znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

III. ÚS 289/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. júna 2012 predbežne prerokoval sťažnosť O. J., Mgr. V. J. a M. P., všetci bytom Š., zastúpených advokátom   JUDr.   J.   M.,   K.,   pre   namietané   porušenie   ich   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na spravodlivé súdne konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd uznesením Okresného súdu   Bratislava I č. k. 16 C/116/2007-134 zo 6. septembra 2011 a uznesením   Krajského   súdu   v Bratislave   č.   k.   9   Co/481/2011-143   z 31.   januára   2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. J., Mgr. V. J. a M. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. apríla 2012 doručená sťažnosť O. J., Mgr. V. J. a M. P., všetci bytom Š. (ďalej len „sťažovatelia“), pre namietané porušenie ich základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) č. k. 16 C/116/2007-134 zo 6. septembra 2011 a uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co/481/2011-143 z 31. januára 2012.

Zo   sťažnosti   a z   príloh   k nej   pripojených   vyplýva,   že   návrhom   doručeným okresnému súdu 24. júla 2007 sa V. J. ako navrhovateľ v 1. rade (ďalej len „navrhovateľ v 1. rade“) domáhal podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len „zákon o zodpovednosti   za   škodu“)   proti   Slovenskej   republike   –   Ministerstvu   spravodlivosti Slovenskej   republiky   náhrady   nemajetkovej   ujmy   v sume   279 383,26   €   (8 416 700   Sk) a náhrady trov obhajoby v sume 1 932,45 € (58 217 Sk) z titulu jeho nezákonného trestného stíhania v rokoch 1997 až 2005. Po smrti navrhovateľa v 1. rade (21. decembra 2010) sa jeho dedičmi stali sťažovatelia.

Okresný   súd   uznesením   č.   k.   16   C/116/2007-134   zo   6. septembra   2011   konanie v časti návrhu navrhovateľa v 1. rade o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 279 383,26 € zastavil, pričom v jeho odôvodnení uviedol:

„Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ak účastník stratí spôsobilosť byt'   účastníkom   konania   skôr,   ako   sa   konanie   právoplatne   skončilo,   súd   posúdi   podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. Navrhovateľ   v   1.   rade   sa   návrhom   domáhal   náhrady   škody   spočívajúcej   okrem náhrady trov obhajoby aj v náhrade nemajetkovej ujmy. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy je ako osobnostné právo viazané výsostne na osobu dotknutú ujmou nemajetkovej povahy. Navrhovateľ v 1. rade, ktorý si uplatňoval náhradu nemajetkovej ujmy po začatí konania zomrel.

Súd podľa povahy uplatňovaného nároku vec posúdil tak, že konanie o náhrade nemajetkovej ujmy navrhovateľa v 1. rade zastavil, nakoľko navrhovateľ v 1. rade stratil spôsobilosť byť účastníkom konania, ktorého povaha veci nepripúšťa, aby súd v konaní pokračoval s jeho právnym nástupcom. Súd preto v zmysle vyššie citovaného ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku konanie zastavil.“

Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia (prostredníctvom právneho zástupcu) odvolanie, v ktorom namietali, že „náhrada nemajetkovej škody v peniazoch je majetkovým plnením   a ako   majetkové   plnenie   je   majetkovým   právom   a je   predmetom   dedičstva. Ak účastník konania zomrel a v konaní ide o majetkovú vec, súd podľa § 107 ods. 3 OSP v konaní   pokračuje   s dedičmi   účastníka.“. V odvolaní   poukázali   na   rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo 265/2009 zo 17.   februára   2009,   v ktorom   tento   uviedol,   že:   „...   osobnosť   človeka   je   chránená prostredníctvom   všeobecného   osobnostného   práva.   V   prípade   neoprávneného   zásahu do určitého absolútneho osobnostného práva vznikne poškodenej osobe právo domáhať sa svojej ochrany. Jednotné právo na ochranu osobnosti je zabezpečované radom čiastkových prostriedkov,   na ktoré sa možno pozerať relatívne úplne samostatne. Právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch predstavuje jedno z parciálnych a relatívne samostatných prostriedkov ochrany jednotného práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Vzniká vtedy, keď morálna satisfakcia ako rýdzo osobné právo, na vyváženie a zmiernenie nepriaznivých následkov   protiprávneho   zásahu   do   osobnostných   práv   nestačí.   Napriek   tomu,   že   ide o satisfakciu v oblasti nemateriálnych osobnostných práv, ako je to aj v prípade bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia alebo práva na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   alebo   nesprávnym   úradným   postupom   podľa   zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, jeho vyjadrenie peňažným ekvivalentom   spôsobuje,   že   ide   o   osobné   právo   majetkovej   povahy.   Podľa   názoru dovolacieho súdu je to obsah nároku a nie predmet jeho ochrany, čo je pre povahu nároku rozhodujúce,   či   sa   uplatní   všeobecný   právny   inštitút   premlčania.   Ak   obsahom   nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je požiadavka na zaplatenie peňažnej sumy, potom princíp právnej istoty vylučuje, aby plynutiu času neboli priznané žiadne právne účinky.“, ako aj na jeho ďalšie rozhodnutia a rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky. V odvolaní ďalej uviedli, že „rozhodnutie o nepokračovaní v konaní s dedičmi je rozhodnutím, že subjektívne právo navrhovateľa v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch po jeho smrti nikto nenadobudol. Ak právo nikto nenadobudne znamená to zánik tohto práva. Náš právny poriadok   zánik   práv   jednoznačne   upravuje.   Výpočet   zanikajúcich   práv   je   taxatívny v konkrétnych zákonoch... Nie je nám známa právna norma, ktorá by stanovovala zánik práva na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.“.

Krajský súd uznesením č. k. 9 Co/481/2011-143 z 31. januára 2012 uznesenie súdu prvého   stupňa   potvrdil.   Z relevantnej   časti   odôvodnenia   toho   rozhodnutia   vyplýva, že „Predmetom odvolacieho konania je posúdenie právnej otázky, či po smrti navrhovateľa 1/, vzhľadom na povahu uplatneného práva, t. j. náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako   satisfakcie   za   zásah   do   osobnostných   práv   navrhovateľa,   ktorý   zásah   mal   byť spôsobený   nesprávnym   úradným   postupom   v   dôsledku   nezákonného   trestného   stíhania, prechádza toto právo na právnych nástupcov poručiteľa, t. j. na navrhovateľov 3/, 4/, 5/, resp.   dochádza   k zániku   práva.   V kontexte   uvedeného   bolo   potrebné   vyriešiť   otázku,   či právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je svojou povahou majetkovým právom (či predmetom konania je majetková vec) – v takom prípade by súd mohol pokračovať v konaní s dedičmi účastníka, ktorý zomrel (§ 107 ods. 3 O. s. p.), alebo či je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu jeho striktne osobnej povahy viazané na dotknutú fyzickú osobu, a teda jej smrťou zaniklo, čo by znamenalo, že súd musí konanie zastaviť.

Navrhovateľ 1/ sa voči odporcovi domáhal o. i. priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Právo   na poskytnutie   náhrady   nemajetkovej   ujmy...   má...   osobný   charakter   –   je   totiž viazané na tú osobu, ktorá tvrdí, že bola poškodená, resp. že jej bola spôsobená ujma. Vzhľadom   na   túto   osobnú   povahu   uplatňovaného   práva   toto   právo   smrťou   poškodenej osoby   zaniká.   Na zistených   dedičov   zomrelého   navrhovateľa   1/   právo   na   peňažnú satisfakciu neprechádza práve z dôvodu spätosti tohto práva na osobu, ktorá tvrdila, že bola pri výkone verejnej moci poškodená a na ktorú bolo z tohto dôvodu obmedzené aj plnenie   z   titulu   náhrady   nemajetkovej   ujmy.   Smrťou   poškodenej   osoby   by   poskytnutie peňažného zadosťučinenia niekomu inému, než poškodenej osobe, stratilo svoju satisfakčnú funkciu, s úmyslom zmierniť nemajetkovú ujmu, ktorú mala utrpieť práve poškodená osoba. Keďže predmetom konania nebola majetková vec, neprichádzalo do úvahy pokračovanie v konaní s právnymi nástupcami zomrelého (§ 107 ods. 3 O. s. p.)...

Nevyhnutným následkom zistenia úmrtia navrhovateľa 1/ (ako osoby, ktorej mala byť spôsobená ujma nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci) s poukazom na spomínanú osobnú povahu uplatňovaného práva bolo zastavenie konania, v dôsledku čoho odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil.“.

Sťažovatelia v sťažnosti namietali, že všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami:

a) im ako dedičom odňali možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojich práv,

b)   rozhodli   diskriminačne   v rozpore   s právnymi   závermi   v judikatúre   súdov a nekonali v súlade s princípom právnej istoty a

c) krajský súd sa nevysporiadal so zásadnými argumentmi uvedenými v ich odvolaní a odvolanie neodôvodnil v potrebnom rozsahu.

Sťažovatelia   uviedli,   že „trestné   stíhanie   zomretého   i   jeho   brata...   bolo   po   8,5 rokoch   bez   slovka   ospravedlnenia   vyšetrovateľom   zastavené,   lebo   skutok   za   ktorý   bolo stíhanie vedené nie je trestným činom... Opakované výsluchy, daktyloskopovanie, odňatie pasu, výsluchy veľkého množstva svedkov, ktorým bolo oznámené, že stíhaný V. J. a jeho brat... spáchali závažný majetkový trestný čin, divadelne zinscenované domové prehliadky za účasti početného obecenstva v obci v bydlisku, to všetko závažne morálne, psychicky a zdravotne poškodilo nielen stíhaných, ale aj ich rodiny. Žiadať o odškodnenie môžu podľa zákona ale len stíhaní. Ak by súd konal promptne a o odškodnení rozhodol ešte pred smrťou V. J., peňažné odškodnenie by naprávalo krivdy spáchané trestným stíhaním na celej jeho rodine. Aj preto zastávame názor, že v takých prípadoch súdy majú pokračovať v konaní o náhrade s dedičmi.“.

Podľa názoru sťažovateľov rozhodujúcou v tomto prípade je odpoveď na zásadnú právnu   otázku,   a to,   či   právo   na   náhradu   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   je   právom majetkovej   povahy   alebo   nie   je   majetkovej   povahy.   Sťažovatelia   tvrdia,   že   právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právom majetkovej povahy, z neho plynúci nárok je tiež majetkovej povahy a konanie o takom nároku je konaním o majetkovej veci, preto mal okresný súd podľa § 107 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) vo   veci   ďalej   konať   so   sťažovateľmi   ako   s dedičmi   navrhovateľa   v 1.   rade.   Z týchto dôvodov   sťažovatelia   považujú   zastavenie   konania   za   nezákonné   a závery   všeobecných súdov   za   účelové,   neodôvodnené   a arbitrárne.   Z dôvodu   neurčitosti   v judikatúre   boli sťažovatelia   pozbavení   možnosti   uplatňovať   svoje   právo   v súdnom   konaní,   boli diskriminovaní a všeobecné súdy nekonali v súlade s princípom právnej istoty.

Sťažovatelia   v petite   sťažnosti   žiadali,   aby   ústavný   súd   nálezom   vyslovil,   že uznesením okresného súdu č. k. 16 C/116/2007-134 zo 6. septembra 2011 a uznesením krajského súdu č. k. 9 Co/481/2011-143 z 31. januára 2012 bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, aby uvedené rozhodnutia zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a aby   sťažovateľom   spoločne   a nerozdielne   priznal   finančné   zadosťučinenie   v sume 300 000 €, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia v sume 4 459,81 €.

II.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   ustanovenia   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom   súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovatelia (ako dedičia navrhovateľa v 1. rade) v sťažnosti namietali, že uznesením okresného súdu č. k. 16 C/116/2007-134 zo 6. septembra 2011 (ktorým zastavil konanie v časti návrhu navrhovateľa v 1. rade na náhradu nemajetkovej ujmy v sume 279 383,26 €) a uznesením krajského súdu č. k. 9 Co/481/2011-143 z 31. januára 2012 (ktorým potvrdil uznesenie okresného súdu) bolo porušené ich základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Uvedené rozhodnutia   všeobecných   súdov   sťažovatelia   považujú   za   nezákonné   a ich   závery za účelové, neodôvodnené a arbitrárne.   Tvrdia,   že   z dôvodu   neurčitosti   v judikatúre boli pozbavení   možnosti   uplatňovať   svoje   právo   v súdnom   konaní,   boli   diskriminovaní a všeobecné súdy nekonali v súlade s princípom právnej istoty.

1.   Preskúmaniu   uvedeného   uznesenia   okresného   súdu   vo   vzťahu   k sťažovateľmi namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   ústavným súdom bráni princíp   subsidiarity   vyjadrený v čl. 127 ods.   1 ústavy, z ktorého vyplýva, že každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného práva, musí požiadať o ochranu tohto práva ten orgán verejnej moci,   ktorý   je kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci   ústavného   súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, IV. ÚS 380/04, III. ÚS 5/05). Takýmto súdom bol vo   vzťahu   k okresnému   súdu   krajský   súd,   ktorý   (na   základe   odvolania   sťažovateľov) uznesenie okresného súdu potvrdil. V tejto časti ústavný súd sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci na jej prerokovanie.

2. Podľa ustanovenia § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zmyslom a účelom   realizácie zásady   vyčerpania opravných prostriedkov   a iných právnych prostriedkov na ochranu základných práv a slobôd sťažovateľa je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci, teda aj všeobecných súdov v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   podľa   čl.   7   ods.   5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v   prípade   nefunkčnosti   všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1   zákona   o   ústavnom   súde.   To   znamená,   že   sťažnosť   možno ústavnému súdu podať spravidla iba vtedy, ak sťažovateľ ešte pred jej podaním vyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd poskytuje. V opačnom prípade je sťažnosť neprípustná (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 114/2010, III. ÚS 126/2012).

Sťažovatelia namietali, že krajský súd (aj okresný súd)

a) im ako dedičom odňal možnosť konať pred súdom a domáhať sa svojich práv,

b)   rozhodol   diskriminačne   v rozpore   s právnymi   závermi   v judikatúre   súdov a nekonal v súlade s princípom právnej istoty a

c) nevysporiadal sa so zásadnými argumentmi uvedenými v ich odvolaní a odvolanie neodôvodnil v potrebnom rozsahu.

Sťažovatelia zároveň uviedli, že „vo veci nebolo podané dovolanie, pretože nie je prípustné. Vo veci bol podaný podnet na Generálnu prokuratúru na podanie mimoriadneho dovolania. Sťažnosť na Ústavný súd musela byť podaná, aby nedošlo k premlčaniu lehoty na jej podanie.“.

Dovolanie (t. j. jeho prípustnosť, podanie a konanie na dovolacom súde) upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP.

Podľa   §   240   ods.   1   OSP   účastník   môže   podať   dovolanie   do   jedného   mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni.

Prípady, kedy dovolanie nie je prípustné, upravujú ustanovenia § 238 ods. 4 a 5 a § 239 ods. 3 OSP.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   nezistil,   resp.   z predloženej sťažnosti   nevyplýva,   aké konkrétne   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   bránilo sťažovateľom podať dovolanie v danej veci.

Sťažovatelia jednoznačne uviedli, že krajský súd (aj okresný súd) im odňal možnosť konať pred súdom, keď s nimi ako dedičmi navrhovateľa v 1. rade nekonal, resp. v zmysle § 107 ods.   3 OSP nepokračoval v konaní o jeho návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.   Ich   námietky   spočívajú   v nespokojnosti   s právnym   záverom   všeobecných súdov, že povaha veci (t. j. osobný charakter uplatňovaného práva, ktoré zaniklo smrťou navrhovateľa v 1. rade) nepripúšťa, aby súd pokračoval v konaní s právnymi nástupcami, t. j.   s dedičmi   navrhovateľa   v 1.   rade,   ktorý   sa   premietol   do   zastavenia   tohto   konania okresným súdom a potvrdenia jeho rozhodnutia krajským súdom. Sťažovatelia v podstate tvrdia,   že   všeobecné   súdy   im   upreli   právo   domáhať   sa   práva/nároku   na   náhradu nemajetkovej   ujmy   v peniazoch   ako   práva   majetkovej   povahy,   ktoré   by   malo   byť predmetom dedenia. Tieto námietky sa týkajú právneho posúdenia veci všeobecnými súdmi.

Podľa   §   237   písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa § 241 ods. 2 OSP dovolanie možno odôvodniť len tým, že

a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237,...

c) rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   pokiaľ   sťažovatelia   nepodali   dovolanie   proti napadnutému uzneseniu   krajského súdu [§ 237 písm. f) v spojení s § 241 ods. 2 ods. 2 písm.   a)   a c)   OSP],   nevyčerpali   opravné   prostriedky,   ktoré   im   zákon   na   ochranu   ich označených práv účinne poskytoval a na ktorých použitie boli oprávnení. Podľa názoru ústavného súdu mal právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľky najprv a   predovšetkým   najvyšší   súd   ako   súd   dovolací.   Takýto   postup   sťažovateľov   je nepochopiteľný obzvlášť v prípade, ak tvrdia, že najvyšší súd v podobnej veci vyslovil iný právny názor (zhodný s právnym názorom sťažovateľov) ako súdy nižších stupňov.

Meritórne preskúmanie sťažnosti sťažovateľov ústavným súdom v situácii, keď títo nevyužili   právny   prostriedok   ochrany   svojich   základných   práv,   ktorý   im   zákon   účinne poskytuje,   t.   j.   nepodali   dovolanie,   hoci   ho   podať   mohli,   by   bolo   porušením   princípu subsidiarity   ako   sťažnostného   atribútu   vzťahu   medzi   ústavným   súdom   a sústavou všeobecných súdov, na ktorom je založené rozhodovanie o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy (podobne II. ÚS 300/2011, IV. ÚS 101/2011).

Treba dodať, že sťažovatelia ani len netvrdili (tým menej preukázali), že dovolanie nepodali z dôvodov hodných osobitného zreteľa, a preto ani neprichádzal do úvahy postup ústavného súdu v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje aj na svoju ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí   do   výlučnej   právomoci   najvyššieho   súdu,   nie do právomoci ústavného súdu   a posúdenie prípustnosti dovolania je otázkou zákonnosti (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02,   II.   ÚS   324/2010).   V   danom   prípade   sa   sťažovatelia nepodaním   dovolania   v   zákonnej   lehote   pripravili   o   možnosť   súdneho   prieskumu napadnutého rozsudku v ďalšej (tretej) súdnej inštancii, ktorý procesno-právne predpisy umožňujú. Navyše, z judikatúry ústavného súdu vyplýva aj záver, že v prípade procesného rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o   dovolaní   prichádza   do   úvahy   aj   ústavný   prieskum rozhodnutia   odvolacieho   súdu,   a   to   v   lehote   na podanie   sťažnosti   proti   rozhodnutiu najvyššieho súdu o dovolaní (m. m. II. ÚS 324/2010, III. ÚS 192/2010).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu   neprípustnosti   (§ 25 ods.   2 v spojení § 53 ods.   1 zákona o ústavnom   súde). Po odmietnutí sťažnosti   ako celku   bolo už bez právneho   významu zaoberať sa   ďalšími návrhmi v nej uvedenými.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. júna 2012