znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  III. ÚS 29/02-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 16. októbra 2002 v senáte zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya prerokoval sťažnosť prof. PhDr. J. J., CSc., bytom P., zastúpeného komerčnou právničkou JUDr.   M.   L.,   K.,   ktorou   namietal   porušenie   svojho   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   konaním Okresného súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 10/98, a takto

r o z h o d o l :

1. Právo prof. PhDr. J. J., CSc., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky konaním Okresného súdu v Prešove vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 10/98   p o r u š e n é   b o l o.

2. Sťažnosť prof. PhDr. J. J., CSc., vo zvyšnej časti   z a m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2002 doručená   sťažnosť   prof.   PhDr.   J.   J.,   CSc.,   bytom   P.,   (ďalej   len   „navrhovateľ“), zastúpeného   komerčnou   právničkou   JUDr. M. L., K., ktorou namietal porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) konaním Okresného súdu v Prešove (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 8 C 10/98.

Ústavný   súd   sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu 14. marca 2002 a podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ju uznesením   sp.   zn.   III. ÚS   29/02   prijal   na   ďalšie   konanie.   Na   výzvu   ústavného   súdu navrhovateľ oznámil, že súhlasí s upustením od ústneho pojednávania, avšak okresný súd v zmysle § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde trval na ústnom pojednávaní.

Predmetom   návrhu   bolo   tvrdenie   navrhovateľa   o porušení   jeho   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   v právnej   veci   proti   Pedagogickej   fakulte Prešovskej   univerzity   a Fakulte   humanitných   a prírodných   vied   Prešovskej   univerzity o náhradu mzdy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 8 C 10/98.

Navrhovateľ porušenie svojho práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov videl v tom, že okresný súd rozsudkom vo veci č. k. 8 C 175/91-292 rozhodol, že výpoveď z pracovného   pomeru   daná   sťažovateľovi   (žalobcovi)   podaním   z 25.   februára   1991   je neplatná a že konanie o náhradu mzdy za obdobie od 1. júna 1991 vylučuje na samostatné konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4 Cdo 118/96 z 24. februára 1997   dovolanie   žalovaného   (v tom   čase   Pedagogickej   fakulty   Univerzity   Pavla   Jozefa Šafárika v Prešove) odmietol a toto uznesenie bolo okresnému súdu doručené 10. marca 1997. Okresný súd pridelil spisovú značku vylúčenému konaniu o náhradu mzdy až v roku 1998. Navrhovateľ ďalej uvádza, že okresný súd po prieťahoch v konaní 8. februára 2001 odročil pojednávanie na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania, ktoré do termínu podania sťažnosti ústavnému súdu nariadené nebolo.

Právna zástupkyňa   navrhovateľa   listom   z 26.   júna   2001   požiadala   predsedu okresného súdu o pomoc vzhľadom na prieťahy v konaní. Podpredsedníčka okresného súdu v odpovedi na list potvrdila, že znalecké dokazovanie nebolo nariadené a táto skutočnosť bola   príslušnej   sudkyni   vytknutá.   Zároveň   bol   daný   pokyn   na   urýchlené   konanie v predmetnej veci.

Predseda okresného súdu sa vyjadril k sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu z 27.   marca   2002.   Z jeho   vyjadrenia   vyplýva,   že   nárok   na   náhradu   mzdy   vylúčený   na samostatné konanie bol 14. januára 1998 zapísaný pod sp. zn. 8 C 10/98. Poukazuje však na to,   že   hoci   došlo   k neskoršiemu   zápisu   vylúčeného   konania   o náhradu   mzdy,   nárok navrhovateľa (žalobcu) bol vyplatený žalovaným ešte pred zápisom veci, a to v júni a v júli 1997. Ďalej uvádza, že celý priebeh konania je sprevádzaný neustálymi úpravami žaloby a rozdielnymi špecifikáciami výšky náhrady   mzdy zo strany navrhovateľa (žalobcu),   na základe čoho možno hodnotiť správanie navrhovateľa ako chaotické. Podľa jeho tvrdenia sám   navrhovateľ   svojím   správaním   spôsoboval   prieťahy   v konaní.   Konajúcemu   sudcovi nemožno nič vytknúť, pretože celý priebeh konania smeroval k zisteniu, či žalovaný vyplatil dobrovoľne žalobcovi patriacu náhradu mzdy alebo je daný ešte nejaký nárok.

Dňa 18. apríla 2002 okresný súd rozhodol v merite veci.

II.

Ústavný   súd   na   základe   návrhu,   vyjadrenia   predsedu   okresného   súdu   a hlavne priebehu verejného ústneho pojednávania a spisu okresného súdu sp. zn. 8 C 10/98 zistil nasledovný priebeh a stav tohto konania:

Dňa 18. septembra 2002 sa konalo verejné ústne pojednávanie, ktorého sa zúčastnila právna   zástupkyňa   navrhovateľa   komerčná   právnička   JUDr.   M.   L.   a podpredsedníčka okresného súdu JUDr. A. I. za účastníka konania.

Právna   zástupkyňa   navrhovateľa   JUDr.   M.   L.   zotrvala   na   sťažnosti.   Uviedla,   že navrhovateľ nemohol sám vypočítať výšku požadovanej náhrady mzdy a okresný súd   sa nedostatočne   usiloval   o   jej   určenie. Proti rozsudku okresného súdu z 18. apríla 2002 podal navrhovateľ odvolanie.

Na otázky sudcov   zmenila   výšku požadovanej náhrady mzdy zo 6 205 EUR na 100   000   Sk.   Na   otázku   podpredsedníčky   okresného   súdu   JUDr.   A.   I.,   v čom   spočíval navrhovateľov stav právnej neistoty, odpovedala, že navrhovateľ má v dôsledku zbytočných prieťahov (nerozhodnutia) nižší dôchodok.   Bolo mu morálne ublížené, a preto požaduje morálne zadosťučinenie. Od roku 1993 chodil do zamestnania, ale nebola mu prideľovaná práca. V súčasnosti je dôchodcom a učí na čiastočný úväzok na Univerzite Mateja Bela v Banskej Bystrici. Postupom okresného súdu mu bola spôsobená aj morálna ujma.

Podpredsedníčka okresného súdu JUDr. A. I. odôvodnila dĺžku konania chaotickým správaním navrhovateľa, ktorý mohol sám vypočítať výšku požadovanej náhrady mzdy. Položila   právnej   zástupkyni   navrhovateľa   otázku,   v čom   vidí   navrhovateľ   stav   právnej neistoty.

Podľa jej názoru nedošlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, lebo u navrhovateľa nenastal stav právnej neistoty. Žiada sťažnosť zamietnuť.

Na otázku sudcu týkajúcu sa dôvodov nečinnosti súdu v období od 10. marca 1997 do 22. januára 1998 a od 19. februára 2001 do 21. februára 2002 uviedla, že v oznámení právnej   zástupkyne   žalobcu   (v   konaní   pred   ústavným   súdom   navrhovateľa)   o zmene žalovaného   z 29.   apríla   1997   bol   nedostatočne   označený   právny   zástupca   pôvodne žalovaného a bol problém s jeho právnou subjektivitou. V období od 19. februára 2001 do 28. februára 2002 sa čakalo na súdneho znalca.

Okresnému   súdu   bolo   10.   marca   1997   doručené   uznesenie   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 118/96, ktorým bolo zamietnuté dovolanie Pedagogickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove proti rozsudku okresného súdu. Okresný súd   svojím   rozsudkom   vyhovel   žalobe   o neplatnosť   skončenia   pracovného   pomeru a konanie   o náhradu   mzdy   za   obdobie   od   1.   júna 1991   vylúčil   na   samostatné   konanie. Nárok na náhradu mzdy vylúčený na samostatné konanie bol 14. januára 1998 zapísaný pod sp.   zn.   8   C   10/98.   Prvé   pojednávanie   sa   uskutočnilo   25.   februára   1998,   avšak   pre neprítomnosť žalovaného v I. a II. rade bolo odročené. Po rozdelení Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Prešove žalovaným v I. rade sa stala Pedagogická fakulta Prešovskej univerzity a žalovaným v II. rade   Fakulta humanitných a prírodných vied Prešovskej univerzity. Dňa 5. mája 1998 sa uskutočnilo druhé pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito za účelom znaleckého dokazovania. Okresný súd uznesením č. k. 8 C 10/98-63 z 25. mája 1998   rozhodol   o pribratí   znalca   na   uskutočnenie   dokazovania   zhodnotením   odborných otázok. Spis bol zaslaný súdnej znalkyni až 8. decembra 1998, pretože 27. mája 1998 bol na základe   vyžiadania   zaslaný   Krajskému   súdu   v Prešove   v súvislosti   s iným   konaním. Znalecký posudok bol okresnému súdu doručený 4. mája 1999. Žalobca podal odvolanie proti   uzneseniu   o odmene znalca, ktoré   bolo okresnému súdu   doručené   25.   mája 1999. Okresnému súdu bolo 7. decembra 1999 doručené uznesenie Krajského súdu v Prešove, ktorým   potvrdil   jeho   uznesenie   o   priznaní odmeny súdnej znalkyni. Okresný súd 23. februára 2000 vyzval žalobcu a žalovaných, aby označili ďalšie dôkazy, ktoré navrhujú vo veci vykonať, a žalobca listom, ktorý bol okresnému súdu doručený 16. marca 2000, oznámil, že naďalej trvá na tom, aby znalec vypočítal pravdepodobnú mzdu s tým, aby bolo zrejmé,   aká   suma   pripadá   na   nadtarifnú   zložku   mzdy.   Okresný   súd   15.   augusta   2000 požiadal žalobcu, aby špecifikoval výšku náhrady za dovolenku, ako aj konkrétne obdobie, za ktoré sa má náhrada stanoviť, a taktiež aby konkretizoval, či ide o náhradu za čerpanú, resp. nečerpanú dovolenku. Rovnako vyzval žalovaných, aby zaslali súdu údaje o čerpaní dovolenky. Žalovaní na výzvu okresného súdu odpovedali listom, ktorý mu bol doručený 25.   augusta   2000.   Právna   zástupkyňa žalobcu   oznámila, že nemôže v stanovenej lehote odpovedať na dožiadanie. Ďalšie pojednávanie bolo 10. októbra 2000, na ktorom právna zástupkyňa   žalobcu   uviedla,   že   odpoveď   ohľadne   špecifikácie   konkrétneho   obdobia a otázky, či si uplatňujú náhradu za čerpanú, resp. nečerpanú dovolenku, doručí v lehote 15 dní. Okresný súd pojednávanie odročil na 5. december 2000 s tým, že žalobca je povinný v lehote 10 dní doložiť špecifikáciu žaloby. Pojednávanie, ktoré sa konalo 5. decembra 2000, bolo odročené z dôvodu neprítomnosti žalovaných v I. a II. rade. Právna zástupkyňa žalobcu 12. decembra 2000 požiadala okresný súd o preskúmanie znaleckého posudku iným znalcom alebo o ustanovenie nového znalca a vypracovanie nového znaleckého posudku. Dňa 8. februára 2001 sa uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré bolo odročené na neurčito. Právna zástupkyňa žalobcu mala do spisu doložiť znenie otázok, o zodpovedanie ktorých požiadala   kontrolného   znalca.   Tieto   boli   okresnému   súdu   doručené   15.   februára   2001. Okresný súd 28. februára 2002 požiadal súdnu znalkyňu o oznámenie, či prináleží žalobcovi valorizácia v zmysle platných právnych predpisov a či bola zohľadnená v posudku č. 8/99, a ak nie, tak okresný súd žiadal o jej vyčíslenie. V merite veci bolo rozhodnuté rozsudkom z 18. apríla 2002.

III.

Článok 48 ods. 2 ústavy o. i. zakotvuje právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto pre splnenie ústavného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval (II. ÚS 26/95).

Ústavný súd v predchádzajúcich konaniach opakovane vyslovil právny názor, podľa ktorého v konaní o každom návrhu pred ústavným súdom, v ktorom navrhovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu (inú právnu ochranu), ako aj práva na spravodlivý   proces   z   toho   dôvodu,   že   všeobecný   súd   nekonal   spôsobom   ustanoveným v zákone, je nevyhnutné, aby boli najprv vyčerpané všetky právne prostriedky ich ochrany, ktoré sú navrhovateľovi dostupné (I. ÚS 1/97; I. ÚS 49/98).

Účelom   priznania   práva   podať   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   je   poskytnutie príležitosti   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený   porušením   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 26/95).

Navrhovateľ   využil   právny   prostriedok,   ktorého   uplatnenie   sa   vyžaduje   pred podaním   návrhu   na   začatie   konania   pred   ústavným   súdom,   a podal   žiadosť   o pomoc v súvislosti s prieťahmi v konaní, ktorú možno považovať za sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní podľa § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, čo mu však nezabezpečilo odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou s obrátil na okresný súd.  

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť veci, správanie účastníkov a postup súdu (II. ÚS 79/97, I. ÚS 70/98).

Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd bral do úvahy aj v predmetnom prípade   skutkový   stav   veci   a platnú   právnu   úpravu   (II.   ÚS   26/95,   I.   ÚS   92/97   a iné) relevantnú pre rozhodnutie, ako aj právnu povahu (charakter) veci. Ústavný súd uznal určitú zložitosť predmetnej veci, ktorá vyžaduje špeciálne znalosti, čo vyvolalo potrebu zadovážiť znalecký posudok, v ktorom mala byť vypočítaná pravdepodobná mzda žalobcu v období od 1. júna 1991 do 13. augusta 1996. Avšak táto sama osebe nemôže odôvodniť dĺžku konania.

Skutočnosť,   že   právna   zástupkyňa   navrhovateľa   aj   po   vypracovaní   znaleckého posudku spochybňovala výšku náhrady mzdy, nemožno hodnotiť ako fakt, ktorý priamo ovplyvnil   dĺžku   konania.   Právna   zástupkyňa   žalobcu   žiadala   v kontrolnom   znaleckom posudku presné vymedzenie výšky nadtarifnej zložky mzdy, ktorú uvádzala aj predtým ako dôvod pre vypracovanie znaleckého posudku.

Správanie navrhovateľa mohlo prispieť k nečinnosti súdu v dobe od 10. marca 1997 do 22. januára 1998, ak sa zmena na strane žalovaného v dôsledku jeho rozdelenia na dva subjekty   a podľa   mienky   účastníka   konania   nedostatočná   identifikácia   nových (nástupníckych)   subjektov   navrhovateľom   dá   pokladať   za   faktor   spôsobujúci   prieťah v konaní. Účastník konania však bol od apríla 1997 do januára 1998 nečinný a neurobil žiadne úkony smerujúce k doplneniu či spresneniu určenia žalovaného, teda ani nevyzval žalobcu na doplnenie identifikácie žalovaného. Táto nečinnosť už nemôže byť pripísaná navrhovateľovi (žalobcovi).

Okresný   súd   zodpovedá   aj   za   nečinnosť   ním   ustanoveného   súdneho   znalca. Nečinnosť účastníka konania od 19. februára 2001 do 28. februára 2002 neospravedlňuje „čakanie na znalca“, zvlášť keď účastník konania nerobil žiadne úkony na urýchlenie práce súdneho znalca.

Ústavný súd nepovažuje v duchu svojej novšej judikatúry (I. ÚS 35/01, II. ÚS 21/01) za zbytočné prieťahy v konaní znamenajúce porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   ojedinelú   nečinnosť   súdu   v trvaní   niekoľkých   mesiacov.   Preto   ústavný   súd neoznačuje doby nečinnosti účastníka konania od konca mája do začiatku decembra 1998 a od   augusta   do   októbra   2000   za   doby   zbytočných   prieťahov,   ale   zohľadňuje   ich   pri posúdení otázky, či možno konanie účastníka pokladať ako celok za plynulé.

Ústavný   súd   vyhodnotil nečinnosť účastníka konania od 10. marca 1997 do 22. januára 1998 a od 19. februára 2001 do 28. februára 2002 za zbytočné prieťahy v konaní znamenajúce porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. V konaní teda došlo k zbytočným prieťahom v trvaní 23 mesiacov.  

Článok 127 ods. 2 druhá a tretia veta ústavy zakotvuje: „Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv alebo slobôd alebo ľudských práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.“

Ústavný súd vo výroku svojho rozhodnutia však neprikázal okresnému súdu, ktorý porušil základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   aby   vo   veci   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   pretože   okresný   súd   ešte   pred rozhodnutím   ústavného   súdu   o porušení   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov rozhodol vo veci samej. Ústavný súd skúmal plynulosť konania o náhradu mzdy od 10. marca 1997, pričom vychádzal z obsahu sťažnosti na prieťahy v konaní, ktorou sa navrhovateľ sťažuje na prieťahy v konaní od okamihu doručenia uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky okresnému súdu.

Podľa   čl.   127   ods.   3   ústavy:   „Ústavný   súd   môže   svojím   rozhodnutím,   ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Na   základe   §   50   ods.   3   zákona   o ústavnom   súde:   „Ak   sa   sťažovateľ   domáha primeraného   finančného   zadosťučinenia,   musí   uviesť   rozsah,   ktorý   požaduje,   a z akých dôvodov sa ho domáha.“

Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Navrhovateľ sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého výšku na verejnom ústnom pojednávaní jeho právna zástupkyňa upravila na 100 000 Sk. Odôvodnila ho   aj   potrebou   morálneho   zadosťučinenia   pre   jej   mandanta,   ktorému   bola   postupom okresného súdu spôsobená aj morálna ujma, čo umožňuje záver, že sa domáha primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy.

Predmetom sporu v konaní sp. zn. 8 C 10/98 bola menšia časť náhrady mzdy po tom, čo   súd   rozhodol,   že   výpoveď   z pracovného   pomeru   daná   navrhovateľovi   je   neplatná a väčšinu   náhrady   mzdy   mu   zamestnávateľ   vyplatil.   Navrhovateľ   bol   zamestnaný   u právneho nástupcu pôvodného zamestnávateľa. Stav právnej neistoty spojený vo väčšej či menšej miere s každým neskončeným súdnym konaním sa teda netýkal otázok, ktorých nevyriešenie by pre navrhovateľa malo v daných okolnostiach prípadu rozumne spôsobovať podstatnú psychickú ujmu. Preto ústavný súd pokladá za dostatočné samotné autoritatívne deklarovanie porušenia jeho práva a nepriznal mu primerané finančné zadosťučinenie.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. októbra 2002