcovi,   požiadať   Okresný   úrad Košice II o prešetrenie pomerov v rodine, pripojiť spis o rozvode).

Okresný súd vydal 20. novembra 2000 v predmetnej veci uznesenie sp. zn. P 91/00, ktorým   bol   za kolízneho   opatrovníka   v tomto   konaní maloletému ustanovený   „Okresný úrad Košice II, OSS“.

Výzva   okresného   súdu   vyhotovená   podľa   pokynu   sudkyne   súdnej   kancelárii   zo 16. novembra 2000 bola sťažovateľke doručená 28. novembra 2000. Odporcovi Ing. S. Š. bol podaný návrh s výzvou na vyjadrenie doručený 28. novembra 2000.

Mzdové   listy   sťažovateľky   boli   okresnému   súdu   doručené   4.   decembra   2000. Mzdové   listy   odporcu   boli   okresnému   súdu   doručené   6.   decembra   2000.   Sťažovateľka predložila okresnému súdu rodný list maloletého 8. decembra 2000. Listom z 12. decembra 2000   doručeným   okresnému   súdu   v ten   istý   deň   sa   k podanému   návrhu   sťažovateľky vyjadril Ing. S. Š.

Zákonná   sudkyňa   pokynom   súdnej   kancelárii   z 27.   marca   2001   vytýčila   termín pojednávania v predmetnej veci na 18. apríl 2001 a nechala doručiť účastníkom predvolania spolu   s vyjadreniami   ostatných   účastníkov   konania   v predmetnej   veci.   Predvolania   boli doručené sťažovateľke i odporcovi 6. apríla 2001 a Okresnému úradu Košice II 30. marca 2001.

Pojednávanie, ktoré sa konalo 18. apríla 2001, bolo odročené s tým, že okresný súd uložil ako sťažovateľke, tak i odporcovi predložiť ďalšie doklady potrebné pre dokazovanie.

Listom z 24. apríla 2001 (doručeným okresnému súdu 25. apríla 2001) sťažovateľka predložila doklady požadované okresným súdom.

Listom z 27. apríla 2001 (doručeným okresnému súdu 30. apríla 2001) sa k návrhu sťažovateľky   vyjadril   Okresný   úrad   Košice   II,   odbor   sociálnych   vecí,   oddelenie sociálnoprávnej ochrany kurately a náhradnej výchovy.

Odporca Ing. S. Š. predložil súdu doplnenie svojho vyjadrenia k podanému návrhu listom z 21. mája 2001 (doručeným okresnému súdu 29. mája 2001).

Zákonná sudkyňa pokynom súdnej kancelárii zo 14. januára 2003 určila nový termín pojednávania na 12. február 2003. Súčasne uložila predvolať účastníkov konania a doručiť im   vyjadrenia   ostatných   účastníkov.   Vydala   taktiež   pokyn   vyžiadať   mzdové   listy sťažovateľky aj odporcu.

Predvolanie okresného súdu bolo odporcovi doručené 24. januára 2003, sťažovateľke 27. januára 2003 a Okresnému úradu Košice II 20. januára 2003.

Listom z 22. januára 2003 (doručeným 29. januára 2003) boli okresnému súdu zo strany C. S., s. r. o., doručené vyžiadané mzdové listy sťažovateľky.

Listom z 28. januára 2003 (doručeným 31. januára 2003) boli okresnému súdu zo strany U. S. S. K., s. r. o., doručené vyžiadané mzdové listy odporcu.

Druhé pojednávanie v predmetnej veci sa konalo 12. februára 2003. Na pojednávaní bol vyhlásený rozsudok.

Zákonná sudkyňa požiadala 24. februára 2003 predsedu okresného súdu o predĺženie lehoty na písomné vyhotovenie rozsudku. Predseda okresného súdu 28. februára 2003 udelil súhlas na predĺženie lehoty.

III.

1. Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy: „Každý má právo, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).“

Podľa ustanovenia čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru: „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) v primeranej lehote prejednaná (...) súdom (...), ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch (...).“

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna   neistota   neodstráni.   K vytvoreniu   želateľného   stavu,   t.   j.   stavu   právnej   istoty, dochádza   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho   orgánu.   Preto   na splnenie   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   nestačí,   aby   štátne   orgány   vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet (I. ÚS 10/98).

Otázku existencie zbytočných   prieťahov v konaní, a tým aj porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy skúma ústavný súd vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu   podľa   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   podľa   správania   účastníka   konania a spôsobu, akým v konaní postupoval súd (napr. II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98). Tieto tri kritériá zohľadňuje pri namietanom porušení práva na prerokovanie veci súdom v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu (III. ÚS 111/02).

2. Ústavný súd konštatuje, že predmetom konania pred okresným súdom je návrh na zvýšenie výživného pre maloleté dieťa v zmysle § 99 ods. 1 zákona č. 94/1963 Zb. o rodine v znení   neskorších   predpisov   a   §   163   ods.   2   Občianskeho   súdneho   poriadku   v znení neskorších predpisov. Z vyjadrení sťažovateľky, okresného súdu ani z obsahu predloženého na   vec   sa   vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   okolnosť,   ktorá   by odôvodňovala záver o osobitnej právnej alebo skutkovej zložitosti veci.

3. Správanie sťažovateľky ako účastníčky konania ústavný súd hodnotí ako aktívne. Nezistil   žiadnu   závažnú   skutočnosť,   ktorá   by   mala   byť   zohľadnená   na   jej   ťarchu   pri posudzovaní   otázky,   či   a z akých   dôvodov   došlo   v napadnutom   konaní   k zbytočným prieťahom.

4.   Ďalším   kritériom,   ktoré   ústavný   súd   hodnotil,   bol   postup   okresného   súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd zistil obdobia nečinnosti, ktoré mali výrazný vplyv na doterajšiu dĺžku konania.

Ide predovšetkým o obdobie od podania návrhu 20. marca 2000 do prvého úkonu sudkyne vo veci 16. novembra 2000 (takmer osem mesiacov) a obdobie od 29. mája 2001, keď boli okresnému súdu doručené podklady žiadané od účastníkov konania na pojednávaní konanom 18. apríla 2001, do 14. januára 2003, keď okresný súd vykonal procesné úkony smerujúce k príprave ďalšieho pojednávania (cca devätnásť a pol mesiaca).

Existenciu uvedených období, v ktorých okresný súd vo veci nekonal, potvrdzuje (najmä pokiaľ ide   o druhé z nich)   aj vyjadrenie jeho predsedu   k sťažnosti   sťažovateľky v konaní pred ústavným súdom sp. zn. Spr. 220/03 z 20. februára 2003.

Predseda okresného súdu nečinnosť okresného súdu v druhom z uvedených období zdôvodnil „enormnou zaťaženosťou sudcov tunajšieho súdu“ vrátane vo   veci   konajúcej sudkyne.

Je nepochybné, že nadmerná zaťaženosť sudcu z hľadiska počtu vecí, v ktorých koná ako zákonný sudca, má negatívny dopad na efektivitu a rýchlosť jeho postupu v uvedených konaniach a ovplyvňuje ich celkovú dĺžku. Aj napriek tomu však ústavný súd nemohol akceptovať   uvedenú   argumentáciu   ako   právne   významnú   vo   vzťahu   k sťažovateľkou namietanému porušeniu jej práv zaručených v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu v súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších   pracovníkov   na   súde,   ktorý   oprávnený   subjekt požiadal   o odstránenie   svojej   právnej   neistoty,   nemôžu   byť   dôvodom   na   zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní (napr. II. ÚS 18/98, II. ÚS 52/99, II. ÚS 58/02, III. ÚS 17/02, III. ÚS 111/02, III. ÚS 145/02). Článok 6 ods. 1 dohovoru „zaväzuje zmluvné štáty organizovať svoj súdny systém   tak,   aby   bol   schopný   vyhovieť   požiadavkám   tohto   článku“   (napr.   rozsudok   H. c. Francúzsko z 24. októbra 1989, § 58; rozsudok Salesi c. Taliansko z 26. februára 1993, § 24), resp. „zmluvné štáty majú organizovať svoj právny systém takým spôsobom, aby súdy mohli zaručiť každému právo dostať konečné rozhodnutie v sporoch o občianskych právach a povinnostiach v primeranej lehote“ (správa Európskej komisie pre ľudské práva z 3. decembra 1997 vo veci I. Preložníka c. Slovenská republika, sťažnosť č. 25189/94) (PL. ÚS 25/01).

Nečinnosť   okresného   súdu   vo   vyššie   označených   obdobiach   bez   toho,   aby   jeho postupu   bránila   zákonná   prekážka,   je   preto   potrebné   považovať   za   zbytočné   prieťahy v konaní   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy.   Z hľadiska   určenia   ich   rozsahu   ústavný   súd prihliadal,   pokiaľ   ide   o prvé   z označených   období,   na   skutočnosť,   že   oboznámenie   sa s vecou   a následné   stanovenie   postupu   smerujúceho   k príprave   pojednávania   vyžaduje určitý čas. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu je však ústavný súd toho názoru, že právna a faktická zložitosť veci nemohla objektívne podmieňovať dobu ôsmich mesiacov   na   vykonanie   prvotných   úkonov.   Ústavný   súd   aj   s prihliadnutím   na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej kratšie obdobie nečinnosti všeobecného súdu nemusí vzhľadom na okolnosti prípadu odôvodňovať vyslovenie zbytočných prieťahov v konaní (II. ÚS   21/01,   III.   ÚS   30/03),   považoval   za   akceptovateľné   v tomto   smere   obdobie maximálne troch mesiacov. Zostávajúcu časť cca piatich mesiacov preto kvalifikoval ako dobu zbytočných prieťahov v konaní. V druhom z označených období posúdil ústavný súd ako zbytočné prieťahy celú dobu, po ktorú bol okresný súd vo veci nečinný (cca devätnásť a pol mesiaca).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie,   ktoré   je   predmetom   posúdenia,   trvalo   do vynesenia rozsudku na pojednávaní konanom 12. februára 2003 takmer dva roky a jedenásť mesiacov (ešte stále nešlo pri tom o právoplatné rozhodnutie). Z uvedenej doby prevažnú časť (viac ako dva   roky)   tvoria   obdobia, v ktorých   dochádzalo k zbytočným   prieťahom v konaní v dôsledku nečinnosti okresného súdu.

S ohľadom   na vyššie   uvedené   nemožno   dobu   predmetného   konania vedeného   na okresnom súde považovať z hľadiska požiadaviek čl. 6 ods. 1 dohovoru za primeranú a ani za   ústavne   akceptovateľnú   vo   vzťahu   k základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že uvedené práva sťažovateľky boli porušené.

5. Podľa čl. 127 ods. 2 druhej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľka sa v sťažnosti domáhala, aby ústavný súd na základe čl. 127 ods. 2 ústavy prikázal okresnému súdu konať vo veci vedenej na tomto súde pod sp. zn. P 91/00 bez prieťahov.

V čase rozhodovania ústavného súdu o namietanom porušení práv sťažovateľky na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo okresným súdom v posudzovanom konaní vynesené meritórne   rozhodnutie.   Nadobudnutie   právoplatnosti   uvedeného   rozhodnutia   závisí   od využitia   zákonnej   možnosti   účastníkmi   konania   napadnúť   toto   rozhodnutie   opravným prostriedkom.   Ak   by   žiaden   z účastníkov   konania   túto   možnosť   nevyužil   a rozsudok okresného súdu by márnym uplynutím odvolacej lehoty nadobudol právoplatnosť, výrok ústavného   súdu   prikazujúci   okresnému   súdu   postupovať   v posudzovanom   konaní   bez prieťahov, by bol neadekvátny stavu uvedeného konania a taktiež nevykonateľný. Na druhej strane aj po prípadnom podaní odvolania a následnom zrušení rozsudku odvolacím súdom a vrátení veci okresnému súdu na ďalšie konanie by bol okresný súd viazaný ústavnou povinnosťou   vyplývajúcou   priamo   z čl.   48   ods.   2   ústavy   postupovať   v danej   veci   bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd preto sťažnosti v tejto časti nevyhovel.  

6. Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala aj o priznanie finančného zadosťučinenia vo   výške   100   000   Sk   z dôvodu,   že   v dôsledku   zbytočných   prieťahov   v posudzovanom konaní spôsobených okresným súdom došlo k narušeniu citových a sociálnych vzťahov v jej rodine,   čo   jej   spôsobilo   závažnú   nemajetkovú   ujmu.   Uviedla   taktiež,   že   nečinnosťou okresného súdu, resp. zvýšením výživného len od 1. januára 2003 namiesto sťažovateľkou navrhovaného 1. januára 1999 utrpela vážnu finančnú ujmu.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.

Podľa   ustanovenia   §   56   ods.   4   zákona   o ústavnom   súde   má   primerané   finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Pretože porušenie základných práv sťažovateľky, ktoré ústavný súd zistil, nemožno napraviť obnovením   stavu   pred   ich   porušením   a výrok   ústavného súdu   deklarujúci   toto porušenie   nemožno   vzhľadom   na   okolnosti   prípadu   považovať   za   dostatočnú   a účinnú nápravu, priznal ústavný súd sťažovateľke primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 30 000 Sk. Táto suma   zohľadňuje   jednak   závažnosť   predmetu   konania   pre   sťažovateľku   ako   matku maloletého dieťaťa, o výživné ktorého išlo, dĺžku zbytočných prieťahov v konaní (viac ako dva   roky)   a s nimi   spojenú   nemajetkovú   ujmu.   Vo   zvyšnej   časti   ústavný   súd   návrh   na finančné zadosťučinenie zamietol.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých   vychádza Európsky súd pre ľudské   práva, keď priznáva spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa   pritom   riadil   úvahou, že cieľom   primeraného finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody (II. ÚS 58/02, III.   ÚS   111/02).   Ústavný   súd   preto   neakceptoval   argumentáciu   právnej   zástupkyne sťažovateľky, že nečinnosťou okresného súdu, resp. zvýšením výživného len od 1. januára 2003 namiesto sťažovateľkou navrhovaného 1. januára 1999 utrpela vážnu finančnú ujmu. V tomto kontexte poukazuje ústavný súd aj na skutočnosť, že pre určenie doby, od ktorej sa mení skoršie súdne rozhodnutie o výživnom pre maloleté dieťa, nie je rozhodujúce, kedy bol podaný návrh na začatie konania o novú úpravu výživného alebo kedy bolo vydané uznesenie   o začatí   takého   konania,   prípadne   ku   ktorému   dňu   navrhli   zmenu   skoršieho súdneho rozhodnutia účastníci konania, ale len kedy došlo ku zmene pomerov. Moment, od ktorého   okresný   súd   zvýšil   výživné   pre   maloletého   syna   sťažovateľky,   vyplýva   zo skutkového   a právneho   posúdenia   spomenutej   otázky,   pričom   medzi   právnym   názorom okresného   súdu   a sťažovateľkinými   právami   na   prerokovanie   jej   veci   bez   zbytočných prieťahov a v primeranej lehote nie je daná príčinná súvislosť. Súčasťou uvedených práv nie je totiž právo, aby návrhu účastníka konania bolo vyhovené v plnom rozsahu.

7. Sťažovateľka prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala priznať náhradu trov konania pred ústavným súdom pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia v uvedenom konaní, ktorých výšku vyčíslila jej právna zástupkyňa na 13 194 Sk za tri úkony právnej pomoci (prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom, písomné podanie na ústavný súd – sťažnosť, stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) 3 x 4 270 Sk a režijný paušál 3 x 128 Sk podľa ustanovenia § 13 ods. 8 a § 19 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhláška č. 163/2002 Z. z.“).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o trovách   požadovaných   právnou   zástupkyňou sťažovateľky vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľky   v podaní   z 10.   marca   2003   ústavnému   súdu oznámila,   že   k 1.   januáru   2003   bola   zapísaná   do   zoznamu   advokátov   Slovenskej advokátskej komory.

Právnu pomoc sťažovateľke v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom   do   uvedeného   dňa   poskytovala   ako   komerčná   právnička.   Za   jednotlivé   úkony právnej   pomoci   realizované   v tomto   období   preto   ústavný   súd   priznal   trovy   právneho zastúpenia   podľa   §   22   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky č. 591/2002   Z.   z.   o odmenách   komerčných   právnikov   za   poskytovanie   právnej   pomoci (ďalej len „vyhláška č. 591/2002 Z. z.“) a za úkony právnej pomoci po 1. januári 2003 náhradu trov právneho zastúpenia v zmysle § 22 vyhlášky č. 163/2002 Z. z.

Podľa ustanovenia § 13 ods. 8 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ako aj podľa § 13 ods. 8 vyhlášky č. 591/2002 Z. z., ktoré upravujú výšku odmeny za zastupovanie pred ústavným súdom, ak predmet sporu nie je oceniteľný peniazmi, odmena za jeden úkon je jedna tretina výpočtového základu.

Predmet   konania   -   ochrana   základných   ľudských   práv   a slobôd   je   v zásade nevyjadriteľná v peniazoch a je nezameniteľná s primeraným finančným zadosťučinením, ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (III. ÚS 34/03).

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 163/2002 Z. z., ako aj podľa § 1 ods. 3 vyhlášky č. 591/2002   Z.   z.   výpočtovým   základom   je   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Podľa   oznámenia   Štatistického   úradu   Slovenskej   republiky   za   prvý   polrok   2001 dosahovala   priemerná   mesačná   mzda   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky výšku 11 693 Sk a za prvý polrok roku 2002 výšku 12 811 Sk.

Ústavný súd priznal odmenu za dva úkony právnej pomoci, a to prevzatie a prípravu zastúpenia   -   10.   decembra   2002   a   napísanie   sťažnosti   -   16.   decembra   2002   vo   výške 8 000 Sk (2 x 3 900 Sk za úkon a 2 x režijný paušál 100 Sk) a odmenu za jeden úkon právnej pomoci, a to vyjadrenie z 10. marca 2003 vo výške 4 400 Sk (4 270 Sk za úkon a režijný paušál 128 Sk, podľa § 25 vyhlášky č. 163/2002 Z. z. odmena vypočítaná podľa tejto vyhlášky sa zaokrúhľuje na celé slovenské desaťkoruny smerom nahor), t. j. spolu 12 400 Sk, ktoré ústavný súd zaviazal okresný súd uhradiť právnej zástupkyni sťažovateľky.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2003