SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
III. ÚS 289/2015-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 10. júna 2015 predbežneprerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietanéhoporušenia čl. 15 ods. 4 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súduv Banskej Bystrici sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. marca2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia čl. 15 ods. 4 a čl. 46 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015 (ďalej aj „namietanéuznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom krajského súdusp. zn. 5 T 6/2002 zo 14. októbra 2002 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 2 To 3/2003 z 18. februára 2003 uznaný vinnýmz trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Trestného zákona, za čo bol odsúdený na trestodňatia slobody vo výmere 12 rokov a trest prepadnutia veci.
V predloženej sťažnosti sťažovateľ namieta porušenie označených práv uznesenímkrajského súdu sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015, ktorým bol jeho návrh na povolenieobnovy konania v trestnej veci vednej na krajskom súde pod sp. zn. 5 T 6/2002 odmietnutýpodľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol: „Novou skutočnosťou je
1. nový trestný zákon § 25 nutná obrana a § 84 Zmena zákona
2. listinný dôkaz z judikatúry odvolacieho konania Rt 36/1991
3. zákon NRSR o organizácií Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov §41b.
Podľa, ktorého nie som trestne zodpovedný a nekonal som v rozpore so zákonom, ale konal som podľa nutnej obrany §25 trestného zákona.“
Sťažovateľ v ďalšej časti cituje ustanovenia § 119, § 269 a § 394 Trestného zákonaa uvádza: „Z vyššie citovaných zákonov je zrejmé, že za dôkaz môže byť všetko. Čiže aj listinné dôkazy a keďže sú slovenské súdy viazané judikatúrou daný spis odvolacieho súdu Rt 36/1991 je listinný dôkaz. A v dôsledku toho, že súd o ňom nevedel, resp. bol súdu skôr neznámy, ako listinný dôkaz spis odvolacieho súdu Rt 36/1991, a už skôr známymi dôkazmi a skutočnosťami, s týmto listinným dôkazom odvolacieho súdu Rt 36/1991 by mohlo viesť k rušeniu viny resp. trestu. Lebo s týmto listinným dôkazom odvolacieho súdu Rt 36/1991 a novým trestným zákonom § 84 zmena zákona by sa moje konanie dalo podradiť pod § 25 nutná obrana trestného zákona.“
V ďalšej časti sťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti – medzi poškodenýma odsúdeným sťažovateľom v čase spáchania skutku došlo k napätej situácii, poškodený bolagresívny.
Poukazuje na ustanovenie § 41b zákona o ústavnom súde a uvádza: „Som toho názoru, že sa dá tento § 41b použiť aj v môj prospech na obnovu konania lebo došlo k zmene zákona, ktorý dokazuje moju nevinu a nový zákon vyšiel ešte v čase, keď som bol vo výkone trestu a momentálne som v podmienke (v skúšobnej dobe) pre ten istý trestný čin, čiže prakticky ešte nie som právoplatne definitívne prepustený, len som už na slobode.“
Sťažovateľ žiada o ustanovenie právneho zástupcu na účely konania pred ústavnýmsúdom.
Sťažnosť neobsahuje petit, ktorý by bol oddelený od textu odôvodnenia sťažnosti,avšak sťažovateľ v závere uvádza:
„... základné právo a sloboda, ktoré sa porušujú sú:
1. Právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46
2. základné ľudské práva a slobody čl. 15 ods. 4
3. čl. 41b
- porušili ich uznesením: Krajského súdu v B. Bystrici 3Ntok/1/2015, IČS:6015010002 zo dňa 11. 3. 2015
- sťažnosť smeruje proti: Krajského súdu v B. Bystrici 3Ntok/1/2015, IČS:6015010002 zo dňa 11. 3. 2015
- domáham sa finančného zadosťučinenia 1 000 000 eur z dôvodu nezákonného väznenia a márneho domáhania sa spravodlivosti!!!“
3. Ústavnému súdu bolo 27. marca 2015 doručené podanie sťažovateľa označené ako„Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR“, v ktorom poukazuje na ustanovenia Trestnéhozákona týkajúce sa spáchania trestného činu z nedbanlivosti, v nutnej obrane a namieta, žepredmetným uznesením krajského súdu bolo porušené:
„Právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 a porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd : Právo na spravodlivé súdne konanie čl. 6.“
4. V ten istý deň, 27. marca 2015, bolo ústavnému súdu doručené ďalšie podaniesťažovateľa označené ako „Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR číslo 2“, v ktoromsťažovateľ poukazuje na skutkové okolnosti veci a v závere uvádza, že namietanýmuznesením krajského súdu bolo porušené:
„ - právo na súdnu a inú právnu ochranu čl. 46 a základného ľudského práva a slobody čl. 15 ods. 4 a čl. 41b
- a porušenia Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd:
1. čl. 2 ods. 2 Právo na život:
2. čl. 6 Právo na spravodlivé súdne konanie:
- a že podľa § 398 ods. 3 trestného poriadku keďže obvinený je už na slobode a obnova sa navrhuje v prospech obvineného nechať ho na slobode, a § 405 písm. b trestného poriadku že nesmie mu byť uložený prísnejší trest aký bol v pôvodnom rozsudku.
- a správnym názorom, že obvinený ⬛⬛⬛⬛ konal podľa čl. 15 ods. 4 základného práva a slobody s poukazom na § 25 trestného zákona
- a tým zrušil uznesenie krajského súdu v B. Bystrici o odmietnutí obnovy konania 3Ntok/1/2015, IČS:6015010002, a vrátil vec na nové prejednanie resp. ďalšie konanie.“Sťažovateľ napokon žiada, aby ústavný súd nerozhodoval o predchádzajúcom jehodoplnení sťažnosti, ale len o sťažnosti v znení jej doplnenia č. 2.
5. Ústavnému súdu bolo následne 2. apríla 2015 doručené podanie sťažovateľaoznačené ako „Doplnenie sťažnosti na Ústavný súd SR č. 3“, v ktorom opätovne poukazujena skutkové okolnosti veci, na agresivitu poškodeného a na závery znaleckého posudkuz odboru psychiatrie k otázke pohnútky konania odsúdeného sťažovateľa.
II.
6. Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochranyústavnosti.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
8. Podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácií Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) ústavný súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bezprítomnosti navrhovateľa.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bezústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
9. Podľa § 399 ods. 1 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konaniaodmietne, ak a) bol podaný neoprávnenou osobou, b) smeruje len proti rozhodnutiu alebovýroku, ohľadne ktorého obnova konania nie je prípustná, c) ak je obnova konania vylúčenápodľa § 395.
Podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku súd návrh na povolenie obnovy konaniazamietne, ak nezistí podmienky obnovy konania podľa § 394.
10. Podľa § 402 ods. 2 Trestného poriadku odmietnuť návrh z dôvodov uvedenýchv § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môženávrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie istéskutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný jelen jeho opakovaním.
11. Podľa čl. 15 ods. 4 ústavy podľa tohto článku nie je porušením práv, ak bol niektopozbavený života v súvislosti s konaním, ktoré podľa zákona nie je trestné.
12. Podľa čl. 46 ústavy (1) Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva nanezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáneSlovenskej republiky.
(2) Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnejsprávy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákonneustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutítýkajúcich sa základných práv a slobôd.
(3) Každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom.(4) Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.
13. Podľa čl. 2 ods. 2 dohovoru zbavenie života sa nebude považovať za spôsobenév rozpore s týmto článkom, ak bude vyplývať z použitia sily, ktoré nie je viac než úplnenevyhnutné, pri a) obrane každej osoby proti nezákonnému násiliu; b) vykonávanízákonného zatknutia alebo zabránení úteku osoby zákonne zadržanej; c) zákonneuskutočnenej akcii za účelom potlačenia nepokojov alebo vzbury.
14. Podľa čl. 6 dohovoru
1. Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranejlehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodneo jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestnéhoobvinenia proti nemu. Rozsudok musí byť vyhlásený verejne, ale tlač a verejnosť môžu byťvylúčené buď po dobu celého, alebo časti procesu v záujme mravnosti, verejného poriadkualebo národnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo keď to vyžadujú záujmymaloletých alebo ochrana súkromného života účastníkov alebo, v rozsahu považovanomsúdom za úplne nevyhnutný, pokiaľ by, vzhľadom na osobitné okolnosti, verejnosť konaniamohla byť na ujmu záujmom spoločnosti.
2. Každý, kto je obvinený z trestného činu, sa považuje za nevinného, dokiaľ jehovina nebola preukázaná zákonným spôsobom.
3. Každý, kto je obvinený z trestného činu má tieto minimálne práva:
a) byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahoua dôvodom obvinenia proti nemu;
b) mať primeraný čas a možnosti na prípravu svojej obhajoby;
c) obhajovať sa osobne alebo s pomocou obhajcu podľa vlastného výberu, alebopokiaľ nemá prostriedky na zaplatenie obhajcu, aby sa mu poskytol bezplatne, ak to záujmyspravodlivosti vyžadujú;
d) vyslúchať alebo dať vyslúchať svedkov proti sebe a dosiahnuť predvolaniea výsluch svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok, ako svedkov proti sebe;
e) mať bezplatnú pomoc tlmočníka, ak nerozumie jazyku používanému pred súdomalebo týmto jazykom nehovorí.
15. Podstata sťažnosti sťažovateľa spočíva v tvrdení o porušení jeho základných právpodľa čl. 15 ods. 4 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6 dohovoru uznesením krajskéhosúdu sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015, ktorým bol odmietnutý jeho návrh napovolenie obnovy konania v trestnej veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5 T 6/2002.Sťažovateľ nesúhlasí so svojím odsúdením v konaní vedenom pod sp. zn. 5 T 6/2002,poukazuje na skutkové okolnosti veci a tvrdí, že v súvislosti s podaným návrhom na obnovukonania tu boli dôvody na jej povolenie. Tieto dôvody spočívajú podľa sťažovateľa v novejprávnej úprave § 25 Trestného zákona o nutnej obrane, judikatúry Najvyššieho súduSlovenskej republiky Rt 36/1991, ako aj znenia § 41b zákona o ústavnom súde.
16. Krajský súd v uznesení sp. zn. 3 Ntok 1/2015 z 11. marca 2015 v podstatnomuviedol:
„V predmetnej veci podal odsúdený ⬛⬛⬛⬛ žiadosť o povolenie obnovy konania vo veci Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 5T/6/2002, ktorým bol obžalovaný v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR Bratislava z 18.02.2003, sp. zn. 2To/3/2003 uznaný za vinného z trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený na trest odňatia slobody vo výmere 12 rokov a pre výkon tohto trestu bol zaradený do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Bol mu uložený aj trest prepadnutia veci.
U odsúdeného odvolací súd zistil, že boli v minulosti krajským súdom v spojení s uzneseniami Najvyššieho súdu SR zamietnuté jeho návrhy na povolenie obnovy konania, naposledy sa tak stalo uznesením Krajského súdu Banská Bystrica zo 17.03.2010 sp. zn. 3Ntok/2/2009, a to podľa § 402 ods. 2 Tr. por., pretože odsúdený vo svojom návrhu neuviedol žiadne nové skutočnosti a dôkazy, ktoré by mohli mať vplyv na pôvodné rozhodnutie a išlo len o žiadosť alebo návrh na prehodnotenie skutkového stavu a dôkaznej situácie. V teraz posudzovanom návrhu obžalovaný opätovne poukazuje na nesprávny postup Krajského súdu v Banskej Bystrici pri hodnotení dôkazov a ustálení jeho viny, poukazujúc na ustanovenie § 84 Tr. zák., § 25 Tr. zák. o nutnej obrane, ako aj povinnosť súdu v pochybnostiach rozhodnúť v prospech obžalovaného, ktoré princípy a zákonné ustanovenia v napadnutom rozsudku okresný súd pri rozhodovaní o jeho vine a treste v pôvodnom konaní nerešpektoval.
Vychádzajúc z týchto zistení odvolací súd dospel k záveru, že sú tu splnené podmienky pre postup v zmysle ust. § 402 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého odmietnuť návrh z dôvodov uvedených v § 399 ods. 1 môže aj na neverejnom zasadnutí. Z dôvodu uvedeného v § 399 ods. 2 môže návrh odmietnuť na neverejnom zasadnutí iba v tom prípade, ak návrh uvádza tie isté skutočnosti a dôkazy, ktoré už boli skôr právoplatne zamietnuté, a návrh nanovo podaný je len jeho opakovaním.
Obžalovaný opakoval dôvody v podstate presne podľa toho istého scenára ako v predchádzajúcom spomínanom rozhodnutí krajského súdu a odvolacieho súdu, teda žiada o prehodnotenie dôkazov pôvodne vykonaných v základnom konaní pri rozhodovaní o vine a treste obžalovaného a nápravu v tom smere, že v konečnom dôsledku zrejme mal byť spod obžaloby oslobodený, pretože mal konať v nutnej obrane a len nesprávnym vyhodnotením dôkazov krajským súdom došlo k uznaniu jeho viny a odsúdeniu.
Z uvedených dôvodov potom odvolací súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.“
17. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohouústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti hovoriť vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnomprerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, tiež napr. II. ÚS 399/2010, IV. ÚS 51/2011).
18. Vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje ústavný súd za potrebnéuviesť, že nie je opravnou inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05). Preskúmanierozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má opodstatnenie lenv prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím (opatrením alebo inýmzásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej slobody. Skutkový stava právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy,ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené aleboarbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by maliza následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne aj IV. ÚS 43/04).Ústavnoprávnou požiadavkou je tiež to, aby všeobecnými súdmi vydané rozhodnutia boliriadne, zrozumiteľne a logicky odôvodnené.
19. Podstatou odôvodnenia namietaného uznesenia krajského súdu bola interpretácia§ 402 ods. 2 Trestného poriadku a jeho aplikácia na zistený skutkový stav.
Ústavný súd konštatuje, že po preskúmaní odôvodnenia napadnutého uzneseniakrajského súdu so zreteľom na dôvody, ktoré sťažovateľ uviedol v predmetnej sťažnosti,ústavný súd nezistil taký jeho výklad a aplikáciu ustanovení Trestného poriadku, ktoré bymohli vyvolať účinky nezlučiteľné s uvedenými článkami ústavy a dohovoru.
Je potrebné zdôrazniť, že ani zo sťažnosti sťažovateľa nevyplývajú konkrétneargumenty, v čom by malo spočívať porušenie jeho základných práv uvedeným uznesenímkrajského súdu, sťažovateľ len tvrdí, že podľa jeho názoru tu boli dôvody na povolenieobnovy konania, ktoré majú spočívať v právnej úprave a judikatúre, a poukazuje nahodnotenie dôkazov zo strany krajského súdu pri jeho predchádzajúcom rozhodovaní o jehovine, ktoré nepovažuje za správne. Krajský súd posúdil návrh na obnovu konaniasťažovateľa ako opakovaný návrh sťažovateľa podaný potom, čo jeho predchádzajúcenávrhy, v ktorých uvádzal tie isté skutočnosti a dôkazy, už boli právoplatne odmietnuté.
20. Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľom namietané uznesenie krajského súduobsahuje dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jehovýklad ustanovenia § 399 ods. 2 a § 402 ods. 2 Trestného poriadku a závery boli svojvoľnéalebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia týchto ustanovení, ktoráby bola popretím ich podstaty a zmyslu. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uzneseniauviedol východiská, na základe ktorých postupoval v danej veci, jasným, právne korektnýma zrozumiteľným spôsobom sa vyrovnal so skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoréboli pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, pričom výklad a aplikáciadotknutých ustanovení právnych predpisov bola vykonaná ústavne súladným spôsobom.
21. Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranua práva na spravodlivé súdne konanie, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konaniaa ak tento v konečnom dôsledku nie je úspešný, za predpokladu, že napadnuté rozhodnutiesúdu je v súlade s objektívnym právom. Do práva na spravodlivé súdne konanie nepatríprávo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi,navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivé súdne konanie je naplnené tým,že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stava po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že ichskutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmomomyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces(IV. ÚS 252/04).
22. Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavneneopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, pretože napadnutý rozsudokkrajského súdu v ničom nesignalizuje možnosť porušenia základných práv podľa čl. 15 ods.4 a čl. 46 ústavy, ako aj čl. 2 ods. 2 a čl. 6 dohovoru, dôvodnosť ktorej by bolo potrebnépreskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
23. Nad rámec uvedeného ústavný súd uvádza, že s ohľadom na ústavnú požiadavkumateriálnej ochrany práv sťažovateľa sťažnosť preskúmal aj napriek skutočnosti, že tu boli ajdôvody na odmietnutie sťažnosti pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí podľa §25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Sťažnosť neobsahovala odôvodnenie, ktoré byzodpovedalo navrhovanému petitu (sťažovateľ neuviedol, v čom konkrétnom má spočívaťporušenie jeho označených práv označeným namietaným uznesením krajského súdu), petitsťažnosti je neúplný, najmä neobsahuje označenie právnych predpisov, ktorých porušenienamieta (v niektorých prípadoch obsahuje len číselné označenie ustanovenia, bez uvedeniaprávneho predpisu).
24. Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok, o ďalších nárokoch sťažovateľanerozhodoval.
P o u č e n i e : Podľa čl. 133 ústavy proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožnopodať opravný prostriedok; to neplatí, ak rozhodnutím orgánu medzinárodnej organizáciezriadeného na uplatňovanie medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná,vznikne Slovenskej republike povinnosť v konaní pred ústavným súdom znovu preskúmaťuž prijaté rozhodnutie ústavného súdu.
V Košiciach 10. júna 2015